Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 343/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť I. Č., K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. H., K., ktorou

namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 19, čl. 35, čl. 36 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 30. októbra 2012 a rozsudkom Okresného súdu Košice – okolie sp. zn.

z 15. marca 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára

2013 doručená sťažnosť I. Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), bližšie nešpecifikovaného základného práva zaručeného , bližšie

nešpecifikovaného základného práva zaručeného , základného práva

na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní

podľa ) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. októbra 2012 (ďalej len

,,rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Košice – okolie (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 15. marca 2012 (ďalej len ,,rozsudok okresného

súdu“).

2. Zo sťažovateľkou podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd

napadnutým rozsudkom zamietol jej žalobu o určenie neplatnosti výpovede z pracovného

pomeru z 23. marca 2011, o určenie, že jej pracovný pomer u žalovanej obce B. (ďalej

len ,,žalovaná“) naďalej trvá, a o náhradu mzdy. Zároveň ju okresný súd napadnutým

rozsudkom zaviazal nahradiť žalovanej trovy konania. Na odvolanie sťažovateľky krajský

súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou potvrdil rozsudok okresného súdu a zaviazal

ju nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania. Sťažovateľka v sťažnosti v podstatnom

uviedla, že ako učiteľke v materskej škole jej bola daná výpoveď z dôvodu opakovaného

menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, ku ktorému podľa názoru zamestnávateľa

došlo v siedmich bodoch (prípadoch). Sťažovateľka následne popísala tak dôvody

jej prepustenia, ako aj jej stanovisko k nim. Okresný súd a následne aj krajský súd

skonštatovali dôvodnosť jej prepustenia v troch prípadoch obsiahnutých vo výpovedi

z pracovného pomeru, ku ktorým sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«... k bodu 2: osobne zaútočila na riaditeľku materskej školy, keď jej dňa 12. 10.

2010 o 14.15 hod. na jej otázku odpovedala: „Vás je prd po tom, čo som ja na obecnom

úrade robila“. Podľa názoru sťažovateľa sa nejedná o porušenie pracovnej disciplíny

v tomto prípade, v žiadnom prípade jej túto vetu nepovedala pred deťmi, a v spálni,

ale na chodbe, kde sa nachádza kniha dochádzky a mimo jej pracovného času. Nejednalo

sa teda konverzáciu s nadriadenou, v rámci pracovnoprávneho vzťahu, ale súkromný

rozhovor a interpersonálny konflikt so sťažovateľovi známou osobou v čase pracovného

voľna na mieste, kde to nemohol nikto iný počuť a najmä nie deti, ktorý teda nemohol byť

porušením pracovnej disciplíny ani nijako ovplyvniť pracovný výkon sťažovateľa. Toto

potvrdila aj samotná svedkyňa L. – dotknutá nadriadená, ktorá sama vypovedala,

že vyjadrenie sťažovateľa nikto nepočul. Ak osoba, ktorá sama iniciovala upozornenie

na porušenie pracovnej disciplíny, potvrdila, že môj výrok deti nepočuli, možno túto

výpoveď považovať za dôveryhodnú.

k bodu 3: dňa 15. 10. 2010 v rozpore so správaním pedagóga na pracovisku počas

olovrantu použila nevhodnú vetu na dieťa, kedy ho osočila slovami: „ješ ako prasa“.

v tomto prípade sa takisto nejedná o porušenie pracovnej disciplíny, nakoľko

sa jedná o verbálnu metódu slovného dohovoru – pokarhania, čo je legálne a v súlade

so zákonom. Je to prostriedok výchovy, ktorý sa v dnešnej spoločnosti bežne používa.

Nejedná sa o dehonestujúce ani urážlivé spojenie, jedná sa len o výchovu prirovnaním,

pričom všetky slová z tohto prirovnania sú v spoločnosti bežne známe a nie sú urážlivé...

k bodu 5: dňa 7. 2. 2011 poslala deti v rámci hygieny po dvoch – troch na jednu

toaletu, čo je v hrubom rozpore s etikou a pracovnými postupmi, nakoľko jej povinnosťou

bolo dbať na dodržiavanie hygienických predpisov a viesť deti k správnym hygienickým

návykom.

