Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 40/2013
PDF · 257.78 KB
No categories available
IV. ÚS 40/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti J. T., P., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., P., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 C/102/2009, pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C/67/2008 (predtým
vedenom Okresným súdom Trnava pod sp. zn. PN 6 C/27 C/168/2004), za účasti Okresného
súdu Piešťany, takto
rozhodol:
1. Základné právo J. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 C/102/2009 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Piešťany p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C/102/2009 konal bez zbytočných prieťahov.
3. J. T. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur),
ktoré jej j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý uhradiť J. T. trovy konania v sume
413,91 € (slovom štyristotrinásť eur a deväťdesiatjeden centov) na účet jej právneho
zástupcu JUDr. D. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 40/2013 z 23. januára 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. T. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj
„odporkyňa“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C/102/2009 (ďalej aj „namietané konanie“), pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C/67/2008
(predtým vedenom Okresným súdom Trnava pod sp. zn. PN 6 C/27 C/168/2004).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Navrhovateľ podal dňa 15. 11. 2004 žalobu o zaplatenie 277.471,60 Sk
s príslušenstvom proti 18-tim žalovaným. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 6 C/168/2004.
Po 01. 01. 2005 až do 31. 12. 2007 bol vo veci oprávnený a povinný konať Okresný
súd Trnava. Konanie bolo vedené pod sp. zn. PN 6 C/27 C/168/2004. Počas 3-och rokov
nebolo vo veci vytýčené ani jedno pojednávanie. Okresný súd Trnava okrem štandardných
administratívnych úkonov vykonal len jeden úkon a to vo forme uznesenia zo dňa
04. 11. 2005, ktorým zastavil konanie proti siedmim žalovaným z dôvodu dohody o
zaplatení istín v splátkach, teda rozhodol, ale nie meritórne.
Okresný súd Piešťany po jeho znovuobnovení (01. 01. 2008) pod novou sp. zn.
7 C/67/2008 vylúčil po viac ako 21 mesiacoch zvyšných žalovaných na samostatné konanie.
Proti sťažovateľovi je teda konanie vedené pod ďalšou sp. zn. 10 C/102/2009. Od vtedy
uplynulo ďalších viac ako 3 roky. V celom, zatiaľ vyše 8 ročnom konaní o zaplatenie nebolo
porušovateľmi vytýčené ani jedno pojednávanie.
Oba súdy sú teda v celom 8-ročnom konaní nečinné. Výsledkom nečinnosti je
do dnešného dňa nielen nerozhodnutie vo veci samej, ale ani vytýčenie žiadneho
pojednávania. Od podania návrhu proti sťažovateľovi uplynulo viac ako 8 rokov.“
Keďže namietané konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené, sťažovateľka
navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jej základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Trnava
v konaní vedenom pod sp. zn. PN 6 C/27 C/168/2004 a postupom Okresného súdu Piešťany
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/102/2009, pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C/67/2008,
bolo porušené.
Ďalej sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/102/2009 konal bez ďalších prieťahov a aby jej priznal
finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj úhradu trov konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom
sp. zn. Spr. 89/13 doručeným ústavnému súdu 1. marca 2013, v ktorom sa okrem iného
uvádza:
„Čo sa týka skutkovej a právnej zložitosti sporu ide o spor zo zodpovednosti za škodu
podľa Zákonníka práce na základe spoločnej hmotnej zodpovednosti zamestnancov
za škodu, pričom vo veci pôvodne vystupovalo 18 odporcov, čo sťažilo procesný postup
súdu z dôvodu potreby mať riadne vykázané doručenie od všetkých účastníkov, alebo
všetkým účastníkom doručovať rozhodnutia vo veci. Z tohto dôvodu, keďže nárok
navrhovateľa voči každému z odporcov bol samostatný, sa javí ako účelné rozhodnutie
zákonnej sudkyne v roku 2009, kedy vylúčila všetkých zostávajúcich odporcov
po čiastočnom späťvzatí návrhu na samostatné konanie.
