Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 269/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť K. B., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 21. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta

2012 doručená sťažnosť K. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

E. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) postupom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 21. novembra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že ako vlastník bytov na..., B., sa

domáhal návrhom z 27. januára 1999 podaným Okresnému súdu Bratislava IV (ďalej len

„okresný súd“) a vedeným pod sp. zn. vypratania tejto nehnuteľnosti proti

odporcom, ktorí ju obývali. Keďže sa nevedel domôcť svojich nárokov ani do roku 2010,

podal sťažnosť ústavnému súdu, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom č. k. I. ÚS

317/2010-39 z 23. februára 2011 tak, že základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

namietaným postupom okresného súdu bolo porušené a prikázal okresnému súdu

konať bez zbytočných prieťahov.

Okresný súd po vydaní nálezu ústavného súdu rozhodol v sťažovateľovej veci

rozsudkom č. k. -354 zo 16. júna 2011. Keďže sťažovateľ nesúhlasil s týmto

rozsudkom, podal proti nemu 1. júla 2011 odvolanie.

Spisový materiál bol postúpený krajskému súdu 18. októbra 2011. Sťažovateľ

13. februára 2012 žiadal o nariadenie pojednávania vo veci aj so zreteľom na doterajšiu

dĺžku súdneho sporu (trinásť rokov). Pretože krajský súd na žiadosť sťažovateľa nereagoval,

sťažovateľ podal 8. júna 2012 sťažnosť na prieťahy v konaní jeho predsedovi. Poverený

podpredseda krajského súdu v odpovedi na sťažnosť z 27. júna 2012 (sp. zn.

Spr. 2162/2012) uviedol, že sťažnosť je odôvodnená, pričom poukázal na „nepriaznivú

personálnu situáciu“ a na preloženie predsedníčky senátu 4 Co na Najvyšší súd Slovenskej

republiky s účinnosťou od 1. júla 2012.

Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 3. decembra

2012. V doplnení sťažnosti uviedol:

„Zrejme po tom, čo porušovateľ zistil, že bola podaná ústavná sťažnosť, bol vo veci

vytýčený termín pojednávania na deň 21. 11. 2012, na ktorom v podstate z dôvodu totálnej

bezmocnosti navrhovateľ zobral v časti, v ktorej súd sám pribral do konania odporcov

v 1. až 7. rade, návrh späť, lebo inak by vôbec nemohol uvažovať o tom, že raz sa tento spor

skončí, ako aj z dôvodu, že voči zomrelým odporcom už navrhovateľ podal návrh na

náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa ..

... porušovateľ rozhodol uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil

a vec vrátil na nové prejednanie, keď sa stotožnil s dôvodmi odvolania sťažovateľa

a poukázal i na to, že už predchádzajúcim zrušujúcim rozhodnutím mal prvostupňový súd

jasne uvedené ako má postupovať pri určení výšky bezdôvodného obohatenia a týmto

názorom bol viazaný, pričom prvostupňový súd opäť nerešpektoval rozhodnutie

odvolacieho súdu.

Sťažovateľ je presvedčený, že pokiaľ porušovateľ v tejto fáze mal rozhodnúť len

o výške bezdôvodného obohatenia, mal rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť a nie zrušiť

a vrátiť na nové prejednanie, pretože takýmto postupom vyvoláva len ďalšie prieťahy už aj

tak neskutočne dlhého konania, pričom sťažovateľ uvažuje nad tým, čo môže byť zámerom

porušovateľa pri takomto postupe. Naozaj porušovateľ, resp. i súd nižšieho stupňa

vyčkávajú na to pokiaľ všetci účastníci vymrú?

Nesporné je, že sťažovateľ pôvodne pri podaní návrhu sa domáhal len vypratania

nehnuteľnosti, keď bolo evidentné, že tak manželia P. (pôvodní odporcovia) bývajú v byte

bez právneho dôvodu a naviac uzatvorili s predchádzajúcim vlastníkom dohodu, na základe

ktorej predchádzajúci vlastník predmetnej nehnuteľnosti sa zaviazal do tam uvedeného

dátumu prideliť týmto odporcom byt a títo sa zaviazali do konkrétneho dátumu

nehnuteľnosť vypratať. Podotýkam, že táto dohoda je doložená v súdnom spise a dohodnutý

termín vypratania bol stanovený na deň niekoľko rokov pred podaním žaloby. Rovnako

ostatní odporcovia bývali v nehnuteľnosti sťažovateľa bez právneho dôvodu, čo sám

odporca J. T. potvrdil vo svedeckej výpovedi, keď uviedol, že družstvo pridelilo byt otcovi,

otec postavil nový dom, odsťahoval sa a on v byte ostal bývať so svojou rodinou. ...

