Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 475/2012
PDF · 245.65 KB
No categories available
II. ÚS 475/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. apríla v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa v konaní o sťažnosti M. P., H., zastúpenej advokátom JUDr. Ing. P. P., T., ktorou
namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P/6/2009,
takto
rozhodol:
1. Základné právo M. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 P/6/2009 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Piešťany p r i k a z u j e v konaní vedenom pod
sp. zn. 11 P/6/2009 konať bez zbytočných prieťahov.
3. M. P. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €
(slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. M. P. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 489 € (slovom
štyristoosemdesiatdeväť eur), ktorú j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý zaplatiť na účet
jej právneho zástupcu JUDr. Ing. P. P., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. septembra 2012 doručená sťažnosť M. P., H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P/6/2009.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 10. júla 2009
na okresnom súde návrh na určenie výživného a úpravu práv a povinností k maloletému
dieťaťu, S. T., proti otcovi maloletého (ďalej len „odporca“). Sťažovateľka sa v konaní
domáha zverenia maloletého dieťaťa do svojej opatery a určenia výživného na maloleté
dieťa od odporcu vo výške 250 € mesačne.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza: „... v súčasnosti prebieha konanie
v predmetnej veci, bez zavinenia sťažovateľky, už viac než 3 roky.
... v uvedenej veci podala Sťažovateľka dňa 2. 8. 2010 návrh na nariadenie
predbežného opatrenia, a to vzhľadom na skutočnosť, že Odporca v tom čase poukazoval
na maloletého syna peňažnú čiastku iba vo výške 60,- EUR, čo nepokrývalo ani polovicu
z nákladov, ktoré musela Sťažovateľka na maloletého syna vynakladať. Súd v konaní
č. 9 P 56/2010 dňa 18. 8. 2010 návrh na nariadenie predbežného opatrenia ako
neodôvodnený zamietol s odôvodnením - majúc na pamäti, že je potrebné v čo najkratšej
dobe rozhodnúť vo veci samej o úprave práv a povinností rodičov k mal. dieťaťu...
... posledné pojednávanie v predmetnej veci sa konalo dňa 11. 9. 2012 s odstupom
viac než 1 roka od predchádzajúceho pojednávania !!! Na tomto pojednávaní nebolo vo
veci rozhodnuté, naopak, bolo odročené na neurčito! V tomto kontexte uvádzame, že
celkovo sa až do dňa podania tejto sťažnosti konali vo veci počas troch rokov celkovo len tri
pojednávania (nepočítajúc pojednávanie zo dňa 13. 10. 2010 odročené na neurčito
z dôvodu PN zákonnej sudkyne), t. j. zo dňa 14. 9. 2009, 15. 6. 2011 a 11. 9. 2012 - všetky
odročené na neurčito, a to bez akéhokoľvek znaleckého či iného rozsiahlejšieho
dokazovania, ktoré by prípadne ospravedlnilo veľký časový odstup medzi jednotlivými
pojednávaniami.
... negatívne dôsledky nerozhodnutia súdu vo veci samej znáša predovšetkým
maloletý syn, ktorý značne trpí nedostatkom zdrojov potrebných k jeho riadnemu
materiálnemu zabezpečeniu, a ktorý by tieto následky nemusel znášať, ak by súd rozhodol
vo veci samej v zákonnej lehote. V tejto súvislosti máme za to, že je nado všetku pochybnosť
nanajvýš potrebné, aby súd poskytol Sťažovateľke, resp. jej synovi, právnu ochranu
a rozhodol v merite veci bez zbytočného odkladu.
... Sťažovateľka už v minulosti v priebehu Konania čelila viackrát nečinnosti
Okresného súdu Piešťany, ktoré sa snažila riešiť urgenciami, najmä nie však len, zo dňa
21. 11. 2011 a 29. 11. 2010, ktoré vyústili do podania sťažnosti predsedníčke Okresného
súdu Piešťany zo dňa 2. 4. 2012.“
3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že podala predsedníčke okresného súdu
v zmysle § 62 a nasledujúcich zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sťažnosť datovanú 2. apríla 2012
pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Predsedníčka
okresného súdu na sťažnosť odpovedala podaním zo 4. júla 2012, pričom uznala sťažnosť
na prieťahy v konaní za opodstatnenú.
