Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 284/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája

2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., Srbsko a Čierna hora, t. č. vo výkone trestu

odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na obhajobu podľa

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 13. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2013

doručená sťažnosť M. B., Srbsko a Čierna hora, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na obhajobu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 13. mája 2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti

organizovanej kriminalite uznesením zo 6. mája 2009 vzniesol obvinenie proti

sťažovateľovi pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa

a .

Sťažovateľom podanú sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietol

prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave rozhodnutím sp. zn. zo 7. mája

2009.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby 5. mája 2009 sudkyňou pre prípravné konanie

z dôvodu podľa .

Sťažovateľ už v prípravnom konaní mal zvoleného obhajcu JUDr. J. K. V rámci

oboznamovania sa s obsahom vyšetrovacieho spisu 29. septembra 2009 sťažovateľ

„nenamietal, že by čomusi nerozumel a vzniesol námietku čo do preukázania viny. Požiadal

o prepustenie z väzby a žiadal doplniť dokazovanie výsluchom brata, čo bolo postupne

všetko zamietnuté.“.

Prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave podal na sťažovateľa obžalobu pod

sp. zn. z 12. októbra 2009, pričom skutok sťažovateľa bol „upresnený,

skonkretizovaný a rozšírený“.

Súd prvého stupňa uznal sťažovateľa vinným podľa obžaloby a uložil mu trest

odňatia slobody v trvaní 20 rokov a pre výkon uloženého trestu bol zaradený do ústavu

na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Súčasne mu bol uložený ochranný

dohľad na 3 roky. Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I podal sťažovateľ

prostredníctvom obhajcu v zákonnej lehote odvolanie.

Krajský súd napadnutým rozhodnutím na verejnom zasadnutí 13. mája 2010

odvolanie sťažovateľa zamietol podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol, že prostredníctvom svojho obhajcu podal 27. júla

2012 na príslušnom okresnom súde dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c)

, pretože podľa jeho názoru bolo zásadným spôsobom porušené jeho

právo na obhajobu.

Dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľa, pretože nedošlo k naplneniu

dovolacieho dôvodu podľa , pričom podľa

sťažovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pripustil, že došlo

k porušeniu práva na obhajobu, ale nie zásadným spôsobom.

Sťažovateľ sa toho času domáha vydania na výkon trestu do domovského štátu.

K namietanému porušeniu práva na obhajobu došlo podľa sťažovateľa tým, že mu

nebola v súlade so zákonom poskytnutá právna pomoc, dovolací súd neprerokoval jeho vec

verejne, sťažovateľ nemal čas na prípravu obhajoby a z dôvodu jazykovej nedostatočnosti

„nemal možnosť poradiť sa o možných formách obhajoby...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Domáhame sa, aby Ústavný súd SR vyhlásil, že uznesením odvolacieho súdu bolo

právo na obhajobu porušené.

Ústavný súd zruší uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. zo dňa

13. 5. 2010 a vec vráti tomuto súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd súčasne rozhodne o ďalšom trvaní výkonu trestu odňatia slobody.

Naostatok Ústavný súd SR prizná JUDr. J. H. trovy právneho zastúpenia vo výške

331,13 € s DPH za dva úkony právnej pomoci...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

V zmysle je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( ,

a ). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné,

je ústavný súd viazaný pritom návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich

základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým

vo viazanosti petitom návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ),

v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20

ods. 1 ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené

môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

V zmysle uvedeného ústavný súd predmet konania o sťažnosti sťažovateľa vymedzil

tak, že je ním namietané len porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3

, nie však práv zaručených a 2, , ,

ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré

sťažovateľ síce v úvode sťažnosti označil, avšak v petite sťažnosti sa ich porušenia už

nedomáhal a ani ich prípadné porušenie vo svojej argumentácii neodôvodnil.

Ústavný súd súčasne konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného

právneho zástupcu (ktorý koncipoval samotný návrh, pozn.) v úvode sťažnosti ako

porušiteľa svojho základného práva na obhajobu uviedol okrem krajského súdu aj najvyšší

súd ako dovolací súd, v texte sťažnosti však neodôvodnil, v čom vidí nesprávny, resp.

arbitrárny postup dovolacieho súdu, rozhodnutie najvyššieho súdu bližšie nešpecifikoval

uvedením spisovej značky ani dátumom vydania, a v petite sťažnosti najvyšší súd ako

porušiteľa svojho práva neuviedol.

Aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa preto ústavný súd

konštatuje, že sťažnosť vykazuje isté nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, ktoré

ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút

povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,

z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ,

, a iné).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

na obhajobu podľa uznesením krajského súdu, ktorým bolo odvolanie

sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa zamietnuté.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , ,

, ). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie

konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv

alebo slobôd sťažovateľa.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesenie krajského súdu bolo vydané

13. mája 2010, sťažovateľ prevzal odpis tohto rozhodnutia 16. júna 2010, jeho obhajca

14. júna 2010. Sťažnosť sťažovateľa z 10. apríla 2013 bola ústavnému súdu doručená

15. apríla 2013.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k namietanému

uzneseniu krajského súdu sa sťažovateľ ochrany svojich označených práv domáhal zjavne

až po uplynutí lehoty dvoch mesiacov uvedenej v .

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013