Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 275/2013
PDF · 242.67 KB
No categories available
II. ÚS 275/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. J.
P., B., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn.
29 K 25/2010 z 25. februára 2011 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
1 CoKR 18/2011 z 29. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta
2012 doručená sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 29 K 25/2010 z 25. februára 2011 a uznesením Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 CoKR 18/2011 z 29. mája 2012.
Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo, že v rámci konkurzného konania na
majetok úpadcu vyhláseného uznesením okresného súdu sp. zn. 29 K 25/2010 z 15. júla
2010 bola sťažovateľka vyzvaná správcom konkurznej podstaty na poskytnutie súčinnosti
podľa § 75 ods. 4 a 5 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKaR“). Keďže
správca konkurznej podstaty so súčinnosťou poskytnutou sťažovateľkou nebol spokojný,
8. decembra 2010 doručil okresnému súdu návrh na uloženie pokuty sťažovateľke podľa
§ 75 ods. 12 ZKaR, na základe čoho okresný súd uznesením sp. zn. 29 K 25/2010
z 25. februára 2011 uložil sťažovateľke pokutu v sume 3 000 €. V odôvodnení rozhodnutia
okresný súd okrem iného skonštatoval, že napriek písomným žiadostiam správcu
o poskytnutie súčinnosti z 3. augusta 2010, 25. októbra 2010 a 18. novembra 2010 mu táto
nebola poskytnutá v požadovanom rozsahu. Vzhľadom na to, že od podania návrhu správcu
na uloženie pokuty uplynul určitý čas, a vzhľadom na to, že ustanovenie § 75 ZKaR
neukladá pred uložením pokuty na návrh správcu vypočuť tretiu osobu, a keďže ďalšou
snahou okresného súdu o vypočutie sťažovateľky by dochádzalo len k ďalším
neodôvodneným prieťahom, okresný súd upustil od ďalšej snahy vypočuť sťažovateľku
a vyhovel návrhu správcu na uloženie pokuty. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu
podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom uviedla, že požadovanú súčinnosť viackrát
poskytla, a preto opakované žiadosti správcu považuje za „šikanózny výkon jeho práva“.
Sťažovateľka tiež poukázala na ďalšie procesné pochybenia prvostupňového súdu, a to že
jej nebol doručený návrh správcu na uloženie pokuty podľa príslušných ustanovení ZKaR
a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a keďže okresný súd inštitút doručenia
návrhu nahradil výsluchom účastníka, bolo „sťažovateľovi odňaté právo konať pred
súdom“ za porušenia § 114 ods. 2 OSP, a preto požadovala, aby jeho rozhodnutie bolo
zrušené pre nezákonnosť. Sťažovateľka ďalej uviedla, že okresný súd pri zabezpečení jej
vyjadrenia k návrhu na uloženie pokuty postupoval tak, že ho zabezpečoval „iba
predvolaniami sťažovateľa, resp. jeho štatutárnych zástupcov na výsluch“, pričom
„Zabezpečenie písomného vyjadrenia účastníka je v zmysle § 114 ods. 3 OSP je právom
súdu avšak doručenie návrhu na začatie konania je v zmysle § 114 ods. 2 OSP povinnosťou
súdu“, keďže „inštitút zaslania návrhu správcu sťažovateľovi nie je možné zamieňať,
prípadne nahrádzať inštitútom výsluchu sťažovateľa, a to najmä z dôvodu rozdielnosti ich
účelu, obsahu, rozsahu a výsledkov“.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že „pokiaľ už súd pristúpil k zisteniu vyjadrenia
sťažovateľa aj napriek tomu, že podľa názoru súdu to z ustanovenia § 75 ZoKR nevyplýva,
jeho zákonnou povinnosťou bolo zabezpečiť si písomné vyjadrenie, však zákonným
spôsobom, ktorý napĺňa definíciu ústavného postupu, nie však svojvoľne“. Podľa názoru
sťažovateľky totiž „iba postup súdu v súlade s OSP a to doručením návrhu sťažovateľovi
spolu s výzvou na vyjadrenie môže napĺňať princípy súdnej ochrany a práva na spravodlivý
proces“, pričom „Doručenie návrhu sťažovateľovi na vyjadrenie je zároveň aj
prostriedkom pre naplnenie ďalších ústavných práv účastníkov. ... Tým že súd nedoručil
návrhu správcu sťažovateľovi a nevyzval ho na vyjadrenie, následne ani riadne nezistil
skutkový stav pre potrebu nariadenia a prípravy pojednávania, na ktoré by predvolal
sťažovateľa. Priamym dôsledkom uvedeného postupu súd porušil ďalšie ústavné práva
sťažovateľa a to konkrétne právo na prerokovanie veci v prítomnosti sťažovateľa verejne
spolu s právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a iné procesné práva (napr.
