Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 343/2013
PDF · 277.16 KB
No categories available
I. ÚS 343/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť I. Č., K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. H., K., ktorou
namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 19, čl. 35, čl. 36 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 163/2012
z 30. októbra 2012 a rozsudkom Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 18 C 130/2011
z 15. marca 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. Č. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára
2013 doručená sťažnosť I. Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), bližšie nešpecifikovaného základného práva zaručeného čl. 19 ústavy, bližšie
nešpecifikovaného základného práva zaručeného čl. 35 ústavy, základného práva
na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní
podľa čl. 36 písm. b) ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 163/2012 z 30. októbra 2012 (ďalej len
,,rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Košice – okolie (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 18 C 130/2011 z 15. marca 2012 (ďalej len ,,rozsudok okresného
súdu“).
2. Zo sťažovateľkou podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd
napadnutým rozsudkom zamietol jej žalobu o určenie neplatnosti výpovede z pracovného
pomeru z 23. marca 2011, o určenie, že jej pracovný pomer u žalovanej obce B. (ďalej
len ,,žalovaná“) naďalej trvá, a o náhradu mzdy. Zároveň ju okresný súd napadnutým
rozsudkom zaviazal nahradiť žalovanej trovy konania. Na odvolanie sťažovateľky krajský
súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou potvrdil rozsudok okresného súdu a zaviazal
ju nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom
uviedla, že ako učiteľke v materskej škole jej bola daná výpoveď z dôvodu opakovaného
menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, ku ktorému podľa názoru zamestnávateľa
došlo v siedmich bodoch (prípadoch). Sťažovateľka následne popísala tak dôvody
jej prepustenia, ako aj jej stanovisko k nim. Okresný súd a následne aj krajský súd
skonštatovali dôvodnosť jej prepustenia v troch prípadoch obsiahnutých vo výpovedi
z pracovného pomeru, ku ktorým sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«... k bodu 2: osobne zaútočila na riaditeľku materskej školy, keď jej dňa 12. 10.
2010 o 14.15 hod. na jej otázku odpovedala: „Vás je prd po tom, čo som ja na obecnom
úrade robila“. Podľa názoru sťažovateľa sa nejedná o porušenie pracovnej disciplíny
v tomto prípade, v žiadnom prípade jej túto vetu nepovedala pred deťmi, a v spálni,
ale na chodbe, kde sa nachádza kniha dochádzky a mimo jej pracovného času. Nejednalo
sa teda konverzáciu s nadriadenou, v rámci pracovnoprávneho vzťahu, ale súkromný
rozhovor a interpersonálny konflikt so sťažovateľovi známou osobou v čase pracovného
voľna na mieste, kde to nemohol nikto iný počuť a najmä nie deti, ktorý teda nemohol byť
porušením pracovnej disciplíny ani nijako ovplyvniť pracovný výkon sťažovateľa. Toto
potvrdila aj samotná svedkyňa L. – dotknutá nadriadená, ktorá sama vypovedala,
že vyjadrenie sťažovateľa nikto nepočul. Ak osoba, ktorá sama iniciovala upozornenie
na porušenie pracovnej disciplíny, potvrdila, že môj výrok deti nepočuli, možno túto
výpoveď považovať za dôveryhodnú.
k bodu 3: dňa 15. 10. 2010 v rozpore so správaním pedagóga na pracovisku počas
olovrantu použila nevhodnú vetu na dieťa, kedy ho osočila slovami: „ješ ako prasa“.
v tomto prípade sa takisto nejedná o porušenie pracovnej disciplíny, nakoľko
sa jedná o verbálnu metódu slovného dohovoru – pokarhania, čo je legálne a v súlade
so zákonom. Je to prostriedok výchovy, ktorý sa v dnešnej spoločnosti bežne používa.
Nejedná sa o dehonestujúce ani urážlivé spojenie, jedná sa len o výchovu prirovnaním,
pričom všetky slová z tohto prirovnania sú v spoločnosti bežne známe a nie sú urážlivé...
k bodu 5: dňa 7. 2. 2011 poslala deti v rámci hygieny po dvoch – troch na jednu
toaletu, čo je v hrubom rozpore s etikou a pracovnými postupmi, nakoľko jej povinnosťou
bolo dbať na dodržiavanie hygienických predpisov a viesť deti k správnym hygienickým
návykom.
