Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 241/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť L. V., S., zastúpeného R., s. r. o., B., prostredníctvom ktorej

koná jej konateľ a advokát JUDr. S. R., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa , 3, 4 a a práv podľa

a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 26. septembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. V. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra

2012 doručená sťažnosť L. V., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného R., s. r. o., B.,

prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. S. R., ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , 3, 4 a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v

Košiciach (ďalej len „krajský súd“, v citáciách aj „porušovateľ“) sp. zn.

z 26. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom

doručeným Okresnému súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) 22. augusta 2011

domáhal proti odporcom (maloleté dieťa a jeho matka) určenia otcovstva a následne úpravy

práv a povinností k maloletému dieťaťu. Okresný súd o návrhu sťažovateľa rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 13. decembra 2011 tak, že

- konanie o určenie otcovstva zastavil,

- maloleté dieťa zveril do osobnej starostlivosti matky,

- zaviazal sťažovateľa (navrhovateľa) prispievať na výživu maloletého dieťaťa

sumou 150 € mesačne od 9. júna 2010 do budúcnosti,

- zaviazal sťažovateľa na splácanie dlžného výživného v splátkach spolu s bežným

výživným,

- upravil styk sťažovateľa s maloletým dieťaťom tak, že mu umožnil stretávať sa

s maloletým každú nepárnu sobotu a nedeľu v čase od 14.00 h do 17.00 h za prítomnosti

matky,

- žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania,

- nevyslovil predbežnú vykonateľnosť rozsudku.

Proti výrokom rozsudku okresného súdu sp. zn. z 13. decembra 2011

o bežnom výživnom, dlžnom výživnom, úprave styku a predbežnej vykonateľnosti podal

sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o úprave styku otca s maloletým dieťaťom

a o predbežnej vykonateľnosti. Výrok o bežnom výživnom a dlžnom výživnom zrušil

a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu ním označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru tým, že jeho „styk so synom je aktuálne upravený v rozsahu

dvanástich (12) hodín mesačne, vždy za prítomnosti matky, čo vo svojej podstate znamená

nie úpravu ale obmedzenie styku“. Sťažovateľ uviedol, že „oba súdy založili svoje

rozhodnutia o úprave styku poukázaním na tri okruhy skutočností. Po prvé, útly vek

maloletého. Po druhé, zdravotné problémy maloletého. Na záver oba súdy zhodnotili, že

k zmene - rozšíreniu rozsahu styku, môže dôjsť až po vytvorení puta medzi mnou a synom.“.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje najmä takto:

„Tak porušovateľ, ako aj prvostupňový súd poukazujú v odôvodnení svojich

rozhodnutí na synov útly vek. Š. sa narodil... Rozsudok prvostupňového súdu bol vyhlásený

dňa 13. 12. 2011. Rozsudok odvolacieho súdu bol vyhlásený dňa 26. 09. 2012. Medzi

vyhláseniami týchto dvoch rozsudkov tak ubehlo viac ako deväť mesiacov. I napriek tejto

skutočnosti však odvolací súd na plynutie času nijako neprihliadol... mám za to, že odvolací

súd mal na plynutie času vzhliadnuť ako na okolnosť meniacu pomery, čo však neurobil...

súdna prax pracuje s tzv. hranicou bežnej (štandardnej, východiskovej) úpravy styku. Túto

predstavuje polovica voľného času dieťaťa. Uvedomujem si, že pri dieťati vo veku môjho

syna nemožno hovoriť o voľnom čase v jeho štandardnom ponímaní... za voľný čas dieťaťa

navštevujúceho predškolské zariadenie (resp. v prípade môjho syna dieťaťa tráviaceho čas

s opatrovateľkou) možno s istotou označiť najmä čas víkendu v trvaní od piatka od 17:00

hod. do nedele do 18:00 hod. (spolu teda priemerne 49 hodín týždenne). Oproti tomu bol

