Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 209/2013
PDF · 185.34 KB
No categories available
II. ÚS 209/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., P., zastúpenej advokátom JUDr. J. B.,
B., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného
v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva na spravodlivý proces a na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21 Cob 16/2012 z 19. júla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti S., a. s., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2012
doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48
ods. 1 ústavy a v čl. 38 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces a na prejednanie veci
súdom zriadeným zákonom zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 21 Cob 16/2012 z 19. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu
Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sa spoločnosť E., spol. s r. o., P. (ďalej len „žalobkyňa“),
v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 11 Cb 89/01 domáhala proti sťažovateľke zaplatenia
zmluvnej pokuty v sume 637 125 Sk s príslušenstvom. Žalobkyňa sa proti sťažovateľke
domáhala tiež zaplatenia zmluvnej pokuty v skutkovo totožných sporoch vedených
okresným súdom pod sp. zn. 11 C 173/01 a sp. zn. 11 Cb 48/02. Na základe rozhodnutia
okresného súdu došlo k spojeniu uvedených konaní s tým, že budú ďalej vedené pod sp. zn.
11 Cb 89/01. Okresnému súdu bola žalobkyňou podaná ďalšia žaloba o zaplatenie sumy
985 000 Sk, pričom konanie o nej bolo vedené pod sp. zn. 12 Cb 2/2004. Okresný súd
uznesením sp. zn. 12 Cb 2/2004 z 30. marca 2004 spojil aj túto vec s vecou vedenou pod
sp. zn. 11 Cb 89/01. Z dôvodu reorganizácie súdov a zmeny príslušnosti sa miestne
príslušným vo veci stal Okresný súd Trnava, na ktorom bola vec sťažovateľky vedená pod
sp. zn. PN-11Cb 89/01. Po opätovnom vytvorení okresného súdu, sa tento súd stal opäť
miestne príslušným na prerokovanie uvedenej veci, ktorá je v súčasnej dobe vedená pod
sp. zn. 6 Cb 8/2008. Po vzniku okresného súdu došlo vo veci vedenej pod sp. zn.
6 Cb 8/2008 k zmene v osobe zákonného sudcu tak, že namiesto zákonnej sudkyne Mgr. I.
Š. sa zákonným sudcom stal sudca okresného súdu Mgr. V. Z.
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 Cb 8/2008 zo 7. decembra 2011 bola
sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 86 469,33 € s príslušenstvom. Proti
uvedenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala
skutočnosť, že rozsudok bol vydaný sudcom, ktorý nemal postavenie zákonného sudcu, čím
došlo k porušeniu jej práva na zákonného sudcu garantovaného v čl. 48 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka zároveň namietala, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.
Krajský súd ako súd odvolací napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože sťažovateľke sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom a súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. V časti
uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. g) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) odvolací súd rozhodol, že sudca, ktorý rozhodol vo veci, je
zákonným sudcom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cb 8/2008, a preto bude opätovne
vo veci rozhodovať. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia v súvislosti s touto
odvolacou námietkou uviedol, že „zákonný sudca vyplýva z rozvrhu práce príslušného
súdu, čo potvrdzuje i judikatúra Ústavného súdu SR, podľa ktorej zákonným sudcom je
sudca, ktorému bola vec pridelená v súlade s rozvrhom práce (I.ÚS 218/2010,
II.ÚS 118/2002). Predmetné konanie pôvodne začalo na Okresnom súde Trnava ako súde
miestne a vecne príslušnom. Z dôvodu reorganizácie súdov podľa zák.č. 511/2007 Z.z.
o sídlach a obvodoch súdov SR sa príslušným súdom od 1.1.2008 stal Okresný súd
Piešťany, na ktorý prešiel výkon súdnictva. Z odovzdávajúceho Okresného súdu Trnava tak
vec prešla na nadobúdajúci Okresný súd Piešťany, na ktorom sa odovzdávané veci
zapisovali pod novou spisovou značkou ako veci nové, ktorý postup bol určený čl. 13, 14 a
15 Inštrukcie MS SR 18/2007 zo dňa 6.12.2007 č. 12460/2007-130. Predsedníčkou
Okresného súdu Piešťany sa stala Mgr. Š., ktorá vo veci do toho času konala ako sudkyňa
Okresného súdu Trnava. Predsedníčka súdu ale vykonáva súdnictvo v súlade s rozvrhom
práce tak, aby jej to nebránilo plniť si povinnosti predsedníčky súdu, na základe čoho bolo
vydané Okresným súdom Piešťany Opatrenie pod spis. zn. 1SprR/15/2008 zo dňa 27.3.2008,
na základe ktorého sa spisy v ktorých konala Mgr. Š. v súlade s prílohou, ktorá je dodatkom
uvedeného opatrenia, pridelili náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov medzi sudcov Okresného súdu Piešťany a to i vec 6 Cb 8/2008, v ktorej sa
zákonným sudcom stal sudca Mgr. Z., ktorý v nej konal ďalej. S poukazom na uvedené
skutočnosti v konaní nenastal rozpor so zásadou zachovania zákonného sudcu.“.