na právnu pomoc). ... Výsledkom uvedeného postupu súdu bolo jeho arbitrárne a svojvoľné
rozhodnutie výlučne na základe návrhu vylúčeného správcu a dôkazov predložených a
produkovaných vylúčeným správcom bez možnosti sťažovateľa oboznámiť sa s návrhom,
dôkazmi predloženými vylúčeným správcom, predložiť a označiť dôkazy na svoju obranu,
prejednania veci v prítomnosti sťažovateľa a verejne...“.
V odvolaní krajskému súdu sťažovateľka tiež poukázala na to, „že správca
prekračuje svoju právomoc nakoľko súčinnosť sa týka majetku nepodliehajúcemu
konkurzu“ a že pre postup a rozhodnutie súdu „nebola splnená jedna zo základných
podmienok konania a to aktívna legitimácia správcu – navrhovateľa, nakoľko tento bol
zo zákona vylúčený z výkonu funkcie správcu a to v deň doručenia prihlášky pohľadávky
veriteľa správcovi a súdu... Od deklaratórneho rozhodnutia súdu o odvolaní správcu až do
rozhodnutia súdu o návrhu vylúčeného správcu na uloženie pokuty nebol ustanovený nový
správca. Súd však napriek úradnej povinnosti takúto podmienku konania vôbec neskúmal
a návrhu správcu zo dňa 8. 12. 2010 vyhovel. V danom prípade išlo o neodstrániteľnú
podmienku s následkom zamietnutia návrhu. Podmienku konania neskúmal ani odvolací
súd.“.
Uvedeným postupom súdu prvého stupňa v konaní a rozhodnutím bolo sťažovateľke
odňaté právo konať pred súdom, správca ako účastník konania nemal procesnú spôsobilosť,
čo sú zároveň dôvody na zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. c) a f) OSP.
Odvolací súd však pri rozhodovaní o podanom odvolaní postupoval formalisticky
a napadnuté rozhodnutie potvrdil bez toho, aby potvrdil alebo vyvrátil relevantné
skutočnosti uvádzané sťažovateľkou v odvolaní, a to najmä o porušení už uvedených práv
a slobôd. Odvolací súd porušil ústavné práva a slobody tým, že neodstránil nezákonnosť
rozhodnutia súdu prvého stupňa napriek existujúcim zákonným dôvodom, čím porušil
základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie a zároveň sa svojím
rozhodnutím podieľal na porušení práv a slobôd sťažovateľky súdom prvého stupňa.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti G., s. r. o... na spravodlivý súdny proces v zmysle čl.
6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na právnu pomoc v konaní pred
súdmi od začiatku konania a to za podmienok ustanovených zákonom v zmysle čl. 47 ods. 2
Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov v konaní v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, právo na
verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti sťažovateľa a právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na
právnu istotu a právny štát v zmysle čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR Uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 CoKR/18/2011 zo dňa 29. 05. 2012 a v konaní, ktoré
mu predchádzalo porušené bolo.
2. Základné právo spoločnosti G., s. r. o... na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6
ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na právnu pomoc v konaní pred
súdmi od začiatku konania a to za podmienok ustanovených zákonom v zmysle čl. 47 ods. 2
Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov v konaní v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, právo na
verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti sťažovateľa a právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na
právnu istotu a právny štát v zmysle čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR Uznesením
Okresného súdu Trenčín sp. zn. 29 K 25/2010-766 zo dňa 25. 02. 2011 a v konaní, ktoré mu
predchádzalo porušené bolo.
3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 CoKR/18/2011 zo dňa 29. 05.
2012 a Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 29 K 25/2010-766 zo dňa 25. 02. 2011
zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Trenčín sú povinní zaplatiť sťažovateľovi
finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR... na účet právneho zástupcu sťažovateľa do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Trenčín sú povinní zaplatiť sťažovateľovi
trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet právneho zástupcu
do 15 dní od doručenia tohto nálezu.
Alternatívne
1. Základné právo spoločnosti G., s. r. o... na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6
ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na právnu pomoc v konaní pred
súdmi od začiatku konania a to za podmienok ustanovených zákonom v zmysle čl. 47 ods. 2
Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov v konaní v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, právo na
verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti sťažovateľa a právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na
právnu istotu a právny štát v zmysle čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR Uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 CoKR/18/2011 zo dňa 29. 05. 2012 a v konaní, ktoré
mu predchádzalo porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 CoKR/18/2011 zo dňa 29. 05.