Sťažovateľ sa nemôže stotožniť so záverom konajúceho súdu, že sa jedná o porušenie
pracovnej disciplíny, nakoľko vôbec nebolo preukázané, že sa skutok stal. Nevyplýva
to z nijakej svedeckej výpovede, nepotvrdila to ani svedkyňa V. Vyplýva to len z výpovede
svedkyne L., ktorá je jednoznačne zaujatá a dopúšťala sa diskriminačného správania voči
sťažovateľovi. Takého skutku, ktorý sa sťažovateľovi kladie za vinu sa nikdy nedopustila...
Sťažovateľ sa teda nemôže stotožniť s rozhodnutím prvostupňového a odvolacieho
súdu a má za to, že tieto arbitrárnym spôsobom zasiahli do jeho základných práv a slobôd,
nakoľko ho bezprecedentne a bez adekvátneho dôvodu pripravili o zdroj obživy bez toho,
aby to malo oporu v zákone.
Sťažovateľ sa nedopustil porušenia pracovnej disciplíny, ktoré by mohlo mať
za následok skončenie jeho pracovného pomeru.»
3. K tvrdenému zásahu do jej označených práv sťažovateľka uviedla:
«Podľa názoru sťažovateľa Krajský súd... a Okresný súd... svojim postupom
a rozhodnutím porušili jeho základné právo na súdnu ochranu upravené v článku 46 ods. 1
ústavy, čl. 19, čl. 35 a čl. 36 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie upravené
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
Opierajúc sa o vyššie citované právne názory Ústavného súdu... a Súdu pre ľudské
práva, dotýkajúce sa porušovania čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno
na základe doposiaľ uvedeného, podľa názoru sťažovateľa konštatovať, že skutkové
a právne názory o ktoré porušovateľ oprel svoje rozhodnutie, nemožno z ústavného
hľadiska považovať za udržateľné a ospravedlniteľné, keďže rozhodnutím a postupom
porušovateľa došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní.
Sťažovateľove základné práva a slobody zakotvené v čl. 19 boli porušené a to najmä
v tom, že bola poškodená jeho osobná česť, bola znevážená tridsaťročná učiteľská prax
doteraz bez akýchkoľvek výtiek (k „porušeniam pracovnej disciplíny“ začalo dochádzať
až po nástupe novej riaditeľky na pracovisko), nebude sa môcť zamestnať ako učiteľka,
čím bola znehodnotená jeho pozícia na trhu práce. Takisto bolo v obci nezvratné poškodené
dobré meno sťažovateľa...
Toto právo sťažovateľa bol taktiež porušené, zo zamestnania bol prepustený
svojvoľne, bez dôvodu a od nástupu novej riaditeľky bol v zamestnaní diskriminovaný –
tzv. mobing, čoho dôkazom je to, že za 30 predtým na prácu sťažovateľa nijaké ponosy
neboli.»
4. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak,
že rozsudkami krajského súdu a okresného súdu došlo k porušeniu jej označených práv,
zároveň žiadala, aby ústavný súd zrušil rozsudky krajského súdu a okresného súdu, vrátil
vec na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania pred ústavným súdom. Zároveň
požadovala priznať aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, čo odôvodnila
nemajetkovou ujmou spočívajúcou ,,... najmä v raste presvedčenia, že v Slovenskej
republike nie sú vytvorené podmienky na spravodlivé súdne konanie, ktoré umožňuje reálnu
ochranu ústavou garantovaných práv fyzických a právnických osôb, taktiež bola poškodená
jeho osobná česť, bola znevážená tridsaťročná učiteľská prax, nebude sa môcť zamestnať
ako učiteľ, čím bola znehodnotená jeho pozícia na trhu práce. Takisto bolo v obci nezvratne
poškodené jeho dobré meno.“.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Každý má právo
na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním
údajov o svojej osobe.
Podľa čl. 35 ods. 1, 2, 3 a 4 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Zákon môže
ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností. Občania majú
právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie
z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať. Podmienky ustanoví zákon. Zákon môže
ustanoviť odchylnú úpravu práv uvedených v odsekoch 1 až 3 pre cudzincov.