Ak zoberieme do úvahy, že vo veci bolo vydaných v priebehu súdneho sporu 12

rozhodnutí, pričom vec bola postúpená už štyrikrát na Krajský súd Bratislava, ťažko asi

niekto presvedčí sťažovateľa o tom, že súdy zabezpečujú ochranu práv účastníkov konania

tým, že konajú spravodlivo, účinne a rýchlo. Toto konanie súdov nielen navrhovateľa ale

i jeho okolie skôr utvrdzuje v tom, že obrátiť sa na súd za účelom ochrany svojich práv je

dnes zbytočné, ak každý kto koná v súlade so zákonom je vystavovaný len zbytočným

útrapám, stresom, vynakladaniu ďalších finančných prostriedkov, pričom ochrana práv

osôb je nielen v nedohľadne, ale častokrát fikciou, alebo naivnou ilúziou. Predstava

sťažovateľa, že dnes sa síce teoreticky môže domáhať voči štátu náhrady škody, keď

pôvodní odporcovia v prvom a druhom rade za roky trvania súdneho sporu zomreli, musí

však začať bežať nové konanie, ktorého dĺžku sťažovateľ ani náhodou nevie predvídať a

pôvodný spor voči ostatným odporcom - T. - terajším odporcom v ôsmom až jedenástom

rade je v podstate na začiatku, vyvoláva u sťažovateľa skôr des namiesto predstavy, že spor

sa môže blížiť k potencionálnemu koncu. Sťažovateľ aj v prípade 100%-ného úspechu sporu

nikdy nebude mať pocit, že sa domohol účinne svojich práv, pretože dlhoročný súdny spor,

nemožnosť užívať svoje vlastníctvo, výsmech osôb, ktoré takmer 15 rokov bývali v jeho

nehnuteľnosti, do ktorej sa nemohol dostať, ponižovanie, pocit dlhodobej bezmocnosti, sa

žiadnou náhradou škody, ba ani konečným pozitívnym rozhodnutím súdov nedá napraviť.

Sťažovateľa už nikdy nepresvedčí o tom, že tak porušovateľ, ako aj ostatné súdy sú

zavalené množstvom práce a veľkým množstvom napadnutých vecí, pretože ak by tomu tak

bolo, nemohol by nastať prípad, ako je jeho, že vec musel prejednávať štyrikrát Okresný súd

a najmenej toľkokrát Krajský súd, pričom Krajský súd opakovane konštatoval to, že

zákonný sudca nerešpektoval jeho predchádzajúce pokyny a to i napriek tomu, že

rozhodnutím a závermi porušovateľa je prvostupňový súd viazaný. Ak by porušovateľ totiž

konal v intenciách zákona t. j. rýchlo, účinne a spravodlivo, nebol by zrušoval

predchádzajúce rozhodnutia súdu prvého stupňa, ale bol by ich zmenil, pričom práve

takýmto postupom by došlo k zabezpečeniu účinnej ochrany práv sťažovateľa, a k postupu,

ktorý je stanovený v , 2 a 3 , podľa ktorého postup súdu

upravuje tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a

oprávnených záujmov účastníkov, pričom súdy dbajú na to, aby nedochádzalo k

porušovaniu práv a právom, chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby práva

neboli zneužívané na úkor týchto osôb.

Aj novela v ustanovení pripustila

možnosť zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa len z taxatívne vymedzených dôvodov,

pričom sťažovateľ je presvedčený, že v jeho prípade neboli naplnené dôvody uvedené

v ...

... v prípade sťažovateľa, porušovateľ neposkytol záruku zákonnosti a nezabezpečil

ani ochranu práv sťažovateľa, ktoré bolo dlhé roky nielen ohrozené ale evidentne

odporcami porušované. Porušovateľ túto ochranu práv sťažovateľovi nezabezpečil vôbec,

lebo po 14 rokoch bolo konanie zastavené pre správanie sa odporcov a porušovateľ už len

v zastavujúcom uznesení zo dňa 19. 2. 2009 konštatoval, že v nehnuteľnosti sťažovateľa

bývali odporcovia neoprávnene, čo bolo od počiatku nesporné. Ani za takejto situácie

porušovateľ, ktorému bol spis postúpený 18. 10. 2011, nie je schopný zabezpečiť ochranu

práv sťažovateľa, ktorý sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia.“

Sťažovateľ súčasne navrhol rozšírenie petitu a navrhol rozhodnúť takto:

„1. Práva sťažovateľa K. B., bytom B. konaním porušovateľa (sťažovateľ za

porušovateľa označil krajský súd, pozn.)

