Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 591/2012
PDF · 230.72 KB
No categories available
IV. ÚS 591/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. februára 2013
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho
a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. G., Š., zastúpeného JUDr. M. P., s. r. o., Ž.,
konajúca prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. M. P., ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 621/1991, za účasti Okresného
súdu Žilina, takto
rozhodol:
1. Základné právo M. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 621/1991 v období po
právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 333/06-30
z 18. januára 2007 p o r u š e n é b o l i .
2. M. G. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € (slovom sedemtisíc
eur), ktoré j e mu Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť M. G. trovy konania v sume 323,50
€ (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. M.
P., s. r. o., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra
2012 doručená sťažnosť M. G., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. M. P., s. r.
o., Ž., konajúca prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. M. P., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 621/1991 (ďalej aj „namietané
konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že okresnému súdu bol 9. júla 1991 doručený návrh
sťažovateľa na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Konanie o tomto
návrhu je okresným súdom vedené pod sp. zn. 18 C 621/1991, ktoré v čase doručenia
sťažnosti ústavnému súdu ešte nebolo právoplatne skončené.
Sťažovateľ tvrdí, že v priebehu namietaného konania „neustále dochádza k môjmu
poškodzovaniu, nakoľko nebolo vyhovené môjmu návrhu na zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, a to napriek tomu, že právoplatným rozhodnutím Ústavného
súdu SR I. ÚS 333/06-30 z 18. 01. 2007 bola Okresnému súdu v Žiline uložená povinnosť
konať bez zbytočných prieťahov...
... je viac než potrebné aby súd ochránil práva toho, kto bol vo veci poškodený.
Doteraz, v priebehu 21 rokov, sa tak nestalo a okresný súd mi nezabezpečil a neposkytol
ústavou garantované právo na súdnu a inú právnu ochranu a ani neodstránil stav právnej
neistoty. Túto skutočnosť považujem za dôvod na podanie sťažnosti na Ústavný súd.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd takto rozhodol:
„Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 621/91 porušil základné
právo M. G... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Okresnému súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 621/91 ukladá
povinnosť konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
M. G. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 14.000,- €, ktoré mu je
Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Žilina je povinný uhradiť M. G. trovy právneho zastúpenia v sume
323,50 EUR na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. P., s. r. o., Ž...“
Uplatnenie nároku na primerané finančné zadosťučinenie odôvodnil sťažovateľ
všeobecne poukázaním na svoj „vek, sociálnu situáciu a dlhotrvajúcu nečinnosť súdu“.
Ďalej spresňuje, že požaduje „primerané finančné zadosťučinenie v sume 1000,- € za každý
rok spôsobených prieťahov, čo spolu predstavuje sumu 21.000,- € (slovom
dvadsaťjedentisíc eur). Od tejto sumy je potrebné odpočítať už priznané odškodné v zmysle
nálezu I. ÚS 333/06 vo výške 200.000,- Sk (6.639,- EUR)“.
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 591/2012-16 z 22. novembra 2012 prijal
sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 621/1991, na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby prípadne doplnil svoje
vyjadrenie k sťažnosti z 24. októbra 2012 a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie.
Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. 1 SprS/584/2012 doručenom ústavnému
súdu 12. decembra 2012 oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie, pričom zároveň oznámil, že nepovažuje za potrebné doplniť svoje vyjadrenie
k sťažnosti sťažovateľa doručené ústavnému súdu v prípise sp. zn. 1 SprS/584/2012
z 29. októbra 2012, v ktorom sa stotožnil so stanoviskom zákonného sudcu v namietanom
konaní. Vo vyjadrení k sťažnosti zákonný sudca okrem iného uviedol: „... vec mi bola
pridelená po mojom nástupe do funkcie sudcu dňa 18. 01. 2007... spis mi nebol predložený
ako pripravený na nariadenie pojednávania, teda s tým, že boli vyriešené všetky procesné
prekážky, ktoré tomuto bránili. Prvýkrát mi bol spis zo strany vyššieho súdneho úradníka
oficiálne predložený dňa 22. 08. 2012 na rozhodnutie... To však neznamená, že vo veci
neboli vykonávané úkony spojené s prípravou pojednávania. Tieto však samostatne
vykonával na základe môjho poverenia vyšší súdny úradník... Sťažený postup súdu v konaní
spočíva už len v samotnom počte účastníkov konania, ktorých je v súčasnosti 36, pričom ich
počet sa v priebehu konania menil, a to aj z dôvodu úmrtia pôvodných účastníkov.“
Zákonný sudca uviedol, že nemal vedomosť, že v napadnutom konaní bol ústavným súdom
„vydaný nález sp. zn. I. ÚS 333/06-30 zo dňa 18. 01. 2007... ktorý konštatoval porušenie
práva navrhovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. O vydanom náleze som nebol nikým
a žiadnym spôsobom upovedomený, tento mi nebol nikdy predložený a nie je ani
žurnalizovaný v spise.“.
