Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 159/2013
PDF · 150.3 KB
No categories available
IV. ÚS 159/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. O., nar..., t. č. vo výkone trestu, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl.
6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Bratislava III sp. zn. PK 2 T 71/2003 z 20. júla 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra
2012 doručená sťažnosť J. O., nar... (ďalej len „sťažovateľ“), t. č. vo výkone trestu (ďalej
len „ústav na výkon trestu“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na
obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
obhajovať sa sám alebo za pomoci obhajcu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. PK 2 T 71/2003 z 20. júla 2012.
Z obsahu sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že uznesením vyššieho súdneho úradníka
okresného súdu bola sťažovateľovi podľa § 555 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
s použitím § 558 ods. 1 Trestného poriadku uložená povinnosť nahradiť štátu odmenu
a hotové výdavky vyplatené ustanovenému obhajcovi v sume 344,88 €. Sťažovateľ podal
proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorou namietal, že v jeho veci išlo o povinnú obhajobu,
a okresnému súdu preukázal, že je nemajetný a v ústave na výkon trestu nemá príjem, ktorý
by mu umožňoval nahradiť trovy obhajoby, a z tohto dôvodu požiadal o priznanie nároku na
bezplatnú obhajobu. Samosudkyňa okresného súdu rozhodla o sťažnosti tak, že ju zamietla,
pretože nie je dôvodná.
Sťažovateľ namieta, že okresný súd uplatnil v jeho prípade reštriktívny výklad § 34
ods. 3 Trestného poriadku, ktorý ustanovuje podmienky priznania nároku na bezplatnú
obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol:
„Podľa môjho názoru ak si nemôžem vybrať zo zákona možnosť obhajovať sa sám a musím
prijať fakt, že zákon vyžaduje, aby som bol zastúpený obhajcom, potom by bolo nelogické,
aby vyžadoval, aby som ako nemajetný musel za tohto obhajcu aj platiť.“
Vzhľadom na požiadavku povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným
súdom sťažovateľ požiadal o ustanovenie advokáta a vo veci samej žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že uznesením okresného súdu sp. zn. PK 2 T 71/2003 z 20. júla 2012 bolo
porušené jeho základné právo podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)
dohovoru, a v nadväznosti na tento výrok aby ústavný súd zrušil označené rozhodnutie
a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má
právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ
nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú.
Sťažovateľ namieta porušenie označených práv tým, že okresný súd nesprávne
aplikoval § 34 ods. 3 Trestného poriadku, pretože podľa jeho názoru boli splnené
podmienky na bezplatnú obhajobu, keď mu bol obhajca ustanovený z dôvodu povinnej
obhajoby, a okresnému súdu preukázal svoju nemajetnosť.
Ústavný súd sa oboznámil s odôvodnením namietaného uznesenia, v ktorom
samosudkyňa okresného súdu uviedla:
„Samosudkyňa po preštudovaní spisového materiálu sp. zn. PK 2T 71/2003,
napadnutého uznesenia zo dňa 21. 02. 2012 (č. l. 287), podanej sťažnosti zo dňa 22. 03.
2012 (č. l. 290) ako aj potvrdenia o príjme zo dňa 01. 06. 2012 (č. l. 294) konštatuje, že
odsúdený J. O. sa narodil..., je slobodný a bezdetný. Odsúdený je v súčasnosti vo výkone
trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby I.
s dátumom pravdepodobného ukončenia trestu 05. 03. 2014. Podľa potvrdenia Ústavu na
výkon trestu odňatia slobody I. bol odsúdený J. O. k 01. 06. 2012 pracovne zaradený,
pričom podľa potvrdenia o príjme zamestnanca zo dňa 01. 06. 2012 bol jeho mesačný
príjem za posledných 12 mesiacov nasledovný: za mesiac 6/2011 bol jeho čistý príjem 50,10
eur, za mesiac 7/2011 43,25 eur, za mesiace 8/2011, 9/2011/, 10/2011 a 11/2011 bol jeho
čistý príjem 0 eur, za mesiac 12/2011 98,70 eur, za mesiac 1/2012 78,33 eur, za mesiac
3/2012 72,72 eur, za mesiac 3/2012 118,38 eur, za mesiac 4/2012 112,37 eur a za mesiac
5/2012 to bolo 0 eur. Podľa potvrdenia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody I. bol k 01.
06. 2012 u odsúdeného J. O. stav konta nasledovný: vreckové - 0,11 eur, úložné - 111,79
eur a osobné 70,65 eur. ...
V zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 34 ods. 3 Tr. poriadku je pre priznanie
nároku na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú náhradu rozhodujúci
nedostatok prostriedkov. Vzhľadom na skutočnosť, že trestný poriadok bližšie nevysvetľuje
obsah pojmu nedostatok prostriedkov, úlohou súdu je skúmať a vyhodnotiť celkové pomery
odsúdeného (t. j osobne, zárobkové, sociálne, rodinné, zdravotné, majetkové). Dôležitá je
tiež výška odmeny vyplatená štátom ustanovenému obhajcovi, ktorá v posudzovanej veci
predstavuje sumu 344,88 eur.
