Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 269/2013
PDF · 244.43 KB
No categories available
IV. ÚS 269/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť K. B., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Co 462/2011 a jeho uznesením z 21. novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta
2012 doručená sťažnosť K. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.
E. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 462/2011 a jeho
uznesením z 21. novembra 2012.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že ako vlastník bytov na..., B., sa
domáhal návrhom z 27. januára 1999 podaným Okresnému súdu Bratislava IV (ďalej len
„okresný súd“) a vedeným pod sp. zn. 6 C 12/1999 vypratania tejto nehnuteľnosti proti
odporcom, ktorí ju obývali. Keďže sa nevedel domôcť svojich nárokov ani do roku 2010,
podal sťažnosť ústavnému súdu, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom č. k. I. ÚS
317/2010-39 z 23. februára 2011 tak, že základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy namietaným postupom okresného súdu bolo porušené a prikázal okresnému súdu
konať bez zbytočných prieťahov.
Okresný súd po vydaní nálezu ústavného súdu rozhodol v sťažovateľovej veci
rozsudkom č. k. 6 C 12/1999-354 zo 16. júna 2011. Keďže sťažovateľ nesúhlasil s týmto
rozsudkom, podal proti nemu 1. júla 2011 odvolanie.
Spisový materiál bol postúpený krajskému súdu 18. októbra 2011. Sťažovateľ
13. februára 2012 žiadal o nariadenie pojednávania vo veci aj so zreteľom na doterajšiu
dĺžku súdneho sporu (trinásť rokov). Pretože krajský súd na žiadosť sťažovateľa nereagoval,
sťažovateľ podal 8. júna 2012 sťažnosť na prieťahy v konaní jeho predsedovi. Poverený
podpredseda krajského súdu v odpovedi na sťažnosť z 27. júna 2012 (sp. zn.
Spr. 2162/2012) uviedol, že sťažnosť je odôvodnená, pričom poukázal na „nepriaznivú
personálnu situáciu“ a na preloženie predsedníčky senátu 4 Co na Najvyšší súd Slovenskej
republiky s účinnosťou od 1. júla 2012.
Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 3. decembra
2012. V doplnení sťažnosti uviedol:
„Zrejme po tom, čo porušovateľ zistil, že bola podaná ústavná sťažnosť, bol vo veci
vytýčený termín pojednávania na deň 21. 11. 2012, na ktorom v podstate z dôvodu totálnej
bezmocnosti navrhovateľ zobral v časti, v ktorej súd sám pribral do konania odporcov
v 1. až 7. rade, návrh späť, lebo inak by vôbec nemohol uvažovať o tom, že raz sa tento spor
skončí, ako aj z dôvodu, že voči zomrelým odporcom už navrhovateľ podal návrh na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z...
... porušovateľ rozhodol uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil
a vec vrátil na nové prejednanie, keď sa stotožnil s dôvodmi odvolania sťažovateľa
a poukázal i na to, že už predchádzajúcim zrušujúcim rozhodnutím mal prvostupňový súd
jasne uvedené ako má postupovať pri určení výšky bezdôvodného obohatenia a týmto
názorom bol viazaný, pričom prvostupňový súd opäť nerešpektoval rozhodnutie
odvolacieho súdu.
Sťažovateľ je presvedčený, že pokiaľ porušovateľ v tejto fáze mal rozhodnúť len
o výške bezdôvodného obohatenia, mal rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť a nie zrušiť
a vrátiť na nové prejednanie, pretože takýmto postupom vyvoláva len ďalšie prieťahy už aj
tak neskutočne dlhého konania, pričom sťažovateľ uvažuje nad tým, čo môže byť zámerom
porušovateľa pri takomto postupe. Naozaj porušovateľ, resp. i súd nižšieho stupňa
vyčkávajú na to pokiaľ všetci účastníci vymrú?
Nesporné je, že sťažovateľ pôvodne pri podaní návrhu sa domáhal len vypratania
nehnuteľnosti, keď bolo evidentné, že tak manželia P. (pôvodní odporcovia) bývajú v byte
bez právneho dôvodu a naviac uzatvorili s predchádzajúcim vlastníkom dohodu, na základe
ktorej predchádzajúci vlastník predmetnej nehnuteľnosti sa zaviazal do tam uvedeného
dátumu prideliť týmto odporcom byt a títo sa zaviazali do konkrétneho dátumu
nehnuteľnosť vypratať. Podotýkam, že táto dohoda je doložená v súdnom spise a dohodnutý
termín vypratania bol stanovený na deň niekoľko rokov pred podaním žaloby. Rovnako
ostatní odporcovia bývali v nehnuteľnosti sťažovateľa bez právneho dôvodu, čo sám
odporca J. T. potvrdil vo svedeckej výpovedi, keď uviedol, že družstvo pridelilo byt otcovi,
otec postavil nový dom, odsťahoval sa a on v byte ostal bývať so svojou rodinou. ...