Sťažovateľ sa nemôže stotožniť so záverom konajúceho súdu, že sa jedná o porušenie

pracovnej disciplíny, nakoľko vôbec nebolo preukázané, že sa skutok stal. Nevyplýva

to z nijakej svedeckej výpovede, nepotvrdila to ani svedkyňa V. Vyplýva to len z výpovede

svedkyne L., ktorá je jednoznačne zaujatá a dopúšťala sa diskriminačného správania voči

sťažovateľovi. Takého skutku, ktorý sa sťažovateľovi kladie za vinu sa nikdy nedopustila...

Sťažovateľ sa teda nemôže stotožniť s rozhodnutím prvostupňového a odvolacieho

súdu a má za to, že tieto arbitrárnym spôsobom zasiahli do jeho základných práv a slobôd,

nakoľko ho bezprecedentne a bez adekvátneho dôvodu pripravili o zdroj obživy bez toho,

aby to malo oporu v zákone.

Sťažovateľ sa nedopustil porušenia pracovnej disciplíny, ktoré by mohlo mať

za následok skončenie jeho pracovného pomeru.»

3. K tvrdenému zásahu do jej označených práv sťažovateľka uviedla:

«Podľa názoru sťažovateľa Krajský súd... a Okresný súd... svojim postupom

a rozhodnutím porušili jeho základné právo na súdnu ochranu upravené v článku 46 ods. 1

, , a ... a právo na spravodlivé súdne konanie upravené

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Opierajúc sa o vyššie citované právne názory Ústavného súdu... a Súdu pre ľudské

práva, dotýkajúce sa porušovania ... a Dohovoru, možno

na základe doposiaľ uvedeného, podľa názoru sťažovateľa konštatovať, že skutkové

a právne názory o ktoré porušovateľ oprel svoje rozhodnutie, nemožno z ústavného

hľadiska považovať za udržateľné a ospravedlniteľné, keďže rozhodnutím a postupom

porušovateľa došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní.

Sťažovateľove základné práva a slobody zakotvené v čl. 19 boli porušené a to najmä

v tom, že bola poškodená jeho osobná česť, bola znevážená tridsaťročná učiteľská prax

doteraz bez akýchkoľvek výtiek (k „porušeniam pracovnej disciplíny“ začalo dochádzať

až po nástupe novej riaditeľky na pracovisko), nebude sa môcť zamestnať ako učiteľka,

čím bola znehodnotená jeho pozícia na trhu práce. Takisto bolo v obci nezvratné poškodené

dobré meno sťažovateľa...

Toto právo sťažovateľa bol taktiež porušené, zo zamestnania bol prepustený

svojvoľne, bez dôvodu a od nástupu novej riaditeľky bol v zamestnaní diskriminovaný –

tzv. mobing, čoho dôkazom je to, že za 30 predtým na prácu sťažovateľa nijaké ponosy

neboli.»

4. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak,

že rozsudkami krajského súdu a okresného súdu došlo k porušeniu jej označených práv,

zároveň žiadala, aby ústavný súd zrušil rozsudky krajského súdu a okresného súdu, vrátil

vec na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania pred ústavným súdom. Zároveň

požadovala priznať aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, čo odôvodnila

nemajetkovou ujmou spočívajúcou ,,... najmä v raste presvedčenia, že v Slovenskej

republike nie sú vytvorené podmienky na spravodlivé súdne konanie, ktoré umožňuje reálnu

ochranu garantovaných práv fyzických a právnických osôb, taktiež bola poškodená

jeho osobná česť, bola znevážená tridsaťročná učiteľská prax, nebude sa môcť zamestnať

ako učiteľ, čím bola znehodnotená jeho pozícia na trhu práce. Takisto bolo v obci nezvratne

poškodené jeho dobré meno.“.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa , 2 a 3 každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Každý má právo

na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním

údajov o svojej osobe.

Podľa , 2, 3 a 4 každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Zákon môže

ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností. Občania majú

právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie

z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať. Podmienky ustanoví zákon. Zákon môže

ustanoviť odchylnú úpravu práv uvedených v odsekoch 1 až 3 pre cudzincov.