Podľa čl. 36 ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné
podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä
a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú
životnú úroveň,
b) ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii
v zamestnaní,
c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,
e) primeraný odpočinok po práci,
f) najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky na zotavenie,
g) právo na kolektívne vyjednávanie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľky a vecne sa zaoberať jej sťažnosťou
iba vtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,
sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
9. V zmysle uvedeného princípu subsidiarity nemal ústavný súd právomoc
preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane práv
sťažovateľky, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu
krajský súd na základe ňou podaného odvolania. Preto bola sťažnosť v tejto časti
odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu
10. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu
k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav
a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96,
II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,
že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti
nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy
spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,
že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol
(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných
práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,
ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy).
11. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie
základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom
smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Vychádzajúc z týchto kritérií ostalo v právomoci
ústavného súdu posúdiť, či rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
okresného súdu, mohlo dôjsť k zásahu do označených práv sťažovateľky. V odôvodnení
rozsudku krajského súdu tento na jeho vlastné odôvodnenie uviedol:
«Za porušenie pracovnej disciplíny považoval okresný súd skutky vytýkané
vo výpovedi pod bodmi 2), 3) a 5).
Ku skutku uvedenému vo výpovedi pod bodom 2) súd uviedol, že žalobkyňa potvrdila,
že povedala riaditeľke vetu: „Vás je prd po tom, čo som ja na obecnom úrade robila“,
pričom sa bránila tým, že na obecnom úrade bola v čase svojho voľna a riaditeľka nemala
dôvod sa na to vypytovať. Riaditeľka poprela, že by žalobkyňa bola na obecnom úrade
v čase svojho voľna, avšak súd konštatoval, že táto otázka nie je podstatná, pretože
dôvodom výpovede bolo použitie uvedeného slovného spojenia žalobkyňou vo vzťahu
k nadriadenej na pracovisku v pracovnej dobe a nie skutočnosť, kedy bola žalobkyňa
na obecnom úrade. Súd uzavrel, že mohla a mala použiť vhodnejšie slovné spojenie
a slušnejšie výrazy vo vzťahu k nadriadenej, a to aj za situácie, že mala byť riaditeľkou
vyprovokovaná. Túto vetu žalobkyňa vyslovila v spálni detí, o čom sama vypovedala,
a to v čase medzi 14.10 – 14.15 hod., kedy sa deti zdržiavajú v spálni, lebo majú odpočinok
do 14.30 hod. a je vysoko pravdepodobné, že nie všetky deti v tom čase už spali,
a preto mohli počuť, čo povedala žalobkyňa (ich učiteľka) riaditeľke. Zdôraznil,
že žalobkyňa vykonávala prácu s deťmi predškolského veku, kedy je mimoriadne dôležité
pred nimi vystupovať a správať sa ako určitý vzor, primerane reagovať na vzniknuté
situácie, zachovať určitý štandard v správaní, nenechať sa vyprovokovať ani deťmi
ani dospelými na pracovisku, a to práve vzhľadom na vnímavosť detí v tomto veku a snahu
napodobňovať správanie dospelých. Na prácu žalobkyne boli vzhľadom na uvedené kladené
zvýšené požiadavky z hľadiska správania sa a verbálneho prejavu na pracovisku,
či už k samotným deťom, ich rodičom, ale aj k nadriadeným. Nemožno preto akceptovať
konanie žalobkyne, ktorá svojej nadriadenej povedala vetu uvádzanú vo výpovedi. Nemožno
dôvodne očakávať od nadriadenej, že takéto ústne prednesy vyslovené pred maloletými
deťmi bude na pracovisku tolerovať. Z týchto dôvodov uzavrel, že uvedeným skutkom došlo
k porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou.
Pokiaľ ide o skutok 3) uvedený vo výpovedi, súd konštatoval, že na tento skutok
sa vzťahujú skutočnosti, ktoré uviedol v súvislosti so skutkom 2). Nie je možné pokladať
za primerané a tolerovateľné, aby učiteľka v materskej škole vo vzťahu k maloletému
žiakovi, za prítomnosti ostatných maloletých žiakov použila slová „ješ ako prasa“. Ide
o nevhodné, urážlivé spojenie, nedávajúce deťom predškolského veku dobrý príklad.