Ak zoberieme do úvahy, že vo veci bolo vydaných v priebehu súdneho sporu 12
rozhodnutí, pričom vec bola postúpená už štyrikrát na Krajský súd Bratislava, ťažko asi
niekto presvedčí sťažovateľa o tom, že súdy zabezpečujú ochranu práv účastníkov konania
tým, že konajú spravodlivo, účinne a rýchlo. Toto konanie súdov nielen navrhovateľa ale
i jeho okolie skôr utvrdzuje v tom, že obrátiť sa na súd za účelom ochrany svojich práv je
dnes zbytočné, ak každý kto koná v súlade so zákonom je vystavovaný len zbytočným
útrapám, stresom, vynakladaniu ďalších finančných prostriedkov, pričom ochrana práv
osôb je nielen v nedohľadne, ale častokrát fikciou, alebo naivnou ilúziou. Predstava
sťažovateľa, že dnes sa síce teoreticky môže domáhať voči štátu náhrady škody, keď
pôvodní odporcovia v prvom a druhom rade za roky trvania súdneho sporu zomreli, musí
však začať bežať nové konanie, ktorého dĺžku sťažovateľ ani náhodou nevie predvídať a
pôvodný spor voči ostatným odporcom - T. - terajším odporcom v ôsmom až jedenástom
rade je v podstate na začiatku, vyvoláva u sťažovateľa skôr des namiesto predstavy, že spor
sa môže blížiť k potencionálnemu koncu. Sťažovateľ aj v prípade 100%-ného úspechu sporu
nikdy nebude mať pocit, že sa domohol účinne svojich práv, pretože dlhoročný súdny spor,
nemožnosť užívať svoje vlastníctvo, výsmech osôb, ktoré takmer 15 rokov bývali v jeho
nehnuteľnosti, do ktorej sa nemohol dostať, ponižovanie, pocit dlhodobej bezmocnosti, sa
žiadnou náhradou škody, ba ani konečným pozitívnym rozhodnutím súdov nedá napraviť.
Sťažovateľa už nikdy nepresvedčí o tom, že tak porušovateľ, ako aj ostatné súdy sú
zavalené množstvom práce a veľkým množstvom napadnutých vecí, pretože ak by tomu tak
bolo, nemohol by nastať prípad, ako je jeho, že vec musel prejednávať štyrikrát Okresný súd
a najmenej toľkokrát Krajský súd, pričom Krajský súd opakovane konštatoval to, že
zákonný sudca nerešpektoval jeho predchádzajúce pokyny a to i napriek tomu, že
rozhodnutím a závermi porušovateľa je prvostupňový súd viazaný. Ak by porušovateľ totiž
konal v intenciách zákona t. j. rýchlo, účinne a spravodlivo, nebol by zrušoval
predchádzajúce rozhodnutia súdu prvého stupňa, ale bol by ich zmenil, pričom práve
takýmto postupom by došlo k zabezpečeniu účinnej ochrany práv sťažovateľa, a k postupu,
ktorý je stanovený v § 1, 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého postup súdu
Občiansky súdny poriadok upravuje tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a
oprávnených záujmov účastníkov, pričom súdy dbajú na to, aby nedochádzalo k
porušovaniu práv a právom, chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby práva
neboli zneužívané na úkor týchto osôb.
Aj novela Občianskeho súdneho poriadku v ustanovení § 221 ods. 1 pripustila
možnosť zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa len z taxatívne vymedzených dôvodov,
pričom sťažovateľ je presvedčený, že v jeho prípade neboli naplnené dôvody uvedené
v § 221 ods. 1 O. s. p. ...
... v prípade sťažovateľa, porušovateľ neposkytol záruku zákonnosti a nezabezpečil
ani ochranu práv sťažovateľa, ktoré bolo dlhé roky nielen ohrozené ale evidentne
odporcami porušované. Porušovateľ túto ochranu práv sťažovateľovi nezabezpečil vôbec,
lebo po 14 rokoch bolo konanie zastavené pre správanie sa odporcov a porušovateľ už len
v zastavujúcom uznesení zo dňa 19. 2. 2009 konštatoval, že v nehnuteľnosti sťažovateľa
bývali odporcovia neoprávnene, čo bolo od počiatku nesporné. Ani za takejto situácie
porušovateľ, ktorému bol spis postúpený 18. 10. 2011, nie je schopný zabezpečiť ochranu
práv sťažovateľa, ktorý sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia.“
Sťažovateľ súčasne navrhol rozšírenie petitu a navrhol rozhodnúť takto:
„1. Práva sťažovateľa K. B., bytom B. konaním porušovateľa (sťažovateľ za
porušovateľa označil krajský súd, pozn.)
