Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 236/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. S. M., S., zastúpenej Advokátskou kanceláriou

M., s. r. o., K., za ktorú koná advokát JUDr. M. V., vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 12. októbra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. S. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. decembra 2012 doručená sťažnosť Mgr. S. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), sp. zn.

z 12. októbra 2012.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom podaným 1. júna

2011 na Okresnom súde Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) domáhala voči

žalovanej – Z. S. náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2 500 €, ako aj náhrady trov

konania. Svoj návrh odôvodňovala tým, že žalovaná zasiahla do jej občianskej cti, ľudskej

dôstojnosti, dobrého mena aj súkromia tým, že bez jej vedomia a súhlasu zverejnila

na svojej webovej stránke faktúru, ktorá obsahovala jej osobné údaje, ako aj údaj o tom,

že išlo jej psychologické vyšetrenie. Osobné údaje sťažovateľky boli odstránené

až na základe predžalobnej výzvy sťažovateľky 8. apríla 2011. Zverejnenie faktúry

na webovej stránke malo podľa sťažovateľky znevažujúcu povahu a mohlo objektívne

negatívne ovplyvniť vnímanie sťažovateľky ako osoby s psychickými problémami,

nespôsobilú zastávať funkciu učiteľky. Okresný súd v tejto veci rozhodol rozsudkom

sp. zn. zo 16. februára 2012, ktorým žalovanú zaviazal zaplatiť sťažovateľke

náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 250 € v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti bol žalobný návrh sťažovateľky zamietnutý a o trovách konania bolo

rozhodnuté tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Sťažovateľka

podala proti rozsudku okresného súdu zo 16. februára 2012 vo výroku o trovách konania

odvolanie, v ktorom žiadala zrušiť výrok o trovách konania s tým, aby jej boli priznané

trovy konania v celom, ňou vyčíslenom rozsahu.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 12. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým potvrdil rozsudok okresného

súdu vo výroku o trovách konania a zároveň nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho

konania.

3. Podľa sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené

jej základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to predovšetkým jej právo na riadne a náležité

odôvodnenie rozhodnutia. Sťažovateľka poukázala na niekoľko rozporných výrokov

uvedených v napadnutom uznesení krajského súdu. Išlo predovšetkým o tvrdenie,

že sťažovateľka žiadala z titulu náhrady nemajetkovej ujmy sumu 100 000 Sk, na základe

čoho potom krajský súd uviedol, že mala v pôvodnom konaní na okresnom súde neúspech

v pomerne väčšej časti, pretože jej bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy iba v sume

1 250 €. V skutočnosti sa však sťažovateľka domáhala náhrady nemajetkovej ujmy

iba v sume 2 500 €, z čoho je zrejmé, že jej neúspech bol presne vo výške polovice

požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Tieto nesprávne údaje podľa sťažovateľky zrejme

čerpal krajský súd z inej veci, ktorá sa netýkala sťažovateľky, no napriek tomu

sa nachádzajú v napadnutom uznesení krajského súdu. Uvedené pochybenie svedčí

o nedostatočnom oboznámení sa s prípadom, v dôsledku čoho je napadnuté uznesenie

nedostatočne odôvodnené. Sťažovateľka tiež vyjadruje nesúhlas s právnym názorom

krajského súdu, ktorý sa stotožnil s aplikáciou

(ďalej len „OSP“) pri rozhodovaní o trovách konania. Krajský súd odôvodnil správnosť

rozsudku okresného súdu zo 16. februára 2012 iba s prihliadnutím na pomery žalovanej – Z.