Konanie žalobkyne nebolo v súlade ani so Školským poriadkom materskej školy. Aj ohľadne
tohto skutku uzavrel súd, že ním došlo k porušeniu pracovnej disciplíny.
Ku skutku 5) výpovede súd uviedol, že pracovná činnosť žalobkyne sa týka nielen
dozoru nad deťmi, ale aj vedenia dieťaťa a vštepovania mu správnych a v spoločnosti
fungujúcich, rešpektovaných a aj vyžadovaných hygienických a sociálnych návykov a zásad
a jej povinnosťou je smerovať dieťa k základným pravidlám kultúrneho správania
vo všetkých smeroch života a k dodržiavaniu hygienických pravidiel. S poukazom
na skutočnosť, že ide o deti predškolského veku, súd uzavrel, že nemožno akceptovať
a nechať bez povšimnutia správanie žalobkyne ako učiteľky, ktorá nezakročila a tolerovala,
aby viacero detí bolo naraz na jednej toalete. Porušila tým aj pokyn nadriadenej a konala
v rozpore aj so Školským poriadkom materskej školy.
Pokiaľ ide o ostatné skutky uvádzané vo výpovedi pod bodmi 1), 4), 6) a 7), u týchto
uzavrel, že tieto skutky nie sú porušením pracovnej disciplíny, pretože buď nebolo
jednoznačne preukázané, že sa tieto skutky stali [skutok 1) a 7)] alebo vzhľadom
na okolnosti, za ktorých ku týmto skutkom došlo, nie je ich možné považovať za porušenie
pracovnej disciplíny [skutok 4) a 6)].
Keďže však na naplnenie výpovedného dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e)
Zák. práce postačí aj preukázanie len jedného porušenia pracovnej disciplíny menej
závažným spôsobom, pred ktorým bol zamestnanec v období posledných šiestich mesiacov
písomne upozornený na možnosť výpovede v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny,
nepreukázanie vyššie uvedených skutkov nemá vplyv na platnosť výpovede danej
žalobkyni...
Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody nie sú
naplnené. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani
že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení
dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia
dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133
až § 135 O. s. p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné
ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležité zistil
skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O. s. p., z týchto dôkazov dospel
K správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného
skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá
by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne
správny podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým
dospel súd prvého stupňa, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.)...
Žalobkyňa v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré boli predmetom
dokazovania na súde prvého stupňa a s ktorými sa súd prvého stupňa náležité a správne
vyporiadal pri rozhodovaní v danej veci, a preto jej odvolacie námietky nie sú spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
Predmetom konania v prejednávanej veci je neplatnosť výpovede danej žalobkyni
žalovanou podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce listom zo dňa 23. 3. 2011, preto
súd prvého stupňa správne zameral dokazovanie na preukázanie, či došlo k naplneniu
uvedeného výpovedného dôvodu, teda k porušeniu pracovnej disciplíny menej závažným
spôsobom, ktorá bola dôvodom tejto výpovede.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, vychádzajúcom
z výsledkov vykonaného dokazovania o platnosti výpovede danej žalobkyni žalovanou listom
zo dňa 23. 3. 2011, doručenou žalobkyni dňa 25. 3. 2011, podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e)
Zákonníka práce, keďže táto výpoveď spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti...
Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam
zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru a spočíva v plnení povinností stanovených
právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom
nadriadeného zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné
ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto
porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené aspoň z nedbanlivosti
a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného
pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným
porušením pracovnej disciplíny. Tieto pojmy však Zákonník práce nedefinuje a ani
neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných
hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia
pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí
od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj
k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných
povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia
pre zamestnávateľa, či konaním zamestnanca spôsobil zamestnávateľovi škodu a pod...
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, ktorý nepochybne
vyplynul zo skutkových zistení, ako sú podrobne vedené v odôvodnení rozsudku súdu prvého
stupňa, že žalobkyňa sa dopustila skutkov uvedených pod bodom 2), 3) a 5) výpovede,
ako aj so záverom, že týmto konaním porušila pracovnú disciplínu menej závažným
spôsobom, čím bol naplnený výpovedný dôvod podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka
práce. V tejto časti odvolací súd odkazuje na podrobné odôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa a na tomto mieste dôvody neopakuje.
