Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 145/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosti H. K., D., S., a D. K., G., S., zastúpených spoločnosťou

Advokátska kancelária M., s. r. o., K., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. V.,

vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 , základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom zaručeného , základného

práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. k. -866

z 30. apríla 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -963

z 29. novembra 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť H. K. vedenú pod sp. zn. a sťažnosť D. K. vedenú

pod sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti H. K. a D. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. januára 2013

doručené sťažnosti H. K., D., S., a D. K., G., S. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom zaručeného , základného práva na rovnosť

účastníkov konania zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. -866 z 30. apríla

2012 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-963 z 29. novembra 2012.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovatelia vystupovali ako žalovaní

v konaní vedenom od 22. septembra 2010 pred okresným súdom pod sp. zn.

. Konanie bolo iniciované žalobou D. Č., M. (ďalej len „žalobkyňa“), ktorou

sa proti sťažovateľom domáhala „zaplatenia istiny vo výške 1.156.985,16 € s prísl.,

od každého po 588.492.58 € titulom úhrady zvyšku neuhradenej odplaty za prevod

obchodného podielu spoločnosti A. spoločnosť s ručením obmedzeným M...“. V priebehu

konania sťažovatelia podaniami z 27. júna 2011 a 1. júla 2011 „uplatnili si voči žalobkyni

aj vzájomnú žalobu o zaplatenie, každý po 599.809,45 €“, z titulu náhrady škody

spôsobenej žalobkyňou nesplnením povinností, ku ktorým sa v zmluve zaviazala.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní rozsudkom č. k. -866

z 30. apríla 2012 uložil každému sťažovateľovi povinnosť „uhradiť žalobkyni sumu

578.492,58 € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 578.492,58 € od 1.1.2010

do zaplatenia“ (body I a II výroku rozsudku), konanie o vzájomnej žalobe oboch

sťažovateľov „v časti o zaplatenie sumy 313.321,35 €“ zastavil (body III a IV výroku

rozsudku), vo zvyšku, t. j. u každého v sume 286 488,10 €, vzájomnú žalobu sťažovateľov

zamietol (body V a VI výroku rozsudku) a obom sťažovateľom uložil povinnosť náhrady

trov konania (body VII až IX výroku rozsudku).

Sťažovatelia podali proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu odvolanie,

ktorým napadli výrok v bodoch I, II, V, VI, VII, VIII a IX. V odôvodnení odvolania

spochybnili danosť právomoci slovenských súdov na konanie o žalobe žalobkyne, tvrdili

nesprávne skutkové zistenia, ako aj nesprávny právny názor okresného súdu, namietali

porušenie princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, odmietnutie vykonania

ďalších navrhovaných dôkazov i správnosť výpočtu náhrady trov konania. Navrhli zrušenie

rozsudku okresného súdu v napadnutých výrokoch a vrátenie veci na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom č. k. -963 z 29. novembra 2012 potvrdil

rozsudok okresného súdu vo výroku I, II, III, IV a zrušil výroky VII a VIII o povinnosti

náhrady trov konania. V rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dospel k záveru o správnosti skutkových i právnych záverov okresného súdu a odvolacie

námietky sťažovateľov vyhodnotil ako nedôvodné. Zrušujúci výrok založil na zistenom

nedostatočnom odôvodnení prvostupňového rozsudku.

V sťažnostiach doručených ústavnému súdu sťažovatelia zhodne prednášajú

námietky v zásade identické s námietkami, ktorými brojili proti prvostupňovému rozsudku

okresného súdu v podanom odvolaní. Navyše zdôrazňujú, že krajský súd nerešpektoval

rozsah, v akom odvolaním prvostupňový rozsudok napadli, pretože sa nijako nevysporiadal

s výrokmi zamietajúcimi časť vzájomných návrhov sťažovateľov (výroky V a VI rozsudku

okresného súdu). Na tomto podklade potom tvrdia porušenie svojich označených práv.

V závere sťažností zhodne navrhujú, aby ich ústavný súd prijal na ďalšie konanie,

a každý z nich navrhuje meritórne rozhodnúť takto:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

, princíp rovnosti zbraní účastníkov súdneho konania

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach vo veci pod sp. zn. zo dňa 29.11.2012

a rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. k. zo dňa 30.4.2012 porušené

bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach vo veci pod sp. zn. zo dňa

29.11.2012 a rozsudok Okresného súdu Michalovce č. k. zo dňa 30.4.2012

sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Michalovce na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach a Okresný súd v Michalovciach je povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť trovy konania v sume 197,84 EUR do pätnástich dní

od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

Sťažovatelia v sťažnostiach navrhujú aj odklad vykonateľnosti napadnutého

odvolacieho rozsudku krajského súdu.

Ústavnému súdu žalobkyňa 14. februára 2013 prostredníctvom svojho právneho

zástupcu doručila návrh na jej pripustenie do konania v pozícii vedľajšieho účastníka.