Sťažovateľka vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva nebyť odňatý
svojmu zákonnému sudcovi a práva na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom
v odôvodnení sťažnosti uviedla:
«... Zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu práce vydanom
na príslušný kalendárny rok, avšak súčasne ustanovuje právny rámec tohto postupu.
V okolnostiach prípadu podstatné je posúdenie dôvodu, z akého bol vydaný rozvrh práce
zmenený.
... Zo samotného opatrenia sp. zn. 1SprR 15/2008 zo dňa 27.03.2008 (ďalej ako
„Dodatok k rozvrhu práce“) ani zo zápisnice z rokovania pléna sudcov Okresného súdu
Piešťany dňa 31.03.2008 ale nevyplýva žiadny dôvod, z akého mala byť uskutočnená zmena
rozvrhu práce na rok 2008.
... Ak by aj mal byť skutočným dôvodom Dodatku k rozvrhu práce skutočnosť, že
pridelené veci (vrátane sp. zn. 6Cb 8/2008) bránili Predsedníčke súdu vykonávať svoju
funkciu, namietam, že predmetná zmena v osobe zákonného sudcu nemá oporu v právnom
poriadku SR.
... Z napadnutého rozhodnutia mi tiež nie je zrejmé, na aké percentuálne množstvo
vecí dovtedy pridelených Predsedníčke súdu sa vzťahuje Dodatok k rozvrhu práce.
To znamená, že nie je zrejmé, či boli prerozdelené všetky veci dovtedy pridelené
Predsedníčke súdu alebo iba časť z nich.
... Z dikcie... Zákona o súdoch vyplýva, že predseda súdu prejednáva a rozhoduje
veci tak, aby mu to nebránilo plniť si svoje povinnosti z titulu funkcie predsedu súdu.
Predseda súdu je ale v prvom rade sudca a preto je povinný rozhodovať veci, ktoré mu boli
pridelené rozvrhom práce.
... Žiadne ustanovenie zákona... neoprávňuje predsedu súdu odňať si všetky pridelené
veci, prerozdeliť ich medzi ostatných sudcov a vykonávať iba funkciu predsedu súdu.
... V prípade, ak Dodatkom k rozvrhu práce bola odňatá a prerozdelená medzi
ostatných sudcov iba časť spisov Predsedníčky súdu, v Dodatku k rozvrhu práce absentuje
zdôvodnenie na základe akého konkrétneho postupu bol uskutočnený:
(a) výber spisov Predsedníčky súdu, ktoré sa prerozdelia medzi ostatných sudcov,
(b) výber sudcov, medzi ktorých sa mali spisy Predsedníčky súdu prerozdeliť.
... Ak by totiž aj mali byť prerozdelené všetky alebo iba časť spisov Predsedníčky
súdu, tak mali byť prerozdelené medzi všetkých sudcov rozhodujúcich obchodno-právnu
agendu a nie iba medzi troch sudcov rozhodujúcich obchodno-právnu agendu.
... Keďže predmetná zmena v osobe zákonného sudcu nespĺňa zákonom stanovené
kritéria, túto považujem za svojvoľnú, čo je v právnom štáte neprípustné.
... Na základe uvedeného som toho názoru, že k zmene v rozvrhu práce nedošlo na
základe zákonom stanovených dôvodov, moje námietky neboli krajským súdom náležite
preskúmané, čím došlo k porušeniu môjho základného práva nebyť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi podľa článku 48 ods. 1 Ústavy SR, článku 38 ods. 1 Listiny a práva na
prejednanie veci súdom zriadeným zákonom podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.»
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením došlo tiež k porušeniu jej
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, pričom tvrdí, že krajský
súd jej v odvolacom konaní neposkytol náležitú ochranu, pretože nenapravil porušenie
„Zákona o súdoch“ okresným súdom. Sťažovateľka ďalej vyčíta napadnutému rozhodnutiu
arbitrárnosť a rozpor s princípom právnej istoty, pričom tvrdí, že „krajský súd sa uspokojil
so skutočnosťou, že Sudca sa mal stať zákonným sudcom na základe Dodatku k rozvrhu
práce“, bez rešpektovania relevantnej judikatúry ústavného súdu, na ktorú v sťažnosti
poukazuje. V súvislosti s touto námietkou argumentuje:
„... O skutočnosti, že krajský súd zmenu v osobe zákonného sudcu neposudzoval na
základe konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR stanovenými kritériami, svedčí... aj to,
že krajský súd sa pri rozhodovaní ani len nezaoberal znením rozvrhu práce na rok 2008.