- domáhať sa svojho práva, verejne prerokovať vec bez zbytočných prieťahov, podľa
či. 48 ods. 2 Ústavy SR.
- právo zákonom ustanoveným postupom domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde podľa č. 46 ods. 1 Ústavy SR boli porušené.
2. Porušovateľovi sa zakazuje pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa a Ústavný
súd SR zrušuje rozhodnutie porušovateľa sp. zn. 4Co 462/2011 zo dňa 21. 11. 2012
a prikazuje porušovateľovi, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 4Co 462/2011 konal a vo veci
meritórne rozhodol.
3. Sťažovateľovi K. B. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 50.000 €, ktorú je
povinný porušovateľ vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4. Súčasne porušovateľ je povinný spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi
trovy konania vo výške 2.837,08 € (1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl.
č. 655/2004 Z. z. činí sumu 127,16 € a 1 úkon právnej pomoci zo sumy 50.000,- € podľa
§ 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 526,13 € - 3 úkony á 653,29 € - príprava
a prevzatie, podanie sťažnosti, rozšírenie, 3 x režijný paušál á 7,63 €, 20% DPH v sume
472,85 €) k rukám advokátky JUDr. E. B. a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti
rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (návrhu) ide vtedy, ak namietaným postupom
alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 244/2010).
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti považoval za potrebné
najprv zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie právnej ochrany. Vzhľadom na to ústavný súd
predbežne prerokoval sťažnosť v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých
vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti (čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy), a len vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého sťažovateľ
označil za porušovateľa (krajský súd) jeho v sťažnosti označených základných práv podľa
ústavy. Námietky proti neefektívnemu postupu okresného súdu, na ktoré sťažovateľ
poukazuje v texte sťažnosti mimo jej petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou
ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa
(III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07, IV. ÚS 37/2013).
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 462/2011
Ako už bolo uvedené, sťažovateľ v petite sťažnosti navrhuje ústavnému súdu, aby
okrem iného rozhodol, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní bolo porušené
jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Zo sťažnosti, ako aj z jej príloh vyplýva, že namietané odvolacie konanie začalo
1. júla 2011 doručením odvolania okresnému súdu, krajskému súdu bol predložený súvisiaci
spisový materiál spolu s opravným prostriedkom sťažovateľa 18. októbra 2011. Sťažovateľ
15. februára 2012 doručil krajskému súdu „žiadosť o vytýčenie termínu pojednávania“
a 8. júna 2012 sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú prípisom z 27. júna 2012 odpovedal
sťažovateľovi podpredseda krajského súdu s tým, že uznal sťažnosť za dôvodnú a krajský
súd rozhodol o odvolaní uznesením č. k. 4 Co 462/2011-413 z 21. novembra 2012 tak, že
odvolacie konanie v časti výroku o zamietnutí návrhu voči odporcom v 1. až 7. rade zastavil
a v ostatnej napadnutej časti a časti týkajúcej sa výrokov, ktorými okresný súd vo zvyšku
návrh zamietol, a v časti trov konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.
Ústavný súd konštatuje, že využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal
sťažovateľ právo podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), sa
v okolnostiach posudzovanej veci prejavilo v zásade ako účinný prostriedok nápravy.
Súčasne konštatuje, že namietané konanie pritom netrvá tak dlho, aby to umožňovalo po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dospieť k záveru o zbytočných prieťahoch.
Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 462/2011 s poukazom
na predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu (napr. IV. ÚS 343/04, IV. ÚS 311/09)
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 462/2011
a jeho uznesením z 21. novembra 2012
Podstatou námietok sťažovateľa, na základe ktorých namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, spočíva v tom, že tvrdí, že
krajský súd mal vo veci meritórne rozhodnúť sám, a nie napadnuté uznesenie okresného
súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Toto je jediné pochybenie, ktoré sťažovateľ
namieta voči napadnutému uzneseniu krajského súdu v doplnení sťažnosti, a zastáva právny
názor, že na takýto postup krajského súdu nebol právny dôvod a krajský súd, keď bol toho
názoru, že rozsudok okresného súdu nie je správny, mal ho sám zmeniť, t. j. rozhodnúť
vo veci samej. Tento svoj právny názor prezentuje v doplnení sťažnosti bez toho, aby
k nemu doložil napadnuté uznesenie krajského súdu tak, ako to ustanovuje § 50 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako jednu zo zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že sťažovateľ je v konaní pred
ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom advokátom. Podľa § 18
ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je
povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony
právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne
spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na
to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.
