Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 275/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. J.

P., B., vo veci namietaného porušenia a Slovenskej

republiky, základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2

, ako aj práva zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn.

z 25. februára 2011 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 29. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta

2012 doručená sťažnosť spoločnosti G., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia a (ďalej len

„ústava“), základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2

, ako aj práva zaručeného v Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 25. februára 2011 a uznesením Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. mája 2012.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo, že v rámci konkurzného konania na

majetok úpadcu vyhláseného uznesením okresného súdu sp. zn. z 15. júla

2010 bola sťažovateľka vyzvaná správcom konkurznej podstaty na poskytnutie súčinnosti

podľa a o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKaR“). Keďže

správca konkurznej podstaty so súčinnosťou poskytnutou sťažovateľkou nebol spokojný,

8. decembra 2010 doručil okresnému súdu návrh na uloženie pokuty sťažovateľke podľa

§ 75 ods. 12 ZKaR, na základe čoho okresný súd uznesením sp. zn.

z 25. februára 2011 uložil sťažovateľke pokutu v sume 3 000 €. V odôvodnení rozhodnutia

okresný súd okrem iného skonštatoval, že napriek písomným žiadostiam správcu

o poskytnutie súčinnosti z 3. augusta 2010, 25. októbra 2010 a 18. novembra 2010 mu táto

nebola poskytnutá v požadovanom rozsahu. Vzhľadom na to, že od podania návrhu správcu

na uloženie pokuty uplynul určitý čas, a vzhľadom na to, že ustanovenie § 75 ZKaR

neukladá pred uložením pokuty na návrh správcu vypočuť tretiu osobu, a keďže ďalšou

snahou okresného súdu o vypočutie sťažovateľky by dochádzalo len k ďalším

neodôvodneným prieťahom, okresný súd upustil od ďalšej snahy vypočuť sťažovateľku

a vyhovel návrhu správcu na uloženie pokuty. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu

podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom uviedla, že požadovanú súčinnosť viackrát

poskytla, a preto opakované žiadosti správcu považuje za „šikanózny výkon jeho práva“.

Sťažovateľka tiež poukázala na ďalšie procesné pochybenia prvostupňového súdu, a to že

jej nebol doručený návrh správcu na uloženie pokuty podľa príslušných ustanovení ZKaR

a (ďalej len „OSP“), a keďže okresný súd inštitút doručenia

návrhu nahradil výsluchom účastníka, bolo „sťažovateľovi odňaté právo konať pred

súdom“ za porušenia , a preto požadovala, aby jeho rozhodnutie bolo

zrušené pre nezákonnosť. Sťažovateľka ďalej uviedla, že okresný súd pri zabezpečení jej

vyjadrenia k návrhu na uloženie pokuty postupoval tak, že ho zabezpečoval „iba

predvolaniami sťažovateľa, resp. jeho štatutárnych zástupcov na výsluch“, pričom

„Zabezpečenie písomného vyjadrenia účastníka je v zmysle je právom

súdu avšak doručenie návrhu na začatie konania je v zmysle povinnosťou

súdu“, keďže „inštitút zaslania návrhu správcu sťažovateľovi nie je možné zamieňať,

prípadne nahrádzať inštitútom výsluchu sťažovateľa, a to najmä z dôvodu rozdielnosti ich

účelu, obsahu, rozsahu a výsledkov“.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že „pokiaľ už súd pristúpil k zisteniu vyjadrenia

sťažovateľa aj napriek tomu, že podľa názoru súdu to z ustanovenia § 75 ZoKR nevyplýva,

jeho zákonnou povinnosťou bolo zabezpečiť si písomné vyjadrenie, však zákonným

spôsobom, ktorý napĺňa definíciu ústavného postupu, nie však svojvoľne“. Podľa názoru

sťažovateľky totiž „iba postup súdu v súlade s a to doručením návrhu sťažovateľovi

spolu s výzvou na vyjadrenie môže napĺňať princípy súdnej ochrany a práva na spravodlivý

proces“, pričom „Doručenie návrhu sťažovateľovi na vyjadrenie je zároveň aj

prostriedkom pre naplnenie ďalších ústavných práv účastníkov. ... Tým že súd nedoručil

návrhu správcu sťažovateľovi a nevyzval ho na vyjadrenie, následne ani riadne nezistil

skutkový stav pre potrebu nariadenia a prípravy pojednávania, na ktoré by predvolal

sťažovateľa. Priamym dôsledkom uvedeného postupu súd porušil ďalšie ústavné práva

sťažovateľa a to konkrétne právo na prerokovanie veci v prítomnosti sťažovateľa verejne

spolu s právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a iné procesné práva (napr.

na právnu pomoc). ... Výsledkom uvedeného postupu súdu bolo jeho arbitrárne a svojvoľné

rozhodnutie výlučne na základe návrhu vylúčeného správcu a dôkazov predložených a

produkovaných vylúčeným správcom bez možnosti sťažovateľa oboznámiť sa s návrhom,

dôkazmi predloženými vylúčeným správcom, predložiť a označiť dôkazy na svoju obranu,

prejednania veci v prítomnosti sťažovateľa a verejne...“.

