Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 590/2012
PDF · 207.43 KB
No categories available
IV. ÚS 590/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. februára 2013
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho
a Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti V. s. r. o., B., zastúpenej advokátkou
JUDr. E. K., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2008, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti V. s. r. o., na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2008 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 19/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Obchodnej spoločnosti V. s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3
000 € (slovom tritisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti V. s. r.
o., trovy konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet
jej právnej zástupkyne JUDr. E. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti V. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v
citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., P., ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 31 Ro 4038/2006).
Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodňuje najmä takto:
«V predmetnej veci má sťažovateľ postavenie odporcu. Konanie sa začalo dňa 2. 11.
2006 podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu a bolo vedené pod
č. k. 31 Ro 4038/2006. Dňa 29.01.2008 bolo konanie prevedené do oddelenia „C“ a vedené
pod č. k. 8 C/19/2008. Posledné pojednávanie sa uskutočnilo bez prítomnosti žalobcu dňa
23. 2. 2009... a bolo odročené na neurčito.
Dňa 11. 7. 2012 bolo sťažovateľovi doručené po lehote predvolanie na pojednávanie
stanovené na deň 27. 06. 2012...
Listom zo dňa 14. 07. 2012, doručeným porušovateľovi dňa 23. 07. 2012... podal
sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v danej veci v dôsledku viac ako dvojročnej pasivity súdu,
pričom stav neistoty sťažovateľa o výsledok konania trval ku dňu podania sťažnosti viac ako
5 a ½ roka, a to nie vinou sťažovateľa. Konanie nie je zložité po skutkovej a právnej
stránke.
Predsedníčka Okresného súdu Bratislava II v Bratislave listom Spr. 2114/2012
zo dňa 07. 08. 2012, doručeným 22. 08. 2012... zdeklarovala, že sťažnosť na prieťahy je
dôvodná, zistila a ustálila prieťahy v konaní č. k. 8 C 19/2008 od 23. 02. 2009 do 30. 01.
2012, resp. 02. 05. 2012, pričom aj konanie stanovené na deň 27. 06. 2012 bolo zmarené
vadným doručovaním predvolania, teda nie vinou sťažovateľa, ktoré bolo doručené
sťažovateľovi až dňa 11. 07. 2012, teda až po termíne pojednávania.
Namietaným nekonaním poznamenaným 2 ročnou nečinnosťou súdu, porušením ust.
§-u 6 O. s. p. a procesnými pochybeniami porušovateľ predĺžil stav neistoty sťažovateľa
o výsledok konania od r. 2006.»
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd takto rozhodol:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti V. s. r. o. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bratislava II v konaní č. k. 8 C/19/2008 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Bratislava II sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. Obchodnej spoločnosti V. s. r. o. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v
sume 4.000,- € (slovom: štyritisíc euro), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť
jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu
4. Obchodnej spoločnosti V. s. r. o. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v
sume 323,50 € (slovom: tristodvadsaťtri eur a 50 centov), ktoré je Okresný súd Bratislava II
povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. E. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia.“
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 590/2012-15 z 22. novembra 2012 prijal
sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2008 na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného
súdu, aby prípadne doplnila svoje vyjadrenie k sťažnosti sp. zn. Spr. 3583/2012
z 10. októbra 2012 a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 2177/2012 doručenom ústavnému
súdu 17. decembra 2012 oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie, a súhlasí s jeho upustením. Ďalej oznámila, že nechce doplniť svoje
vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľky sp. zn. Spr. 3583/2012 z 10. novembra 2012, v ktorom
sa stotožnila so stanoviskom zákonného sudcu, a zároveň uviedla: „Oboznámením sa
s obsahom súdneho spisu som zistila nečinnosť súdu v období od termínu pojednávania dňa
23. 02. 2009 do 30. 01. 2012, kedy bol súdom nariadený ďalší termín pojednávania na deň
02. 05. 2012.