Argumentuje v prospech právnych záverov okresného súdu i krajského súdu a poukazuje

na skutočnosť, že po právoplatnosti prvostupňového i druhostupňového rozsudku

sťažovateľ H. K. splnil povinnosť uloženú mu týmito súdnymi rozhodnutiami,

kým sťažovateľ D. K. „ešte 6.12.2012, teda dva dni po právoplatnosti rozsudku

všeobecného súdu, ale dva dni pred jeho vykonateľnosťou, uzatvoril... v Bratislave Zmluvu

o zriadení záložného práva k obchodnému podielu. Toto právo bolo aj zapísané

v obchodnom registri.“. V tom podľa žalobkyne tkvie jej „právny záujem na vstupe

do konania“.

Sťažovateľ H. K. podaním označeným ako „Žiadosť“ doručeným ústavnému súdu

20. marca 2013 v otázke odkladu vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu

naliehal na „čo možné najpromptnejšie rozhodnutie, nakoľko sťažovateľovi hrozí vážna

a nenapraviteľná škoda veľkého rozsahu, ktorá je spôsobilá ohroziť fyzickú existenciu

sťažovateľa ako aj jeho akúkoľvek podnikateľskú činnosť“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú

tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade

s citovaným ustanovením § 31a uvedeného zákona je však možné v konaní o sťažnosti

podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie

ods. 1 .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými

značkami uvedenými v bode 1 výroku tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť predložených sťažností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o časti sťažností týkajúce sa prvostupňového rozsudku okresného súdu

č. k. -866 z 30. apríla 2012, ústavný súd poukazuje na ,

z ktorého stabilne odvodzuje dôsledné uplatňovanie princípu subsidiarity jeho právomoci.

Ústavný súd podľa tohto princípu môže poskytovať ochranu základným právam

alebo slobodám, alebo ľudským právam a základným slobodám vyplývajúcim

z medzinárodnej zmluvy, len ak ochranu týmto právam a slobodám neposkytuje „iný súd“.

V opačnom prípade je v kompetencii „iného“ súdu poskytnúť požadovaný ochranu.

Napadnutý rozsudok okresného súdu je rozhodnutím prvostupňovým,

proti ktorému je odvolanie prípustné ( ). Sťažovatelia svoje právo podať

odvolanie proti rozsudku okresného súdu aj využili. To vylučuje právomoc ústavného súdu

vecne prejednávať predmetné časti spojených sťažností, v dôsledku čoho ich ústavný súd

musí odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie.

2. Na účel rozhodnutia o častiach sťažností napádajúcich odvolací rozsudok

krajského súdu č. k. -963 z 29. novembra 2012 si ústavný súd vyžiadal

od okresného súdu spisový materiál vo veci sp. zn. .

2.1 Zo spisového materiálu ústavný súd zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu

nadobudol právoplatnosť na základe doručenia jeho písomného vyhotovenia právnym

zástupcom sporových strán 4. decembra 2012. Doručenia odvolacieho rozsudku vykonal

krajský súd. Sťažovatelia doručili okresnému súdu 31. decembra 2012 dovolanie

proti prvostupňovému rozsudku i proti rozsudku odvolaciemu. Namietajú v ňom nedostatok

právomoci slovenských súdov [ ], odňatie možnosti konať pred súdom

(body III a IV odôvodnenia dovolania), nesprávne právne posúdenie veci (body IV, V, VII

aj VIII odôvodnenia podaného dovolania), ako aj nenariadenie pojednávania krajským

súdom (bod X odôvodnenia podaného dovolania).

Krajský súd doručil súdny spis okresnému súdu 7. januára 2013, ten však vzápätí

(11. januára 2013) vrátil spis krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. -995

zo 14. januára 2013 opravil výrok svojho rozsudku z 29. novembra 2012 tak, že potvrdil

prvostupňový rozsudok okresného súdu v zamietavých výrokoch (výroky III a IV rozsudku

okresného súdu). Opravné uznesenie krajského súdu bolo právnym zástupcom účastníkov

konania doručené 16. a 17. januára 2013. Spis bol následne vrátený okresnému súdu

22. januára 2013.

2.2 Z už spomenutého princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových

znakov právomoci ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu

pred ústavným súdom nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy,

ktoré má sťažovateľ k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy,

ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza

k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,

podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych

predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom ().

Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu

sťažovateľmi vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z vylučuje

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach

porušenia označených základných práv, ak je zrejmé, že sťažovatelia podali dovolanie,

pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Spojené

sťažnosti museli byť preto v týchto častiach odmietnuté pre ich predčasnosť,

pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, bude

vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,

keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok ESĽP z 12. novembra

2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53

a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní budú mať sťažovatelia k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd spojenými sťažnosťami v týchto

častiach meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ich odmietol ako neprípustné

pre predčasnosť podľa v spojení s .

3. O ďalších návrhoch sťažovateľov formulovaných v sťažnostných petitoch

(zrušenie napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, náhrada trov konania)

a o navrhnutých odkladoch vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodu

odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť. Rovnako tak nebolo potrebné

rozhodovať o pripustení vedľajšieho účastníka do konania. Ústavný súd k tomu navyše

dodáva, že je vo vzťahu k lex

specialis, pričom v zmysle uvedeného žiadne ustanovenie

nepriznáva v konaní postavenie vedľajšieho účastníka (m. m. II. ÚS

91/08, ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2013