môj čas pre styk so synom vymedzený od 14:00 hod. do 17:00 hod. v sobotu a nedeľu každý

druhý týždeň (teda spolu priemerne 3 hodiny týždenne)... domnievam sa, že tak zásadne

neúmerné a nevhodné rozvrhnutie styku s maloletým dieťaťom medzi rodičov nemôže nijako

obstáť, a to ani s poukazom na útly vek dieťaťa. Mám za to, že oba konajúce súdy pochybili

pri hľadaní miery pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku môjho

syna s obidvomi rodičmi.“

Sťažovateľ ďalej uvádza: «V „útlom veku“ dieťaťa nevidím dôvod na to, aby môj syn

(aktuálne vo veku dva a pol roka) nemohol tráviť s vlastným otcom každý celý druhý víkend

a dokonca bez prítomnosti matky... pokiaľ si vo veku jedného roka a troch mesiacov

(v septembri 2011) bez akýchkoľvek problémov „zo dňa na deň“ mohol zvyknúť na

neprítomnosť matky a prítomnosť cudzej osoby (opatrovateľky)... tak porušovateľ, ako aj

prvostupňový súd poukazujú v odôvodnení svojich rozhodnutí na synov nepriaznivý

zdravotný stav. Ten je opísaný ako „zdravotné problémy“ bez špecifikovania konkrétnej

diagnózy, či prejavov ochorenia, teda iba všeobecne. Prvostupňový súd zároveň uvádza, že

takéto „zdravotné problémy“ si vyžadujú „zvýšenú starostlivosť“... Podľa odvolacieho súdu

maloletý Š. „trpí zdravotnými ťažkosťami, ktoré si vyžadujú zvýšenú každodennú

starostlivosť a nevyhnutnú znalosť ochorenia...“ Odôvodnený je tak styk v obmedzenom

rozsahu nielen z časového hľadiska (priemerne 3 hodiny týždenne), ale aj z hľadiska

neustálej prítomnosti matky, ktorá má v prípade potreby „možnosť pružnejšieho zásahu“...

existencia „zdravotných ťažkostí“ môjho syna nebola v konaní nijako preskúmaná... mám

za to, že už len v dôsledku plynutia času mal porušovateľ skúmať, či zdravotné ťažkosti syna

pretrvávajú, akého sú pôvodu a charakteru, akej intenzity a pod... v záverečných častiach

odôvodnenia rozsudku porušovateľ vyslovil prognózu vytvárania emočného puta medzi

mnou a synom na základe ním určeného styku. V nadväznosti na uvedené konštatuje, že

následne, po vytvorení dostatočného emočného vzťahu, mi nebude nič brániť v realizovaní

mojich rodičových práv a povinností. Porušovateľ vychádzal zo „skutočnosti zistenej

prvostupňovým súdom“, že Š. „si doteraz nevytvoril citové väzby na otca, zjavne pre

doterajší nedostatočný záujem otca o dieťa od jeho narodenia...“ porušovateľ tak

vyhodnotil môj postoj, moje procesné úkony a vyjadrenia v súdnom konaní ako nezáujem

o maloletého, čo je vyslovene absurdné... okolnosť môjho nezáujmu o syna si porušovateľ

jednoznačne vykonštruoval... v zmysle ust. je

pre súd rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku. V čase vyhlásenia rozhodnutia

porušovateľa bol môj záujem o syna evidentný. Tento stále pretrváva... takýto postup

zo strany justičného orgánu je v právnom štáte neprípustný a bol ním porušený celý katalóg

mojich a synových základných práv a slobôd...»