Podľa zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné

podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä

a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú

životnú úroveň,

b) ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii

v zamestnaní,

c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,

d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,

e) primeraný odpočinok po práci,

f) najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky na zotavenie,

g) právo na kolektívne vyjednávanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ). Ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. V už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľky a vecne sa zaoberať jej sťažnosťou

iba vtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,

sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ).

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

9. V zmysle uvedeného princípu subsidiarity nemal ústavný súd právomoc

preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane práv

sťažovateľky, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu

krajský súd na základe ňou podaného odvolania. Preto bola sťažnosť v tejto časti

odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu práv podľa a dohovoru

rozsudkom krajského súdu

10. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav

a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,

že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy

spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,

že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. , ), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných

práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

11. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom najmä v tom

smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne

s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ). Vychádzajúc z týchto kritérií ostalo v právomoci

ústavného súdu posúdiť, či rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

okresného súdu, mohlo dôjsť k zásahu do označených práv sťažovateľky. V odôvodnení

rozsudku krajského súdu tento na jeho vlastné odôvodnenie uviedol:

«Za porušenie pracovnej disciplíny považoval okresný súd skutky vytýkané

vo výpovedi pod bodmi 2), 3) a 5).

Ku skutku uvedenému vo výpovedi pod bodom 2) súd uviedol, že žalobkyňa potvrdila,

že povedala riaditeľke vetu: „Vás je prd po tom, čo som ja na obecnom úrade robila“,

pričom sa bránila tým, že na obecnom úrade bola v čase svojho voľna a riaditeľka nemala

dôvod sa na to vypytovať. Riaditeľka poprela, že by žalobkyňa bola na obecnom úrade

v čase svojho voľna, avšak súd konštatoval, že táto otázka nie je podstatná, pretože

dôvodom výpovede bolo použitie uvedeného slovného spojenia žalobkyňou vo vzťahu

k nadriadenej na pracovisku v pracovnej dobe a nie skutočnosť, kedy bola žalobkyňa

na obecnom úrade. Súd uzavrel, že mohla a mala použiť vhodnejšie slovné spojenie

a slušnejšie výrazy vo vzťahu k nadriadenej, a to aj za situácie, že mala byť riaditeľkou

vyprovokovaná. Túto vetu žalobkyňa vyslovila v spálni detí, o čom sama vypovedala,

a to v čase medzi 14.10 – 14.15 hod., kedy sa deti zdržiavajú v spálni, lebo majú odpočinok

do 14.30 hod. a je vysoko pravdepodobné, že nie všetky deti v tom čase už spali,

a preto mohli počuť, čo povedala žalobkyňa (ich učiteľka) riaditeľke. Zdôraznil,

že žalobkyňa vykonávala prácu s deťmi predškolského veku, kedy je mimoriadne dôležité

pred nimi vystupovať a správať sa ako určitý vzor, primerane reagovať na vzniknuté

situácie, zachovať určitý štandard v správaní, nenechať sa vyprovokovať ani deťmi

ani dospelými na pracovisku, a to práve vzhľadom na vnímavosť detí v tomto veku a snahu

napodobňovať správanie dospelých. Na prácu žalobkyne boli vzhľadom na uvedené kladené

zvýšené požiadavky z hľadiska správania sa a verbálneho prejavu na pracovisku,

či už k samotným deťom, ich rodičom, ale aj k nadriadeným. Nemožno preto akceptovať

konanie žalobkyne, ktorá svojej nadriadenej povedala vetu uvádzanú vo výpovedi. Nemožno

dôvodne očakávať od nadriadenej, že takéto ústne prednesy vyslovené pred maloletými

deťmi bude na pracovisku tolerovať. Z týchto dôvodov uzavrel, že uvedeným skutkom došlo

k porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou.

Pokiaľ ide o skutok 3) uvedený vo výpovedi, súd konštatoval, že na tento skutok

sa vzťahujú skutočnosti, ktoré uviedol v súvislosti so skutkom 2). Nie je možné pokladať

za primerané a tolerovateľné, aby učiteľka v materskej škole vo vzťahu k maloletému

žiakovi, za prítomnosti ostatných maloletých žiakov použila slová „ješ ako prasa“. Ide

o nevhodné, urážlivé spojenie, nedávajúce deťom predškolského veku dobrý príklad.