2012 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 10.000 EUR... na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania a trovy
právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet právneho zástupcu do 15 dní od
doručenia tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak nimi namietajú porušenie základných práv alebo slobôd podľa ústavy
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
ústavy, porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a 2 a čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 2 dohovoru uznesením
okresného súdu sp. zn. 29 K 25/2010 z 25. februára 2011 a konaním, ktoré mu
predchádzalo, ako aj uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoKR 18/2011 z 29. mája 2012
a konaním, ktoré mu predchádzalo.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený tak možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04,
I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).
Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou
a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho v konaní o ústavných
sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu
vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp.
nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov
všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne
závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04). Ústavný súd takisto
pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je
aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci
všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny
a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu
sp. zn. 29 K 25/2010 z 25. februára 2011
Ústavný súd v súvislosti s napádaným rozhodnutím a postupom okresného súdu
v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu
konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich
ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred
súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania
napádaného uznesenia okresného súdu sp. zn. 29 K 25/2010 z 25. februára 2011, a to
podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon, tak ako to vyplýva
zo samotnej sťažnosti, sťažovateľka aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného
odvolania sa krajský súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.
1 CoKR 18/2011 musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu
okresného súdu, aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred
ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoKR 18/2011 z 29. mája 2012
Podľa sťažovateľky odvolací krajský súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní
postupoval formalisticky a napadnuté rozhodnutie okresného súdu č. k. 29 K 25/2010-766
z 25. februára 2011 potvrdil bez toho, aby potvrdil alebo vyvrátil relevantné skutočnosti
uvádzané sťažovateľkou v odvolaní, a to najmä o porušení už uvedených práv a slobôd.
Odvolací súd porušil ústavné práva a slobody tým, že neodstránil nezákonnosť rozhodnutia
súdu prvého stupňa napriek existujúcim zákonným dôvodom, čím porušil základné právo na
súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie a zároveň sa svojím rozhodnutím
podieľal na porušení práv a slobôd sťažovateľky súdom prvého stupňa.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 CoKR 18/2011
z 29. mája 2012 vyplýva:
„Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 OSP bez
nariadenia pojednávania a v zmysle § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že nie je dôvodné.
Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý ustálil
právny názor spočívajúci vtom, že spoločnosť G., s. r. o. neposkytla požadovanú súčinnosť,
a to ani správcovi konkurznej podstaty na základe doručovaných, výziev, ani súdu prvého
stupňa na základe doručovania predvolania na výsluch. Akékoľvek iné tvrdenia spoločnosti
G., s. r. o. vo vzťahu k požadovaným informáciám sú v tomto štádiu konania irelevantné,
nakoľko podľa § 75 ods. 4 ZKR je každý, kto má u seba záznamy, alebo dokumenty týkajúce
sa majetku podliehajúceho konkurzu povinný oznámiť správcovi a umožniť správcovi tieto
záznamy, dokumenty alebo majetok prehliadnuť a na jeho písomnú žiadosť tieto dokumenty,
záznamy alebo majetok správcovi vydať. Odvolací súd konštatuje, že spoločnosť G., s. r. o.
aj napriek opakovaným výzvam na poskytnutie súčinnosti podľa § 75 ods. 4 ZKR súčinnosť
neposkytla a teda návrh na uloženie pokuty podľa § 75 ods. 12 ZKR pri využití
moderačného práva súdu prvého stupňa v rozsahu, akom je uvedené vo výrokovej časti je
dôvodný čo do právneho základu uloženej pokuty, ako aj jej výšky. Odvolací súd preto na
takto zistenom skutkovom základe považuje uznesenie Okresného súdu v Trenčíne, vo veci
uloženia pokuty, zo dňa 25. 02. 2011 za vecne správne v celom rozsahu.
Odvolací súd zistil, že rozhodnutie Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 25.02.2011,
sp. zn. 29K/25/2010-766, je vecne správne.
Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdí, ak
je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípade doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 223 O. s. p. odvolací súd rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení
rozsudok, inak rozhoduje uznesením.
Odvolací súd na základe posúdenia veci dospel k názoru, že odvolanie nie je
dôvodné a preto, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci a vyslovil
správny právny názor, vydal rozhodnutie, ktorým potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého
stupňa v celom rozsahu.
