Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 176/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť S., F., zastúpeného advokátkou Mgr. R. E., L., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 31. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára

2013 doručená sťažnosť S., F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 31. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalovaný

bol účastníkom konania na Okresnom súde Lučenec (ďalej len „okresný súd“) vo veci

vedenej pod sp. zn. , ktorého predmetom bol nárok na zaplatenie sumy

16 073,41 € z titulu neuhradených faktúr. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol

rozsudkom z 25. júla 2011 tak, že žalobu o zaplatenie 3 340,45 € zamietol a konanie v

časti o zaplatenie 12 732,96 € s príslušenstvom zastavil (z dôvodu spätvzatia žalobcom

na základe vznesenia kompenzačnej námietky sťažovateľom, pozn.). Zároveň okresný

súd rozhodol v rozsudku aj o trovách konania samostatným výrokom tak, že žalobcovi

uložil povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 655,50 €, pričom

aplikoval v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Žalobca, ako aj sťažovateľ podali odvolanie

proti uvedenému rozsudku okresného súdu v časti výroku o trovách konania, o

ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 19. decembra 2011

tak, že zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. z 25. júla 2011

v napadnutej časti výroku o trovách konania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd vyslovil záväzný právny názor,

že okresný súd bude musieť v ďalšom konaní zistiť, zavinením ktorého účastníka

konania došlo k čiastočnému zastaveniu konania, teda podľa miery úspešnosti v

konaní. Okresný súd opätovne rozhodol o náhrade trov konania uznesením sp. zn. 13

Cb 113/2010 z 12. apríla 2012 tak, že zaviazal žalobcu nahradiť trovy konania v sume

964 € a trovy právneho zastúpenia v sume 3 229,10 €. Proti tomuto uzneseniu

okresného súdu podal odvolanie žalobca, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým

uznesením tak, že zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a zaviazal sťažovateľa na

náhradu trov prvostupňového konania v sume 563,59 €, náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 1 605,18 €, ako aj nahradiť trovy odvolacieho konania v sume 87,50

€. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd uviedol,

že „odvolací súd je toho právneho názoru, že okresný súd nerozhodol o náhrade trov

konania správne, pretože nesprávne vyložil ustanovenie O trovách

konania je v prejednávanej veci potrebné rozhodovať nielen s poukazom na § 142 ods. 1

, pretože v časti, v ktorej bol návrh navrhovateľa zamietnutý nebol navrhovateľ

úspešný, ale aj podľa , druhá veta , pretože v tej časti, v ktorej záväzok

odporcu zanikol započítaním nezavinil zastavenie súdneho konania navrhovateľ,

ale odporca. Zavinenie odporcu spočíva v tom, že jednostranný kompenzačný prejav

vykonal takmer viac ako rok po uplatnení pohľadávky navrhovateľom na súde, ale aj v

tom, že navrhovateľ podal návrh na súd pre správanie odporcu, ktorý faktúry v lehote

splatnosti nezaplatil, čím zavinil, že navrhovateľ si musel svoje právo uplatniť na súde.

Zo správania sa odporcu, ktoré malo nesporne vplyv na podanie návrhu navrhovateľa na

súd, ale aj na jeho čiastočné späťvzatie jednoznačne vyplýva, že k čiastočnému zastaveniu

konania v dôsledku späťvzatia návrhu navrhovateľom došlo výlučne zavinením odporcu.

Faktom je, že k zániku vzájomne sa kryjúcich pohľadávok navrhovateľa a odporcom

došlo v tom okamihu, kedy sa vzájomne splatné pohľadávky toho istého druhu stretli, avšak

samotné započítanie nenastalo už touto skutočnosťou, ale až okamihom, kedy prejav vôle

dlžníka, že svoje právo na započítanie chce využiť, bol doručený veriteľovi −

navrhovateľovi. K takémuto prejavu došlo až po podaní návrhu, v dôsledku čoho odvolací

súd zmenil rozhodnutie okresného súdu podľa tak, že priznal navrhovateľovi

právo na náhradu trov prvostupňového konania s prihliadnutím na ust.

a , druhá veta s tým, že pre tú časť konania, v ktorej bol návrh

navrhovateľa zamietnutý považoval odvolací súd navrhovateľa za v konaní neúspešného

s tým, že jeho neúspech v percentuálnom vyjadrení zodpovedá 20,78 % a v časti, v ktorej

vzal návrh späť, je potrebné považovať navrhovateľa za účastníka, ktorý mal vo veci úspech

a tento zodpovedá 79,22 %.“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že porušenie svojho označeného základného práva

sťažovateľ vidí „v takej aplikácii použitej právnej normy odvolacím súdom (konkrétne

ustanovenia § 146 ods. 2, veta druhá), ktorá popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy a prieči sa pravidlám formálnej a právnej logiky, čím je v zjavnom rozpore

s princípmi spravodlivosti“. V tejto súvislosti namieta, že „v danej prejednávanej veci súd

mohol dospieť k záveru o tom, že žaloba bola podaná dôvodne až prejednaním veci

a meritórnym rozhodnutím a preto nemožno uložiť odporcovi (sťažovateľovi, pozn.)

