Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 185/2013
PDF · 175.38 KB
No categories available
III. ÚS 185/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. N., P., zastúpeného JUDr. K. L., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu Trenčín sp. zn. 24 C/112/2007
z 15. augusta 2012 a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co/321/2012 zo 7. novembra
2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. D. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára
2013 doručená sťažnosť Ing. D. N., P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozhodnutím Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 24 C/112/2007 z 15.
augusta 2012 a Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „ krajský súd“) sp. zn. 17 Co/321/2012
zo 7. novembra 2012.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol odporcom v konaní
o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vedenom na okresnom súde
pod sp. zn. 24 C/112/2007. Súdne konanie, ktoré začalo návrhom navrhovateľky z 9. júla
2007, bolo ukončené súdnym zmierom 25. apríla 2012. Keďže navrhovateľka bola
oslobodená od platenia súdnych poplatkov, uložil súd povinnosť zaplatiť súdny poplatok
z návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v sume 987 €
sťažovateľovi, a to do 15 dní od doručenia uznesenia (10. septembra 2012). Sťažovateľ
sa proti tomuto uzneseniu odvolal. Krajský súd ako súd odvolací uznesením
sp. zn. 17 Co /321/2012 zo 7. septembra 2012 napadnuté uznesenie okresného súdu
potvrdil.
Sťažovateľ uviedol proti uloženiu povinnosti zaplatiť súdny poplatok takúto
argumentáciu:
„... Poplatok za podanie návrhu je na základe ust. § 8, ods. 1 citovaného zákona
splatný vznikom poplatkovej povinnosti, teda 9. 7. 2007. Poplatok však nie je možné vyrubiť
po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným (§ 13,
ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb.).
Najneskôr mohol teda konajúci súd vyrubiť súdny poplatok do uplynutia lehoty troch
rokov, odkedy sa skončil kalendárny rok, v ktorom sa súdny poplatok stal splatným, teda
do konca roku 2010. Márnym uplynutím tejto trojročnej lehoty právo na vyrubenie súdneho
poplatku zaniklo, pretože nebolo uplatnené v určenom čase. V dôsledku uplynutia
prekluzívnej lehoty právo na vyrubenie súdneho poplatku zaniklo, prekludovalo sa.
Na uvedenú skutočnosť musí súd prihliadať aj keď to dlžník, v našom prípade odporca,
nenamietne.
V rovnakej lehote zanikla aj možnosť prenosu poplatkovej povinnosti na účastníka,
ktorý nebol od poplatku oslobodený, teda na odporcu.
Na tejto okolnosti nemení nič ani fakt, že konanie začaté na návrh sa skončilo
zmierom, nakoľko v samotnom spore nešlo o zmierovacie konanie podľa § 67 a súv. O. s. p.
v spojení s § 5 ods. 1, písm. b) zákona, ale o zmier účastníkov uzatvorený po viacerých
pojednávaniach. Pritom súd vo veci samej rozhodol uznesením, č. k. 24 C/112/2007-301,
zo dňa 25. 04. 2012, ktorým schválil zmier účastníkov, kde v samotnom výroku náhradu trov
konania nikomu nepriznal.
Ďalej zákon č. 71/1992 Zb. v § 7 ods. 9 ako základ súdneho poplatku pre daný
predmet konania stanovuje sumu podielu, ktorú navrhovateľ v žalobe žiadal. Navrhovateľka
žiadala podiel odporcu za sumu stanovenú podľa znaleckého posudku znalca Ing. E. N. č.
53/2006 zo dňa 24. 10. 2006, vo výške 700 000 Sk, t. j. 23 235,74 €, čo by aj po 50 %-nej
korekcií z dôvodu ukončenia konania podľa § 99 O. s. p., znamenalo sumu poplatku iba
697,00,- €.
Potom aj keby bol poplatok vyrubený včas, čo nebol, aj tak nebol vypočítaný
v správnej výške.“
Podľa sťažovateľa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nezodpovedal
relevantne všetky vyvstávajúce otázky, ktoré uviedol sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku
súdu prvého stupňa.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho
sťažnosti takto rozhodol:
„1. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že uznesením Okresného súdu
v Trenčíne, č. 24 C/112/2007-305 zo dňa 15. 08. 2012, ktorým súd uložil sťažovateľovi
povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva a uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č. 17 Co/321/2012, zo dňa 7. 11.
