Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 147/2013
PDF · 276.31 KB
No categories available
IV. ÚS 147/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť L., K., vedenú pod sp. zn. Rvp 4829/2012 a sťažnosť Ing. P.
J., K., vedenú pod sp. zn. Rvp 4830/2012, zastúpených advokátkou JUDr. E. H., K., vo veci
namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky, práv podľa čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
namietaného porušenia čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S/28/2012 zo 14. marca
2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť L. vedenú pod sp. zn. Rvp 4829/2012 a sťažnosť Ing. P. J. vedenú pod
sp. zn. Rvp 4830/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti L. a Ing. P. J. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2012
doručená sťažnosť L., K., vedená pod sp. zn. Rvp 4829/2012 a sťažnosť Ing. P. J., K.,
vedená pod sp. zn. Rvp 4830/2012 (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou
JUDr. E. H., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), namietaného porušenia
čl. 17 dohovoru a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v
Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 S/28/2012 zo 14. marca 2012 (ďalej aj
„namietané rozhodnutie“).
Sťažovatelia v sťažnostiach zhodne poukazujú na skutkové okolnosti, ktoré viedli
k vydaniu namietaného uznesenia krajského súdu. V sťažnostiach uvádzajú:
„... Obvodný lesný úrad v K. rozhodnutím pod sp. značkou 2006/00473 zo dňa 19.
12. 2006 rozhodol o schválení zmlúv o výkone práva poľovníctva v poľovnom revíri O. v
prospech Občianskeho združenia poľovníkov T. Tieto nájomné zmluvy však boli uzatvorené
s prenajímateľom, ktorý nebol vlastníkom poľovných pozemkov a teda ani nebol oprávnený
ich prenajať...
... Okresná prokuratúra K. [na podnet L.] podala v danej veci protest prokurátora,
ktorému Krajský lesný úrad rozhodnutím zo dňa 26. 2. 2009 pod sp. značkou
A/2009/00059 nevyhovel.
... voči tomuto rozhodnutiu Krajského lesného úradu podal sťažovateľ odvolanie.
... Ministerstvo pôdohospodárstva SR rozhodnutím zo dňa 12. 4. 2010 vyhovelo
odvolaniu sťažovateľa a vec vrátilo Krajskému lesnému úradu na nové konanie.
... Krajský lesný úrad po vrátení veci Ministerstvom pôdohospodárstva SR protestu
prokurátora vyhovel. Rozhodnutie Obvodného lesného úradu K. v časti schválenia zmlúv o
výkone práva poľovníctva zrušil a vrátil na ďalšie konanie.
... Občianske združenie poľovníkov T. voči tomuto rozhodnutiu Krajského lesného
úradu podalo odvolanie. Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR odvolaniu
nevyhovelo.
... Obvodný lesný úrad rozhodnutím 2011/00079-6 zo dňa 3. 5. 2011 prerušil
(obnovené) konanie o schválení zmlúv o výkone práva poľovníctva a uložil Občianskemu
združeniu poľovníkov T. nájomné zmluvy o výkone práva poľovníctva predložiť do 25. 5.
2011.
... Občianske združenie poľovníkov T. nájomné zmluvy nepredložilo..., avšak dalo
podnet na Generálnu prokuratúru SR, aby preskúmala rozhodnutie Ministerstva
hospodárstva SR, ktorým Ministerstvo zrušilo rozhodnutie Krajského lesného úradu K. o
nevyhovení protestu prokurátora.
... Obvodný lesný úrad 2011/00079-9 zo dňa 30. 06. 2011 prerušil opäť (obnovené)
konanie o schválení zmlúv o výkone práva poľovníctva do rozhodnutia Generálnej
prokuratúry SR o tomto podnete.
... Generálna prokuratúra SR rozhodnutím VI/2 Gd 149/11-10 zo dňa 29. 7. 2011
podnetu Občianskeho združenia poľovníkov T. nevyhovela.
