Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 591/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. februára 2013

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho

a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. G., Š., zastúpeného JUDr. M. P., s. r. o., Ž.,

konajúca prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. M. P., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného

súdu Žilina, takto

rozhodol:

1. Základné právo M. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. v období po

právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -30

z 18. januára 2007 p o r u š e n é b o l i .

2. M. G. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € (slovom sedemtisíc

eur), ktoré j e mu Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť M. G. trovy konania v sume 323,50

€ (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. M.

P., s. r. o., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra

2012 doručená sťažnosť M. G., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. M. P., s. r.

o., Ž., konajúca prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. M. P., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané

konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že okresnému súdu bol 9. júla 1991 doručený návrh

sťažovateľa na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Konanie o tomto

návrhu je okresným súdom vedené pod sp. zn. , ktoré v čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu ešte nebolo právoplatne skončené.

Sťažovateľ tvrdí, že v priebehu namietaného konania „neustále dochádza k môjmu

poškodzovaniu, nakoľko nebolo vyhovené môjmu návrhu na zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva, a to napriek tomu, že právoplatným rozhodnutím Ústavného

súdu SR -30 z 18. 01. 2007 bola Okresnému súdu v Žiline uložená povinnosť

konať bez zbytočných prieťahov...

... je viac než potrebné aby súd ochránil práva toho, kto bol vo veci poškodený.

Doteraz, v priebehu 21 rokov, sa tak nestalo a okresný súd mi nezabezpečil a neposkytol

garantované právo na súdnu a inú právnu ochranu a ani neodstránil stav právnej

neistoty. Túto skutočnosť považujem za dôvod na podanie sťažnosti na Ústavný súd.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd takto rozhodol:

„Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 621/91 porušil základné

právo M. G... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2

a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 621/91 ukladá

povinnosť konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

M. G. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 14.000,- €, ktoré mu je

Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Žilina je povinný uhradiť M. G. trovy právneho zastúpenia v sume

323,50 EUR na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. P., s. r. o., Ž...“

Uplatnenie nároku na primerané finančné zadosťučinenie odôvodnil sťažovateľ

všeobecne poukázaním na svoj „vek, sociálnu situáciu a dlhotrvajúcu nečinnosť súdu“.

Ďalej spresňuje, že požaduje „primerané finančné zadosťučinenie v sume 1000,- € za každý

rok spôsobených prieťahov, čo spolu predstavuje sumu 21.000,- € (slovom

dvadsaťjedentisíc eur). Od tejto sumy je potrebné odpočítať už priznané odškodné v zmysle

nálezu vo výške 200.000,- Sk (6.639,- EUR)“.

Ústavný súd uznesením č. k. -16 z 22. novembra 2012 prijal

sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby prípadne doplnil svoje

vyjadrenie k sťažnosti z 24. októbra 2012 a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie.

Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. doručenom ústavnému

súdu 12. decembra 2012 oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie, pričom zároveň oznámil, že nepovažuje za potrebné doplniť svoje vyjadrenie

k sťažnosti sťažovateľa doručené ústavnému súdu v prípise sp. zn.

z 29. októbra 2012, v ktorom sa stotožnil so stanoviskom zákonného sudcu v namietanom

konaní. Vo vyjadrení k sťažnosti zákonný sudca okrem iného uviedol: „... vec mi bola

pridelená po mojom nástupe do funkcie sudcu dňa 18. 01. 2007... spis mi nebol predložený

ako pripravený na nariadenie pojednávania, teda s tým, že boli vyriešené všetky procesné

prekážky, ktoré tomuto bránili. Prvýkrát mi bol spis zo strany vyššieho súdneho úradníka

oficiálne predložený dňa 22. 08. 2012 na rozhodnutie... To však neznamená, že vo veci

neboli vykonávané úkony spojené s prípravou pojednávania. Tieto však samostatne

vykonával na základe môjho poverenia vyšší súdny úradník... Sťažený postup súdu v konaní

spočíva už len v samotnom počte účastníkov konania, ktorých je v súčasnosti 36, pričom ich

počet sa v priebehu konania menil, a to aj z dôvodu úmrtia pôvodných účastníkov.“

Zákonný sudca uviedol, že nemal vedomosť, že v napadnutom konaní bol ústavným súdom

„vydaný nález sp. zn. -30 zo dňa 18. 01. 2007... ktorý konštatoval porušenie

práva navrhovateľa podľa SR. O vydanom náleze som nebol nikým

a žiadnym spôsobom upovedomený, tento mi nebol nikdy predložený a nie je ani

žurnalizovaný v spise.“.