V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla: „Už v upovedomení o spôsobe vybavenia
sťažnosti zo dňa 4. 7. 2012 dospela predsedníčka súdu k záveru, že v Konaní dochádza
k prieťahom, za ktoré sa ospravedlnila. I napriek prísľubu predsedníčky súdu nad riadnym
dozorom priebehu Konania však zákonná sudkyňa na pojednávaní dňa 11. 9. 2012 odročila
pojednávanie na neurčito!, čím opätovne uviedla Sťažovateľku do stavu výraznej právnej
neistoty a obavy ohľadom konečného termínu vydania rozhodnutia vo veci samej.“
4. Podľa sťažovateľky všetky doterajšie úkony okresného súdu v kontexte
uplynulých rokov nepostačujú na vyvodenie záveru, že okresný súd koná a konal bez
zbytočných prieťahov, a vyjadrila presvedčenie, že po právnej stránke nie je predmetná vec
nijako mimoriadne náročná a neštandardná.
Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že „v dôsledku absencie rozhodnutia súdu
v merite veci za obdobie viac než troch rokov utrpela značnú nemajetkovú ujmu v podobe
troch rokov pretrvávajúcej právnej neistoty a rovnako tak aj v podobe zlého psychického
stavu a útrap spojených s vedomím nedostatku peňažných prostriedkov na výživu svojho
maloletého syna a ktorých získanie v podobe výživného žiada v Konaní od pasívneho
Odporcu“.
5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo pani M. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom Okresného súdu
Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 11P/6/2009 porušené.
2.Okresnému súdu Piešťany sa prikazuje, aby bola vec č. 11 P/6/2009 čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.“
Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti žiadala priznať aj primerané finančné
zadosťučinenie a náhradu trov konania.
6. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 475/2012-21 zo 7. novembra 2012 prijal
sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.
7. Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval predsedníčku okresného súdu, aby sa
vyjadrila k prijatej sťažnosti ako aj k tomu, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
8. Predsedníčka okresného súdu na výzvu ústavného súdu reagovala podaním
zo 16. januára 2013, doručeným ústavnému súdu 24. januára 2013, v ktorom uviedla rozpis
procesných úkonov vo veci a poukázala na obdobia práceneschopnosti a čerpania
dovolenky zákonných sudkýň. Zároveň upozornila na dve obdobia v konaní, kedy podľa jej
tvrdenia nemohlo byť konané pre nesúčinnosť sťažovateľky: „Týka sa to obdobia
po pojednávaní dňa 14. 9. 2009, kedy súd uložil matke, aby súdu doručila presnú
špecifikáciu nákladov na maloleté dieťa, pričom matka súdu danú špecifikáciu doručila až
po urgencii súdu z 8. 1 2010, a to dňa 27. 1. 2010. V druhom prípade sa matka s otcom
zúčastnila v októbri 2012 psychologického poradenstva, pričom obaja rodičia súhlasili
so spoločnou konzultáciou smerujúcou k dohode medzi nimi, na ktorú sa však dostavil len
otec, matka sa bez ospravedlnenia nedostavila, preto psychologička nevedela zaujať
objektívne stanovisko, čo si môže v konaní vyžiadať potrebu pribrať znalca...“
Predsedníčka okresného súdu v závere podania zo 16. januára 2013 uviedla, že netrvá
na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.