V odvolaní krajskému súdu sťažovateľka tiež poukázala na to, „že správca

prekračuje svoju právomoc nakoľko súčinnosť sa týka majetku nepodliehajúcemu

konkurzu“ a že pre postup a rozhodnutie súdu „nebola splnená jedna zo základných

podmienok konania a to aktívna legitimácia správcu – navrhovateľa, nakoľko tento bol

zo zákona vylúčený z výkonu funkcie správcu a to v deň doručenia prihlášky pohľadávky

veriteľa správcovi a súdu... Od deklaratórneho rozhodnutia súdu o odvolaní správcu až do

rozhodnutia súdu o návrhu vylúčeného správcu na uloženie pokuty nebol ustanovený nový

správca. Súd však napriek úradnej povinnosti takúto podmienku konania vôbec neskúmal

a návrhu správcu zo dňa 8. 12. 2010 vyhovel. V danom prípade išlo o neodstrániteľnú

podmienku s následkom zamietnutia návrhu. Podmienku konania neskúmal ani odvolací

súd.“.

Uvedeným postupom súdu prvého stupňa v konaní a rozhodnutím bolo sťažovateľke

odňaté právo konať pred súdom, správca ako účastník konania nemal procesnú spôsobilosť,

čo sú zároveň dôvody na zrušenie rozhodnutia podľa a .

Odvolací súd však pri rozhodovaní o podanom odvolaní postupoval formalisticky

a napadnuté rozhodnutie potvrdil bez toho, aby potvrdil alebo vyvrátil relevantné

skutočnosti uvádzané sťažovateľkou v odvolaní, a to najmä o porušení už uvedených práv

a slobôd. Odvolací súd porušil ústavné práva a slobody tým, že neodstránil nezákonnosť

rozhodnutia súdu prvého stupňa napriek existujúcim zákonným dôvodom, čím porušil

základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie a zároveň sa svojím

rozhodnutím podieľal na porušení práv a slobôd sťažovateľky súdom prvého stupňa.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti G., s. r. o... na spravodlivý súdny proces v zmysle čl.

6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu

podľa , právo na právnu pomoc v konaní pred

súdmi od začiatku konania a to za podmienok ustanovených zákonom v zmysle čl. 47 ods. 2

SR, právo na rovnosť účastníkov v konaní v zmysle SR, právo na

verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti sťažovateľa a právo

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle SR, právo na

právnu istotu a právny štát v zmysle a SR Uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 29. 05. 2012 a v konaní, ktoré

mu predchádzalo porušené bolo.

2. Základné právo spoločnosti G., s. r. o... na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6

ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu

podľa , právo na právnu pomoc v konaní pred

súdmi od začiatku konania a to za podmienok ustanovených zákonom v zmysle čl. 47 ods. 2

SR, právo na rovnosť účastníkov v konaní v zmysle SR, právo na

verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti sťažovateľa a právo

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle SR, právo na

právnu istotu a právny štát v zmysle a SR Uznesením

Okresného súdu Trenčín sp. zn. -766 zo dňa 25. 02. 2011 a v konaní, ktoré mu

predchádzalo porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 29. 05.

2012 a Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. -766 zo dňa 25. 02. 2011

zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Trenčín na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Trenčín sú povinní zaplatiť sťažovateľovi

finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 EUR... na účet právneho zástupcu sťažovateľa do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Trenčín sú povinní zaplatiť sťažovateľovi

trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet právneho zástupcu

do 15 dní od doručenia tohto nálezu.

Alternatívne

1. Základné právo spoločnosti G., s. r. o... na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6

ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu

podľa , právo na právnu pomoc v konaní pred

súdmi od začiatku konania a to za podmienok ustanovených zákonom v zmysle čl. 47 ods. 2

SR, právo na rovnosť účastníkov v konaní v zmysle SR, právo na

verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti sťažovateľa a právo

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle SR, právo na

právnu istotu a právny štát v zmysle a SR Uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 29. 05. 2012 a v konaní, ktoré

mu predchádzalo porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 29. 05.