S., no nezohľadnil pomery sťažovateľky. V závere sťažovateľka takto zhrnula svoje

námietky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu:

„... je zrejmé, že náležité odôvodnenie je jedným s princípov základného práva

na spravodlivé súdne konanie a uznesením Krajského súdu v Košiciach toto právo porušené

bolo, nakoľko si vec o ktorej rozhodoval vôbec náležite nenaštudoval, neozrejmil

sa so skutkovým stavom, vykonanými dôkazmi a samotné uznesenie vo veci odôvodnil

skutkovými tvrdeniami a skutočnosťami, ktoré nemali absolútne žiadny súvis

s prejednávanou vecou a neboli nikdy ani súdom prvého stupňa prejednávané, čo vyplýva

nielen zo spisového materiálu na súde prvého stupňa, ale aj z rozsudku samotného súd

prvého stupňa, ktorý sťažovateľka napadla odvolaním v časti týkajúcej sa trov konania.“

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej

rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené

jej základné právo na súdnu ochranu podľa , ako aj právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby zaviazal

krajský súd nahradiť sťažovateľke trovy konania na účet jej právneho zástupcu.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

7. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Takto ustálené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov

pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Sťažovateľka v sťažnosti namieta pochybenia v odôvodnení napadnutého

uznesenia krajského súdu. Ide predovšetkým o zjavne nesprávne tvrdenia týkajúce sa výšky

požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj o to, že sťažovateľka mala v konaní

na súde prvého stupňa neúspech v pomerne väčšej časti. Tieto nedostatky svedčia o tom,

že krajský súd sa nedostatočne oboznámil s vecou sťažovateľky. Sťažovateľka tiež

nesúhlasí s tým, že o trovách konania pred okresným súdom bolo rozhodnuté podľa § 142

ods. 2 , v dôsledku čoho podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu

zo 16. februára 2012 vo výroku o trovách konania.

Podľa ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný,

môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti

alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

10. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením krajského súdu a dáva

za pravdu sťažovateľke, že krajský súd zahrnul do odôvodnenia aj zjavne nesprávny údaj

o tom, že sťažovateľka sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 Sk.

Okrem toho však ide aj o opis okolností, na základe ktorých mala sťažovateľke vzniknúť

nemajetková ujma. Sťažovateľka spolu so sťažnosťou predložila ústavnému súdu

aj rozsudok okresného súdu zo 16. februára 2012, z ktorého obsahu je zrejmé, že tieto

nesprávne, s vecou sťažovateľky zjavne nesúvisiace fakty boli uvedené už v tomto

rozhodnutí. Krajský súd tieto údaje prevzal z rozsudku okresného súdu. Sťažovateľka však

tieto nedostatky v odvolaní proti rozsudku okresného súdu zo 16. februára 2012 vôbec

nenamietala. Tieto nesprávne údaje spojil krajský súd s faktom, že sťažovateľke bola

priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 1 250 €, z čoho vyplynul opäť nesprávny záver

o tom, že sťažovateľka mala v konaní na okresnom súde neúspech v pomerne väčšej časti.

Sťažovateľka však mala neúspech len v pomere polovice požadovanej náhrady

nemajetkovej ujmy. Na druhej strane krajský súd správne ustálil, že sťažovateľka mala

v konaní úspech len čiastočný, pretože jej nároku skutočne nebolo vyhovené v plnej výške.

Z uvedeného dôvodu preto podľa krajského súdu bolo v plnom rozsahu odôvodnené

rozhodnúť o trovách konania podľa . Okrem toho správne poukázal

krajský súd, že vzhľadom na charakter konania o náhradu nemajetkovej ujmy bolo možné

rozhodnúť aj podľa . Z uvedeného vyplýva, že hoci sa krajský súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia dopustil pochybenia, jeho výklad práva nie je v skutočnosti taký,

že by popieral účel a zmysel príslušných zákonných noriem. Pochybenie krajského súdu

nemalo zásadný vplyv na správnosť jeho rozhodnutia.

11. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského

súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať

len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým

zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ). Skutočnosť,

že sa sťažovateľka s právnym názorom krajského súdu o trovách konania nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím

vlastným (m. m. , ). Napadnuté uznesenie krajského súdu je preto

ústavne akceptovateľné a nevyžaduje korekciu zo strany ústavného súdu. V súvislosti

s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru ústavný súd

zdôrazňuje, že ich obsahom nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,

aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať

ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , a ).

12. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už nezaoberal

ďalšími návrhmi sťažovateľky, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti

vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013