... Obvodný lesný úrad K. vydal predbežné opatrenie zo dňa 7. 10. 2011 pod
sp. značkou 2011/00079-10, ktorým uložil Občianskemu združenia poľovníkov T. zdržať sa
výkonu práva poľovníctva až do právoplatného rozhodnutia v konaní.
... Obvodný lesný úrad K. rozhodnutím zo dňa 16. 11. 2011 pod sp. značkou
2011/00079-9 zrušil svoje rozhodnutie 2006/00473 zo dňa 19. 12. 2006 o schválení zmlúv
o výkone práva poľovníctva v poľovnom revíri O.
... Občianske združenie poľovníkov T. sa odvolalo, pričom Krajský lesný úrad K. jeho
odvolanie rozhodnutím 2012/00030 zo dňa 23. 1. 2012 zamietol.
... Občianske združenie poľovníkov T. sa obrátilo so žalobou o preskúmanie
rozhodnutia správneho orgánu na Krajský súd v Košiciach. Tento svojim uznesením
6S/28/2012-12 zo dňa 14. 3. 2012 odložil vykonateľnosť rozhodnutia žalovaného Krajského
lesného úradu č. 2012/00030 zo dňa 23. 1. 2012.“
V súvislosti s namietaným uznesením krajského súdu zo 14. marca 2012 sťažovatelia
argumentujú takto:
„Toto Uznesenie Krajského súdu v Košiciach výrazným spôsobom zasiahlo do práv
sťažovateľa. Napadnuté rozhodnutie je odôvodnené tým, že vykonateľnosť tohto rozhodnutia
by mohla spôsobiť stratu zákonného oprávnenia žalobcu (Občianske združenie poľovníkov
T.) vykonávať právo poľovníctva v poľovnom revíri O. Avšak týmto uznesením súdu bol
nastolený taký stav, že vlastníci pozemkov v poľovnom revíri O. napriek tomu, že je
právoplatne rozhodnuté o tom, že zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva nie sú
schválené a vlastníci pozemkov preukázateľne nesúhlasia so schválením zmlúv o nájme
výkonu práva poľovníctva sú obmedzovaní vo svojom práve vlastniť majetok. Ich vlastnícke
právo je obmedzené a nemôžu využívať svoje vlastníctvo a ani prípadne poľovať na
pozemkoch vo svojom vlastníctve. Naopak musia tolerovať to, že napriek ich nesúhlasu na
ich vlastných pozemkoch poľuje niekto iný. Konanie súdu teda znamená taký výrazný zásah
do ich základných práv a slobôd, že sú nútení domáhať sa obrany svojich práv touto
sťažnosťou.
Napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach postavilo právo výkonu
poľovníctva, ktoré ani nie je základným ľudským právom nad právo vlastniť majetok
a právo na ochranu majetku, ktoré základnými ľudskými právami sú. Tým boli zároveň
porušené aj práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a účinný prostriedok ochrany.
Sťažovateľ ako ani nijakí iní majitelia pozemkov v poľovnom revíri O. P. pritom neboli
pribratí v súlade s ustanovením § 250 O. s. p. do konania 6S/28/2012 na Krajskom súde v
Košiciach. ...
... sťažovateľ má jednoznačne za to, že... mu rozhodnutím a postupom porušovateľa
bola odňatá možnosť konať pred súdom v kvalitatívne plnohodnotnej hmotnoprávnej
i procesnoprávnej línii a domáhať sa objektívneho skutkového a právneho posúdenia veci
a spravodlivého rozhodnutia.
Opierajúc sa o vyššie citované právne názory Ústavného súdu SR a Súdu pre ľudské
práva, dotýkajúce sa porušovania čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno
na základe doposiaľ uvedeného, podľa názoru sťažovateľa konštatovať, že skutkové
a právne názory o ktoré porušovateľ oprel svoje rozhodnutie, nemožno z ústavného
hľadiska považovať za udržateľné a ospravedlniteľné, keďže rozhodnutím a postupom
porušovateľa došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní.