Dňa 14. decembra 2012 vyzval ústavný súd právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa

vyjadrila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedu

okresného súdu sp. zn. z 24. októbra 2012 a zo 7. decembra 2012 na

vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 27. decembra

2012 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, a zároveň okrem iného uviedla:

„Od vydania nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 18. 01. 2007, (o ktorom

Okresný súd Žilina viac ako 5 rokov nemal vedomosť napriek tomu, že týmto nálezom mu

bola uložená povinnosť) až do dnešného dňa uplynulo takmer 6 rokov, pričom za toto

obdobie súd nenariadil ani jedno pojednávanie. Samotný fakt, že účastníkov konania je

v súčasnosti 36, pričom ich počet sa v priebehu konania menil z dôvodu úmrtí pôvodných

účastníkov je výsledkom viac než 20 ročného trvania súdneho sporu...“

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedu okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že v konaní vedenom

pod sp. zn. už rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní. O tejto sťažnosti ústavný súd rozhodol

nálezom č. k. -30 z 18. januára 2007, v ktorom okrem iného vyslovil, že

okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 621/91 porušil základné právo sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v a právo na

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom

zároveň okresnému súdu v napadnutom konaní prikázal konať vo veci bez zbytočných

prieťahov a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk. Označený

nález nadobudol právoplatnosť 1. februára 2007, keď bol (podľa doručenky založenej

v spise sp. zn. ) doručený okresnému súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

v tomto konaní preskúmaval postup okresného súdu v napadnutom konaní len v období po

1. februári 2007.

Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. a z písomných

vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil, že v období po 1. februári 2007 bol priebeh

napadnutého konania takýto:

Dňa 25. júna 2007 doručil sťažovateľ okresnému súd návrh na rozšírenie okruhu

účastníkov konania na strane odporcov. V nadväznosti na túto skutočnosť okresný súd

v ďalšom období zisťoval trvalý pobyt aktuálneho okruhu účastníkov konania a k spisu

pripájal spisy v dedičských veciach.

Uznesením z 30. júna 2009 okresný súd pripustil vstup ďalších účastníkov do

konania na strane odporcov; toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 22. mája 2010.

Písomným podaním z 27. apríla 2010 a jeho upraveným znením zo 7. júna 2010 sa

sťažovateľ domáhal pripustenia vstupu do konania právnych nástupcov po zomrelých

odporcoch.

Okresný súd uznesením 29. júla 2010 pripustil zmenu petitu žalobného návrhu tak,

ako ju sťažovateľ navrhoval podaniami z 22. júna 2007, 26. apríla 2010 a 3. júna 2010; proti

tomuto uzneseniu podali 23. augusta 2010 a 3. septembra 2010 dvaja z odporcov odvolanie.

Písomným podaním z 15. augusta 2012 sa sťažovateľ domáhal úpravy petitu

žalobného návrhu. Okresný súd uznesením 22. augusta 2012 rozhodol o pripustení zmeny

žalobného návrhu.

Sťažovateľ podal predsedovi súdu 16. augusta 2012 sťažnosť na prieťahy v konaní.

Dňa 9. októbra 2012 okresný súd uznesením ustanovil odporcovi v 10. rade

opatrovníka.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v napadnutom konaní.

Keďže ústavný súd už nálezom č. k. -30 z 18. januára 2007 rozhodol, že

okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 621/91 porušil sťažovateľom označené

práva, v tomto konaní mohol vzhľadom na

posudzovať postup okresného súdu v napadnutom konaní z hľadiska namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa dohovoru len

v období po nadobudnutí právoplatnosti označeného nálezu, t. j. po 1. februári 2007.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej aj

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z a , podľa ktorého sa pojednávanie

môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na

odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo

upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na

odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd

v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní

a jeho význam pre sťažovateľa (, , ). Podľa

uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd bral do úvahy

skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter veci.

Predmetom namietaného konania je rozhodovanie o zrušení a vyporiadaní podielového

spoluvlastníctva účastníkov konania k nehnuteľným veciam, ktoré tvorí súčasť štandardnej

rozhodovacej činnosti okresných súdov, v rámci ktorej existuje ustálená judikatúra. Ústavný

súd preto nepovažuje namietané konanie za právne zložité.