2012, ktorým uznesenie Okresného súdu v Trenčíne potvrdil, došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu v Trenčíne
č. 24 C/112/2007-305 zo dňa 15. 08. 2012, ktorým súd uložil sťažovateľovi povinnosť
zaplatiť súdny poplatok z návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
a uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č. 17 Co/321/2012., zo dňa 7. 11. 2012, ktorým
uznesenie Okresného súdu v Trenčíne potvrdil.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 331,12 € (hodnota úkonu 130,16 €, za 2 úkony právnej služby + 2 x
paušál po 7,81 € + DPH (20 %) 55,18 €).
4. Ústavný súd Slovenskej republiky predbežne vydáva dočasné opatrenie, ktorým
odkladá vykonateľnosť ( určenú na deň 26. 9. 2012) uznesenia Okresného súdu v Trenčíne
č. 24 C/112/2007-305 zo dňa 15. 08. 2012, ktorým súd uložil sťažovateľovi povinnosť
zaplatiť súdny poplatok z návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva,
a to až do rozhodnutia vo veci samej.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstatou námietok sťažovateľa boli jeho tvrdenia o uložení poplatkovej povinnosti
napriek uplynutiu prekluzívnej lehoty práva na vyrubenie tohto poplatku a tiež
o nesprávnom vypočítaní poplatku.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom
okresného súdu, ústavný súd uvádza, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo
domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto
ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva
alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom
upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07). Sťažovateľ
takýto dostupný prostriedok aj využil a vo veci rozhodoval vecne krajský súd.
2. Ústavný súd po zoznámení sa s argumentáciou sťažovateľa preskúmal napadnuté
uznesenie krajského súdu. Krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu podľa § 219
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pretože ho považoval za vecne správne. Krajský súd
vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol:
„Kto je poplatníkom, t. j. kto má povinnosť platiť súdne poplatky v Občianskom
súdnom poriadku, je vymedzené v ust. 2 zákona č. 71/1992 Zb. Podľa odseku 2 v prípade,
ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku
konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený.
O takýto prípad ide v prejednávanej veci, pretože navrhovateľka bola rozhodnutím súdu
oslobodená od súdnych poplatkov a jej návrhu bolo v celom rozsahu vyhovené schválením
zmieru, podľa ktorého došlo ku zrušeniu podielového spoluvlastníctva účastníkov
k nehnuteľnostiam takým spôsobom, ako to navrhovateľka v konaní žiadala. Splatnosť
poplatku je upravená v ust. § 8 citovaného zákona tak, že poplatok za podanie návrhu alebo
žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní a poplatok
za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti, ako to aj cituje odporca
vo svojom odvolaní.
V prejednávanej veci však odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok
súdnym rozhodnutím podľa § 2 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch, v ktorom prípade je
poplatok splatný do 3 dni po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa uložila
povinnosť zaplatiť súdny poplatok alebo ktorým sa schválil zmier (§ 8 ods. 4 Zákona
o súdnych poplatkoch). Pri zmieri, ktorý bol uzavretý a schválený po začatí konania podľa
§ 99 sa aplikuje pravidlo o splatnosti, podľa ktorého poplatok je splatný do 3 dní
od právoplatnosti rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, ak súd neurčí dlhšiu lehotu.
Zo spisu vyplýva, že zmier podľa § 99 O. s. p. bol schválený uznesením okresného súdu
zo dňa 25. apríla 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. 05. 2012. V tomto uznesení bolo
rozhodnuté aj o trovách konania, avšak nebola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok
a stalo sa tak následným rozhodnutím, ktorý bol aj napadnutý odvolaním zo strany odporcu.
Splatnosť súdneho poplatku tak nastala v zmysle ust. § 8 ods. 4 Zákona o súdnych
poplatkoch do 3 dní od právoplatnosti práve napadnutého uznesenia. Vzhľadom na to, že
navrhovateľka bola oslobodená od súdnych poplatkov a povinnosť zaplatiť súdny poplatok
tak vznikla odporcovi podľa § 2 ods. 2 zákona, nemožno splatnosť poplatku počítať odo dňa
podania návrhu na začatie konania, v dôsledku čoho by mala uplynúť lehota na jeho
vyrubenie v zmysle ust, § 13 ods. 1 citovaného zákona.