Ku konštatovaniu odporkyne, že doposiaľ nebol vo veci nariadený termín
pojednávania, treba uviesť, že v roku 2005 boh nariadené pojednávanie, na ktoré bola
odporkyňa aj riadne predvolaná, ale nemohlo sa vykonať z dôvodu, že sa predvolanie
nepodarilo doručiť viacerým odporcom.
Zo spisu nevyplývajú skutočnosti, že by prieťahy v konaní boli spôsobené
odporkyňou.
K vzniknutým dlhým časovým obdobiam medzi jednotlivými úkonmi súdu môžem len
poukázať na enormnú zaťaženosť tunajšieho súdu, pričom zákonná sudkyňa má v súčasnosti
v senáte 901 nevybavených vecí v agende C a Cb, pričom obdobnú zaťaženosť majú všetci
civilní sudcovia súdu, takže ju nie je možné ani riešiť prerozdelením vecí medzi ostatných
sudcov.“
Súčasťou vyjadrenia okresného súdu z 25. februára 2013 k sťažnosti bol aj prehľad
dosiaľ vykonaných procesných úkonov priebehu namietaného konania, z ktorého vo vzťahu
k predmetu sťažnosti považuje ústavný súd za relevantné tieto:
„- žaloba v danej právnej veci bola podaná na Okresnom súde Piešťany dňa
15. 1. 2004 pôvodne voči 18 odporcom, a to z titulu ich spoločnej hmotnej zodpovednosti
za zverené hodnoty v zmysle Zákonníka práce. Voči každému z odporcov bola uplatnená
pomerná časť žalovanej náhrady škody,
- dňa 19. 11. 2004 bol navrhovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku z
návrhu, ktorý uhradil dňa 8. 12. 2004,
- v rámci prechodu výkonu súdnictva bola právna vec sp. zn. PN 6C/168/2004 dňom
1. 1. 2005 postúpená na Okresný súd Trnava (zánik Okresného súdu Piešťany) a opatrením
predsedníčky súdu pridelená sudkyni JUDr. M.,
- dňa 12. 8. 2005 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na 5. 10. 2005, pričom
pred termínom pojednávania sa k žalobe vyjadrili viacerí odporcovia, aj odporkyňa (J. T.)
podaním doručeným súdu dňa 22. 9. 2005,
- na pojednávanie 5. 10. 2005 sa nepodarilo doručiť predvolanie 2 odporcom (jeden
bol odsťahovaný z uvedeného bydliska a jeden bol v mieste bydliska neznámy), ostatní
odporcovia mali riadne vykázané doručenie alebo fikciou doručenia,
- navrhovateľ na pojednávaní dňa 5. 10. 2005 pred začatím pojednávania zobral svoj
návrh voči 7 odporcom spať z dôvodu, že s nimi uzavrel dohody o splátkach,
- súd odročil pojednávanie na neurčito za účelom prešetrenia pobytu niektorých
odporcov,
- dňa 4. 11. 2005 súd uznesením konanie voči 7 odporcom zastavil, pričom pri
doručovaní tohto uznesenia všetkým účastníkom musel byť prešetrovaný pobyt viacerých
z nich, nakoľko sa im zásielku nepodarilo doručiť,
- šetrenie pobytu a pokusy o doručenie zásielok prostredníctvom OO PZ boli
vykonávané od novembra 2005 do marca 2007,
- v rámci prechodu výkonu súdnictva bola vec sp. zn. PN 6C/168/2004 dňom
1. 1. 2008 postúpená na Okresný súd Piešťany (znovuobnovenie Okresného súdu Piešťany)
a pridelená sudkyni JUDr. L. C.,
- dňa 25. 8. 2009 sudkyňa predložila spis súdnemu tajomníkovi na vylúčenie
zostávajúcich odporcov na samostatné konanie,
- dňa 11. 9. 2009 bolo vydané uznesenie o vylúčení odporcov na samostatné konanie,
odporkyni J. T. bolo uzn. doručené dňa 29. 12. 2009, pričom ohľadom viacerých ďalších
odporcom súd prešetroval v priebehu roku 2010 a 2011 ich pobyt.