9. Sťažovateľka na podanie okresného súdu reagovala vyjadrením z 19. februára
2013, v ktorom uviedla:
„Na tomto mieste odmietame tvrdenie Prvostupňového súdu, že Sťažovateľka svojim
konaním akokoľvek spôsobila prieťahy v konaní tým, že nepredložila Prvostupňovému súdu
špecifikáciu nákladov na dieťa... Sťažovateľka priamo na pojednávaní dňa 14. 9. 2009
predložila Prvostupňovému súdu relevantnú Špecifikáciu nákladov na dieťa, o čom svedčí
aj zápisnica z tohto pojednávania, kde sa na strane 2 uvádza, že Sťažovateľka predložila
súdu okrem iného tabuľku nákladov, náklady v jednotlivých mesiacoch, pokladničné
doklady - hygienické potreby, výživu pre maloletého, ergo podklady preukazujúce práve
súdom žiadané náklady na maloleté dieťa. Tieto podklady sa nachádzajú v súdnom spise...
Sťažovateľka dáva do pozornosti, že v súvislosti s nadchádzajúcou spoločnou
konzultáciou ju nikto v tejto veci akokoľvek nekontaktoval, neupovedomil, nepredvolal,
a ani akokoľvek inak neinformoval hoci Sťažovateľka vytýčenie termínu konzultácie veľmi
očakávala a sama sa aktívne o toto stretnutie zaujímala, no bezvýsledne. Poukazujeme
na skutočnosť, že Sťažovateľka sa o uskutočnenom stretnutí dozvedela až z vyjadrenia
Prvostupňového súdu v rámci tohto konania.“
V tomto vyjadrení si sťažovateľka uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia
za ďalší úkon právnej pomoci nad rámec pôvodného petitu. Sťažovateľka uviedla, že súhlasí
s rozhodnutím ústavného súdu bez nariadenia pojednávania.
10. Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci,
pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
14. Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania môže
ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
15. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného
zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.
Podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou
nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
17. Podľa § 176 ods. 3 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
ak zákon neustanovuje inak, vo veciach starostlivosti súdu o maloletých rozhodne súd bez
zbytočného odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania.
18. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
19. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu. Základnou povinnosťou súdu
a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr
odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho
rozhodnutie (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 305/2010). Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva
z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
20. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
21. Zo spisu okresného súdu vyplývajú tieto rozhodné skutočnosti:
-13. júl 2009 – bol podaný návrh sťažovateľky vo veci starostlivosti o maloletého (zverenie
maloletého do výchovy a opatery matky a určenie výživného),
-18. august 2009 – okresný súd žiadal o informácie o zárobku otca pre určenie vyživovacej
povinnosti,
-19. august 2009 – bolo vydané uznesenie okresného súdu o ustanovení Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny v P. za zástupcu maloletého,
- 19.august 2009 –okresný súd žiadal o podanie správy o povesti a bytových pomeroch
sťažovateľky a odporcu,
-28. august 2009 – okresnému súdu bola zaslaná správa Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny v P.,
-14. september 2009 – konalo sa pojednávanie,
- 8. január 2010 –okresný súd vyzval sťažovateľku na doloženie špecifikácie nákladov
na maloletého,
-27. apríl 2010 –okresný súd uznesením uložil povinnosť rodičom maloletého navštíviť
referát poradensko-psychologických služieb,
- 5. júna 2010 – okresnému súdu bola doručená žiadosť sťažovateľky o urýchlenie
rozhodnutia vo veci,
- 2. august 2010 – okresnému súdu bola doručená žiadosť sťažovateľky o predbežné
zverenie maloletého do jej starostlivosti,
- 20. august 2010 – okresný súd žiadal príslušné orgány a zamestnávateľa o informácie
o zárobkoch rodičov,
- 10. september 2010 – okresný súd vydal uznesenie sp. zn. 9 P/56/2010, ktorým návrh
sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia zamietol,
- 13. október 2010 – nariadené pojednávanie bolo odročené z dôvodu PN zákonnej sudkyne,
