Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 163/2013
PDF · 185.81 KB
No categories available
I. ÚS 163/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť R. L., T, zastúpeného advokátom JUDr. M. K., T., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresnej prokuratúry Trenčín č. k. 1 Pv 193/12-17
z 27. decembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. L. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára
2013 doručená sťažnosť R. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) uznesením Okresnej prokuratúry Trenčín (ďalej len „okresná
prokuratúra“) č. k. 1 Pv 193/12-17 z 27. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že je proti nemu vedené trestné
stíhanie pre prečin nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 ods. 1 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
na skutkovom základe uvedenom v uznesení povereného príslušníka Policajného zboru
Obvodného oddelenia T., Okresného riaditeľstva Policajného zboru v T., pod sp. zn.
ČVS: ORP-150/TN-TN-2012 z 2. novembra 2012 (ďalej len „rozhodnutie policajta“). Proti
tomuto rozhodnutiu policajta podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodla okresná
prokuratúra svojím uznesením č. k. 1 Pv 193/12-17 z 27. decembra 2012 tak, že ju podľa
§ 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ako nedôvodnú zamietla. V ostatnom podal
sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti nesúhlasil s postupom okresnej prokuratúry, ktorá
„... bez toho, aby sa vyporiadala s námietkami obvineného, a namiesto toho, aby náležite
zdôvodnila, z akého dôvodu považuje skutočnosti obvineným namietané za nedôvodné, sa
obmedzila len na strohé a paušálne vyjadrenie súhlasu s postupom povereného príslušníka
PZ...“, a v dôsledku jej postupu je „... napadnuté uznesenie... svojvoľné, arbitrárne
a nepreskúmateľné... čím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú
právnu ochranu, ktoré mu zaručuje Ústava slovenskej republiky v článku 46 ods. 1.
Sťažovateľ... zastáva názor, že takýto postup Okresnej prokuratúry v Trenčíne je
neprijateľný a protiústavný, nakoľko v právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje
zákonné ustanovenie, ktoré by oprávňovalo Okresnú prokuratúru svojvoľne rozhodovať
o tom k akým skutočnostiam namietaným obvineným sa vyjadrí, k akým nie a to bez
akéhokoľvek odôvodnenia, ale práve naopak existuje právo obvineného na také
odôvodneniu úradného rozhodnutia, ktoré je zrozumiteľné, vecné a dáva odpovede na
všetky jeho skutkové a právne relevantné otázky, resp. namietané skutočnosti.“.
4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo R. L.. na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré je upravené v článku
46 ods. 1 zákona číslo 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky... bolo Uznesením
Okresnej prokuratúry Trenčín zo dňa 27. 12. 2012, č. k. 1 Pv 193/12-17 porušené.
2. Uznesenie Okresnej prokuratúry Trenčín zo dňa 27. 12. 2012, č. k. 1 Pv 193/12-17
zrušuje.
3. R. L... sa priznáva náhrada trov konania...
4. R. L... sa priznáva finančné zadosťučinenie...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
8. V postupe okresnej prokuratúry, ktorá v napadnutom rozhodnutí „... neuviedla
dôvody, na základe ktorých považovala námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti
a doplneniu sťažnosti za nedôvodné, a to napriek tomu, že... namietal tak absenciu
subjektívnej, ako i objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu nezaplatenia dane
a poistného.“, vidí sťažovateľ porušenie svojho práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy. Zároveň poukazuje na to, že dôsledkom tohto postupu okresnej prokuratúry
je, že „... takéto jej rozhodnutie je nezákonné, nepreskúmateľné a je potrebné ho zrušiť“.
9. Ústavný súd konštatuje, že právna vec sťažovateľa sa nachádzala v štádiu
prípravného konania, v rámci ktorého mu bolo rozhodnutím policajta vznesené obvinenie
pre prečin nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 ods. 1 Trestného zákona, ktoré bolo
v sťažnostnom (resp. odvolacom konaní, pozn.) potvrdené okresnou prokuratúrou ako vecne
správne a zákonné.
10. Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať samotnou vecnou stránkou, je
vždy povinný preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho vyplýva, že iba v prípade, ak
sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne náležitosti a zároveň neexistujú
dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, sa ňou môže zaoberať
aj z hľadiska jej vecnej stránky. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany
ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo
slobôd, je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
11. Ústavný súd v obdobných prípadoch opakovane zdôraznil, že trestné konanie
od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania
jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov
činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla
až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia
práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu
(napr. III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, I. ÚS 314/09). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba
jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej
rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov
vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto
povinnosť majú napr. všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr.