Sťažovateľ poukazuje aj na skutočnosť, že „k obmedzeniu styku došlo aj v tom, že

tento je viazaný na prítomnosť matky. To následne spôsobí značné ťažkosti nielen s miestom

styku, alebo aj s organizáciou programu a narastajúcim vypätím na oboch stranách. Mám

za to, že súdy tak celkom zbytočne vystavili môjho syna možným konfliktným situáciám,

ktoré môžu vznikať prípadným nesúhlasným stanoviskom matky k mnou zamýšľanému

programu so synom, miestom vyzdvihnutia a odovzdania, stravovaním a pod. Aj

z uvedeného dôvodu sa mi javí takáto úprava styku vyslovene nevhodnou.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo L. V. na rešpektovanie rodinného života zaručené článkom 41

ods. 1, 3 a 4 a článkom 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a na spravodlivý súdny proces zaručené článkom 46

ods. 1 a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 09.

2012, č. k. -196.

II. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 09. 2012, č. k.

196 vo výroku o úprave styku otca s maloletým Š. P... sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému

súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť L. V. trovy právneho zastúpenia vo

výške 323,52 € vrátane DPH (2 úkony právnej služby [prevzatie a príprava zastúpenia +

návrh na začatie konania] po 127,17 € + 2 x režijný paušál vo výške 7,63 € + 20 % DPH vo

výške 53,92 €) na účet jeho právneho zástupcu, advokátskej kancelárie R., s. r. o., so sídlom

B., vedený v..., v lehote určenej Ústavným súdom.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Zo sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľa došlo predovšetkým výrokom

napadnutého rozsudku krajského súdu o úprave styku s maloletým synom k porušeniu jeho

v sťažnosti označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné poukázať na

svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Z už uvedeného (pozri najmä I. časť tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia

sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tou časťou napadnutého rozsudku, v ktorej

krajský súd nevyhovel jeho odvolaniu proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 13. decembra 2011, t. j. tou jeho časťou, ktorou potvrdil označený rozsudok súdu prvého

stupňa vo výroku o úprave styku otca s maloletým synom (týmto výrokom krajský súd

zároveň potvrdil aj výrok odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu o nevyslovení

predbežnej vykonateľnosti výroku o úprave styku, pozn.). V tejto súvislosti ústavný súd

považoval za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„... súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav pre rozhodnutie o úprave styku

otca s maloletým Š. a rovnako správne rozhodol o predbežnej vykonateľnosti. Zistený

skutkový stav posúdil podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne

rozhodol, keď upravil styk otca s maloletým každú nepárnu sobotu a nepárnu nedeľu od

14.00 hod. do 17.00 hod. za prítomnosti matky. ... Konajúci súd sa dôsledne vysporiadal s

námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania

na súde prvého stupňa a otec ani v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré

by mali mať za následok iné rozhodnutie o úprave styku a predbežnej vykonateľnosti.

Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k výroku o úprave

styku a predbežnej vykonateľnosti dospel k záveru, že styk otca s maloletým Š., ktorý je v

útlom veku a trpí zdravotnými ťažkosťami, ktoré si vyžadujú zvýšenú každodennú

starostlivosť a nevyhnutnú znalosť ochorenia, upravený súdom prvého stupňa je bez

ďalšieho v záujme maloletého, ktorý je prioritný, a navyše, dáva možnosť pružnejšieho

zásahu matky v prípade nepredvídaných (náhlych) okolností, resp. okolností, ktoré sú zatiaľ

z hľadiska starostlivosti o dieťa otcovi málo známe. Odvolací súd poznamenáva, že vzťah

dieťaťa a rodiča je prirodzeným biologickým vzťahom a každé dieťa potrebuje pre zdravý

vývoj pocit spolupatričnosti nielen so svojou matkou, ale rovnako aj so svojím otcom,

pretože ich vzájomné pozitívne pôsobenie v rámci výchovného procesu dáva záruku

riadneho vývoja dieťaťa. ... Dieťa má právo na zachovanie vzťahu k obidvom rodičom a je

predovšetkým na nich, aby svojím správaním, najmä vzájomnou úctou a toleranciou

vytvárali bezkonfliktné prostredie pre realizáciu styku a snažili sa o jednotný postup