II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08) vrátane splnenia povinností podľa § 50 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, ktoré sťažovateľ zjavne nesplnil.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí.
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že si vyžiadal z krajského súdu napadnuté
uznesenie č. k. 4 Co 462/2011-413 z 21. novembra 2012. Z odôvodnenia napadnutého
uznesenia vyplýva, že „Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.)
prejednal odvolanie navrhovateľa, ako aj odvolanie odporkyne 9/ a s poukazom na ust.
§ 212 ods. 1 O. s. p. viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľa a odporkyne 9/
s poukazom na ust. § 214 ods. 2 O. s. p. bez prejednania odvolania mal za to, že odvolanie
navrhovateľa a odporkyne 9/ je dôvodné.“.
Krajský súd svoje rozhodnutie o tom, že odvolacie konanie v časti výroku
o zamietnutí návrhu voči odporcom v 1. až 7. rade zastavuje, odôvodnil takto:
„Odvolací súd bez prejednania odvolania a pred začatím odvolacieho pojednávania
s poukazom na ust. §100 ods. 1 O. s. p. oboznámil prítomným zúčastnených ako sa na
základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci, najmä
v súvislosti s výrokom súdu prvého stupňa, ktorým návrh voči odporcom 1/ až 7/ zamietol.
Vzhľadom na takého poučenie odvolacieho súdu zástupca navrhovateľa vzal odvolanie
v časti týkajúceho sa výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh voči odporcom 1/ až 7/
zamietol, vzal späť.
S poukazom na ust. § 207 ods. 2 a 3 O. s. p. pokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté,
možno ho vziať späť. Ak niekto vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova. Ak sa
odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.
Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd odvolacie konanie v časti výroku
zamietnutí návrhu voči odporcom 1/ až 7/ zastavil.“
Krajský súd svoje rozhodnutie o tom, že ruší rozsudok okresného súdu a vec mu
vracia na ďalšie konanie v ostatnej napadnutej časti a časti týkajúcej sa výrokov, ktorým
okresný súd vo zvyšku návrh zamietol, ako aj v časti trov konania odôvodnil takto:
„Z obsahu spisu vyplýva, že unesením odvolacieho súdu zo dňa 19. 02. 2009, č. k.
6Co 182/07-251 odvolací súd pripustil späťvzatie návrhu v časti vypratania nehnuteľnosti
rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a konanie v tejto časti zastavil. Zároveň
vo zvyšku napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Zároveň zaviazal odporcov spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľom trovy
konania v súvislosti s vyprataním nehnuteľnosti k rukám ich právnej zástupkyne. Odvolací
súd vo svojom odôvodnení poukázal na tú skutočnosť, že navrhovatelia rozšírili návrh
o náhradu škody, ktorý odôvodnili tým, že im vznikla majetková ujma v dôsledku toho, že
predmetné byty, ktorých sú vlastníkmi, nemôžu užívať, pričom na súde prvého stupňa v roku
2002 uviedli, že sa domáhajú náhrady škody, ktorá zodpovedá priemernému nájomnému,
ktoré by získali za prenájom predmetných bytov, pričom v odvolaní na č. l. 114 proti
rozsudku súdu prvého stupňa č. k. 6C 12/99-100, zo dňa 30. 01. 2003 navrhovatelia návrh
v časti náhrady škody rozšírili tak, že požadujú náhradu škody za obdobie od 01. 12. 2001
do 31. 05. 2003 po 3.000,- Sk a následne podaním z 03. 06. 2005 na č. l. 143 navrhovatelia
návrh o náhradu škody rozšírili za obdobie od 01. 06. 2003 do vypratania bytu vo výške
3.000,- Sk mesačne. (Súd prvého stupňa návrh o náhradu škody zamietol z dôvodu, že
v danom prípade sa nejedná o protiprávny stav, ktorý by vznikol zavinením odporcov)
Odvolací súd však poukázal na tú skutočnosť, že tento záver súdu prvého stupňa nie je
správny, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by sporné byty boli odporcom pridelené
rozhodnutiami o pridelení bytu a preto odporcom nevzniklo právo osobného užívania
sporných bytov, ktoré by sa v zmysle § 871 ods. 1 Obč. zákonníka mohlo transformovať na
nájom. Odporcovia preto v sporných bytoch bývajú bez právneho dôvodu. Tým, že
odporcovia v sporných bytoch bývali bez právneho dôvodu a neplatili za bývanie v týchto
bytoch navrhovateľom žiadnu úhradu, získali na úkor navrhovateľov majetkový prospech
v zmysle ust. § 451 ods. 2 Obč. zákonníka. Zároveň odvolací súd vo svojom odôvodnení
uviedol, že výška bezdôvodného obohatenia zodpovedá čiastke vynakladanej obvykle
v danom mieste (Lamač) a v čase užívania obdobných bytov. Toto bezdôvodné obohatenie
sú odporcovia povinní navrhovateľom vydať podľa § 456 prvá veta Obč. zákonníka.