- domáhať sa svojho práva, verejne prerokovať vec bez zbytočných prieťahov, podľa

či. 48 ods. 2 SR.

- právo zákonom ustanoveným postupom domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa č. 46 ods. 1 SR boli porušené.

2. Porušovateľovi sa zakazuje pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa a Ústavný

súd SR zrušuje rozhodnutie porušovateľa sp. zn. zo dňa 21. 11. 2012

a prikazuje porušovateľovi, aby vo veci vedenej pod sp. zn. konal a vo veci

meritórne rozhodol.

3. Sťažovateľovi K. B. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 50.000 €, ktorú je

povinný porušovateľ vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Súčasne porušovateľ je povinný spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi

trovy konania vo výške 2.837,08 € (1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl.

č. činí sumu 127,16 € a 1 úkon právnej pomoci zo sumy 50.000,- € podľa

vyhl. č. činí sumu 526,13 € - 3 úkony á 653,29 € - príprava

a prevzatie, podanie sťažnosti, rozšírenie, 3 x režijný paušál á 7,63 €, 20% DPH v sume

472,85 €) k rukám advokátky JUDr. E. B. a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (návrhu) ide vtedy, ak namietaným postupom

alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti považoval za potrebné

najprv zdôrazniť, že podľa je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie právnej ochrany. Vzhľadom na to ústavný súd

predbežne prerokoval sťažnosť v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých

vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti (čl. 46

ods. 1 a ), a len vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého sťažovateľ

označil za porušovateľa (krajský súd) jeho v sťažnosti označených základných práv podľa

. Námietky proti neefektívnemu postupu okresného súdu, na ktoré sťažovateľ

poukazuje v texte sťažnosti mimo jej petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou

ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa

(, , , ).

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ v petite sťažnosti navrhuje ústavnému súdu, aby

okrem iného rozhodol, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní bolo porušené

jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

.

Zo sťažnosti, ako aj z jej príloh vyplýva, že namietané odvolacie konanie začalo

1. júla 2011 doručením odvolania okresnému súdu, krajskému súdu bol predložený súvisiaci

spisový materiál spolu s opravným prostriedkom sťažovateľa 18. októbra 2011. Sťažovateľ

15. februára 2012 doručil krajskému súdu „žiadosť o vytýčenie termínu pojednávania“

a 8. júna 2012 sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú prípisom z 27. júna 2012 odpovedal

sťažovateľovi podpredseda krajského súdu s tým, že uznal sťažnosť za dôvodnú a krajský

súd rozhodol o odvolaní uznesením č. k. -413 z 21. novembra 2012 tak, že

odvolacie konanie v časti výroku o zamietnutí návrhu voči odporcom v 1. až 7. rade zastavil

a v ostatnej napadnutej časti a časti týkajúcej sa výrokov, ktorými okresný súd vo zvyšku

návrh zamietol, a v časti trov konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.

Ústavný súd konštatuje, že využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal

sťažovateľ právo podľa súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), sa

v okolnostiach posudzovanej veci prejavilo v zásade ako účinný prostriedok nápravy.

Súčasne konštatuje, že namietané konanie pritom netrvá tak dlho, aby to umožňovalo po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dospieť k záveru o zbytočných prieťahoch.

Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. s poukazom

na predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu (napr. , )

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 21. novembra 2012

Podstatou námietok sťažovateľa, na základe ktorých namieta porušenie svojich

základných práv podľa a , spočíva v tom, že tvrdí, že

krajský súd mal vo veci meritórne rozhodnúť sám, a nie napadnuté uznesenie okresného

súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Toto je jediné pochybenie, ktoré sťažovateľ

namieta voči napadnutému uzneseniu krajského súdu v doplnení sťažnosti, a zastáva právny

názor, že na takýto postup krajského súdu nebol právny dôvod a krajský súd, keď bol toho

názoru, že rozsudok okresného súdu nie je správny, mal ho sám zmeniť, t. j. rozhodnúť

vo veci samej. Tento svoj právny názor prezentuje v doplnení sťažnosti bez toho, aby

k nemu doložil napadnuté uznesenie krajského súdu tak, ako to ustanovuje § 50 ods. 2

ako jednu zo zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že sťažovateľ je v konaní pred

ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom  advokátom. Podľa § 18

ods. 2 o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je

povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na

to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.

