Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 241/2013
PDF · 266.96 KB
No categories available
IV. ÚS 241/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť L. V., S., zastúpeného R., s. r. o., B., prostredníctvom ktorej
koná jej konateľ a advokát JUDr. S. R., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 41 ods. 1, 3, 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 48/2012 z 26. septembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. V. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra
2012 doručená sťažnosť L. V., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného R., s. r. o., B.,
prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. S. R., ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1, 3, 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach (ďalej len „krajský súd“, v citáciách aj „porušovateľ“) sp. zn. 8 CoP 48/2012
z 26. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom
doručeným Okresnému súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) 22. augusta 2011
domáhal proti odporcom (maloleté dieťa a jeho matka) určenia otcovstva a následne úpravy
práv a povinností k maloletému dieťaťu. Okresný súd o návrhu sťažovateľa rozhodol
rozsudkom sp. zn. 10 C 68/2011 z 13. decembra 2011 tak, že
- konanie o určenie otcovstva zastavil,
- maloleté dieťa zveril do osobnej starostlivosti matky,
- zaviazal sťažovateľa (navrhovateľa) prispievať na výživu maloletého dieťaťa
sumou 150 € mesačne od 9. júna 2010 do budúcnosti,
- zaviazal sťažovateľa na splácanie dlžného výživného v splátkach spolu s bežným
výživným,
- upravil styk sťažovateľa s maloletým dieťaťom tak, že mu umožnil stretávať sa
s maloletým každú nepárnu sobotu a nedeľu v čase od 14.00 h do 17.00 h za prítomnosti
matky,
- žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania,
- nevyslovil predbežnú vykonateľnosť rozsudku.
Proti výrokom rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 68/2011 z 13. decembra 2011
o bežnom výživnom, dlžnom výživnom, úprave styku a predbežnej vykonateľnosti podal
sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o úprave styku otca s maloletým dieťaťom
a o predbežnej vykonateľnosti. Výrok o bežnom výživnom a dlžnom výživnom zrušil
a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu ním označených základných práv podľa ústavy
a práv podľa dohovoru tým, že jeho „styk so synom je aktuálne upravený v rozsahu
dvanástich (12) hodín mesačne, vždy za prítomnosti matky, čo vo svojej podstate znamená
nie úpravu ale obmedzenie styku“. Sťažovateľ uviedol, že „oba súdy založili svoje
rozhodnutia o úprave styku poukázaním na tri okruhy skutočností. Po prvé, útly vek
maloletého. Po druhé, zdravotné problémy maloletého. Na záver oba súdy zhodnotili, že
k zmene - rozšíreniu rozsahu styku, môže dôjsť až po vytvorení puta medzi mnou a synom.“.
Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje najmä takto:
„Tak porušovateľ, ako aj prvostupňový súd poukazujú v odôvodnení svojich
rozhodnutí na synov útly vek. Š. sa narodil... Rozsudok prvostupňového súdu bol vyhlásený
dňa 13. 12. 2011. Rozsudok odvolacieho súdu bol vyhlásený dňa 26. 09. 2012. Medzi
vyhláseniami týchto dvoch rozsudkov tak ubehlo viac ako deväť mesiacov. I napriek tejto
skutočnosti však odvolací súd na plynutie času nijako neprihliadol... mám za to, že odvolací
súd mal na plynutie času vzhliadnuť ako na okolnosť meniacu pomery, čo však neurobil...