- 29. novembra 2010 – okresnému súdu bola doručená žiadosť sťažovateľky o nariadenie
pojednávania,
- 18. január 2011 – okresný súd žiadal príslušné orgány a zamestnávateľa o informácie
o zárobku otca,
- 13. január 2011 - okresný súd žiadal príslušné orgány a zamestnávateľa o informácie
o zárobku matky, o zistenie poberania dôchodku a štátnych sociálnych dávok rodičmi,
- 14. február 2011 –Sociálna poisťovňa zaslala oznámenie o nevyplácaní dávok sociálneho
poistenia rodičom,
- 7. marec 2011 – pojednávanie bolo odročené z dôvodu neprítomnosti zákonnej sudkyne,
- 10. marca 2011 –sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy v konaní,
- 29. marec 2011 – sťažovateľka bola upovedomená zo strany okresného súdu o spôsobe
vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní,
- 27. apríl 2011 – okresný súd žiadal príslušné orgány a zamestnávateľa o informácie
o zárobku otca,
- 7. apríl 2011 – psychologické vyšetrenie,
- 15. jún 2011 – konalo sa pojednávanie,
- 12. október 2011 – okresný súd žiadal príslušné orgány a zamestnávateľa o informácie
o zárobku rodičov,
- 21.november 2011 – sťažovateľka požiadala o nariadenie pojednávania,
- 13. jún 2012 – okresný súd žiadal príslušné orgány a zamestnávateľa o informáciu
o pracovnom pomere otca, o poberaní rodinných prídavkov, rodičovských príspevkov,
sociálnych či nemocenských dávok rodičmi,
- 11. september 2012 – konalo sa pojednávanie,
- 13. september 2012 –okresný súd vydal uznesenie o uložení povinnosti rodičom
maloletého navštíviť referát poradensko-psychologických služieb,
- 10. december 2012 – okresnému súdu bola zaslaná psychologická správa,
- 4. február 2013 – pojednávanie bolo odročené z dôvodu na strane zákonnej sudkyne.
22. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňoval tri základné
kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie
účastníkov súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(I. ÚS 19/00). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
22.1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, predmetom konania na okresnom súde
je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky na určenie výživného a úpravu práv a povinností
k maloletému dieťaťu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že rozhodovanie tvorí
štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, v rámci ktorej existuje ustálená
judikatúra obsahujúca aj metodiku postupu všeobecných súdov, a preto nemožno považovať
vec sťažovateľky za právne zložitú. Z hľadiska povahy veci ústavný súd zdôrazňuje, že
vo veciach, v ktorých sa rozhoduje o výživnom, resp. sa vymáha výživné pre maloleté
dieťa, ide o existenčné veci v rámci agendy starostlivosti súdu o maloletých, ktoré vyžadujú
zo strany všeobecných súdov mimoriadnu pozornosť. Tejto skutočnosti zodpovedá aj § 176
ods. 3 OSP, ktorý ukladá súdom vo veciach starostlivosti o maloletých rozhodnúť bez
zbytočného odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov.
22.2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky
v preskúmavanom konaní, ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil, že sťažovateľka
opakovane predkladala konajúcemu súdu prehľad a špecifikáciu svojich nákladov
starostlivosti o maloletého (tieto sú súčasťou spisu okresného súdu) a aj na výzvu okresného
súdu na predloženie špecifikácie z 8. januára 2010 sťažovateľka bez zbytočného meškania
reagovala. Vo vzťahu k druhému tvrdeniu odporcu o tom, že sa sťažovateľka nedostavila na
spoločnú konzultáciu u psychologičky, sťažovateľka uviedla, že nebola na túto konzultáciu
prizvaná ani o nej nebola žiadnym spôsobom upovedomená. Aj keď tvrdenie sťažovateľky
nie je možné na základe spisu okresného súdu ani vyvrátiť, ani potvrdiť, ústavný súd v tejto
súvislosti zdôrazňuje skutočnosť, že sťažovateľka bola počas celého konania okresného
súdu vo veci aktívna, na výzvy okresného súdu reagovala, sama okresný súd trikrát žiadala
o nariadenie pojednávania a rozhodnutie vo veci, navrhla, aby súd vo veci rozhodol
nariadením predbežného opatrenia. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že
sťažovateľke nemožno pripísať na ťarchu stav, v akom sa nachádzalo napadnuté konanie v
čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu.