- dňa 18. 1. 2011 sudkyňa predložila spis vyššiemu súdnemu úradníkovi na ďalší
postup,
- dňa 13. 7. 2011 vyššia súdna úradníčka žiadala prešetriť pobyt odporkyne a založiť
do nového spisu vyjadrenie odporkyne z pôvodného spisu,
- po doručení správ o odporkyni v priebehu augusta 2011 dala vyššia súdna
úradníčka predložiť spis sudkyni,
- dňa 7. 2. 2013 sudkyňa vo veci vytýčila termín pojednávania na 9. 4. 2013“.
K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko v podaní doručenom
ústavnému súdu 13. marca 2013, v ktorom okrem iného uviedla:
«Obranu Okresného súdu Piešťany spočívajúcu v poukázaní na personálne
problémy, ktoré by mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, nemožno
akceptovať. I podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (napr. II. ÚS 4S/96,
II. ÚS 52/99 alebo III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť
konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania
zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený
subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní. Personálne obsadenie súdu, jeho organizácia, vysoký počet vecí v príslušnom
oddelení, ako i optimalizácia súdnictva, teda nie sú dôvodmi, pre ktoré by malo byť
ospravedlnené, tolerované a ústavne udržateľné porušovanie základného práva
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Nielen Okresný súd Piešťany (už v roku 2008) mohol a mal vec sťažovateľky vylúčiť
na samostatné konanie, ale už Okresný súd Trnava (v roku 2005) takto mal postupovať,
keďže vedieť mal a musel, že v prípade vysokého počtu účastníkov dochádza prirodzene
k problémom riadneho doručovania, resp. k problémom riadneho vedenia konania, čo vedie
k „prieťahovosti“ konania samotného. Je pravdou, že Okresný súd Trnava vytýčil jedno
pojednávanie, ale bolo neúčelné vzhľadom na počet účastníkov, čo si Okresný súd Trnava
nevyriešil už pred vytýčením pojednávania. Okresný súd Piešťany od roku 2008
do dnešného dňa vytýčil len jedno pojednávanie na deň 09. 04. 2013, teda po viac ako 5tich
rokoch a 3 mesiacov od prechodu výkonu súdnictva. Základné právo na konanie bez
zbytočných prieťahov, ako i právo na rozhodnutie v primeranej lehote, bolo takto porušené
oboma súdmi. Okresný súd Trnava bol nečinný, resp. neefektívne činný po dobu 3-och
rokov a Okresný súd Piešťany nečinný po dobu viac ako 5 rokov.»
Obsah vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené
v jeho vyjadrení z 25. februára 2013, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Predmetom namietaného konania vedeného v súčasnosti pred okresným súdom
pod sp. zn. 10 C/102/2009 je rozhodovanie o uplatnenom nároku na náhradu škody
vzniknutej z dôvodu schodku na zverených hodnotách (zisteného na základe vykonanej
inventarizácie), pričom zodpovednosť odporcov za vzniknutú škodu, medzi ktorými je
aj sťažovateľka, vyvodzuje navrhovateľ z uzavretých dohôd o hmotnej zodpovednosti.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na doterajšiu dĺžku namietaného konania
a stav, v akom sa v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzalo, je zaoberanie sa
otázkou prípadnej právnej a faktickej zložitosti namietaného konania v súvislosti
s namietanými zbytočnými prieťahmi v preskúmavanom konaní irelevantné. Ústavný súd
v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej ani prípadná
zložitosť sporu nezbavuje všeobecný súd ústavnej zodpovednosti za zbytočné prieťahy
v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce alebo inými nedostatkami v jeho
postupe vrátane nečinnosti (m. m. I. ÚS 47/96).