Súd prvého stupňa správne ustálil aj výšku súdneho poplatku a to v súlade
s ustanovením § 7 ods. 9 citovaného zákona, podľa ktorého v konaní o zrušení
a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva je základom poplatku cena podielu žiadaného
navrhovateľom.
V prejednávanej veci vyplýva z návrhu na začatie konania a rovnako aj
z uznesenia o schválení zmieru, že účastníci boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností
každý v 1/2-ici. Navrhovateľka sa tak domáhala zrušením podielového spoluvlastníctva
podielu 1/2-ice. Cenu k podielu uviedla v návrhu na začatie konania (nie v petite) tak, ako
táto vyplývala zo znaleckého posudku, podaného na objednávku navrhovateľky. V konaní
však bol podaný ďalší znalecký posudok a uznesením o schválení zmieru sa navrhovateľka
zaviazala zaplatiť odporcovi na vyrovnanie jeho spoluvlastníckeho podielu, ktorý
predstavoval 1/2-icu, sumu 32.900 Eur tak; ako vyplývala z obsahu znaleckého posudku,
podaného v konaní. Keď súd prvého stupňa vypočítal súdny poplatok podľa položky č. 1
písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 71/1992 Zb. a od
takto vypočítaného poplatku podľa § 11 ods. 7 veta druhá a štvrtá odpočítal 50 %, správne
ustálil výšku súdneho poplatku sumou 987 Eur.“
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie malo
byť porušené nesprávnou interpretáciou a aplikáciou príslušných noriem zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).
Platenie súdnych poplatkov je imanentnou súčasťou občianskeho súdneho konania
a právne je upravené zákonom o súdnych poplatkoch a tiež Občianskym súdnym
poriadkom. Zaplatenie súdneho poplatku je v prípadoch ustanovených zákonom o súdnych
poplatkoch predpokladom toho, aby súd vo veci konal a o uplatnenom nároku meritórne
rozhodol. Zákonodarca zákonom o súdnych poplatkoch ustanovil, ktoré úkony a konania
súdov sú spoplatnené súdnymi poplatkami (§ 1 ods. 1 a 2 zákona o súdnych poplatkoch
a sadzobník súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona o súdnych poplatkoch).
Zákonodarca zároveň ustanovil druhy konaní, ktoré sú od poplatkov oslobodené, a taktiež
osoby, ktoré sú od poplatkov oslobodené (§ 4 ods. 1 a 2 zákona o súdnych poplatkoch).
Podľa § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch ak je poplatník od poplatku
oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho
pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však odporca
nemá v konaní o rozvode manželstva, o neplatnosti manželstva alebo o určenie, či tu
manželstvo je alebo nie je, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania
poplatníkovi.
Podľa § 8 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch ostatné poplatky sú splatné do troch
dní po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa uložila povinnosť zaplatiť
poplatok, alebo ktorým sa schválil zmier.
Krajský súd sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa, ktorá vyplynula z § 13 ods. 1
zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého „poplatok nie je možné vyrubiť po uplynutí
troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným“.
Po preskúmaní sťažnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ústavný súd
konštatuje, že krajský súd reagoval na námietky sťažovateľa týkajúce sa ním tvrdenej
nesprávnej aplikácie noriem jednoduchého práva. Odôvodnenie vyvodeného právneho
záveru považuje ústavný súd za stručné, avšak dostatočné, pričom má nesporne oporu
v aplikovanej právnej úprave, a preto výsledok interpretácie uskutočnenej krajským súdom
nemožno považovať za zjavne svojvoľný. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju
konštantnú judikatúru (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), podľa ktorej o svojvôli
pri výklade alebo aplikácii právnych noriem všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho
predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne
skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutím okresného súdu ani
krajského a sťažovateľom označeným základným právom, jeho sťažnosť odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa vrátane jeho návrhu na odloženie vykonateľnosti
namietaného uznesenia krajského súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14 . mája 2013