Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 143/2013
PDF · 158.2 KB
No categories available
II. ÚS 143/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní
vedenom pod sp. zn. 16 Er 3872/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 14 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej „okresný súd“ alebo
„exekučný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 3872/2011 (ďalej len „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v predmetnej veci návrhom požiadala súdneho
exekútora o vykonanie exekúcie. Súdny exekútor postupujúc podľa procesnej úpravy
obsiahnutej v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) následne požiadal
okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v napadnutom konaní.
Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že vec nevykazuje prvky
nadmernej právnej zložitosti a spĺňa všetky formálne a materiálne podmienky ustanovené
Exekučným poriadkom, resp. zákonom č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov. Sťažovateľka uvádza, že jej dosiaľ nebola zo strany okresného súdu
oznámená ani spisová značka, pod ktorou sa napadnuté exekučné konanie vedie.
Sťažovateľke však spisovú značku, pod ktorou sa konanie vedie, oznámená byť musela,
keďže ju v sťažnosti identifikuje.
Sťažovateľka tiež uvádza, že vzhľadom na neodôvodnenú nečinnosť a neefektívny
postup okresného súdu v napadnutých konaniach podala v zmysle § 62 ods. 1 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy
v ňou iniciovanom exekučnom konaní. Sťažovateľka v sťažnostiach uvádza, že na sťažnosť
nedostala dosiaľ žiadnu odpoveď.
Podľa tvrdení sťažovateľky postupom okresného súdu v napadnutom konaní malo
dôjsť k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
upravujúcich zákaz diskriminácie.
V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom
okresného súdu v napadnutom konaní boli porušené ňou označené práva, aby okresnému
súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a aby bol okresný súd zaviazaný zaplatiť
sťažovateľke finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Sťažovateľka porušenie svojich označených práv vidí primárne v nečinnosti
okresného súdu v napadnutom konaní, ktorá pretrváva aj napriek využitiu sťažnosti
v zmysle § 62 ods. 1 zákona o súdoch adresovanej predsedovi okresného súdu, a sekundárne
v dôsledku porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru argumentačne odvádza a namieta aj porušenie svojich ostatných
označených práv postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka napriek tomu, že na úvodnej strane
sťažnosti uvádza ako prílohy „listiny podľa textu“, ústavnému súdu (okrem splnomocnenia)
v prílohe nedoručila žiadne písomné podklady.
Vzhľadom na charakter námietok, ktorými sťažovateľka odôvodňuje svoju sťažnosť
(nečinnosť okresného súdu) a tvrdí porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote, od ktorého potom odvádza aj porušenie svojich ostatných
označených práv, sa ústavný súd zameral na posúdenie vyčerpania účinných právnych
prostriedkov, ktoré mala k dispozícii na ochranu svojich označených práv, a tým aj na
posúdenie prípustnosti jej sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V tomto
prípade je prípustnosť sťažnosti viazaná na vyčerpanie právnych prostriedkov, ktoré
sťažovateľke zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľka oprávnená podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch.
V kontexte doktríny subsidiarity totiž ústavný súd pristupuje k ochrane práv sťažovateľa až
vtedy, ak jeho základné práva a slobody alebo ľudské práva a základné slobody neboli
(alebo efektívne nemohli byť) ochránené iným orgánom verejnej moci, v danom prípade
všeobecným súdom.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne považuje sťažnosť na prieťahy
predsedovi súdu podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch za účinný prostriedok nápravy
prípadného porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03,
IV. ÚS 278/04). Sťažovateľka ústavnému súdu nepreukázala (napr. kópiou sťažnosti podľa
§ 62 ods. 1 zákona o súdoch) vyčerpanie účinného prostriedku ochrany ňou označených
práv, čo následne neumožňuje ústavnému súdu náležite preskúmať prípustnosť sťažnosti
podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj aj III. ÚS 561/2012 a II. ÚS 36/2013).
V sťažnosti podanej sťažovateľkou tak absentujú povinné zákonom predpísané náležitosti.
Ústavný súd opätovne pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí
vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti.
Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04,
IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Vzhľadom na to, že sťažnosť nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, v kontexte
toho, že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, a s ohľadom na to,
že ústavný súd už v typovo zhodných veciach sťažovateľky vo svojich rozhodnutiach
poukázal aj na už identifikované nedostatky jej sťažností (napr. I. ÚS 306/2012 z 20. júna
2012, II. ÚS 215/2012 z 3. júla 2012, III. ÚS 330/2012 z 10. júla 2012), ústavný súd
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí.
Keďže porušenie ostatných označených práv bolo argumentačne závislé od
vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sťažnosť vo zvyšnej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Rozhodovaním o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky sa už ústavný súd
nezaoberal, pretože vzhľadom na opísané okolnosti prípadu a ustálené právne závery tieto
v danej veci stratili opodstatnenie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. februára 2013