súdna prax pracuje s tzv. hranicou bežnej (štandardnej, východiskovej) úpravy styku. Túto
predstavuje polovica voľného času dieťaťa. Uvedomujem si, že pri dieťati vo veku môjho
syna nemožno hovoriť o voľnom čase v jeho štandardnom ponímaní... za voľný čas dieťaťa
navštevujúceho predškolské zariadenie (resp. v prípade môjho syna dieťaťa tráviaceho čas
s opatrovateľkou) možno s istotou označiť najmä čas víkendu v trvaní od piatka od 17:00
hod. do nedele do 18:00 hod. (spolu teda priemerne 49 hodín týždenne). Oproti tomu bol
môj čas pre styk so synom vymedzený od 14:00 hod. do 17:00 hod. v sobotu a nedeľu každý
druhý týždeň (teda spolu priemerne 3 hodiny týždenne)... domnievam sa, že tak zásadne
neúmerné a nevhodné rozvrhnutie styku s maloletým dieťaťom medzi rodičov nemôže nijako
obstáť, a to ani s poukazom na útly vek dieťaťa. Mám za to, že oba konajúce súdy pochybili
pri hľadaní miery pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku môjho
syna s obidvomi rodičmi.“
Sťažovateľ ďalej uvádza: «V „útlom veku“ dieťaťa nevidím dôvod na to, aby môj syn
(aktuálne vo veku dva a pol roka) nemohol tráviť s vlastným otcom každý celý druhý víkend
a dokonca bez prítomnosti matky... pokiaľ si vo veku jedného roka a troch mesiacov
(v septembri 2011) bez akýchkoľvek problémov „zo dňa na deň“ mohol zvyknúť na
neprítomnosť matky a prítomnosť cudzej osoby (opatrovateľky)... tak porušovateľ, ako aj
prvostupňový súd poukazujú v odôvodnení svojich rozhodnutí na synov nepriaznivý
zdravotný stav. Ten je opísaný ako „zdravotné problémy“ bez špecifikovania konkrétnej
diagnózy, či prejavov ochorenia, teda iba všeobecne. Prvostupňový súd zároveň uvádza, že
takéto „zdravotné problémy“ si vyžadujú „zvýšenú starostlivosť“... Podľa odvolacieho súdu
maloletý Š. „trpí zdravotnými ťažkosťami, ktoré si vyžadujú zvýšenú každodennú
starostlivosť a nevyhnutnú znalosť ochorenia...“ Odôvodnený je tak styk v obmedzenom
rozsahu nielen z časového hľadiska (priemerne 3 hodiny týždenne), ale aj z hľadiska
neustálej prítomnosti matky, ktorá má v prípade potreby „možnosť pružnejšieho zásahu“...
existencia „zdravotných ťažkostí“ môjho syna nebola v konaní nijako preskúmaná... mám
za to, že už len v dôsledku plynutia času mal porušovateľ skúmať, či zdravotné ťažkosti syna
pretrvávajú, akého sú pôvodu a charakteru, akej intenzity a pod... v záverečných častiach
odôvodnenia rozsudku porušovateľ vyslovil prognózu vytvárania emočného puta medzi
mnou a synom na základe ním určeného styku. V nadväznosti na uvedené konštatuje, že
následne, po vytvorení dostatočného emočného vzťahu, mi nebude nič brániť v realizovaní
mojich rodičových práv a povinností. Porušovateľ vychádzal zo „skutočnosti zistenej
prvostupňovým súdom“, že Š. „si doteraz nevytvoril citové väzby na otca, zjavne pre
doterajší nedostatočný záujem otca o dieťa od jeho narodenia...“ porušovateľ tak
vyhodnotil môj postoj, moje procesné úkony a vyjadrenia v súdnom konaní ako nezáujem
o maloletého, čo je vyslovene absurdné... okolnosť môjho nezáujmu o syna si porušovateľ
jednoznačne vykonštruoval... v zmysle ust. § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je
pre súd rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku. V čase vyhlásenia rozhodnutia
porušovateľa bol môj záujem o syna evidentný. Tento stále pretrváva... takýto postup
zo strany justičného orgánu je v právnom štáte neprípustný a bol ním porušený celý katalóg
mojich a synových základných práv a slobôd...»