Dôkazné bremeno na preukázanie výpovedného dôvodu zaťažuje žalovanú
ako zamestnávateľa. V tomto smere žalovaná dôkazné bremeno uniesla, pretože vykonaným
dokazovaním bolo preukázané porušenie pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom
konaním žalobkyne, pokiaľ ide o skutky 2), 3) a 5) uvádzané vo výpovedi.
Súd v prejednávanej veci pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny
prihliadol na hodnotiace hľadiská tak, ako ich uvádza v odôvodnení svojho rozhodnutia
a dôsledne posudzoval splnenie všetkých zákonom predpísaných podmienok pre platnosť
výpovede danej žalovanou žalobkyni, všetky vykonané dôkazy vyhodnotil každý jednotlivo,
ako aj vo vzájomných súvislostiach a s prihliadnutím na všetko, čo počas konania vyšlo
najavo (§ 132 O. s. p.), v tomto hodnotení nebol zistený logický rozpor, svoje úvahy súd
podrobne uviedol v odôvodnení rozsudku a z vykonaného dokazovania dospel aj k správnym
skutkovým zisteniam.
Odvolanie z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2
písm. d) O. s. p. nie je preto opodstatnené.
Na zistený skutkový stav súd zároveň aplikoval aj ustanovenia správneho právneho
predpisu a tieto aj správne interpretoval, preto mu nemožno vytknúť ani nesprávne právne
posúdenie veci a aj z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2
písm. f) O. s. p. nie je odvolanie opodstatnené.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že výpoveď daná žalovanou žalobkyni je platná, preto
súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu o určenie neplatností výpovede,
určenie, že pracovný pomer trvá a o náhradu mzdy titulom neplatného rozviazania
pracovného pomeru zamietol.»
12. Jadro právneho problému v právnej veci sťažovateľky takto spočívalo v právnom
posúdení naplnenia, resp. nenaplnenia výpovedného dôvodu spočívajúceho v opakovanom
menej závažnom porušení pracovnej disciplíny. Výlučnú právomoc v tejto pracovnoprávnej
(a teda na účely ústavy občianskoprávnej) veci mali všeobecné súdy (čl. 142 ods. 1 ústavy).
V intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov posúdil ústavný súd len to, či rozsudok krajského súdu je ústavne udržateľný,
t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva
všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem
(m. m. I. ÚS 23/2010).
13. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru
ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok
okresného súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd aj s odkazom
na dôvody rozsudku okresného súdu sťažovateľke podrobnú a ústavne akceptovateľnú
odpoveď na to, prečo tri zo siedmich čiastkových dôvodov výpovede z jej pracovného
pomeru zakladajú porušenie pracovnej disciplíny a prečo neboli naplnené odvolacie dôvody
spočívajúce v ňou tvrdených nesprávnych skutkových zisteniach okresného súdu
a v nesprávnom právnom posúdení veci. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd
konštatuje, že právny záver krajského súdu v spojení so závermi rozsudku okresného
súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať
len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým
zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010). Skutočnosť,
že sa sťažovateľka s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným
(m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). Ústavný súd totiž nie je skutkovým súdom, ktorý
by sám mohol a mal prehodnocovať dôkazy už skôr vykonané všeobecnými súdmi
a následne právne posudzovať, či konkrétne konania sťažovateľky spadajú pod obsah
neurčitého právneho pojmu ,,menej závažné porušenie pracovnej disciplíny“. Hodnotenie
vykonaných dôkazov všeobecnými súdmi a právne posúdenie konania sťažovateľky
aj napriek tomu, že sa s nimi sťažovateľka nestotožňuje, má podľa záverov ústavného súdu
svoju vnútornú logiku, je konzistentné, bezrozporné a nemožno ho považovať ani za zjavne
nerozumné.