III. ÚS 79/02), prípadne iné orgány verejnej moci na to určené.
12. Ústavný súd teda v okolnostiach danej veci konštatuje, že trestná vec sťažovateľa
sa v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala v tzv. prípravnom konaní, keď
o dôvodnosti, a teda zákonnosti a ústavnosti jeho trestného stíhania meritórne zatiaľ
všeobecný súd nerozhodoval. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že platná právna úprava
trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému a prípadne aj v ďalšom štádiu
trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovanému právne účinným
spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou vrátane ním
označeného práva na inú právnu ochranu, k porušeniu ktorého malo dôjsť aj v dôsledku
postupu okresnej prokuratúry v predmetnej trestnej veci. Procesné záruky zabezpečujúce
zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov (prípadne
ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy
prvého oddielu (dozor prokurátora), ako aj III. časti (súdne konanie) druhej hlavy
(preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie
a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku.
13. Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú teda vybudované
predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť
nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami
vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem, akou Trestný poriadok nepochybne je.
Navyše je nutné skonštatovať, že aj samotné vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je
skončené a postavenie sťažovateľa ako strany trestného konania mu už v rámci prípravného
konania dáva postavenie a tomu korešpondujúcu plnú potenciu aktívne zasahovať
do objasňovania skutkovo relevantných okolností a skutočností mu za vinu kladených.
Otázka dôvodnosti vznesenia obvinenia je predmetom celého trestného konania
a ústavnému súdu v tejto súvislosti náleží zaoberať sa otázkou ochrany základných práv
a slobôd zásadne až po jeho skončení, s výnimkou mimoriadnych situácií, napríklad ak je
súčasne dotknutá osobná sloboda jednotlivca, teda po vyčerpaní všetkých procesných
prostriedkov, ktoré obvinenému/obžalovanému Trestný poriadok poskytuje.
14. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti a s prihliadnutím na to, že platná právna
úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi (ako obvinenému či obžalovanému)
v ďalšom priebehu konania v rámci uplatnenia práva na obhajobu právne účinným
spôsobom namietať porušenie svojich základných práv a slobôd garantovaných ústavou
v dôsledku nezákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní v štádiu prípravného
konania v jeho trestnej veci, ako aj pred orgánmi činnými v trestnom konaní pri realizácii
úkonov trestného konania, tak aj pred všeobecnými súdmi, a to v prípade podania obžaloby
prokurátorom, dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa
týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá nebola v čase podania ústavnej sťažnosti právoplatne skončená,
k záveru o nedostatku svojej právomoci konať a rozhodnúť v uvedenej veci (obdobne
napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).
15. Reagujúc na námietku sťažovateľa o tom, že „... by mohol v súlade
s ustanovením § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre žiadať o preskúmanie
zákonnosti vybavenia podnetu – sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, avšak
takýto iný právny prostriedok v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 zákon o ústavnom súde
nemožno... považovať za účinný prostriedok ochrany jeho práv, s odôvodnením, že
napadnuté uznesenie Okresnej prokuratúry Trenčín je nepreskúmateľné“, ústavný súd
poukazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ktorej súčasťou základného práva na
inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej osoby požiadať
o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu, alebo
opakovaného podnetu [§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“)], pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa
takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť.
Ústavný súd teda uznáva aj opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre ako účinný
prostriedok ochrany základných práv vrátane toho práva, ktoré uplatnil sťažovateľ
(m. m. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05).
16. Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor,
že nevyužitie podnetu (ale tiež opakovaného podnetu) podľa zákona o prokuratúre nemožno
nahrádzať podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože takto by
sa obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť
skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré
by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu
príslušného orgánu činného v prípravnom konaní (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).
Navyše, v okolnostiach veci sťažovateľ okrem už spomenutých prostriedkov nápravy
disponoval aj ďalším účinným prostriedkom nápravy, a to podľa § 363 Trestného poriadku.
17. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je
oprávnený podľa osobitných predpisov. Nevyužitie niektorej z možností ochrany
označeného práva nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže
konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej
ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy).
18. Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa
§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 z dôvodu jej
neprípustnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2013