Majitelia pozemkov v poľovnom revíri O. počas celého obdobia konania o schválení
zmlúv o výkone práva poľovníctva vystupovali aktívne, hájili svoje práva, opakovane
podávali sťažnosti na nečinnosť správneho orgánu a poskytovali všetku súčinnosť potrebnú
pre zákonné rozhodnutie správneho orgánu. V konečnom dôsledku boli nútení celú
záležitosť aj medializovať a to na televíznej stanici v relácii zo dňa 15. 4. 2012.
Dôkazom nesúhlasu majiteľov pozemkov v poľovnom revíri O. so schválením
a uzatvorením zmlúv o výkone práva poľovníctva s Občianskym združením poľovníkov T. je
aj notárska zápisnica N 241/2012 zo dňa 3. 5. 2012 notárky JUDr. Ing A. K. zo
zhromaždenia vlastníkov pozemkov v poľovnom revíri O. Táto zápisnica je prílohou
sťažnosti.“
Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„... Základné práva [sťažovateľov] zakotvené v čl. 6 Dohovoru... ako aj čl. 46
Ústavy..., článku 13 Dohovoru..., Článku 17 Dohovoru..., článku I Dodatku č. 1 Dohovoru
a čl. 20 Ústavy... Uznesením Krajského súdu v Košiciach 6S/28/2012 zo dňa 14. 3. 2012
boli porušené.
... Uznesenie Krajského súdu v Košiciach 6S/28/2012 zo dňa 14. 3. 2012 sa zrušuje
a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
... [Sťažovateľom jednotlivo] sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 6 000,-Eur, ktoré je [im]... Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
... [Sťažovateľom jednotlivo] sa priznáva náhradu trov konania podľa dodatočného
vyčíslenia ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný uhradiť na účet právneho zástupcu do
15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú
takto:
„Nakoľko na základe napadnutého rozhodnutia Krajského súdu Košice sa
v poľovnom revíri O. opäť aj túto sezónu poľuje a to aj napriek nesúhlasu majiteľov
pozemkov v tomto revíri. Sťažovateľovi tým vzniká značná škoda, za jednu sezónu približne
vo výške 6 000 €, preto sa domáha finančného zadosťučinenia v tejto výške.“
Právna zástupkyňa sťažovateľov vyčíslila trovy právneho zastúpenia v sume
323,52 € jednotlivo za každého sťažovateľa.
Ústavný súd 4. februára 2013 vyzval krajský súd, aby sa vyjadril k sťažnostiam
sťažovateľov. Krajský súd vo vyjadrení k sťažnostiam sťažovateľov z 19. februára 2013
(doručenom ústavnému súdu 21. februára 2013 pod sp. zn. 1 SprV/156/2013) zhrnul
doterajší priebeh konania a poukázal na odôvodnenie namietaného uznesenia krajského
súdu, pričom uviedol:
„Za uvedenej situácie súd dospel k názoru, že pri potvrdení opodstatnenosti
žalobných námietok by išlo o nezákonné a za istých právnych podmienok aj nulitné
rozhodnutie žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa. Tým by obidva správne orgány
zásadným spôsobom vstúpili do práva a právom chránených záujmov žalobcu súvisiacich
s výkonom práva poľovníctva. Súd uznal za dôvodnú obavu žalobcu spočívajúcu v tom, že
podľa právneho stavu nastoleného preskúmavaným rozhodnutím z 23. 01. 2012 by
ktorýkoľvek subjekt, ktorý spĺňa právne podmienky uvedené v § 32 zákona o poľovníctve,
mohol požiadať príslušný orgán štátnej správy na úseku poľovníctva, t. j. Obvodný lesný
úrad v K. o zaevidovanie zmlúv o užívaní poľového revíru O. podľa § 16 ods. 1 zákona o
poľovníctve, v dôsledku čoho by žalobca stratil zákonné oprávnenie vykonávať právo
poľovníctva v predmetnom poľovnom revíri, ktoré mu bolo zákonným postupom priznané.