2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto konania je druhým kritériom
pri rozhodovaní, či v namietanom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom. Ústavný súd
z obsahu zapožičaného spisu okresného súdu nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by bolo
možné pripísať na ťarchu sťažovateľky v súvislosti s doterajšou dĺžkou namietaného
konania alebo spomalením jeho priebehu. Aj podpredsedníčka okresného súdu vo vyjadrení
k sťažnosti uviedla, že „zo spisu nevyplývajú skutočnosti, že by prieťahy v konaní boli
spôsobené odporkyňou“.
3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd skúmal, či v namietanom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.
Keďže namietané konanie v jeho viac ako 8-ročnom priebehu je ako celok poznačené
nečinnosťou a neefektívnosťou, ústavný súd nepovažuje za potrebné bližšie vymedzovať
obdobia nečinnosti a hodnotiť konkrétne procesné úkony. O uvedenom svedčí
aj skutočnosť, že okrem dvoch procesných uznesení, v ktorých v prvom prípade Okresný
súd Trnava zastavil konanie voči siedmim odporcom a v druhom prípade okresný súd voči
zvyšným odporcom vrátane sťažovateľky vec vylúčil na samostatné konanie, Okresný súd
Piešťany a Okresný súd Trnava v celom doterajšom priebehu namietaného konania vykonali
iba niekoľko jednoduchých procesných úkonov (výzva na zaplatenie súdneho poplatku,
zisťovanie bydliska účastníkov konania). Navyše, podľa vyjadrenia okresného súdu
k sťažnosti „z dôvodu nedoručenia predvolaniek viacerým odporcom“ sa neuskutočnilo ani
v doterajšom priebehu jediné nariadené pojednávanie (na 5. október 2005) vo veci.
Na uvedenom zhrnutí postupu doterajšieho priebehu namietaného konania nič
nemení ani skutočnosť, že okrem krátkeho obdobia od podania žaloby 15. novembra 2004
(ešte predchádzajúcemu Okresnému súdu Piešťany) do 1. januára 2005, bol na prerokovanie
a rozhodovanie vo veci v ďalšom období vecne a miestne príslušný Okresný súd Trnava
a od 1. januára 2008 po reorganizácii súdnictva je až dosiaľ na prerokovanie a rozhodnutie
vo veci príslušný Okresný súd Piešťany.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na to, že podľa príslušných
ustanovení zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z.
o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon Slovenskej
národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov, s účinnosťou od 1. januára 2008 prešiel výkon súdnictva
v danej veci z Okresného súdu Trnava (odovzdávajúci súd) na Okresný súd Piešťany
(nadobúdajúci súd).
Neoddeliteľnou súčasťou prechodu súdnictva v danej veci je aj prenesenie
zodpovednosti za prieťahy v konaní z odovzdávajúceho súdu na nadobúdajúci súd.
Z uvedeného dôvodu zodpovednosť za doterajší priebeh celého namietaného konania nesie
okresný súd.
Obranu okresného súdu spočívajúcu v poukazovaní na enormnú zaťaženosť všetkých
sudcov civilného úseku, ktorú nie je možné riešiť ani prerozdelením vecí medzi ostatných
sudcov, ústavný súd nemohol akceptovať, pričom poukazuje na svoju ustálenú štandardnú
judikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06), na ktorú sa napokon odvoláva
aj sťažovateľka, podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť
konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania
zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený
subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu v namietanom konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C/67/2008 (predtým
vedenom Okresným súdom Trnava pod sp. zn. PN 6 C/27 C/168/2004) došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom
okresného súdu v namietanom konaní porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez
zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
10 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Sťažovateľka uvádza, že po viac ako
8 rokoch od podania žaloby nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté, v dôsledku čoho nebola
odstránená právna neistota, v ktorej sa nachádza.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.
10 C/102/2009 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť,
že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný
súd považoval priznanie sumy 5 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56
ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením
uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi
konania jeho trovy (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá
bola 781 €.
Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie
sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3
a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €,
t. j. za tri úkony 390,48 €, čo spolu s režijným paušálom 3 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje sumu 413,91 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. apríla 2013