14. V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim
korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je
vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho
všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové a právne)
rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), nie je arbitrárny a zrozumiteľným
spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer, čo je dané
aj jej samotným odôvodnením, kde ústavnoprávna argumentácia (okrem odkazov
na vybrané rozhodnutia ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva) v podstate
absentuje. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným
rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný
a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov
arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne
napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
15. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti totiž možno hovoriť vtedy,
keď namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
K namietanému porušeniu bližšie nešpecifikovaného základného práva
16. Aj napriek tomu, že citovaný článok ústavy zaručuje viaceré základné práva
(zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, ochrana mena, ochrana
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, ochrana
pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov
o svojej osobe), sťažovateľka túto časť sťažnosti odôvodnila iba na hranici minimálnych
kritérií. Jej námietky týkajúce sa zásahu do jej osobnej cti a dobrého mena pritom nepriamo
smerujú iba proti jej bývalej nadriadenej (riaditeľke materskej školy). V žiadnom smere
však sťažovateľka nepredniesla ústavnoprávnu argumentáciu poukazujúcu na príčinnú
súvislosť medzi rozsudkami všeobecných súdov a porušením niektorého z jej práv
zaručených v čl. 19 ústavy. Ústavný súd však nie je povinný nahrádzať činnosť advokáta
zastupujúceho sťažovateľa a sám vyhľadávať skutočnosti nasvedčujúce prípadnému zásahu
do označených práv. Aj v tejto časti preto ústavný súd sťažnosť vyhodnotil ako zjavne
neopodstatnenú, keďže v okolnostiach prípadu nebola ani len tvrdená príčinná súvislosť
medzi námietkami sťažovateľky a napadnutými rozsudkami všeobecných súdov.
K namietanému porušeniu bližšie nešpecifikovaného základného práva
17. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie konania pred
ústavným súdom musí byť odôvodnený, čo v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
znamená, že sťažovateľ musí označiť porušené právo, rozhodnutie prípadne postup, ktorým
došlo k zásahu do tohto práva, a uviesť, z akých dôvodov je toho názoru, že k zásahu
do práva zo strany ním označeného porušovateľa skutočne došlo. Sťažnosť sťažovateľky
však v tomto bode neobsahuje ani označenie práva, ktoré malo byť porušené (ústavný súd
opäť zvýrazňuje, že čl. 35 ústavy zaručuje viaceré základné práva), a ani žiadne bližšie
odôvodnenie tvrdeného zásahu. V dôsledku toho sťažnosť nespĺňa všeobecné náležitosti
návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, čo bolo dôvodom jej odmietnutia v tejto
časti.
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 36 písm. b) ústavy
18. Z obsahu sťažnosti ústavný súd vyvodil, že sťažovateľka namieta porušenie
svojho práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii
v zamestnaní, ktoré jej podľa čl. 36 písm. b) ústavy zabezpečuje zákon (Zákonník práce).
Jej námietky týkajúce sa zásahu do tohto práva sú opäť len všeobecné a odôvodnené
v podstate len tým, že bola prepustená svojvoľne, bola diskriminovaná a že za 30 rokov
pred prepustením neboli na jej prácu žiadne ponosy. Aj tu preto platí už uvedený záver,
že sťažovateľka v žiadnom smere nepredniesla ústavnoprávnu argumentáciu poukazujúcu
na príčinnú súvislosť medzi rozsudkami všeobecných súdov a porušením niektorého z jej
práv zaručených v čl. 36 ústavy. Ako z citovaného článku ústavy vyplýva, Zákonník práce
síce zaručuje zamestnancom ochranu pred svojvoľným prepúšťaním zo zamestnania,
zároveň však pripúšťa možnosť výpovede z pracovného pomeru, ktorú môže dať
zamestnávateľ zamestnancovi iba z dôvodov konkretizovaných v tomto právnom predpise.
Jedným z dôvodov je aj opakované menej závažné porušenie pracovnej disciplíny
za súčasnej existencie predchádzajúceho písomného upozornenia na možnosť výpovede.
Danosť tohto výpovedného dôvodu v konkrétnych okolnostiach prípadu posudzovali
všeobecné súdy, a ako vyplýva z už uvedeného, tieto ústavne akceptovateľným postupom
dospeli k záveru, že výpoveď doručená sťažovateľke je platná, a preto jej žalobu zamietli.
Aj v tejto časti preto ústavný súd sťažnosť vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, keďže
v okolnostiach prípadu nebola tvrdená a ani zistená príčinná súvislosť medzi námietkami
sťažovateľky a napadnutými rozsudkami všeobecných súdov.
19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný
súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to,
že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudkov všeobecných súdov a vrátenie veci
na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrada trov
konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2013