Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 270/2013
PDF · 207.38 KB
No categories available
I. ÚS 270/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 9699/2013 až sp. zn. Rvp
9701/2013 a sp. zn. Rvp 9703/2013 až sp. zn. Rvp 9711/2013 vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 NcC 9/2012 z 11. októbra
2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P. , s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9699/2013 až
sp. zn. Rvp 9701/2013 a sp. zn. Rvp 9703/2013 až sp. zn. Rvp 9711/2013 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9699/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. januára
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 NcC 9/2012 z 11. októbra 2012
(ďalej len „uznesenie z 11. októbra 2012“) vo vzťahu ku konaniam vedeným na tomto súde
pôvodne pod sp. zn. 5 NcC 9/2012, sp. zn. 5 NcC 14/2012, sp. zn. 5 NcC 16/2012, sp. zn. 5
NcC 13/2012, sp. zn. 5 NcC 28/2012, sp. zn. 5 NcC 27/2012, sp. zn. 5 NcC 25/2012, sp. zn.
5 NcC 24/2012, sp. zn. 5 NcC 23/2012, sp. zn. 5 NcC 20/2012, sp. zn. 5 NcC 19/2012,
sp. zn. 5 NcC 18/2012 a sp. zn. 5 NcC 17/2012.
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) doručila žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody –
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení,
smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej
základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej
kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Predmetné žaloby
boli vedené okresným súdom pod sp. zn. 14 C 301/2012, sp. zn. 10 C 153/2012,
sp. zn. 10 C 131/2012, sp. zn. 13 C 309/2012, sp. zn. 10 C 103/2012, sp. zn. 14 C 257/2012,
sp. zn. 9 C 298/2012, sp. zn. 20 C 244/2012, sp. zn. 14 C 276/2012, sp. zn. 9 C 299/2012,
sp. zn. 9 C 304/2012 a sp. zn. 7 C 263/2012 .
Popisom procesných úkonov vykonaných v troch konaniach pred okresným súdom,
v ktorých na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a dvoch žiadostí
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo zo strany okresného súdu
k oneskorenému rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora a k oneskorenému udeleniu
poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný
postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby
o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona súdom príslušným na
prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Banská Bystrica sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka
zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného
poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným
postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude
o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu
zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného
súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd uznesením z 11. októbra 2012 rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov
okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté
rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho
základných práv, konkrétne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.».
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce
sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn. II. ÚS 283/2009
z 26. novembra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006, uznesenie
sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005,
sp. zn. III. ÚS 71/97, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález
sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo
z 25. februára 1997, odsek 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005
atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „tvrdí na tom, že objektívna námietka porušenia
nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená
tiež tým, že:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach (ust. §22 zákona č. 514/2003 Z. z.);
b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných
prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.
V sporoch vedených okresným súdom bude podľa sťažovateľky nevyhnutné
„na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu
nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude takéto
posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním
škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti
okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:
a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutý ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného
postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by
ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov
rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno
predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne
v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd
Banská Bystrica a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu
Banská Bystrica, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup
Okresného súdu Banská Bystrica a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je
nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v
zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd
bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca
má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu
regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne
v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu
spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.“.
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o
náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť
prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou
„minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť
o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti
prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla,
že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých
svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu
záveru ako krajský súd vo svojom uznesení z 11. októbra 2012.
Krajský súd podľa sťažovateľky v uznesení z 11. októbra 2012 dostatočne
nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania
predmetných veci, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva
aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému
súdu 26. februára 2013, v ktorých reagovala na uznesenie ústavného súdu zo 6. februára
2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom odmietnuté z dôvodu
nedostatku jeho právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie „s nádejou, že zvráti stav
bezlimitnej deformácie ľudských práv uskutočňovanej systematicky činnosťou súdov
Slovenskej republiky v oboch systémoch súdnej moci, pričom táto jeho preventívna činnosť
zamedzí diskreditácii Slovenskej republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu“.
Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv
podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)!
Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“. V tejto
súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených
pod sp. zn. I. ÚS 265/05, III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých preskúmaval
rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa
sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka
taktiež poukázala na odôvodnenie „publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97“, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na
prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu
nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je
daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom
prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.)...“.
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver,
že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej
ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí
krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako
dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy
z prejednávania a rozhodovania veci s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len
zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť
podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením z 11. októbra 2012, zruší uvedené uznesenie
a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 9699/2013 až sp. zn. Rvp 9711/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II. B K namietanému porušeniu práv sťažovateľky
Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd
v tej istej veci koná.
Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde
prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri
zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,
a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden
z uvedených znakov totožnosti veci.
Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. Rvp 9343/2013 prebieha na ústavnom súde konanie
o sťažnosti sťažovateľky doručenej 14. januára 2013, v ktorej namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením sp. zn. 5 NcC 9/2012 z 11. októbra 2012, v ktorom prvým výrokom
krajský súd spojil na spoločné konanie konania o námietkach zaujatosti pôvodne vedené
pod spisovými značkami 5 NcC 9/2012, 5 NcC 11/2012, 5 NcC 12/2012, 5 NcC 14/2012,
sp. zn. 5 NcC 16/2012, 5 NcC 13/2012, 5 NcC 28/2012, 5 NcC 27/2012, 5 NcC 25/2012,
5 NcC 24/2012, 5 NcC 23/2012, 5 NcC 20/2012, 5 NcC 19/2012, 5 NcC 18/2012 a sp. zn.
5 NcC 17/2012 a zároveň ďalšími výrokmi rozhodol o zaujatosti sudcov okresného súdu.
Podľa zistenia ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. Rvp 9699/2013 až
sp. zn. Rvp 9701/2013 a sp. zn. Rvp 9703/2013 až sp. zn. Rvp 9711/2013 vystupujú
identickí účastníci konania (sťažovateľka a krajský súd), predmet uvedených konaní
je identický (namietané porušenie sťažovateľkiných základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením z 11. októbra 2012
vo vzťahu ku konaniam pôvodne vedeným pod sp. zn. 5 NcC 9/2012,
sp. zn. 5 NcC 14/2012, sp. zn. 5 NcC 16/2012, sp. zn. 5 NcC 13/2012,
sp. zn. 5 NcC 28/2012, sp. zn. 5 NcC 27/2012, sp. zn. 5 NcC 25/2012,
sp. zn. 5 NcC 24/2012, sp. zn. 5 NcC 23/2012, sp. zn. 5 NcC 20/2012,
sp. zn. 5 NcC 19/2012, sp. zn. 5 NcC 18/2012 a sp. zn. 5 NcC 17/2012 a sťažovateľka sa
v predmetných konaniach v návrhu rozhodnutia (petite) domáha vyslovenia porušenia
rovnakých práv uvedeným uznesením.
Ústavný súd konštatuje, že začatie konania pod sp. zn. Rvp 9343/2013 bráni tomu,
aby vo veci prebiehali ďalšie konania vedené pod sp. zn. Rvp 9699/2013
až sp. zn. Rvp 9701/2013 a sp. zn. Rvp 9703/2013 až sp. zn. Rvp 9711/2013, a preto bolo
potrebné sťažnosti sťažovateľky odmietnuť pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2013