, ) vrátane splnenia povinností podľa § 50 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, ktoré sťažovateľ zjavne nesplnil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa

odmietol podľa aj z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že si vyžiadal z krajského súdu napadnuté

uznesenie č. k. -413 z 21. novembra 2012. Z odôvodnenia napadnutého

uznesenia vyplýva, že „Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( )

prejednal odvolanie navrhovateľa, ako aj odvolanie odporkyne 9/ a s poukazom na ust.

viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľa a odporkyne 9/

s poukazom na ust. bez prejednania odvolania mal za to, že odvolanie

navrhovateľa a odporkyne 9/ je dôvodné.“.

Krajský súd svoje rozhodnutie o tom, že odvolacie konanie v časti výroku

o zamietnutí návrhu voči odporcom v 1. až 7. rade zastavuje, odôvodnil takto:

„Odvolací súd bez prejednania odvolania a pred začatím odvolacieho pojednávania

s poukazom na ust. oboznámil prítomným zúčastnených ako sa na

základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci, najmä

v súvislosti s výrokom súdu prvého stupňa, ktorým návrh voči odporcom 1/ až 7/ zamietol.

Vzhľadom na takého poučenie odvolacieho súdu zástupca navrhovateľa vzal odvolanie

v časti týkajúceho sa výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh voči odporcom 1/ až 7/

zamietol, vzal späť.

S poukazom na ust. a pokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté,

možno ho vziať späť. Ak niekto vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova. Ak sa

odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd odvolacie konanie v časti výroku

zamietnutí návrhu voči odporcom 1/ až 7/ zastavil.“

Krajský súd svoje rozhodnutie o tom, že ruší rozsudok okresného súdu a vec mu

vracia na ďalšie konanie v ostatnej napadnutej časti a časti týkajúcej sa výrokov, ktorým

okresný súd vo zvyšku návrh zamietol, ako aj v časti trov konania odôvodnil takto:

„Z obsahu spisu vyplýva, že unesením odvolacieho súdu zo dňa 19. 02. 2009, č. k.

-251 odvolací súd pripustil späťvzatie návrhu v časti vypratania nehnuteľnosti

rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a konanie v tejto časti zastavil. Zároveň

vo zvyšku napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Zároveň zaviazal odporcov spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľom trovy

konania v súvislosti s vyprataním nehnuteľnosti k rukám ich právnej zástupkyne. Odvolací

súd vo svojom odôvodnení poukázal na tú skutočnosť, že navrhovatelia rozšírili návrh

o náhradu škody, ktorý odôvodnili tým, že im vznikla majetková ujma v dôsledku toho, že

predmetné byty, ktorých sú vlastníkmi, nemôžu užívať, pričom na súde prvého stupňa v roku

2002 uviedli, že sa domáhajú náhrady škody, ktorá zodpovedá priemernému nájomnému,

ktoré by získali za prenájom predmetných bytov, pričom v odvolaní na č. l. 114 proti

rozsudku súdu prvého stupňa č. k. -100, zo dňa 30. 01. 2003 navrhovatelia návrh

v časti náhrady škody rozšírili tak, že požadujú náhradu škody za obdobie od 01. 12. 2001

do 31. 05. 2003 po 3.000,- Sk a následne podaním z 03. 06. 2005 na č. l. 143 navrhovatelia

návrh o náhradu škody rozšírili za obdobie od 01. 06. 2003 do vypratania bytu vo výške

3.000,- Sk mesačne. (Súd prvého stupňa návrh o náhradu škody zamietol z dôvodu, že

v danom prípade sa nejedná o protiprávny stav, ktorý by vznikol zavinením odporcov)