Od uvedeného obdobia však k nečinnosti súdu nedochádza a súd pokračuje v konaní
nariaďovaním pojednávaní.
K námietke, že sťažovateľovi bolo písomné predvolanie na termín pojednávania dňa
27. 06. 2012 doručené súdom po lehote uvádzam, že je pravdou, že sťažovateľ si
predvolanie prevzal až dňa 11. 07. 2012, avšak písomné predvolanie bolo v zmysle
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku doručené sťažovateľovi náhradným doručeným,
uložením na pošte dňa 26. 06. 2012.“
Dňa 17. decembra 2012 vyzval ústavný súd právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa
vyjadrila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia
predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr. 3583/2012 z 10. októbra 2012 a sp. zn.
Spr. 2177/2012 z 10. decembra 2012 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 4. januára
2013 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, pričom možnosť zaujať
stanovisko k vyjadreniam predsedníčky okresného súdu nevyužila.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 19/2008 a z písomných
vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil toto:
Dňa 2. novembra 2006 bol v právnej veci žalobcu JUDr. M. K. (ďalej len
„navrhovateľ“) proti sťažovateľke podaný návrh na zaplatenie sumy 8 228 Sk za poskytnuté
právne služby. Okresný súd vydal 14. novembra 2006 platobný rozkaz (sp. zn.
31 Rob 4038/2006), ktorý doručoval účastníkom konania (sťažovateľovi 5. októbra 2007,
navrhovateľovi 14. decembra 2006).
Sťažovateľka podala 8. októbra 2007 odpor proti platobnému rozkazu spolu
s návrhom na spojenie vecí. Uznesením z 11. októbra 2007 okresný súd uložil sťažovateľke
povinnosť zaplatiť poplatok za podaný odpor, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. decembra
2007.
Dňa 29. januára 2008 bola právna vec prevedená do oddelenia občianskoprávnych
vecí a bola jej pridelená sp. zn. 8 C 19/2008.
Okresný súd 3. júla 2008 nariadil pojednávanie na 22. september 2008, z ktorého sa
sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 19. septembra 2008 ospravedlnila
z dôvodu práceneschopnosti.
Pojednávanie nariadené na 22. september 2008 sa nekonalo z dôvodu neúčasti
účastníkov a bolo odročené na 24. november 2008. Podaním z 20. novembra 2008 sa z tohto
pojednávania ospravedlnil navrhovateľ (kolízia pojednávaní) a podaním doručeným
okresnému súdu 19. novembra 2008 sa ospravedlnila aj sťažovateľka (z dôvodu
práceneschopnosti). Pojednávanie bolo odročené na 21. január 2009.
Pojednávanie nariadené na 21. január 2009 bolo po krátkych vyjadreniach účastníkov
odročené na 23. február 2009. Na pojednávaní 23. februára 2009 bola sťažovateľka
prítomná, ale navrhovateľ sa ho nezúčastnil; pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým,
že po rozhodnutí o návrhu na zámenu účastníkov bude nariadený nový termín pojednávania.
Okresný súd nariadil 30. januára 2012 termín pojednávania na 2. máj 2012, ktoré
bolo odročené na 27. jún 2012 z dôvodu ospravedlnenia navrhovateľa (sťažovateľka sa
pojednávania nezúčastnila bez ospravedlnenia).
Pojednávanie nariadené na 27. jún 2012 sa nekonalo z dôvodu neúčasti účastníkov
konania a bolo odročené na 10. október 2012.
Pojednávanie nariadené na 10. október 2012 sa nekonalo z dôvodu
práceneschopnosti sudcu (účastníci boli prítomní); pojednávanie bolo odročené na
5. december 2012.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2008.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a ods. 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie
môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na
odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo
upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na
odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd bral do úvahy
skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter veci.