Nakoľko v odvolacom konaní nevznikli účastníkom konania žiadne trovy, odvolací
súd vo výrokovej časti rozhodnutia rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznáva
náhradu trov odvolacieho konania.“
Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu, avšak nezistil, že by
účinky výkonu jeho odvolacej právomoci boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého
procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie
obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov
a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu
napadnutého uznesenia krajského súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či
spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými
slovami, ústavný súd zisťoval, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení,
vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný
pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.
Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym názorom sťažovateľky, že právo na spravodlivý
proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo
neznamená, že na každý argument sťažovateľky je súd povinný dať podrobnú odpoveď.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných
účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03,
II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie
treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu na výklad príslušného
zákonného ustanovenia nestotožnila (a v dôsledku toho ani s jeho rozhodnutím),
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
uznesenia krajského súdu.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, základných práv
podľa čl. 47 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoKR 18/2011 z 29. mája 2012
Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, základných práv
podľa čl. 47 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru,
ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú
z týchto dôvodov:
V časti namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy (porušenie práva na
právnu istotu a právny štát) označeným uznesením krajského súdu ústavný súd sťažnosť
odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu v neprospech
individuálneho sťažovateľa a v jeho individuálnej veci nie je spôsobilé samo osebe (ipso
facto) narušiť ústavné princípy upravené v uvedených článkoch.
Ústavný súd podotýka, že ani ústava nepredpokladá prieskum ústavných princípov
podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
keďže jej predmetom sú základné práva a slobody fyzických a právnických osôb podľa
ústavy alebo medzinárodnej zmluvy.
Iná situácia by, prirodzene, nastala, ak by všeobecné, hrubé, dlhotrvajúce a
intenzívne porušovanie základných práv dosiahlo takú intenzitu, že ohrozuje, či dokonca
porušuje ústavné princípy uvedené v čl. 1 a 2 ústavy. O takú situáciu sa však v prípade
sťažovateľky nejde.
Ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú aj sťažnosť sťažovateľky v časti
namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy (právo na právnu
pomoc v konaní pred súdmi... a to za podmienok ustanovených zákonom). Hlavným
dôvodom takéhoto rozhodnutia ústavného súdu bolo, že sťažovateľka netvrdila a ani
neoznačila, v čom krajský súd podľa jej názoru porušil uvedený článok v dôsledku toho, že
jej neposkytol právnu pomoc, keďže neuviedla, o akú právnu pomoc ide, prípadne akým
spôsobom a v akom rozsahu jej neposkytnutie ovplyvnilo jej procesné postavenie,
resp. výkon ďalších základných práv a slobôd, ktoré jej patria ako účastníčke súdneho
konania.
Aj § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde predpisuje, aby každý návrh (sťažnosť)
obsahoval „odôvodnenie“, čo však v sťažnosti sťažovateľky (a vo vzťahu k čl. 47 ods. 2
ústavy) absentuje.
Uvedené konštatovanie sa plne vzťahuje aj na čl. 47 ods. 1 ústavy, porušenie ktorého
sťažovateľka takisto namietala. Uvedený článok účastníkovi garantuje právo na odopretie
výpovede, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.
Berúc do úvahy právne a faktické okolnosti odvolacieho konania v sťažovateľkinej veci
pred krajským súdom, bolo potrebné jej sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú, pretože označené základné právo nemá žiadnu súvislosť s konaním
a rozhodnutím krajského súdu. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že právo na rovnosť
účastníkov konania je predmetom úpravy čl. 47 ods. 3 ústavy.
Ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť sťažovateľky aj v časti
namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (právo na verejné
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti sťažovateľa a právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom), keďže ich porušenie sa nevytýka krajskému súdu, ale
okresnému súdu (v spojitosti s nemožnosťou vyjadriť sa k návrhu na uloženie pokuty
konkurzným správcom). Pokiaľ ide o krajský súd, sťažovateľka mu vytýka spôsob a postup
pri preskúmavaní uznesenia okresného súdu, t. j. že pri „rozhodovaní o podanom odvolaní
postupoval formalisticky a napadnuté rozhodnutie potvrdil bez toho aby potvrdil alebo
vyvrátil relevantné skutočnosti uvádzané sťažovateľom v odvolaní, a to najmä o porušení
vyššie uvedených práv a slobôd“, a nie porušenie ďalších procesných práv sťažovateľky.
Ústavný súd napokon odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť sťažovateľky aj
v časti namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, keďže uvedené
ustanovenie garantuje prezumpciu neviny u obvineného z trestného činu (pokiaľ mu vina
nebola preukázaná zákonným spôsobom) a nemá žiadnu súvislosť ani s právnymi a ani
faktickými okolnosťami konania a rozhodnutia krajského súdu vo veci sťažovateľky.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v celosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2013