Konanie žalobkyne nebolo v súlade ani so Školským poriadkom materskej školy. Aj ohľadne

tohto skutku uzavrel súd, že ním došlo k porušeniu pracovnej disciplíny.

Ku skutku 5) výpovede súd uviedol, že pracovná činnosť žalobkyne sa týka nielen

dozoru nad deťmi, ale aj vedenia dieťaťa a vštepovania mu správnych a v spoločnosti

fungujúcich, rešpektovaných a aj vyžadovaných hygienických a sociálnych návykov a zásad

a jej povinnosťou je smerovať dieťa k základným pravidlám kultúrneho správania

vo všetkých smeroch života a k dodržiavaniu hygienických pravidiel. S poukazom

na skutočnosť, že ide o deti predškolského veku, súd uzavrel, že nemožno akceptovať

a nechať bez povšimnutia správanie žalobkyne ako učiteľky, ktorá nezakročila a tolerovala,

aby viacero detí bolo naraz na jednej toalete. Porušila tým aj pokyn nadriadenej a konala

v rozpore aj so Školským poriadkom materskej školy.

Pokiaľ ide o ostatné skutky uvádzané vo výpovedi pod bodmi 1), 4), 6) a 7), u týchto

uzavrel, že tieto skutky nie sú porušením pracovnej disciplíny, pretože buď nebolo

jednoznačne preukázané, že sa tieto skutky stali [skutok 1) a 7)] alebo vzhľadom

na okolnosti, za ktorých ku týmto skutkom došlo, nie je ich možné považovať za porušenie

pracovnej disciplíny [skutok 4) a 6)].

Keďže však na naplnenie výpovedného dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e)

Zák. práce postačí aj preukázanie len jedného porušenia pracovnej disciplíny menej

závažným spôsobom, pred ktorým bol zamestnanec v období posledných šiestich mesiacov

písomne upozornený na možnosť výpovede v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny,

nepreukázanie vyššie uvedených skutkov nemá vplyv na platnosť výpovede danej

žalobkyni...

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody nie sú

naplnené. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani

že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov

nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení

dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia

dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133

až , alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné

ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležité zistil

skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. , z týchto dôkazov dospel

K správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného

skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá

by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne

správny podľa ust. potvrdil.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým

dospel súd prvého stupňa, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom

rozsahu poukazuje ( )...

Žalobkyňa v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré boli predmetom

dokazovania na súde prvého stupňa a s ktorými sa súd prvého stupňa náležité a správne

vyporiadal pri rozhodovaní v danej veci, a preto jej odvolacie námietky nie sú spôsobilé

spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

Predmetom konania v prejednávanej veci je neplatnosť výpovede danej žalobkyni

žalovanou podľa ust. listom zo dňa 23. 3. 2011, preto

súd prvého stupňa správne zameral dokazovanie na preukázanie, či došlo k naplneniu

uvedeného výpovedného dôvodu, teda k porušeniu pracovnej disciplíny menej závažným

spôsobom, ktorá bola dôvodom tejto výpovede.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, vychádzajúcom

z výsledkov vykonaného dokazovania o platnosti výpovede danej žalobkyni žalovanou listom

zo dňa 23. 3. 2011, doručenou žalobkyni dňa 25. 3. 2011, podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e)

, keďže táto výpoveď spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti...

Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam

zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru a spočíva v plnení povinností stanovených

právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom

nadriadeného zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné

ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto

porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené aspoň z nedbanlivosti

a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. pre účely skončenia pracovného

pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným

porušením pracovnej disciplíny. Tieto pojmy však nedefinuje a ani

neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných

hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia

pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí

od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj

k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných

povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia

pre zamestnávateľa, či konaním zamestnanca spôsobil zamestnávateľovi škodu a pod...

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, ktorý nepochybne

vyplynul zo skutkových zistení, ako sú podrobne vedené v odôvodnení rozsudku súdu prvého

stupňa, že žalobkyňa sa dopustila skutkov uvedených pod bodom 2), 3) a 5) výpovede,

ako aj so záverom, že týmto konaním porušila pracovnú disciplínu menej závažným

spôsobom, čím bol naplnený výpovedný dôvod podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka

práce. V tejto časti odvolací súd odkazuje na podrobné odôvodnenie rozsudku súdu prvého

stupňa a na tomto mieste dôvody neopakuje.