Navrhovateľ sa v konaní domáha zaplatenia peňažnej pohľadávky z titulu poskytnutých
právnych služieb. Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných
súdov, pričom k tejto problematike existuje rozsiahla a v zásade ustálená judikatúra
všeobecných súdov. Ústavný súd preto nepovažuje prerokúvanú vec za právne zložitú.
Obsah súdneho spisu sp. zn. 8 C 19/2008 nepotvrdzuje ani faktickú zložitosť predmetnej
veci, preto ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou veci
nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky ako účastníčky
napadnutého konania, ústavný súd prihliadol na skutočnosť, že pojednávania nariadené na
22. september 2008 a 19. november 2008 boli odročené aj z dôvodu ospravedlnenej neúčasti
sťažovateľky (práceneschopnosť), pričom na pojednávaniach nariadených na 2. máj 2012
a 27. jún 2012 sa sťažovateľka bez ospravedlnenia nezúčastnila, a na tomto základe
konštatoval, že aj sťažovateľka má určitý (negatívny) podiel na doterajšej neprimeranej
dĺžke napadnutého konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v napadnutom konaní. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry,
v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou
nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním,
ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04,
Zo súdneho spisu sp. zn. 8 C 19/2008 vyplýva, že doterajší priebeh napadnutého
konania je poznamenaný tak neodôvodnenou nečinnosťou, ako aj neefektívnou činnosťou
okresného súdu. Za obdobia neodôvodnenej nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti ústavný
súd považuje najmä obdobie od vydania platobného rozkazu (14. novembra 2006) po jeho
doručenie sťažovateľke (5. októbra 2007), obdobie od prevedenia právnej veci do
občianskoprávneho oddelenia (29. januára 2008) do 21. januára 2009, keď sa uskutočnilo
prvé pojednávanie vo veci, a najmä obdobie od 23. februára 2009, keď bolo pojednávanie
odročené až do predloženia spisu ústavnému súdu 10. októbra 2012 (viac ako 31 mesiacov);
počas tohto obdobia síce boli nariadené dva termíny pojednávania (na 2. máj 2012 a 27. jún
2012), avšak oba boli odročené bez prerokovania veci.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou činnosťou, ako aj
neodôvodnenou nečinnosťou okresného súdu došlo v napadnutom konaní k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal
okresnému súdu konať v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2008 bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €.
Výšku uplatneného zadosťučinenia odôvodnila takto: „... nemajetková ujma vyplýva
z pocitu neistoty, morálnej ujmy v kontexte viac ako 5 a 1/2 roka, významu veci pre
sťažovateľa, najmä ak uplatnený nárok v konaní zo strany pôvodného navrhovateľa je
nedôvodný a jeho konanie odporovalo poctivému obchodnému styku, konaniu
odporujúcemu §-u 13 Advokátskeho poriadku, §-u 18 ods. 1 Zákona o advokácii bývalého
väzňa v ÚVV Leopoldov, ktorý predstieral sťažovateľovi poskytnutie vysokokvalifikovaných
právnych služieb, ktoré neposkytol. Naopak sťažovateľovi spôsobil škodu.“
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je v prvom rade reparácia nemajetkovej ujmy sťažovateľa (m. m.
Vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci ústavný súd dospel k názoru,
že len vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv neprestavuje pre ňu dostatočné
zadosťučinenie. Ústavný súd preto zohľadňujúc doterajšiu dĺžku napadnutého konania,
obdobia neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu, ako aj čiastočný
podiel sťažovateľky na doterajšej neprimeranej dĺžke napadnutého konania rozhodol, že
priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € bude v posudzovanej veci primerané
(bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle citovaného znenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním JUDr. E. K. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z
priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok
2011, ktorá bola 763 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2012. Úhradu
priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti)
podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to
za každý úkon sumu 127,16 €, čo predstavuje sumu 254,32 € a spolu s režijným paušálom
dvakrát po 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a zvýšení o 20 % DPH predstavuje celkovú sumu
323,50 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2013