Zároveň bolo potrebné zohľadniť nárok odporcov na náhradu nevyhnutných nákladov,
ktoré na sporné byty vynaložili (§ 458 ods. 3 Obč. zákonníka).
Súd prvého stupňa sa vyššie uvedeným právnym názorom, uvedeným v odôvodnení
rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 19. 02. 2009, pod č. k. 6Co 182/07-251 neriadil a to
i napriek tomu, že odvolací súd uložil súdu prvého stupňa vykonať dokazovanie na zistenie
výšky bezdôvodného obohatenia. Súd prvého stupňa síce poukázal na ust. § 451
Obč. zákonníka, avšak dospel k záveru, že primeraným nájomným, resp. bezdôvodným
obohatením nie je suma 3.000,- Sk mesačne, ale s poukazom na Vyhlášku č. 60/1964
vypočítal nájomné pri bytoch 3. kategórie v zmysle tejto vyhlášky, ako i vzhľadom na výnos
Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR z 22. 12. 2003 ustálil sumu 3.153,58 €
z dôvodu, že v predmetnom období bol nájom bytov regulovaný a preto súd priznal
navrhovateľovi vydanie bezdôvodného obohatenia zodpovedajúce maximálnej možnej výške
nájomného.
Súd prvého stupňa v danom prípade vychádzal z nesprávneho právneho názoru,
nevykonal dôsledne dokazovanie v súvislosti s uplatňovaným nárokom navrhovateľa na
vydanie bezdôvodného obohatenia tak, ako to bolo uvedené už v predchádzajúcom
rozhodnutí odvolacieho súdu, preto bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa v časti,
ktorú napadla odporkyňa 9/ ako aj v časti, ktorých rozsudok súdu prvého stupňa napadol
navrhovateľ, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ňom bude súd
prvého stupňa musieť vykonať riadne dokazovanie na zistenie výšky bezdôvodného
obohatenia, pričom odvolací súd poukazuje na odôvodnenie odvolacieho súdu zo dňa
19. 02. 2009, pod č. k. 6Co 182/07-251, keď výška bezdôvodného obohatenia zodpovedá
čiastke vynakladanej obvykle v danom mieste Lamači a v čase užívania obdobných bytov
s prihliadnutím na zohľadnenie nároku odporcov v súvislosti s náhradou nevyhnutných
nákladov, ktoré na sporné byty vynaložili. Nebol správny záver súdu prvého stupňa, že
navrhovateľovi vznikla škoda len vo výške regulovaného nájomného z dôvodu, že medzi
účastníkmi konania nevznikol nájomný vzťah.
Odvolanie navrhovateľa je dôvodné aj pokiaľ sa týka úrokov z omeškania, v tejto
časti bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné, keď nebolo zrejmé, prečo
odporcovia 8/ až 11/ mali byť v omeškaní práve odo dňa 19. 11. 2009.
Vzhľadom na vyššie uvedené bude úlohou súdu prvého stupňa opätovne vykonať
dokazovanie na zistenie výšky bezdôvodného obohatenia tak ako bolo vyššie uvedené.“
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia
jednoznačne poukázal na to, že okresný súd sa pri svojom rozhodovaní neriadil právnym
názorom uvedeným v uznesení krajského súdu č. k. 6 Co 182/07-251 z 19. februára 2009,
nevykonal dôsledne dokazovanie a pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávneho
právneho názoru. Napadnuté uznesenie krajského súdu nie je podľa názoru ústavného súdu
ani svojvoľné, ani arbitrárne, a preto je ústavne konformné. Po posúdení obsahu
odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd uzavrel, že sťažnosť
sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2013