Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 157/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F.

N., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 36 ods. 1

a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín č. k.

-231 zo 17. januára 2011 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.

-270 z 28. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára

2013 doručená sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 3 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresného súdu Trenčín

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -231 zo 17. januára 2011 a uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“, spolu len „súdy“) č. k.

-270 z 28. septembra 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ na okresnom súde uplatňoval

náhradu majetkovej ujmy. Okresný súd ho po prijatí žaloby vyzval, aby zaplatil doplatok na

súdnom poplatku za žalobu vo výške 5 248,06 €. Sťažovateľ následne požiadal

o oslobodenie od zaplatenia tohto súdneho poplatku podľa § 138 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) s ohľadom na jeho nepriaznivú ekonomickú a finančnú situáciu.

Okresný súd však nevyhovel jeho žiadosti, preto podal proti jeho uzneseniu odvolanie,

o ktorom rozhodoval krajský súd. Ten v konaní vedenom pod sp. zn.

potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného súdu. Rozhodnutia súdov sťažovateľ považuje za

ústavne nekonformné, súdy použili svojvoľný výklad príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku, pričom ich rozhodnutia neboli náležite zdôvodnené. Právna úprava

oslobodenia od platenia súdnych poplatkov je individuálnym osobným oslobodením,

na ktorú sa má prihliadnuť na základe konkrétnych okolností žiadateľa. V jeho prípade

porušili zásadu rovnosti konajúce súdy, keď nezohľadnili ním uvádzané skutočnosti, pre

ktoré mal byť oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Súdy sa tým neriadili, preto sú ich

rozhodnutia arbitrárne, nezohľadňujúce ani právnu literatúru, ktorá sa uvedenou

problematikou zaoberá. Tým došlo k porušeniu ním označených základných práv, a preto

sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo Sťažovateľa na zákaz diskriminácie zaručené v článku 3 ods. 1,

na spravodlivý súdny proces zaručené v článku 36 ods. 1 a na rovnosť účastníkov konania

zaručené v článku 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd Uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. -270 zo dňa 28.09.2012, ako aj Uznesením Okresného

súdu Trenčín sp. zn. -231 zo dňa 17.01.2011 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -270 zo dňa

28.09.2012, ako aj Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. -231 zo dňa

17.01.2011 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania

titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Krajský súd v Trenčíne a Okresný súd

Trenčín sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd je podľa (ďalej len „“)

oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neodôvodnený.

1. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením okresného súdu č. k.

-231 zo 17. januára 2011 boli porušené ním označené základné práva.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nie je príslušný na preskúmanie postupu okresného súdu v zmysle

namietaného porušenia základných práv, pretože sťažovateľ mal k dispozícii účinný

opravný prostriedok, ktorý mu zákon poskytuje na ochranu jeho práv a na použitie ktorého

bol sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Takýmto právnym prostriedkom

bolo odvolanie podľa príslušných ustanovení proti

rozhodnutiu okresného súdu, ktorému predchádzalo namietané konanie. Sťažovateľ

napokon aj využil toto právo, podal opravný prostriedok, o ktorom rozhodoval príslušný

krajský súd. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odvolaní, teda v tomto prípade

vylučuje (vzhľadom na princíp subsidiarity) právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd

časť sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. Sťažovateľ napadol aj rozhodnutie krajského súdu č. k. -270

z 28. septembra 2012, ktorým mali byť tiež porušené jeho základné práva tak, ako ich

označil v petite sťažnosti.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne

oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu súd vyvodil (). Do obsahu práva na súdnu ochranu podľa

nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. ), dožadovať sa toho, aby všeobecné

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý

predkladá účastník konania (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ).

Z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 28. septembra 2012 okrem iného

vyplýva:

«V prípade, že uplatňovanie alebo bránenie práva nie je ani svojvoľné, ani zrejme

bezúspešne, umožňuje citované ustanovenie vyhovieť žiadosti o oslobodenie od súdnych

poplatkov pod podmienkou, že to odôvodňujú pomery účastníka. Zákon bližšie nevymedzuje

obsah pojmu „pomery účastníka“, je však nepochybné, že sa musí jednať o také pomery –

predovšetkým majetkové pomery – žiadateľa, majúce základ v okolnostiach, ktoré nie sú len

dočasnej, či prechodnej povahy a odôvodňujú záver, že poplatník celkom, či sčasti nemôže

splniť poplatkovú povinnosť, alebo že jej splnenie od neho nemožno spravodlivo žiadať.

Pri rozhodovaní o priznaní oslobodenia od povinnosti platiť súdne poplatky je

potrebné zvážiť, či o priznanie oslobodenia žiada občan v občianskom súdnom konaní alebo

podnikateľ v konaní súvisiacom s výkonom jeho podnikateľskej činnosti. Pri žiadosti

podnikateľa treba brať do úvahy tú skutočnosť, že aj vedenie obchodno-právnych sporov

a s tým súvisiaci vznik poplatkovej povinnosti tvorí súčasť podnikateľského rizika, ktoré je

neoddeliteľnou súčasťou podnikateľskej činnosti. Nie je preto dostačujúce, ak podnikateľ

oprie svoju žiadosť len o nedostatok finančných prostriedkov, resp. o začiatok v podnikaní,

prípadne o neúspech v podnikaní.

V danom prípad, po zvážení všetkých okolností, sa odvolací súd v plnom rozsahu

stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že u žalobcu nie sú splnené podmienky na jeho

oslobodenie od platenia poplatkov podľa ust. Žalobca nie je v platobnej

neschopnosti, podniká a má zámer naďalej v podnikaní pokračovať. Je potrebné zdôrazniť,

že samotné konanie sa týka podnikateľskej aktivity žalobcu, a to bez ohľadu na ním tvrdenú

skutočnosť o poskytovaní pomoci krízou postihnutým družstvám, lebo žalobca si majetkovú

ujmu podanou žalobou uplatňuje vo vlastnom mene a na vlastný účet. Dôsledky jeho

podnikateľskej činnosti však nie je možné prenášať na štát vo forme požadovania

oslobodenia od povinnosti platiť súdne poplatky. Takým postupom by bola určitá skupina

podnikateľských subjektov voči iným podnikateľom zvýhodnená.»

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade krajský súd v napadnutom rozhodnutí

dostatočne odôvodnil potvrdenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu. V citovanej

časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil napadnuté rozhodnutie. V každom prípade

tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať

za zjavne neodôvodnený alebo zjavne arbitrárny, teda krajský súd neporušil označené práva

sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského

súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovaných právnych názorov by

mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný výklad krajského súdu takéto

nedostatky nevykazuje. V tejto časti preto ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto o nich už ústavný súd

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013