Odvolací súd však poukázal na tú skutočnosť, že tento záver súdu prvého stupňa nie je

správny, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by sporné byty boli odporcom pridelené

rozhodnutiami o pridelení bytu a preto odporcom nevzniklo právo osobného užívania

sporných bytov, ktoré by sa v zmysle § 871 ods. 1 Obč. zákonníka mohlo transformovať na

nájom. Odporcovia preto v sporných bytoch bývajú bez právneho dôvodu. Tým, že

odporcovia v sporných bytoch bývali bez právneho dôvodu a neplatili za bývanie v týchto

bytoch navrhovateľom žiadnu úhradu, získali na úkor navrhovateľov majetkový prospech

v zmysle ust. § 451 ods. 2 Obč. zákonníka. Zároveň odvolací súd vo svojom odôvodnení

uviedol, že výška bezdôvodného obohatenia zodpovedá čiastke vynakladanej obvykle

v danom mieste (Lamač) a v čase užívania obdobných bytov. Toto bezdôvodné obohatenie

sú odporcovia povinní navrhovateľom vydať podľa § 456 prvá veta Obč. zákonníka.

Zároveň bolo potrebné zohľadniť nárok odporcov na náhradu nevyhnutných nákladov,

ktoré na sporné byty vynaložili (§ 458 ods. 3 Obč. zákonníka).

Súd prvého stupňa sa vyššie uvedeným právnym názorom, uvedeným v odôvodnení

rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 19. 02. 2009, pod č. k. -251 neriadil a to

i napriek tomu, že odvolací súd uložil súdu prvého stupňa vykonať dokazovanie na zistenie

výšky bezdôvodného obohatenia. Súd prvého stupňa síce poukázal na ust. § 451

Obč. zákonníka, avšak dospel k záveru, že primeraným nájomným, resp. bezdôvodným

obohatením nie je suma 3.000,- Sk mesačne, ale s poukazom na Vyhlášku č. 60/1964

vypočítal nájomné pri bytoch 3. kategórie v zmysle tejto vyhlášky, ako i vzhľadom na výnos

Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR z 22. 12. 2003 ustálil sumu 3.153,58 €

z dôvodu, že v predmetnom období bol nájom bytov regulovaný a preto súd priznal

navrhovateľovi vydanie bezdôvodného obohatenia zodpovedajúce maximálnej možnej výške

nájomného.

Súd prvého stupňa v danom prípade vychádzal z nesprávneho právneho názoru,

nevykonal dôsledne dokazovanie v súvislosti s uplatňovaným nárokom navrhovateľa na

vydanie bezdôvodného obohatenia tak, ako to bolo uvedené už v predchádzajúcom

rozhodnutí odvolacieho súdu, preto bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa v časti,

ktorú napadla odporkyňa 9/ ako aj v časti, ktorých rozsudok súdu prvého stupňa napadol

navrhovateľ, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ňom bude súd

prvého stupňa musieť vykonať riadne dokazovanie na zistenie výšky bezdôvodného

obohatenia, pričom odvolací súd poukazuje na odôvodnenie odvolacieho súdu zo dňa

19. 02. 2009, pod č. k. -251, keď výška bezdôvodného obohatenia zodpovedá

čiastke vynakladanej obvykle v danom mieste Lamači a v čase užívania obdobných bytov

s prihliadnutím na zohľadnenie nároku odporcov v súvislosti s náhradou nevyhnutných

nákladov, ktoré na sporné byty vynaložili. Nebol správny záver súdu prvého stupňa, že

navrhovateľovi vznikla škoda len vo výške regulovaného nájomného z dôvodu, že medzi

účastníkmi konania nevznikol nájomný vzťah.

Odvolanie navrhovateľa je dôvodné aj pokiaľ sa týka úrokov z omeškania, v tejto

časti bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné, keď nebolo zrejmé, prečo

odporcovia 8/ až 11/ mali byť v omeškaní práve odo dňa 19. 11. 2009.

Vzhľadom na vyššie uvedené bude úlohou súdu prvého stupňa opätovne vykonať

dokazovanie na zistenie výšky bezdôvodného obohatenia tak ako bolo vyššie uvedené.“

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

jednoznačne poukázal na to, že okresný súd sa pri svojom rozhodovaní neriadil právnym

názorom uvedeným v uznesení krajského súdu č. k. -251 z 19. februára 2009,

nevykonal dôsledne dokazovanie a pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávneho

právneho názoru. Napadnuté uznesenie krajského súdu nie je podľa názoru ústavného súdu

ani svojvoľné, ani arbitrárne, a preto je ústavne konformné. Po posúdení obsahu

odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd uzavrel, že sťažnosť

sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013