... Krajský súd neuviedol a ani nezdôvodnil svoje úvahy, na základe ktorých sa
v napadnutom rozhodnutí odklonil od doterajšej ustálenej súdnej praxe.
... Nerešpektovaním konštantnej rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR krajský súd
zaťažil napadnuté rozhodnutie vadami svojvôle a arbitrárnosti...“
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd sťažnosti vyhovel
a nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo obchodnej spoločnosti S., a.s.,
- nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa článku 48 ods. 1 Ústavy SR,
článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
- na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd,
- na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd,
uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21Cob 16/2012-572 zo dňa 19.07.2012
porušené boli.
I. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21Cob 16/2012-572 zo dňa 19.07.2012
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
II. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti S., a.s., trov trovy
konania v sume 323,52 €... na účet obchodnej spoločnosti B., s.r.o., do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu stabilne
pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
V súvislosti s už citovaným čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd zdôrazňuje, že
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na
konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že
sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02,
Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva nebyť odňatá
svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj
porušenie práva na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, k porušeniu ktorého malo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý
rozhodoval o jej odvolaní proti meritórnemu rozhodnutiu prvostupňového súdu a ktorý
v odôvodnení svojho zrušujúceho rozhodnutia konštatoval, že v konaní pred okresným
súdom „nenastal rozpor so zásadou zachovania zákonného sudcu“, a nenapravil tak podľa
sťažovateľky údajné porušenie zákona okresným súdom.
Ani ústava a ani zákon o ústavnom súde nešpecifikujú, aké právne prostriedky
nápravy treba vyčerpať. V prípade, ak sú účinné a účastníkom dostupné, možno za ne
považovať tak riadne, ako aj mimoriadne opravné prostriedky. Za takýto opravný
prostriedok treba považovať aj dovolanie podľa § 236 a nasl. OSP, a to predovšetkým
v prípadoch, keď účastník konania zdôvodňuje svoje podanie (sťažnosť ústavnému súdu)
poukazom na niektorý zo zákonných dôvodov podľa § 237 OSP.
Aj ústavný súd vo svojej judikatúre vyslovil, že prípustnosť dovolania opierajúceho
sa o niektorý z dôvodov uvedených v § 237 OSP je založená na princípe univerzality, čo
znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu (bez ohľadu
na povahu a predmet konania), ak sa v ňom namieta niektorá z procesných vád uvedených
v tomto ustanovení (III. ÚS 171/06, IV. ÚS 238/07, II. ÚS 1/08). Uvedené ústavný súd
ďalej spresnil, tak že „závažné procesné pochybenia súdov (vrátane porušenia základného
práva na zákonného sudcu)... sú jednak dôvodom na podanie odvolania... a jednak
dovolania podľa § 237 písmeno g) OSP“, v dôsledku čoho „porušenie ústavou
garantovaného základného práva neodňateľnosti zákonnému sudcovi odôvodňuje podanie
ako riadneho, tak aj mimoriadneho opravného prostriedku“ (IV. ÚS 10/02).
Podľa § 237 písm. g) OSP dovolanie je prípustné, ak rozhodoval vylúčený sudca
alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Výklad pojmu „nesprávne obsadený súd“ sa podľa judikatúry ústavného súdu (napr.
IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 161/08, II. ÚS 136/08), ale aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) (napr. uznesenie sp. zn. 4 Cdo 1/98 z 28. januára 1998 – Zbierka
súdnych rozhodnutí a stanovísk najvyššieho súdu, rok 1999, č. 99; podobne aj uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 13/2001 z 18. marca 2002) vzťahuje rovnako na otázku
nezákonného sudcu, teda na prípad, ak nekoná zákonný sudca, resp. zákonní sudcovia.
Dovolací súd na takúto vadu konania prihliada z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 OSP),
pričom právomoc dovolacieho súdu sa vzťahuje aj na vady prvostupňového rozhodnutia a
konania, ktoré mu predchádzalo (§ 243b ods. 3 OSP).
Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že ochranu
sťažovateľkou označeným základným právam na podklade ich možného porušenia
z dôvodov uvedených v sťažnosti je oprávnený poskytnúť všeobecný súd, a to v konaní
o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní. Ústavný súd preto rešpektujúc
požiadavku subsidiarity vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju doterajšiu rozhodovaciu
prax sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Keďže sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o jej
ďalších požiadavkách (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu a priznanie trov
právneho zastúpenia) bolo podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo
slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo, ústavný súd sa týmito požiadavkami
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2013