Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 348/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., a. s., P., zastúpenej advokátkou JUDr. K. Č.,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , Listiny základných

práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 19. decembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti T., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla

2013 doručená sťažnosť spoločnosti T., a. s. (ďalej aj „sťažovateľka“), v ktorej namietala

porušenie základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , Listiny základných práv

a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. decembra 2012, ktorým

krajský súd zrušil uznesenie Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. zo 6. júna 2012, ktorým bolo konanie proti sťažovateľke

ako žalovanému v 2. rade zastavené.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobca sa žalobou na okresnom

súde domáhal proti žalovanému v 1. rade a sťažovateľke zaplatenia spoločne a nerozdielne

sumy 31 250 000 Kč s príslušenstvom „z titulu zodpovednosti žalovaného v 1. rade

za vymožiteľnosť údajne postúpenej pohľadávky s odkazom na ust. § 527 ods. 2

(ako sa uvádza v žalobe) do výšky údajne prijatej odmeny

za postúpenie (ponechávame na tomto mieste bokom, že takýto nárok je uplatňovaný

v zjavnom rozpore s príslušnou zmluvou o postúpení pohľadávky... Voči sťažovateľovi

sa žalobca navyše samostatne domáha zaplatenia čiastky 3.212.750.000,- Kč z titulu

údajných pohľadávok na zaplatenie zmluvných odmien vyplývajúcich zo zmlúv údajne

uzatvorených medzi spoločnosťou R., a. s., a sťažovateľom...“.

3. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej poukazuje na to, že «... hneď v prvom vyjadrení

k žalobe (okrem kategorického odmietnutia existencie či dôvodnosti žalobcom uplatnenej

pohľadávky) vzniesol námietku nedostatku právomoci súdov Slovenskej republiky a navrhol

konanie v súlade s ust. zastaviť. Medzi stranami nie je sporné, že právomoc

súdov na rozhodnutie v tejto veci je potrebné určiť podľa Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001

o príslušnosti a uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach

(„Nariadenie Brusel I“). Žalobca sa účelovo odvoláva na čl. 6 ods. 1 Nariadenia Brusel I,

ktoré však v posudzovanom prípade, kedy žalobca umelo a neoprávnene spojuje obidva

údajné nároky do jednej žaloby iba v snahe odňať prejednanie fiktívneho nároku

uplatňovaného voči sťažovateľovi českým súdom, nemožno aplikovať – čo sťažovateľ veľmi

podrobne odôvodnil (i s odkazom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie) v priebehu

konania pred súdom prvého stupňa (a následne i v odvolacom konaní).».

4. Okresný súd uznesením sp. zn. zo 6. júna 2012 zastavil proti

sťažovateľke súdne konanie s poukazom na nedostatok právomoci všeobecných

súdov Slovenskej republiky. Na základe odvolania žalobcu krajský súd uznesením

sp. zn. z 19. decembra 2012 zrušil uznesenie okresného súdu a vec

mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľka vytýka napadnutému uzneseniu krajského súdu, že „... z neho

nie je možné preskúmateľným spôsobom určiť, na základe akých skutkových okolností

prípadu a na základe akých právnych argumentov porušovateľ dospel k svojmu záveru

o splnení podmienok pre aplikáciu článku 6 ods. 1 Nariadenie Brusel I“.

6. Sťažovateľka je toho názoru, že nie je možné v predmetnej veci aplikovať čl. 6

ods. 1 „Nariadenia Brusel I“ z dôvodu, že nárok uplatňovaný proti žalovanému v 1. rade

je nárokom ručiteľským a nárok uplatňovaný proti sťažovateľke je nárokom dlžníka

a veriteľa. Sťažovateľka je preto toho názoru, že predpokladom na to, aby sa žalobca mohol

riadne domáhať svojich práv voči žalovanému v 1. rade ako ručiteľovi, bol povinný

realizovať všetky právne úkony potrebné na uplatnenie pohľadávky najprv proti

sťažovateľke ako dlžníkovi, a to vrátane uplatnenia pohľadávky na jej príslušnom súde.

Sťažovateľka zdôraznila, že je vylúčené, aby sa žalobca v predmetnom konaní domáhal

proti žalovanému v 1. rade aj sťažovateľke úhrady svojej pohľadávky formou spoločne

a nerozdielne s poukazom na neexistenciu žiadneho všeobecne záväzného právneho

predpisu ani dohody zmluvných strán upravujúcej takýto postup.

7. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že „vytýkané nedostatky však zároveň

predstavujú dovolacie dôvody, a preto sťažovateľ podal dňa 13. marca 2013 na príslušnom

súde dovolanie proti napadnutému uzneseniu... “, o ktorom ku dňu podania sťažnosti

nebolo rozhodnuté.

8. Z už uvedených dôvodov sťažovateľka v sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa T., a. s... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a , Listiny a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave z 19. decembra 2012, sp. zn.: -210 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 19. decembra 2012, sp. zn.

-210 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v

Bratislave na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi T., a. s., do 15 dní

od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet právnej zástupkyne JUDr. K. Č.“

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

11. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila

sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

12. Sťažovateľka porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru videla predovšetkým v nedostatočnom odôvodnení napadnutého

uznesenia krajského súdu, pričom poukázala na to, že krajský súd sa riadne a dôsledne

nevysporiadal s dôvodmi zrušenia uznesenia súdu prvého stupňa a vrátenia veci,

ako aj na to, že odôvodnenie rozhodnutia je arbitrárne a nepresvedčivé.

13. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže

v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným

súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

14. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

15. Zo sťažnosti vyplýva, že v danom prípade sťažovateľka akceptovala subsidiárne

postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podala vo svojej

veci dovolanie ešte predtým, ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1

z dôvodu, že „vytýkané nedostatky predstavujú dovolacie dôvody“. V okolnostiach

daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho

typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu

rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť

k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť,

že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu

právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte

pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý

bol sťažovateľom využitý, ako predčasné.

16. Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade

podania dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa , pretože

aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné,

nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj

tiež rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

17. Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľky pred rozhodnutím

najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania

všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu,

mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych

sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolila v okolnostiach daného prípadu

sťažovateľka, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním

dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

18. Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal,

ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53

ods. 1 v spojení s .

19. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti sa ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľkou uvádzaných v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013