Dňa 14. decembra 2012 vyzval ústavný súd právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa
vyjadrila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedu
okresného súdu sp. zn. 1 SprS/584/2012 z 24. októbra 2012 a zo 7. decembra 2012 na
vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 27. decembra
2012 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, a zároveň okrem iného uviedla:
„Od vydania nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 18. 01. 2007, I ÚS 333/06 (o ktorom
Okresný súd Žilina viac ako 5 rokov nemal vedomosť napriek tomu, že týmto nálezom mu
bola uložená povinnosť) až do dnešného dňa uplynulo takmer 6 rokov, pričom za toto
obdobie súd nenariadil ani jedno pojednávanie. Samotný fakt, že účastníkov konania je
v súčasnosti 36, pričom ich počet sa v priebehu konania menil z dôvodu úmrtí pôvodných
účastníkov je výsledkom viac než 20 ročného trvania súdneho sporu...“
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s
§ 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že v konaní vedenom
pod sp. zn. I. ÚS 333/06 už rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní. O tejto sťažnosti ústavný súd rozhodol
nálezom č. k. I. ÚS 333/06-30 z 18. januára 2007, v ktorom okrem iného vyslovil, že
okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 621/91 porušil základné právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom
zároveň okresnému súdu v napadnutom konaní prikázal konať vo veci bez zbytočných
prieťahov a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk. Označený
nález nadobudol právoplatnosť 1. februára 2007, keď bol (podľa doručenky založenej
v spise sp. zn. I. ÚS 333/06) doručený okresnému súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
v tomto konaní preskúmaval postup okresného súdu v napadnutom konaní len v období po
1. februári 2007.
Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 18 C 621/1991 a z písomných
vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil, že v období po 1. februári 2007 bol priebeh
napadnutého konania takýto:
Dňa 25. júna 2007 doručil sťažovateľ okresnému súd návrh na rozšírenie okruhu
účastníkov konania na strane odporcov. V nadväznosti na túto skutočnosť okresný súd
v ďalšom období zisťoval trvalý pobyt aktuálneho okruhu účastníkov konania a k spisu
pripájal spisy v dedičských veciach.
Uznesením z 30. júna 2009 okresný súd pripustil vstup ďalších účastníkov do
konania na strane odporcov; toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 22. mája 2010.
Písomným podaním z 27. apríla 2010 a jeho upraveným znením zo 7. júna 2010 sa
sťažovateľ domáhal pripustenia vstupu do konania právnych nástupcov po zomrelých
odporcoch.
Okresný súd uznesením 29. júla 2010 pripustil zmenu petitu žalobného návrhu tak,
ako ju sťažovateľ navrhoval podaniami z 22. júna 2007, 26. apríla 2010 a 3. júna 2010; proti
tomuto uzneseniu podali 23. augusta 2010 a 3. septembra 2010 dvaja z odporcov odvolanie.
Písomným podaním z 15. augusta 2012 sa sťažovateľ domáhal úpravy petitu
žalobného návrhu. Okresný súd uznesením 22. augusta 2012 rozhodol o pripustení zmeny
žalobného návrhu.
Sťažovateľ podal predsedovi súdu 16. augusta 2012 sťažnosť na prieťahy v konaní.
Dňa 9. októbra 2012 okresný súd uznesením ustanovil odporcovi v 10. rade
opatrovníka.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní.
Keďže ústavný súd už nálezom č. k. I. ÚS 333/06-30 z 18. januára 2007 rozhodol, že
okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 621/91 porušil sťažovateľom označené
práva, v tomto konaní mohol vzhľadom na § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde
posudzovať postup okresného súdu v napadnutom konaní z hľadiska namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len
v období po nadobudnutí právoplatnosti označeného nálezu, t. j. po 1. februári 2007.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a ods. 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie
môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na
odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo
upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na
odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd bral do úvahy
skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter veci.
Predmetom namietaného konania je rozhodovanie o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva účastníkov konania k nehnuteľným veciam, ktoré tvorí súčasť štandardnej
rozhodovacej činnosti okresných súdov, v rámci ktorej existuje ustálená judikatúra. Ústavný
súd preto nepovažuje namietané konanie za právne zložité.