rešpektujúc pokyny matky v otázkach bežnej starostlivosti o dieťa, pretože práve matka,

ktorá sa osobne stará o dieťa, je najbližšie k dieťaťu a najlepšie pozná jeho duševné a

fyzické dispozície. Odvolací súd zdôrazňuje, že matka je povinná maloletého syna pripraviť

a svojím verbálnym, ale aj neverbálnym prejavom ho vo vzťahu k otcovi podporovať,

usmerňovať a organizovať program maloletého predovšetkým so zreteľom na záujem

dieťaťa, pretože ničím nepodložené výhrady voči otcovi dieťaťa, ako k bývalému partnerovi,

pôsobia na vzájomný vzťah otca a syna kontraproduktívne...“

Vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa krajský súd ďalej v odôvodnení

napadnutého rozsudku uviedol:

„V tejto prejednávanej veci, so zreteľom na vek dieťaťa a skutočnosť zistenú súdom

prvého stupňa, že maloleté dieťa si doteraz nevytvorilo citové väzby na otca, zjavne pre

doterajší nedostatočný záujem otca o dieťa od jeho narodenia, preto je rozsah styku

upravený súdom prvého stupňa rozhodne v záujme dieťaťa, aj keď sa otcovi javí, že

rozhodnutím súdu boli obmedzené jeho rodičovské práva a povinnosti. Odvolací súd

zdôrazňuje, že po postupnom vytvorení emočného vzťahu (citového naviazania) maloletého

k otcovi, nič mu nebude brániť v realizácii jeho rodičovských práv a povinností

konštatovaných v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a v prípade, že sa s matkou dieťaťa

nedohodnú, požiadať o zmenu styku (rozšírenie styku). Pokiaľ otec namieta nedostatočné

zistenie skutkového stavu veci, odvolací súd konštatuje, že v priebehu konania na súde

prvého stupňa boli nepochybne zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre

rozhodnutie v merite veci o úprave styku s maloletým Š. Odvolací súd dodáva, že je výlučne

vecou konajúceho súdu, či vykoná dôkazy označené účastníkmi konania za predpokladu, že

skutkový stav potrebný na rozhodnutie vo veci spoľahlivo zistil inými dôkaznými

prostriedkami ( ). V konaniach starostlivosti súdu o maloleté deti platí

vyšetrovacia zásady (, ), z ktorej vyplýva, že súd je povinný zisťovať

skutočnosti potrebné pre rozhodnutie vo veci z úradnej povinnosti, a to aj bez návrhu

účastníkov konania a podľa ust. nie je viazaný návrhmi účastníkov,

preto odvolacia námietka otca o nesprávnom postupe konajúceho súdu pri doručovaní

písomností a príloh predložených matkou maloletého v priebehu konania na súde prvého

stupňa nemôže odôvodňovať záver, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a navyše

zo zápisnice o pojednávaní nevyplynula skutočnosť, že by otec požiadal o čas na

preštudovanie vyjadrenia matky a ktoré navyše ani neobsahovali žiadne iné skutočnosti, aké

matka uviedla vo svojej výpovedi na pojednávaní vo vzťahu k úprave styku otca s maloletým

dieťaťom. ... Odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru, že súd prvého stupňa dostatočne

zistil skutkové okolnosti dôležité pre rozhodnutie o úprave styku otca s mal. Š., s výsledkami

hodnotenia dôkazov, ktoré sú súčasťou odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v

plnom rozsahu stotožňuje, pretože vychádzajú zo zisteného skutkového stavu veci,

zodpovedajú zásadám logiky a nie sú v rozpore so zákonom. Odvolací súd tiež konštatuje,