Záverom poznamenávame, že vo veci v súlade s ustanovením § 250f ods. 2 O. s. p.
bude vyhlásený rozsudok dňa 28. 02. 2013.“
Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že krajský súd 28. februára 2013 v namietanom
konaní rozhodol rozsudkom, ktorým zrušil rozhodnutie žalovaného [Krajského lesného
úradu K. (ďalej len „krajský lesný úrad“)], ako aj rozhodnutie Obvodného lesného úradu K.
(ďalej len „obvodný lesný úrad“) č. 2011/00079-09 zo 16. novembra 2011 a vrátil vec na
ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že vo vyjadrení z 19. februára 2013 krajský súd poukazuje v zásade
len na doterajší priebeh konania a na odôvodnenie namietaného uznesenia a toto vyjadrenie
neobsahuje nové skutočnosti, ústavný súd ho nepovažoval za potrebné doručiť
sťažovateľom.
II.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade
s citovaným ustanovením § 31a uvedeného zákona je však možné v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1
OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 4829/2012 a sp. zn. Rvp 4830/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na to, že sťažnosti sa týkajú toho istého
konania vedeného na krajskom súde, proti uzneseniu ktorého tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1
výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy, práv podľa
dohovoru, článku dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu uznesením
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S/28/2012
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Krajský súd namietaným uznesením č. k. 6 S/28/2012-12 zo 14. marca 2012 odložil
vykonateľnosť rozhodnutia krajského lesného úradu č. 2012/00030 z 23. januára 2012
do dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu vo veci samej. V odôvodnení svojho uznesenia
poukázal krajský súd na dve skupiny dôvodov, na základe ktorých dospel k záveru
o opodstatnenosti návrhu na pozastavenie účinnosti rozhodnutia krajského lesného úradu.
V prvom rade poukázal na postup správnych orgánov v súvislosti s konaním o proteste
Okresného prokurátora K. č. k. Pd 78/08-8 z 20. januára 2009. V tejto súvislosti zhrnul
obsah žaloby, pričom uviedol:
«Ako to vyplýva z obsahu žaloby z 15. 12. 2012, Obvodný lesný úrad v K. vydal hore
uvedené rozhodnutie zo 16. 11. 2011, ktoré bolo následne potvrdené preskúmavaným
rozhodnutím žalovaného z 23. 01. 2012 procesným postupom podľa § 69 zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (ďalej len „zákon o správnom konaní“) v znení neskorších
predpisov, t. j. v konaní o proteste prokurátora.
Ako to ďalej vyplýva z obsahu žaloby v konaní o proteste Okresného prokurátora K.
č. k. Pd 78/08-8 zo dňa 20. 01. 2009, podanému proti časti výroku rozhodnutia Obvodného
lesného úradu v K. č. 2006/00473 z 19. 12. 2006 bolo vydané rozhodnutie žalovaného č.
2010/00196 z 09. 08. 2010, ktorým žalovaný vyhovel podanému protestu prokurátora a
podľa jeho obsahu zrušil napadnutú časť rozhodnutia Obvodného lesného úradu v K. zo
dňa 19. 12. 2006 a vec vrátil Obvodnému lesnému úradu K. na nové konanie a rozhodnutie.
Následne Obvodný lesný úrad K. podľa obsahu námietok uvedených v žalobe z 15. 12. 2012
nepostupoval v súlade s ustanovením § 69 ods. 3 zákona o správnom konaní, v zmysle
ktorého, ak sa protestu prokurátora vyhovelo (v preskúmavanej právnej veci ide o
rozhodnutie Krajského lesného úradu K. z 09. 08. 2010 potvrdené rozhodnutím Ministerstva
pôdohospodárstva SR z 30. 11. 2010 č. 11589/2010-720/1157-1), orgán ktorého
rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené, musí bez meškania najneskôr však do 30 dní od
doručenia alebo zmeny rozhodnutia, obnoviť porušené práva. Ak obnova porušeného práva
nie je možná, v rovnakej lehote je povinný vykonať inú primeranú nápravu.