2012 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 10.000 EUR... na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania a trovy

právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet právneho zástupcu do 15 dní od

doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak nimi namietajú porušenie základných práv alebo slobôd podľa

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

, porušenie základných práv zaručených v , a 2 a

ods. 2 , ako aj porušenie práva zaručeného v dohovoru uznesením

okresného súdu sp. zn. z 25. februára 2011 a konaním, ktoré mu

predchádzalo, ako aj uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. mája 2012

a konaním, ktoré mu predchádzalo.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený tak možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou

a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(mutatis mutandis , ). V dôsledku toho v konaní o ústavných

sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu

vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp.

nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (, ). Akékoľvek skutkové alebo právne

závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, , ). Ústavný súd takisto

pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je

aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny

a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr.

, , , ).

1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

sp. zn. z 25. februára 2011

Ústavný súd v súvislosti s napádaným rozhodnutím a postupom okresného súdu

v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu

konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich

ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred

súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania

napádaného uznesenia okresného súdu sp. zn. z 25. februára 2011, a to

podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon, tak ako to vyplýva

zo samotnej sťažnosti, sťažovateľka aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného

odvolania sa krajský súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu

okresného súdu, aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred

ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie

( ).

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. mája 2012

Podľa sťažovateľky odvolací krajský súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní

postupoval formalisticky a napadnuté rozhodnutie okresného súdu č. k. -766

z 25. februára 2011 potvrdil bez toho, aby potvrdil alebo vyvrátil relevantné skutočnosti

uvádzané sťažovateľkou v odvolaní, a to najmä o porušení už uvedených práv a slobôd.

Odvolací súd porušil ústavné práva a slobody tým, že neodstránil nezákonnosť rozhodnutia

súdu prvého stupňa napriek existujúcim zákonným dôvodom, čím porušil základné právo na

súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie a zároveň sa svojím rozhodnutím

podieľal na porušení práv a slobôd sťažovateľky súdom prvého stupňa.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 29. mája 2012 vyplýva:

„Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa bez

nariadenia pojednávania a v zmysle dospel k záveru, že nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý ustálil

právny názor spočívajúci vtom, že spoločnosť G., s. r. o. neposkytla požadovanú súčinnosť,

a to ani správcovi konkurznej podstaty na základe doručovaných, výziev, ani súdu prvého

stupňa na základe doručovania predvolania na výsluch. Akékoľvek iné tvrdenia spoločnosti

G., s. r. o. vo vzťahu k požadovaným informáciám sú v tomto štádiu konania irelevantné,

nakoľko podľa je každý, kto má u seba záznamy, alebo dokumenty týkajúce

sa majetku podliehajúceho konkurzu povinný oznámiť správcovi a umožniť správcovi tieto

záznamy, dokumenty alebo majetok prehliadnuť a na jeho písomnú žiadosť tieto dokumenty,

záznamy alebo majetok správcovi vydať. Odvolací súd konštatuje, že spoločnosť G., s. r. o.

aj napriek opakovaným výzvam na poskytnutie súčinnosti podľa súčinnosť

neposkytla a teda návrh na uloženie pokuty podľa pri využití

moderačného práva súdu prvého stupňa v rozsahu, akom je uvedené vo výrokovej časti je

dôvodný čo do právneho základu uloženej pokuty, ako aj jej výšky. Odvolací súd preto na

takto zistenom skutkovom základe považuje uznesenie Okresného súdu v Trenčíne, vo veci

uloženia pokuty, zo dňa 25. 02. 2011 za vecne správne v celom rozsahu.

Odvolací súd zistil, že rozhodnutie Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 25.02.2011,

sp. zn. -766, je vecne správne.

Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdí, ak

je vo výroku vecne správne.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípade doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa odvolací súd rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení

rozsudok, inak rozhoduje uznesením.

Odvolací súd na základe posúdenia veci dospel k názoru, že odvolanie nie je

dôvodné a preto, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci a vyslovil

správny právny názor, vydal rozhodnutie, ktorým potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého

stupňa v celom rozsahu.

Nakoľko v odvolacom konaní nevznikli účastníkom konania žiadne trovy, odvolací

súd vo výrokovej časti rozhodnutia rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznáva

náhradu trov odvolacieho konania.“

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu, avšak nezistil, že by

účinky výkonu jeho odvolacej právomoci boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého

procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov

a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu

napadnutého uznesenia krajského súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či

spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými

slovami, ústavný súd zisťoval, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení,

vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný

pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.

Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym názorom sťažovateľky, že právo na spravodlivý

proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo

neznamená, že na každý argument sťažovateľky je súd povinný dať podrobnú odpoveď.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných

účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , ). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie

treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu na výklad príslušného

zákonného ustanovenia nestotožnila (a v dôsledku toho ani s jeho rozhodnutím),

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

uznesenia krajského súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

3. K namietanému porušeniu a , základných práv

podľa a 2 a a práva podľa dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. mája 2012

Pokiaľ ide o namietané porušenie a , základných práv

podľa a 2 a , ako aj práva podľa dohovoru,

ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú

z týchto dôvodov:

V časti namietaného porušenia a (porušenie práva na

právnu istotu a právny štát) označeným uznesením krajského súdu ústavný súd sťažnosť

odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu v neprospech

individuálneho sťažovateľa a v jeho individuálnej veci nie je spôsobilé samo osebe (ipso

facto) narušiť ústavné princípy upravené v uvedených článkoch.

Ústavný súd podotýka, že ani nepredpokladá prieskum ústavných princípov

podľa a v konaní o ústavnej sťažnosti podľa ,

keďže jej predmetom sú základné práva a slobody fyzických a právnických osôb podľa

alebo medzinárodnej zmluvy.

Iná situácia by, prirodzene, nastala, ak by všeobecné, hrubé, dlhotrvajúce a

intenzívne porušovanie základných práv dosiahlo takú intenzitu, že ohrozuje, či dokonca

porušuje ústavné princípy uvedené v a 2 . O takú situáciu sa však v prípade

sťažovateľky nejde.

Ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú aj sťažnosť sťažovateľky v časti

namietajúcej porušenie základného práva podľa (právo na právnu

pomoc v konaní pred súdmi... a to za podmienok ustanovených zákonom). Hlavným

dôvodom takéhoto rozhodnutia ústavného súdu bolo, že sťažovateľka netvrdila a ani

neoznačila, v čom krajský súd podľa jej názoru porušil uvedený článok v dôsledku toho, že

jej neposkytol právnu pomoc, keďže neuviedla, o akú právnu pomoc ide, prípadne akým

spôsobom a v akom rozsahu jej neposkytnutie ovplyvnilo jej procesné postavenie,

resp. výkon ďalších základných práv a slobôd, ktoré jej patria ako účastníčke súdneho

konania.

Aj predpisuje, aby každý návrh (sťažnosť)

obsahoval „odôvodnenie“, čo však v sťažnosti sťažovateľky (a vo vzťahu k čl. 47 ods. 2

) absentuje.

Uvedené konštatovanie sa plne vzťahuje aj na , porušenie ktorého

sťažovateľka takisto namietala. Uvedený článok účastníkovi garantuje právo na odopretie

výpovede, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.

Berúc do úvahy právne a faktické okolnosti odvolacieho konania v sťažovateľkinej veci

pred krajským súdom, bolo potrebné jej sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú, pretože označené základné právo nemá žiadnu súvislosť s konaním

a rozhodnutím krajského súdu. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že právo na rovnosť

účastníkov konania je predmetom úpravy .

Ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť sťažovateľky aj v časti

namietajúcej porušenie základného práva podľa (právo na verejné

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti sťažovateľa a právo vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom), keďže ich porušenie sa nevytýka krajskému súdu, ale

okresnému súdu (v spojitosti s nemožnosťou vyjadriť sa k návrhu na uloženie pokuty

konkurzným správcom). Pokiaľ ide o krajský súd, sťažovateľka mu vytýka spôsob a postup

pri preskúmavaní uznesenia okresného súdu, t. j. že pri „rozhodovaní o podanom odvolaní

postupoval formalisticky a napadnuté rozhodnutie potvrdil bez toho aby potvrdil alebo

vyvrátil relevantné skutočnosti uvádzané sťažovateľom v odvolaní, a to najmä o porušení

vyššie uvedených práv a slobôd“, a nie porušenie ďalších procesných práv sťažovateľky.

Ústavný súd napokon odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť sťažovateľky aj

v časti namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, keďže uvedené

ustanovenie garantuje prezumpciu neviny u obvineného z trestného činu (pokiaľ mu vina

nebola preukázaná zákonným spôsobom) a nemá žiadnu súvislosť ani s právnymi a ani

faktickými okolnosťami konania a rozhodnutia krajského súdu vo veci sťažovateľky.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v celosti

podľa odmietol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2013