22.3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom
konaní. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného
súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré
nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m.
m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08, IV. ÚS 68/2012).
Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že okresný súd bol nečinný v období
od 20. septembra 2010, keď mu bola doručená psychologická správa z psychologických
konzultácií rodičov, až do 27. apríla 2011, keď bolo vo veci nariadené pojednávanie
(7 mesiacov, v tomto období bolo pojednávanie dvakrát odročené z dôvodu
práceneschopnosti zákonnej sudkyne, toto obdobie nečinnosti bolo prerušené len
opakovanými dožiadaniami týkajúcimi sa okresného súdu príjmov otca a matky maloletého
dieťaťa), a v období od októbra 2011, keď okresný súd opätovne dožiadaval informácie
o príjmoch sťažovateľky a odporcu, až do 13. júna 2012, keď bolo vo veci nariadené
pojednávanie (7 mesiacov). Okrem týchto období nečinnosti možno postup okresného súdu
označiť aj ako neefektívny. Okresný súd opakovane dožadoval príslušné orgány na
dokladovanie výšky príjmov sťažovateľky a odporcu, za celé obdobie nenariadil znalecké
dokazovanie vo veci a ani nedospel k záveru o potrebe znaleckého dokazovania, pričom
ani s odstupom troch rokov od začatia konania vo veci meritórne nerozhodol, čo vzhľadom
na povahu veci sťažovateľky, ktorá vyžaduje mimoriadnu starostlivosť, nemožno považovať
z ústavného hľadiska za akceptovateľné.
Sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní považovala v zmysle svojho
upovedomenia o vybavení sťažnosti zo 4. júla 2012 za dôvodnú aj predsedníčka okresného
súdu. Predsedníčka okresného súdu prieťahy v konaní ospravedlňovala množstvom vecí
zákonnej sudkyne a vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti zo 16. januára 2013 aj dlhšími
obdobiami práceneschopnosti a čerpaním dovolenky zákonnými sudkyňami vo veci. V tejto
súvislosti však ústavný súd zdôrazňuje, že doterajšia judikatúra ústavného súdu v tomto
smere formulovala stanovisko, podľa ktorého otázka množstva vecí, personálne
a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či
došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), argumenty okresného súdu
súvisiace s veľkým nápadom vecí a nedostatočným personálnym obsadením okresného súdu
preto ústavný súd akceptovať nemohol.
S ohľadom na uvedené závery a tiež s prihliadnutím na predmet konania a tomu
zodpovedajúcu lehotu 6 mesiacov limitujúcu rozhodovanie vo veciach starostlivosti súdu
o maloletých podľa § 176 ods. 3 OSP nemožno doterajšiu dobu konania vedeného pred
okresným súdom považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu
zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy.
23. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu v bode 1.
24. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto nálezu v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa
čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci
bez zbytočných prieťahov.
25. Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal
za odôvodnené priznať sťažovateľke aj finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti
zisteného porušenia práv sťažovateľky, najmä vzhľadom na celkové trvanie napadnutého
konania v spojení s predmetom sporu, ktorým je starostlivosť o maloletých, považuje
za primerané v sume 3 000 €.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
26. Sťažovateľka si uplatnila náhradu trov konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti,
vyjadrenie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“). Odmena za dva úkony právnej služby v roku 2012 predstavuje sumu
2 x 127,16 € a režijný paušál 2 x 7,63 €, odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2013
predstavuje sumu 130,16 € a režijný paušál 7,81 €. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní
úhrady trov konania priznal úspešnej sťažovateľke úhradu trov konania vo výške 407,55 €
plus DPH, t. j. v celkovej výške 489 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľkou
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.
27. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2013