Podľa obsahu žaloby, po uplynutí 30 - dňovej lehoty uvedenej v ustanovení § 69
ods. 3 zákona o správnom konaní, s časovým odstupom takmer jedného roka, vydal
Obvodný lesný úrad K. rozhodnutie č. 2011/00079-9 zo 16. 11. 2011, ktorým v celom
rozsahu zrušil svoje rozhodnutie z 19. 12. 2006, t. j. nad rámec rozsahu napadnutia
administratívneho rozhodnutia uvedeného správneho orgánu prvého stupňa z 19. 12. 2006
v proteste prokurátora č. Pd 78/08-8 z 20. 01. 2009.
Obsahom žaloby z 15. 02. 2012 je aj námietka procesnoprávnej povahy poukazujúca
na hore uvedené skutočnosti a zdôrazňujúca rozsah napadnutia rozhodnutí správnych
orgánov protestom prokurátora z 20. 01. 2009 smerujúcim iba proti časti výroku
rozhodnutia Obvodného lesného úradu v K. č. 2006/00473 z 19. 12. 2006. Žalobca zároveň
v tejto súvislosti uviedol, že konanie o proteste prokurátora bolo právoplatne ukončené
vydaním rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR zo dňa 30. 11.
2010, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie žalovaného z 09. 08. 2010 tým, že protestu
prokurátora bolo vyhovené v plnom rozsahu, t. j. v rozsahu napadnutia rozhodnutia OLÚ K.
z 19. 12. 2006. Podľa žalobcu teda správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej právnej
veci postupovali v rozpore s ustanoveniami § 69 zákona o správnom konaní. Vzhľadom na
procesnoprávny stav vyplývajúci z ustanovení § 69 zákona o správnom konaní a s
prihliadnutím na rozsah napadnutia rozhodnutia Obvodného lesného úradu v K. č.
2006/00473 z 19. 12. 2006 protestom prokurátora z 20. 1. 2009 pri zohľadnení obsahu
rozhodnutí žalovaného č. 2010/00196 z 09. 08. 2010 potvrdeného rozhodnutím MP SR z 30.
11. 2010 podľa obsahu žaloby konali správne orgány oboch stupňov pri vydávaní
rozhodnutí zo 16. 11. 2011 a 23. 01. 2012 bez zákonného procesného základu.»
Krajský súd na základe takto vymedzeného obsahu žaloby uviedol tieto právne
závery:
„Z obsahu podania žalobcu z 23. 02. 2012 (doplnenie dôvodov žaloby z 15. 02.
2012), ako aj z obsahu samotnej žaloby poukazujúcej na hore uvedený postup správnych
orgánov oboch stupňov súd vyvodil právne závery o potrebe procesného postupu podľa
§ 250c ods. 1, druhá veta O. s. p., na základe čoho rozhodol tak, ako je to uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Pokiaľ ide o hore uvedené námietky procesnoprávnej povahy, súd je toho názoru, že
pri potvrdení opodstatnenosti týchto námietok by išlo o nezákonné a za istých právnych
podmienok nulitné rozhodnutia orgánov verejnej správy, čo samo o sebe tvorí zákonný
základ pre postup súdu podľa § 250c ods. 1, druhá veta O. s. p. Hmotnoprávny obsah
rozhodovacej činnosti správnych orgánov oboch stupňov v preskúmavanej právnej veci totiž
zásadným spôsobom vstupuje do práv a právom chránených záujmov žalobcu súvisiacich
s výkonom práva poľovníctva podľa zákona č. 274/2009 Z. z. v platnom znení.“
Následne krajský súd poukázal na ďalšie skutočnosti, ktoré považoval za relevantné
v súvislosti s odložením vykonateľnosti namietaného rozhodnutia druhostupňového
správneho orgánu, pričom uviedol:
„Súd zároveň z obsahu podania žalobcu z 23. 02. 2012 vyvodil aj ďalší skutkový
a právny dôvod pre vydanie uznesenia podľa § 250c ods. 1, druhá veta O. s. p., ktorým je
rešpektovanie potreby kontinuálneho výkonu práva poľovníctva, ako aj právnych povinností
s týmto súvisiacich podľa zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve v znení neskorších
predpisov. V súvislosti s preskúmavaným rozhodnutím žalovaného súd pritom uznal za
dôvodnú obavu žalobcu spočívajúcu v tom, že podľa právneho stavu nastoleného
preskúmavaným rozhodnutím z 23. 1. 2012 by ktorýkoľvek subjekt, ktorý spĺňa právne
podmienky uvedené v § 32 uvedeného zákona, mohol požiadať príslušný orgán štátnej
správy na úseku poľovníctva, v danom prípade Obvodný lesný úrad v K. o zaevidovanie
zmlúv o užívaní Poľovného revíru O. podľa ustanovenia § 16 ods. 1 uvedeného zákona.