povinnosť zaplatiť trovy konania podľa ustanovenia § 146 ods. 2, veta druhá O. s. p, lebo

nemožno ustáliť záver žeby návrh navrhovateľa bol podaný dôvodne“. Sťažovateľ ďalej

argumentuje, že „aj keby ním podaný návrh bol teda skutočne dôvodný, mal by charakter

šikanózneho návrhu, keďže v čase jeho podania si musel byť aj navrhovateľ vedomý svojho

záväzku voči odporcovi a teda ich vzájomné nároky takisto mohol riešiť započítaním a nie

podávaním návrhu na súd“. Podľa názoru sťažovateľa „nie je možné tvrdiť, že odporca

zavinil zastavenie konania len preto, že v konaní použil na svoju obranu, a na účinné

bránenie sa uplatnenému nároku zákonom garantované právne prostriedky. Ak by za ich

použitie mal byť trestaný formou uloženej náhrady trov konania, bolo by to vážnym

zásahom do jeho práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu, pritom jemu súd

neposkytol nijakú ochranu pred šikanóznym návrhom zo strany navrhovateľa.“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti rozhodol nálezom v takomto znení:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo S., IČO:..., F. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo dňa 31. 12. 2012 porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa

31. 12. 2012, ktorým Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací zmenil rozhodnutie

Okresného súdu v Lučenci č. k. -416 zo dňa 12. 04. 2012, v znení opravného

uznesenia č. k. -428 zo dňa 24. 05. 2012 a to tak, že uložil odporcovi

(sťažovateľovi) povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy prvostupňového konania vo výške

563,59 Eur a trovy právneho zastupovania vo výške 1.605,18 Eur na účet právneho

zástupcu navrhovateľa a zároveň uložil odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy

odvolacieho konania vo výške 87,50 Eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ zároveň v sťažnosti žiadal, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť

napadnutého uznesenia krajského súdu z dôvodu zásahu do jeho majetkovej sféry,

keďže odkladom vykonateľnosti by nevznikla žiadnym osobám ujma, ktorá by bola

porovnateľná s ujmou, ktorá by vznikla sťažovateľovi.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

napadnutým uznesením krajského súdu. Podstata jeho argumentácie

spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého uznesenia.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského

súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého uznesenia citovaná v prvej časti tohto rozhodnutia je dostatočná. V žiadnom

prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda

ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť

okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením krajského

súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označeného

práva sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o náhrade trov konania,

a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,

prečo náhradu trov konania priznal podľa úspešnosti žalobcovi, a nie sťažovateľovi.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd

v napadnutom uznesení krajského súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom

napadnutého uznesenia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Navyše, posúdenie správnosti úvahy súdu je otázkou skutkovou, ktorú ústavnému súdu

neprináleží hodnotiť.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že krajský súd mohol dospieť k záveru o dôvodnosti žaloby

až prerokovaním veci a meritórnym rozhodnutím, tak ústavný súd poukazuje na tú časť

odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej krajský súd pre účely určenia rozhodujúcich

skutočností pre rozhodnutie o trovách konania zrekapituloval závery okresného súdu

vo veci samej a v rámci toho uviedol, že okresný súd pri rozhodovaní vo veci samej

ako prejudiciálnu otázku riešil oprávnenosť navrhovateľa vyrábať teplo a teplú úžitkovú

vodu a dodávať ju sťažovateľovi už na základe bezzmluvného vzťahu a tento nárok posúdil

ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z uvedeného dôvodu je námietka

sťažovateľa nedôvodná. Navyše, pre účely rozhodovania o nároku na náhradu trov konania

bol okresný súd, ako aj krajský súd oprávnený a zároveň povinný prejudiciálne posúdiť

rozhodné skutočnosti pre svoje rozhodnutie, a teda aj posúdiť dôvodnosť žaloby.

Pokiaľ sťažovateľ namietal, že žalobca mohol aj sám vykonať započítanie,

tak k tomu ústavný súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva,

že žalobca tak nemohol urobiť z dôvodu absencie komunikácie sťažovateľa so žalobcom

týkajúcej sa jeho nárokov voči žalobcovi. Jednoducho povedané, žalobca nepoznal výšku

pohľadávok sťažovateľa voči žalobcovi, preto nemohol započítať vzájomné pohľadávky,

čo bolo pre rozhodnutie kľúčové. K tejto možnosti žalobcu započítať vzájomné pohľadávky

došlo až počas konania v rámci procesnej obrany sťažovateľa, keď vzniesol kompenzačnú

námietku, ktorú príslušným spôsobom doložil. Z uvedeného dôvodu potom krajský súd

dospel k správnemu záveru o sťažovateľovom zavinení čiastočného zastavenia konania.

Navyše, sťažovateľ ani v sťažnosti netvrdil, že oznámil žalobcovi výšku svojich

pohľadávok voči nemu pred podaním žaloby, čo bol základný predpoklad možnosti

započítať vzájomné pohľadávky. Z uvedeného dôvodu je argumentácia sťažovateľa

o možnosti žalobcu započítať vzájomné pohľadávky nesprávna, respektíve účelová.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa

napadnutým uznesením krajského súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013