Sťažovateľ poukazuje aj na skutočnosť, že „k obmedzeniu styku došlo aj v tom, že
tento je viazaný na prítomnosť matky. To následne spôsobí značné ťažkosti nielen s miestom
styku, alebo aj s organizáciou programu a narastajúcim vypätím na oboch stranách. Mám
za to, že súdy tak celkom zbytočne vystavili môjho syna možným konfliktným situáciám,
ktoré môžu vznikať prípadným nesúhlasným stanoviskom matky k mnou zamýšľanému
programu so synom, miestom vyzdvihnutia a odovzdania, stravovaním a pod. Aj
z uvedeného dôvodu sa mi javí takáto úprava styku vyslovene nevhodnou.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo L. V. na rešpektovanie rodinného života zaručené článkom 41
ods. 1, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a na spravodlivý súdny proces zaručené článkom 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 09.
2012, č. k. 8 CoP/48/2012-196.
II. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26. 09. 2012, č. k. 8 CoP/48/2012-
196 vo výroku o úprave styku otca s maloletým Š. P... sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému
súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť L. V. trovy právneho zastúpenia vo
výške 323,52 € vrátane DPH (2 úkony právnej služby [prevzatie a príprava zastúpenia +
návrh na začatie konania] po 127,17 € + 2 x režijný paušál vo výške 7,63 € + 20 % DPH vo
výške 53,92 €) na účet jeho právneho zástupcu, advokátskej kancelárie R., s. r. o., so sídlom
B., vedený v..., v lehote určenej Ústavným súdom.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Zo sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľa došlo predovšetkým výrokom
napadnutého rozsudku krajského súdu o úprave styku s maloletým synom k porušeniu jeho
v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru.
V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné poukázať na
svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola
komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale
nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Z už uvedeného (pozri najmä I. časť tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia
sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tou časťou napadnutého rozsudku, v ktorej
krajský súd nevyhovel jeho odvolaniu proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 68/2011
z 13. decembra 2011, t. j. tou jeho časťou, ktorou potvrdil označený rozsudok súdu prvého
stupňa vo výroku o úprave styku otca s maloletým synom (týmto výrokom krajský súd
zároveň potvrdil aj výrok odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu o nevyslovení
predbežnej vykonateľnosti výroku o úprave styku, pozn.). V tejto súvislosti ústavný súd
považoval za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:
„... súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav pre rozhodnutie o úprave styku
otca s maloletým Š. a rovnako správne rozhodol o predbežnej vykonateľnosti. Zistený
skutkový stav posúdil podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne
rozhodol, keď upravil styk otca s maloletým každú nepárnu sobotu a nepárnu nedeľu od
14.00 hod. do 17.00 hod. za prítomnosti matky. ... Konajúci súd sa dôsledne vysporiadal s
námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania
na súde prvého stupňa a otec ani v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré
by mali mať za následok iné rozhodnutie o úprave styku a predbežnej vykonateľnosti.
Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k výroku o úprave
styku a predbežnej vykonateľnosti dospel k záveru, že styk otca s maloletým Š., ktorý je v
útlom veku a trpí zdravotnými ťažkosťami, ktoré si vyžadujú zvýšenú každodennú
starostlivosť a nevyhnutnú znalosť ochorenia, upravený súdom prvého stupňa je bez
ďalšieho v záujme maloletého, ktorý je prioritný, a navyše, dáva možnosť pružnejšieho
zásahu matky v prípade nepredvídaných (náhlych) okolností, resp. okolností, ktoré sú zatiaľ
z hľadiska starostlivosti o dieťa otcovi málo známe. Odvolací súd poznamenáva, že vzťah
dieťaťa a rodiča je prirodzeným biologickým vzťahom a každé dieťa potrebuje pre zdravý
vývoj pocit spolupatričnosti nielen so svojou matkou, ale rovnako aj so svojím otcom,
pretože ich vzájomné pozitívne pôsobenie v rámci výchovného procesu dáva záruku
riadneho vývoja dieťaťa. ... Dieťa má právo na zachovanie vzťahu k obidvom rodičom a je
predovšetkým na nich, aby svojím správaním, najmä vzájomnou úctou a toleranciou
vytvárali bezkonfliktné prostredie pre realizáciu styku a snažili sa o jednotný postup
rešpektujúc pokyny matky v otázkach bežnej starostlivosti o dieťa, pretože práve matka,
ktorá sa osobne stará o dieťa, je najbližšie k dieťaťu a najlepšie pozná jeho duševné a
fyzické dispozície. Odvolací súd zdôrazňuje, že matka je povinná maloletého syna pripraviť
a svojím verbálnym, ale aj neverbálnym prejavom ho vo vzťahu k otcovi podporovať,