Takýmto postupom by žalobca stratil zákonné oprávnenie vykonávať právo poľovníctva v
Poľovnom revíre O.“
V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľov napadnutým
uznesením krajského súdu vydaným v správnom súdnictve podľa § 250c ods. 1 OSP bolo
podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého
úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“
rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická
osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 OSP), teda
preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu
správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy
a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je
súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu
alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. V prerokúvanom prípade bolo potrebné
zohľadniť aj to, že namietané uznesenie má povahu predbežného opatrenia. Takéto
rozhodnutie je len dočasné (v danom prípade krajský súd rozhodol, že platí len do
právoplatného rozhodnutia vo veci samej) a jeho podkladom sú spravidla len osvedčené
skutočnosti, teda nie skutočnosti preukázané dokazovaním v súdnom konaní. Vzhľadom na
tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť
námietok sťažovateľov proti napadnutému uzneseniu krajského súdu.
Základom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom krajského
súdu, ktorý dospel k záveru, že je potrebné odložiť vykonateľnosť namietaného rozhodnutia
krajského lesného úradu podľa § 250c ods. 1 OSP. Namietajú, že krajský súd uprednostnil
právo výkonu poľovníctva pred vlastníckym právom sťažovateľov, a tiež to, že im
postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože neboli pribratí
do konania, a takto im bola znemožnená možnosť uplatňovať svoje práva v konaní pred
súdom.
Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu je zrejmé, že podkladom pre
jeho rozhodnutie sú dva dôvody. Prvý dôvod sa týka postupu obvodného lesného úradu
a krajského lesného úradu po vyhovení protestu prokurátora. Zo žaloby, tak ako krajský súd
jej obsah vymedzil v odôvodnení svojho uznesenia, vyplýva, že základom argumentácie
žalobcu je tvrdenie, že krajský lesný úrad svojím rozhodnutím č. A/2010/00196 z 9. augusta
2010 vyhovel protestu prokurátora vo vzťahu k rozhodnutiu obvodného lesného úradu
z 19. decembra 2006 len vo vymedzenej časti, následne však obvodný lesný úrad zrušil
svoje rozhodnutie z 19. decembra 2006 v celom rozsahu. Krajský súd konštatoval, že
preukázanie týchto skutočností by mohlo mať za následok nezákonnosť, prípadne nulitu
uvedených rozhodnutí. Druhým dôvodom bola skutočnosť, že namietané rozhodnutie
vstupuje do práv a právom chránených záujmov súvisiacich s výkonom práva poľovníctva,
pričom poukázal na potrebu kontinuity pri výkone práva poľovníctva.
Z týchto skutočností je zrejmé, že neobstojí námietka sťažovateľov, že krajský súd
uprednostnil právo výkonu poľovníctva pred vlastníckym právom. Zohľadnenie práva
výkonu poľovníctva žalobcu bolo len dodatočným dôvodom jeho rozhodnutia.
Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že ťažiskovým dôvodom
boli skutočnosti týkajúce sa postupu obvodného lesného úradu a krajského lesného úradu
v konaní potom, ako bolo vyhovené protestu prokurátora. Ústavný súd v tejto súvislosti
v prvom rade poukazuje na to, že nie je oprávnený v zásade hodnotiť skutkové zistenia
a právne závery uvedené v rozhodnutí krajského lesného úradu z 9. augusta 2010,
rozhodnutí Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky
z 30. novembra 2010, ktorými bolo rozhodnuté v konaní o proteste prokurátora. Konštatuje
však, že skutočnosti, ktoré uviedol krajský súd ako dôvody svojho rozhodnutia,
zodpovedajú obsahu tejto žaloby a vyplývajú aj z rozhodnutí priložených k sťažnosti
sťažovateľov. Ústavný súd preto rozhodnutie krajského súdu o odklade vykonateľnosti
rozhodnutia krajského lesného úradu nepovažuje za arbitrárne ani za zjavne neodôvodnené.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov o tom, že krajský súd im odňal možnosť konať
pred súdom tým, že ich neprizval do konania, táto námietka v zásade neobstojí. Zo súdneho
spisu krajského súdu vyplýva, že žalobca podal návrh na odklad vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia v žalobe, ktorá bola doručená krajskému súdu 16. februára 2012.
O odklade vykonateľnosti rozhodol krajský súd namietaným uznesením 14. marca 2012.
„Návrh na pribratie“ do konania vedeného krajským súdom uplatnili sťažovatelia
podaniami doručenými krajskému súdu 21. mája 2012, resp. 13. júna 2012, teda až po
podaní sťažnosti ústavnému súdu. O pribratí sťažovateľov do konania rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 6 S/28/2012-63 z 28. septembra 2012. Ústavný súd poukazuje na to, že
krajský súd mohol o pribratí sťažovateľov rozhodnúť aj bez návrhu (§ 250 ods. 1 OSP).
Z relevantných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku však nemožno vyvodiť
povinnosť súdu rozhodnúť o pribratí účastníkov správneho konania pred prípadným
rozhodnutím o odklade vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia podľa § 250c ods. 1 OSP.
Zo samotnej skutočnosti, že krajský súd rozhodol o pribratí sťažovateľov do konania až po
rozhodnutí o odklade vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského lesného úradu,
nemožno vyvodiť porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 13 dohovoru a porušenie čl. 17 dohovoru. Ústavný súd nezistil žiadne ďalšie
skutočnosti, ktoré by záver o takomto porušení naznačovali.
V súvislosti s namietaným uznesením krajského súdu považuje ústavný súd za
relevantné to, že toto uznesenie je rozhodnutím predbežným. Proti rozhodnutiu krajského
súdu vo veci samej vo všeobecnosti mali účastníci konania možnosť využiť odvolanie
(§ 250ja OSP), ktoré je účinným prostriedkom na uplatnenie a ochranu aj tých základných
práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru, ktorých porušenie namietajú vo svojej sťažnosti.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná
v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej
alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu
ochranu vyjadreného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že krajský súd založil svoje uznesenie
o odklade vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia na dostatočnom podklade, svoje právne
závery primeraným spôsobom odôvodnil, tieto závery sú preskúmateľné a vychádzajú
z aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 250c ods. 1), nie sú
zjavne neodôvodnené a ani arbitrárne, preto sú ústavne udržateľné. Skutočnosť, že
sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 250c ods. 1) takéto nedostatky
nevykazuje.
Sťažovatelia tiež namietajú, že uznesením krajského súdu zo 14. marca 2012 bolo
porušené ich základné právo podľa čl. 20 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných
princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie
základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj
vlastnícke právo (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou
judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže
byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného charakteru, ak
toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade
by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby
sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné
právne normy.
Keďže ústavný súd uznesenie krajského súdu zo 14. marca 2012 nepovažoval za
arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, nemohlo postupom krajského súdu v namietanom
konaní a jeho uznesením dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv
sťažovateľov podľa čl. 46 a čl. 20 ústavy, práv podľa čl. 6 a čl. 13 dohovoru v spojení
s čl. 17 dohovoru a porušenia práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského
súdu sp. zn. 6 S/28/2012 zo 14. marca 2012 po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie
konanie, a preto ich pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnostiach.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2013