Samosudkyňa je toho názoru, že na základe predloženého potvrdenia potvrdeného
Ústavom na výkon trestu odňatia slobody I., a najmä skutočnosti, že odsúdený má
nepravidelný mesačný príjem, s prihliadnutím na skutočnosť, že odsúdený je v
produktívnom veku kedy je práceschopný, nemožno vyhodnotiť jeho celkové majetkové
pomery ako nepriaznivé do tej miery, že by odsúdený mal nárok na bezplatnú obhajobu.
Podľa názoru súdu nebude úhrada stanovenej sumy predstavovať tak citeľný zásah do
sociálnej a majetkovej situácie odsúdeného, ktorý by objektívne mohol vyvolať stav hmotnej
núdze.“
V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju
konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.).
Rozhodovanie o trovách trestného konania je upravené v šiestej časti Trestného
poriadku (§ 553 až § 559). Na vec sťažovateľa sa vzťahujú najmä § 555 ods. 1 písm. c)
Podľa § 555 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak bol obžalovaný právoplatne
uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu vyplatenú odmenu a náhradu ustanovenému
obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov podľa § 47 ods. 6, ak nemá nárok
na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú náhradu.
Podľa § 558 ods. 1 Trestného poriadku o povinnosti na náhradu trov poškodeného
a ich sume, ako aj o povinnosti na náhradu trov spojených s výkonom väzby a o povinnosti
na náhradu odmeny a hotových výdavkov, ktoré boli uhradené štátom ustanovenému
obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov podľa § 47 ods. 6, rozhodne po
právoplatnosti rozsudku predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním poverený súdny
úradník.
Podľa § 558 ods. 2 Trestného poriadku pred rozhodnutím o povinnosti na náhradu
trov trestného konania podľa § 555 ods. 1 písm. c) treba zistiť, či nie sú splnené podmienky
na bezplatnú obhajobu, bezplatné zastupovanie poškodeného, obhajobu za zníženú náhradu
alebo zastupovanie za zníženú náhradu.
Podľa § 558 ods. 3 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odseku 1 je prípustná
sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.
Podmienky nároku na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu
ustanovuje § 34 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený, ktorý nemá dostatočné
prostriedky na úhradu trov obhajoby, má nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za
zníženú odmenu; nárok na bezplatnú obhajobu alebo obhajobu za zníženú odmenu musí
obvinený preukázať najneskôr pri rozhodovaní o náhrade trov trestného konania a ak ide
o ustanovenie obhajcu podľa § 40 ods. 2, najneskôr do 30 dní po tom, čo mu bolo doručené
opatrenie o ustanovení obhajcu.
Vychádzajúc z citovaného odôvodnenia okresného súdu ústavný súd konštatuje, že
okresný súd zisťoval v zmysle § 558 ods. 2 Trestného poriadku, či sťažovateľ splnil
podmienky na priznanie nároku na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú
odmenu podľa § 34 ods. 3 Trestného poriadku a zrozumiteľným a dostatočne odôvodneným
spôsobom v tomto uznesení uviedol, ako dospel k záveru, že majetková a sociálna situácia
sťažovateľa mu umožňuje nahradiť vyplatenú odmenu a hotové výdavky ustanoveného
advokáta. Ústavný súd musí v tomto prípade rešpektovať istú mieru voľnej úvahy
všeobecného súdu, a to v rozsahu, v akom možno za daných okolností dospieť k ústavne
akceptovateľnému záveru o schopnosti obžalovaného, ktorý bol uznaný za vinného, splniť
uvedenú povinnosť. Uznesenie okresného súdu preto nemožno považovať za svojvoľné ani
zjavne neodôvodnené.
Samotná skutočnosť, že sťažovateľ inak hodnotí svoje aktuálne finančné možnosti,
nie je dostatočným dôvodom na záver o porušení jeho práv, a to ani v spojitosti
so skutočnosťou, že obhajca bol sťažovateľovi ustanovený bez jeho žiadosti, pretože bol
v jeho veci daný dôvod povinnej obhajoby. Požiadavka povinnej obhajoby nie je
bezdôvodná a je výrazom vyváženia medzi záujmom štátu na náležitom zistení trestných
činov a spravodlivom potrestaní jeho páchateľov a potrebou zabezpečiť obvineným, ktorí
nie sú schopní z určitých zákonom ustanovených objektívnych dôvodov zabezpečiť svoju
obhajobu, možnosť v plnom rozsahu využiť svoje práva v trestnom konaní. Následná
povinnosť obžalovaného, ktorý bol právoplatným rozhodnutím súdu uznaný za vinného,
nahradiť štátu odmenu a náhradu hotových výdavkov vyplatenú ustanovenému obhajcovi je
jedným z dôsledkov zodpovednosti, ktorú musí obžalovaný, ktorý bol uznaný za vinného,
znášať za porušenie právom chráneného spoločenského poriadku, ktorého sa dopustil
spáchaním trestného činu.
Ústavný súd nemá pochybnosť o tom, že okresný súd postupoval vo veci sťažovateľa
pri výklade a aplikácii príslušných právnych noriem spôsobom, ktorý nesignalizuje
možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a
jeho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2013