usmerňovať a organizovať program maloletého predovšetkým so zreteľom na záujem
dieťaťa, pretože ničím nepodložené výhrady voči otcovi dieťaťa, ako k bývalému partnerovi,
pôsobia na vzájomný vzťah otca a syna kontraproduktívne...“
Vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa krajský súd ďalej v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol:
„V tejto prejednávanej veci, so zreteľom na vek dieťaťa a skutočnosť zistenú súdom
prvého stupňa, že maloleté dieťa si doteraz nevytvorilo citové väzby na otca, zjavne pre
doterajší nedostatočný záujem otca o dieťa od jeho narodenia, preto je rozsah styku
upravený súdom prvého stupňa rozhodne v záujme dieťaťa, aj keď sa otcovi javí, že
rozhodnutím súdu boli obmedzené jeho rodičovské práva a povinnosti. Odvolací súd
zdôrazňuje, že po postupnom vytvorení emočného vzťahu (citového naviazania) maloletého
k otcovi, nič mu nebude brániť v realizácii jeho rodičovských práv a povinností
konštatovaných v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a v prípade, že sa s matkou dieťaťa
nedohodnú, požiadať o zmenu styku (rozšírenie styku). Pokiaľ otec namieta nedostatočné
zistenie skutkového stavu veci, odvolací súd konštatuje, že v priebehu konania na súde
prvého stupňa boli nepochybne zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre
rozhodnutie v merite veci o úprave styku s maloletým Š. Odvolací súd dodáva, že je výlučne
vecou konajúceho súdu, či vykoná dôkazy označené účastníkmi konania za predpokladu, že
skutkový stav potrebný na rozhodnutie vo veci spoľahlivo zistil inými dôkaznými
prostriedkami (§ 120 ods. 1 O. s. p.). V konaniach starostlivosti súdu o maloleté deti platí
vyšetrovacia zásady (§ 120 ods. 2, 3 O. s. p.), z ktorej vyplýva, že súd je povinný zisťovať
skutočnosti potrebné pre rozhodnutie vo veci z úradnej povinnosti, a to aj bez návrhu
účastníkov konania a podľa ust. § 153 ods. 2 O. s. p. nie je viazaný návrhmi účastníkov,
preto odvolacia námietka otca o nesprávnom postupe konajúceho súdu pri doručovaní
písomností a príloh predložených matkou maloletého v priebehu konania na súde prvého
stupňa nemôže odôvodňovať záver, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a navyše
zo zápisnice o pojednávaní nevyplynula skutočnosť, že by otec požiadal o čas na
preštudovanie vyjadrenia matky a ktoré navyše ani neobsahovali žiadne iné skutočnosti, aké
matka uviedla vo svojej výpovedi na pojednávaní vo vzťahu k úprave styku otca s maloletým
dieťaťom. ... Odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru, že súd prvého stupňa dostatočne
zistil skutkové okolnosti dôležité pre rozhodnutie o úprave styku otca s mal. Š., s výsledkami
hodnotenia dôkazov, ktoré sú súčasťou odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v
plnom rozsahu stotožňuje, pretože vychádzajú zo zisteného skutkového stavu veci,
zodpovedajú zásadám logiky a nie sú v rozpore so zákonom. Odvolací súd tiež konštatuje,
že rozsudok súdu prvého stupňa v preskúmavanej časti o úprave styku otca s mal. Š. spĺňa
základné obsahové náležitosti, najmä zrozumiteľnosť, určitosť a jasnosť a je logickým a
právnym vyústením priebehu a výsledkov prvostupňového konania, v dôsledku čoho je
odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti presvedčivé a odvolací súd sa s ním v
plnom rozsahu stotožňuje. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa o úprave styku a predbežnej vykonateľnosti ako vecne správne potvrdil
podľa § 219 ods. 1 O. s. p. a podľa § 219 ods. 2 O. s. p. vo vzťahu k relevantným odvolacím
námietkam otca doplnil ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
súdu prvého stupňa.“
Vychádzajúc predovšetkým z citovaného ústavný súd zastáva názor, že krajský súd
sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočným spôsobom zaoberal a vysporiadal
so všetkými podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti výroku
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa o úprave styku s maloletým synom.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným
ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku a zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“),
ktoré majú na pamäti predovšetkým záujem maloletého dieťaťa. Závery krajského súdu
preto nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd
rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne
predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci
považovať za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za
akceptovateľné a udržateľné.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné
zvýrazniť tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej krajský súd uviedol, že „po
postupnom vytvorení emočného vzťahu (citového naviazania) maloletého k otcovi, nič mu
nebude brániť... požiadať o zmenu styku (rozšírenie styku)“.
Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa
ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru neznačí právo na
úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (III. ÚS 3/97,
II. ÚS 141/04), dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napádanou časťou
rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 CoP 48/2012 z 26. septembra 2012 a obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich
porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 41 ods. 1, 3
a 4 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.
Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.
Podľa čl. 41 ods. 3 ústavy deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké
práva.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti
majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe
zákona.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Podľa tvrdenia sťažovateľa „už samotná skutočnosť, že môj styk so synom je
aktuálne upravený v rozsahu dvanástich (12) hodín mesačne, vždy za prítomnosti matky,
znamená vo svojej podstate nie úpravu, ale obmedzenie styku. Som presvedčený o tom, že
na takéto rozhodnutie neexistuje zákonný podklad a oba súdy rozhodli nesprávne. Tým
neoprávnene zasiahli nielen do môjho práva na rodinný život, ale aj do práva na rodinný
život môjho maloletého syna.“.
Ústavný súd pri predbežnom preskúmavaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa
považoval za kľúčové východiská pre svoje rozhodnutie tieto skutočnosti:
Rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Či už rodičia žijú
v manželstve, alebo nie, predpokladá sa, že dieťa vychovávajú v zásade na základe
vzájomnej dohody a v záujme maloletého dieťaťa. Zákon o rodine úpravu výkonu
rodičovských práv a povinností v určitých špecifických situáciách rieši osobitne, čo čl. 41
ods. 4 ústavy (v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) nielen nevylučuje, ale to aj predpokladá.
Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských
práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1, § 24 ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde
k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však
s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.
Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa už vysloveného
právneho názoru ústavného súdu (PL. ÚS 26/05) k obmedzeniu práv rodičov, ale práve
naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť
v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy ani s čl. 8 ods. 2 dohovoru.
Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že k porušeniu jeho základného práva
na ochranu jeho rodičovských práv podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 2
dohovoru malo a mohlo dôjsť len v príčinnej súvislosti s namietaným porušením jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj
ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné
právo vyplývajúce z čl. 41 ods. 4 ústavy (a tiež právo podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru), ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení
základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy (a tiež práva podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru) by
bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených
v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo
IV. ÚS 326/07). Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo byť
porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného základného
práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 8 ods. 2 dohovoru.
Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu, na ktorý podľa jeho názoru
„neexistuje zákonný podklad“, došlo aj k porušeniu jeho základného práva na rešpektovanie
súkromia a rodinného života podľa čl. 41 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1
dohovoru, a to v zásade na základe rovnakej argumentácie a z rovnakých dôvodov ako
vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva
podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru. Z uvedeného dôvodu možno závery, ktoré ústavný súd
formuloval vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 8 ods. 2 dohovoru,
v celom rozsahu vzťahovať aj na namietané porušenie čl. 41 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 8 ods. 1
dohovoru, a preto ich netreba opakovať či osobitne zdôvodňovať.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. mája 2013