Dôkazné bremeno na preukázanie výpovedného dôvodu zaťažuje žalovanú

ako zamestnávateľa. V tomto smere žalovaná dôkazné bremeno uniesla, pretože vykonaným

dokazovaním bolo preukázané porušenie pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom

konaním žalobkyne, pokiaľ ide o skutky 2), 3) a 5) uvádzané vo výpovedi.

Súd v prejednávanej veci pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny

prihliadol na hodnotiace hľadiská tak, ako ich uvádza v odôvodnení svojho rozhodnutia

a dôsledne posudzoval splnenie všetkých zákonom predpísaných podmienok pre platnosť

výpovede danej žalovanou žalobkyni, všetky vykonané dôkazy vyhodnotil každý jednotlivo,

ako aj vo vzájomných súvislostiach a s prihliadnutím na všetko, čo počas konania vyšlo

najavo ( ), v tomto hodnotení nebol zistený logický rozpor, svoje úvahy súd

podrobne uviedol v odôvodnení rozsudku a z vykonaného dokazovania dospel aj k správnym

skutkovým zisteniam.

Odvolanie z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2

písm. d) nie je preto opodstatnené.

Na zistený skutkový stav súd zároveň aplikoval aj ustanovenia správneho právneho

predpisu a tieto aj správne interpretoval, preto mu nemožno vytknúť ani nesprávne právne

posúdenie veci a aj z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2

písm. f) nie je odvolanie opodstatnené.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že výpoveď daná žalovanou žalobkyni je platná, preto

súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu o určenie neplatností výpovede,

určenie, že pracovný pomer trvá a o náhradu mzdy titulom neplatného rozviazania

pracovného pomeru zamietol.»

12. Jadro právneho problému v právnej veci sťažovateľky takto spočívalo v právnom

posúdení naplnenia, resp. nenaplnenia výpovedného dôvodu spočívajúceho v opakovanom

menej závažnom porušení pracovnej disciplíny. Výlučnú právomoc v tejto pracovnoprávnej

(a teda na účely občianskoprávnej) veci mali všeobecné súdy ( ).

V intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov posúdil ústavný súd len to, či rozsudok krajského súdu je ústavne udržateľný,

t. j. či nevykazuje znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva

všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem

(m. m. ).

13. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok

okresného súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal krajský súd aj s odkazom

na dôvody rozsudku okresného súdu sťažovateľke podrobnú a ústavne akceptovateľnú

odpoveď na to, prečo tri zo siedmich čiastkových dôvodov výpovede z jej pracovného

pomeru zakladajú porušenie pracovnej disciplíny a prečo neboli naplnené odvolacie dôvody

spočívajúce v ňou tvrdených nesprávnych skutkových zisteniach okresného súdu

a v nesprávnom právnom posúdení veci. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd

konštatuje, že právny záver krajského súdu v spojení so závermi rozsudku okresného

súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať

len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým

zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ). Skutočnosť,

že sa sťažovateľka s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným

(m. m. , ). Ústavný súd totiž nie je skutkovým súdom, ktorý

by sám mohol a mal prehodnocovať dôkazy už skôr vykonané všeobecnými súdmi

a následne právne posudzovať, či konkrétne konania sťažovateľky spadajú pod obsah

neurčitého právneho pojmu ,,menej závažné porušenie pracovnej disciplíny“. Hodnotenie

vykonaných dôkazov všeobecnými súdmi a právne posúdenie konania sťažovateľky

aj napriek tomu, že sa s nimi sťažovateľka nestotožňuje, má podľa záverov ústavného súdu

svoju vnútornú logiku, je konzistentné, bezrozporné a nemožno ho považovať ani za zjavne

nerozumné.

14. V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim

korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je

vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho

všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie (skutkové a právne)

rozsudku ( ), nie je arbitrárny a zrozumiteľným

spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer, čo je dané

aj jej samotným odôvodnením, kde ústavnoprávna argumentácia (okrem odkazov

na vybrané rozhodnutia ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva) v podstate

absentuje. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným

rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne

napr. , ).

15. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom

prerokovaní podľa v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti totiž možno hovoriť vtedy,

keď namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , ).

K namietanému porušeniu bližšie nešpecifikovaného základného práva

zaručeného

16. Aj napriek tomu, že citovaný článok zaručuje viaceré základné práva

(zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, ochrana mena, ochrana

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, ochrana

pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov

o svojej osobe), sťažovateľka túto časť sťažnosti odôvodnila iba na hranici minimálnych

kritérií. Jej námietky týkajúce sa zásahu do jej osobnej cti a dobrého mena pritom nepriamo

smerujú iba proti jej bývalej nadriadenej (riaditeľke materskej školy). V žiadnom smere

však sťažovateľka nepredniesla ústavnoprávnu argumentáciu poukazujúcu na príčinnú

súvislosť medzi rozsudkami všeobecných súdov a porušením niektorého z jej práv

zaručených v . Ústavný súd však nie je povinný nahrádzať činnosť advokáta

zastupujúceho sťažovateľa a sám vyhľadávať skutočnosti nasvedčujúce prípadnému zásahu

do označených práv. Aj v tejto časti preto ústavný súd sťažnosť vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnenú, keďže v okolnostiach prípadu nebola ani len tvrdená príčinná súvislosť

medzi námietkami sťažovateľky a napadnutými rozsudkami všeobecných súdov.

K namietanému porušeniu bližšie nešpecifikovaného základného práva

zaručeného

17. Podľa každý návrh na začatie konania pred

ústavným súdom musí byť odôvodnený, čo v prípade sťažnosti podľa

znamená, že sťažovateľ musí označiť porušené právo, rozhodnutie prípadne postup, ktorým

došlo k zásahu do tohto práva, a uviesť, z akých dôvodov je toho názoru, že k zásahu

do práva zo strany ním označeného porušovateľa skutočne došlo. Sťažnosť sťažovateľky

však v tomto bode neobsahuje ani označenie práva, ktoré malo byť porušené (ústavný súd

opäť zvýrazňuje, že zaručuje viaceré základné práva), a ani žiadne bližšie

odôvodnenie tvrdeného zásahu. V dôsledku toho sťažnosť nespĺňa všeobecné náležitosti

návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, čo bolo dôvodom jej odmietnutia v tejto

časti.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného )

18. Z obsahu sťažnosti ústavný súd vyvodil, že sťažovateľka namieta porušenie

svojho práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii

v zamestnaní, ktoré jej podľa ) zabezpečuje zákon ().

Jej námietky týkajúce sa zásahu do tohto práva sú opäť len všeobecné a odôvodnené

v podstate len tým, že bola prepustená svojvoľne, bola diskriminovaná a že za 30 rokov

pred prepustením neboli na jej prácu žiadne ponosy. Aj tu preto platí už uvedený záver,

že sťažovateľka v žiadnom smere nepredniesla ústavnoprávnu argumentáciu poukazujúcu

na príčinnú súvislosť medzi rozsudkami všeobecných súdov a porušením niektorého z jej

práv zaručených v . Ako z citovaného článku vyplýva,

síce zaručuje zamestnancom ochranu pred svojvoľným prepúšťaním zo zamestnania,

zároveň však pripúšťa možnosť výpovede z pracovného pomeru, ktorú môže dať

zamestnávateľ zamestnancovi iba z dôvodov konkretizovaných v tomto právnom predpise.

Jedným z dôvodov je aj opakované menej závažné porušenie pracovnej disciplíny

za súčasnej existencie predchádzajúceho písomného upozornenia na možnosť výpovede.

Danosť tohto výpovedného dôvodu v konkrétnych okolnostiach prípadu posudzovali

všeobecné súdy, a ako vyplýva z už uvedeného, tieto ústavne akceptovateľným postupom

dospeli k záveru, že výpoveď doručená sťažovateľke je platná, a preto jej žalobu zamietli.

Aj v tejto časti preto ústavný súd sťažnosť vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, keďže

v okolnostiach prípadu nebola tvrdená a ani zistená príčinná súvislosť medzi námietkami

sťažovateľky a napadnutými rozsudkami všeobecných súdov.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný

súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to,

že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudkov všeobecných súdov a vrátenie veci

na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrada trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013