že rozsudok súdu prvého stupňa v preskúmavanej časti o úprave styku otca s mal. Š. spĺňa

základné obsahové náležitosti, najmä zrozumiteľnosť, určitosť a jasnosť a je logickým a

právnym vyústením priebehu a výsledkov prvostupňového konania, v dôsledku čoho je

odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti presvedčivé a odvolací súd sa s ním v

plnom rozsahu stotožňuje. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok

súdu prvého stupňa o úprave styku a predbežnej vykonateľnosti ako vecne správne potvrdil

podľa a podľa vo vzťahu k relevantným odvolacím

námietkam otca doplnil ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

súdu prvého stupňa.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného ústavný súd zastáva názor, že krajský súd

sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočným spôsobom zaoberal a vysporiadal

so všetkými podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti výroku

odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa o úprave styku s maloletým synom.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným

ustanoveniam a o rodine a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“),

ktoré majú na pamäti predovšetkým záujem maloletého dieťaťa. Závery krajského súdu

preto nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd

rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne

predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci

považovať za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za

akceptovateľné a udržateľné.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné

zvýrazniť tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej krajský súd uviedol, že „po

postupnom vytvorení emočného vzťahu (citového naviazania) maloletého k otcovi, nič mu

nebude brániť... požiadať o zmenu styku (rozšírenie styku)“.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého základné právo podľa a dohovoru neznačí právo na

úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (,

), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napádanou časťou

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 26. septembra 2012 a obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 1, 3

a 4 a práv podľa a 2 dohovoru

Podľa manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.

Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké

práva.

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe

zákona.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „už samotná skutočnosť, že môj styk so synom je

aktuálne upravený v rozsahu dvanástich (12) hodín mesačne, vždy za prítomnosti matky,

znamená vo svojej podstate nie úpravu, ale obmedzenie styku. Som presvedčený o tom, že

na takéto rozhodnutie neexistuje zákonný podklad a oba súdy rozhodli nesprávne. Tým

neoprávnene zasiahli nielen do môjho práva na rodinný život, ale aj do práva na rodinný

život môjho maloletého syna.“.

Ústavný súd pri predbežnom preskúmavaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa

považoval za kľúčové východiská pre svoje rozhodnutie tieto skutočnosti:

Rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Či už rodičia žijú

v manželstve, alebo nie, predpokladá sa, že dieťa vychovávajú v zásade na základe

vzájomnej dohody a v záujme maloletého dieťaťa. Zákon o rodine úpravu výkonu

rodičovských práv a povinností v určitých špecifických situáciách rieši osobitne, čo čl. 41

ods. 4 (v spojení s ) nielen nevylučuje, ale to aj predpokladá.

Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských

práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1, § 24 ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde

k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však

s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.

Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa už vysloveného

právneho názoru ústavného súdu () k obmedzeniu práv rodičov, ale práve

naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť

v nesúlade s ani s dohovoru.

Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že k porušeniu jeho základného práva

na ochranu jeho rodičovských práv podľa a práv podľa

dohovoru malo a mohlo dôjsť len v príčinnej súvislosti s namietaným porušením jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj

ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z (a tiež právo podľa dohovoru), ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení

základného práva podľa (a tiež práva podľa dohovoru) by

bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až , resp. v spojení s ich porušením (napr. alebo

). Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo byť

porušené základné právo sťažovateľa podľa ani jeho právo podľa

ods. 1 dohovoru, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného základného

práva podľa a dohovoru.

Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu, na ktorý podľa jeho názoru

„neexistuje zákonný podklad“, došlo aj k porušeniu jeho základného práva na rešpektovanie

súkromia a rodinného života podľa a 3 a práva podľa

dohovoru, a to v zásade na základe rovnakej argumentácie a z rovnakých dôvodov ako

vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru. Z uvedeného dôvodu možno závery, ktoré ústavný súd

formuloval vo vzťahu k namietanému porušeniu a dohovoru,

v celom rozsahu vzťahovať aj na namietané porušenie a 3 a

dohovoru, a preto ich netreba opakovať či osobitne zdôvodňovať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2013