Právne spory súvisiace s uplatnením obdobných nárokov, o ktoré ide aj vo veci
sťažovateľa, treba v zásade považovať skôr za skutkovo zložité vzhľadom na potrebu
zisťovať vlastnícke vzťahy často aj ich rekonštruovaním do minulosti. Obsah príslušného
súdneho spisu potvrdzuje faktickú zložitosť aj v predmetnej veci, pri rozhodovaní ktorej
bolo zo strany okresného súdu potrebné zabezpečiť zaobstaranie viacerých listinných
dôkazov a ich starostlivé vyhodnotenie, pričom na doterajšiu dĺžku konania mala
nepochybne vplyv aj skutočnosť, že v jeho priebehu zomreli jeho pôvodní účastníci na
strane odporcov, čo vyvolalo potrebu zisťovať ich právnych nástupcov a pribrať ich do
namietaného konania. Skutková zložitosť veci ale nemôže ospravedlniť stav, v akom sa
napadnuté konanie nachádzalo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu, a to viac ako
21 rokov od jeho začatia. Takáto dĺžka súdneho konania je totiž už sama osebe
z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľná a neakceptovateľná (m. m. IV. ÚS 160/03,
IV. ÚS 19/04, IV. ÚS 261/07). Ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že ani zložitosť
sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou
organizáciou práce, nečinnosťou bez relevantného právneho dôvodu alebo inými
nedostatkami v činnosti súdu (m. m. I. ÚS 47/96, III. ÚS 173/03).
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní
o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatoval, že nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by
mala byť osobitne zohľadnená v neprospech sťažovateľa pri posudzovaní otázky či
a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 C 621/1991 v období po právoplatnosti nálezu č. k. I. ÚS 333/06-30
z 18. januára 2007, t. j. po 1. februári 2007. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej
konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené
nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda
takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03,
IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Zo súdneho spisu sp. zn. 18 C 621/91 vyplýva, že okresný súd od pridelenia spisu
novému zákonnému sudcovi 18. januára 2007 do 30. júna 2009 (vydanie uznesenia
o pripustení vstupu účastníkov do konania) realizoval len úkony súvisiace so zisťovaním
okruhu účastníkov konania. Po tom, čo okresný súd 29. júla 2010 rozhodol uznesením
o pripustení zmeny petitu žalobného návrhu, až do 9. októbra 2012 vykonával len úkony
smerujúce k doručeniu súdnych rozhodnutí účastníkom, prípadne úkony smerujúce
k zisteniu ich pobytu, resp. ustanovil účastníkovi opatrovníka. Z uvedeného vyplýva, že aj
keď okresný súd nebol v posudzovanom období úplne nečinný, jeho činnosť možno
vyhodnotiť ako neefektívnu a postup nedôsledne zorganizovaný, čoho dôsledkom je
dlhodobá neschopnosť súdu odstrániť stav právnej neistoty účastníkov konania. Táto
skutočnosť je osobitne závažná z hľadiska doterajšej dĺžky napadnutého konania, ako aj
skutočnosti, že ústavný súd v náleze č. k. I. ÚS 333/06-30 z 18. januára 2007 okresnému
súdu prikázal, aby v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom
konaní došlo aj v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu č. k. I. ÚS 333/06-30
z 18. januára 2007 k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Sťažovateľ sa tiež domáhal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať
v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd v tejto časti sťažnosti
nevyhovel vzhľadom na skutočnosť, že okresnému súdu už nálezom č. k. I. ÚS 333/06-30
z 18. januára 2007 prikázal, aby konal v tomto konaní bez zbytočných prieťahov (bod 4
výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané „finančné zadosťučinenie v sume 1000,- €
za každý rok spôsobených prieťahov, čo spolu predstavuje sumu 21.000,- € (slovom
dvadsaťjedentisíc eur). Od tejto sumy je potrebné odpočítať už priznané odškodné v zmysle
nálezu I. ÚS 333/06 vo výške 200.000,- Sk (6.639,- EUR)“, pričom spresnil, že požaduje
priznať primerané finančné zadosťučinenie spolu v sume 14 000 €. Výšku požadovaného
finančného zadosťučinenia odôvodnil vo všeobecnosti svojím vekom, sociálnou situáciou
a dlhotrvajúcou nečinnosťou súdu.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je v prvom rade reparácia nemajetkovej ujmy sťažovateľa (m. m.
Vzhľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného súdu v skúmanom období
(napriek príkazu konať vo veci bez zbytočných prieťahov uloženému okresnému súdu
nálezom č. k. I. ÚS 333/06-30 z 18. januára 2007), berúc do úvahy doterajšiu neprimeranú
dĺžku napadnutého konania, ktorá je z ústavného hľadiska zjavne neakceptovateľná, ale aj
skutočnosť, že sťažovateľovi už ústavný súd v roku 2007 priznal finančné zadosťučinenie
vo výške 200 000 Sk, dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie
finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu
(bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle citovaného znenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním JUDr. M. P., s. r. o. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania
vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za
prvý polrok 2011, ktorá bola 763 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku
2012. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a
podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej
len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu 127,16 €, čo predstavuje sumu 254,32 € a spolu s
režijným paušálom dvakrát po 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a zvýšení o 20 % DPH
predstavuje spolu sumu 323,50 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. februára 2013