Právne spory súvisiace s uplatnením obdobných nárokov, o ktoré ide aj vo veci

sťažovateľa, treba v zásade považovať skôr za skutkovo zložité vzhľadom na potrebu

zisťovať vlastnícke vzťahy často aj ich rekonštruovaním do minulosti. Obsah príslušného

súdneho spisu potvrdzuje faktickú zložitosť aj v predmetnej veci, pri rozhodovaní ktorej

bolo zo strany okresného súdu potrebné zabezpečiť zaobstaranie viacerých listinných

dôkazov a ich starostlivé vyhodnotenie, pričom na doterajšiu dĺžku konania mala

nepochybne vplyv aj skutočnosť, že v jeho priebehu zomreli jeho pôvodní účastníci na

strane odporcov, čo vyvolalo potrebu zisťovať ich právnych nástupcov a pribrať ich do

namietaného konania. Skutková zložitosť veci ale nemôže ospravedlniť stav, v akom sa

napadnuté konanie nachádzalo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu, a to viac ako

21 rokov od jeho začatia. Takáto dĺžka súdneho konania je totiž už sama osebe

z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľná a neakceptovateľná (m. m. ,

, ). Ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že ani zložitosť

sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou

organizáciou práce, nečinnosťou bez relevantného právneho dôvodu alebo inými

nedostatkami v činnosti súdu (m. m. , ).

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní

o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu jeho základného práva podľa , resp. práva podľa

dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatoval, že nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by

mala byť osobitne zohľadnená v neprospech sťažovateľa pri posudzovaní otázky či

a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. v období po právoplatnosti nálezu č. k. -30

z 18. januára 2007, t. j. po 1. februári 2007. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej

konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené

nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda

takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (,

, ).

Zo súdneho spisu sp. zn. vyplýva, že okresný súd od pridelenia spisu

novému zákonnému sudcovi 18. januára 2007 do 30. júna 2009 (vydanie uznesenia

o pripustení vstupu účastníkov do konania) realizoval len úkony súvisiace so zisťovaním

okruhu účastníkov konania. Po tom, čo okresný súd 29. júla 2010 rozhodol uznesením

o pripustení zmeny petitu žalobného návrhu, až do 9. októbra 2012 vykonával len úkony

smerujúce k doručeniu súdnych rozhodnutí účastníkom, prípadne úkony smerujúce

k zisteniu ich pobytu, resp. ustanovil účastníkovi opatrovníka. Z uvedeného vyplýva, že aj

keď okresný súd nebol v posudzovanom období úplne nečinný, jeho činnosť možno

vyhodnotiť ako neefektívnu a postup nedôsledne zorganizovaný, čoho dôsledkom je

dlhodobá neschopnosť súdu odstrániť stav právnej neistoty účastníkov konania. Táto

skutočnosť je osobitne závažná z hľadiska doterajšej dĺžky napadnutého konania, ako aj

skutočnosti, že ústavný súd v náleze č. k. -30 z 18. januára 2007 okresnému

súdu prikázal, aby v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom

konaní došlo aj v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu č. k. -30

z 18. januára 2007 k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa ,

ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ sa tiež domáhal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať

v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd v tejto časti sťažnosti

nevyhovel vzhľadom na skutočnosť, že okresnému súdu už nálezom č. k. -30

z 18. januára 2007 prikázal, aby konal v tomto konaní bez zbytočných prieťahov (bod 4

výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané „finančné zadosťučinenie v sume 1000,- €

za každý rok spôsobených prieťahov, čo spolu predstavuje sumu 21.000,- € (slovom

dvadsaťjedentisíc eur). Od tejto sumy je potrebné odpočítať už priznané odškodné v zmysle

nálezu vo výške 200.000,- Sk (6.639,- EUR)“, pričom spresnil, že požaduje

priznať primerané finančné zadosťučinenie spolu v sume 14 000 €. Výšku požadovaného

finančného zadosťučinenia odôvodnil vo všeobecnosti svojím vekom, sociálnou situáciou

a dlhotrvajúcou nečinnosťou súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je v prvom rade reparácia nemajetkovej ujmy sťažovateľa (m. m.

).

Vzhľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného súdu v skúmanom období

(napriek príkazu konať vo veci bez zbytočných prieťahov uloženému okresnému súdu

nálezom č. k. -30 z 18. januára 2007), berúc do úvahy doterajšiu neprimeranú

dĺžku napadnutého konania, ktorá je z ústavného hľadiska zjavne neakceptovateľná, ale aj

skutočnosť, že sťažovateľovi už ústavný súd v roku 2007 priznal finančné zadosťučinenie

vo výške 200 000 Sk, dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie

finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu

(bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle citovaného znenia

rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním JUDr. M. P., s. r. o. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania

vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za

prvý polrok 2011, ktorá bola 763 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku

2012. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a

podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a

náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej

len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu 127,16 €, čo predstavuje sumu 254,32 € a spolu s

režijným paušálom dvakrát po 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a zvýšení o 20 % DPH

predstavuje spolu sumu 323,50 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013