Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11CoPr-5-2023.pdf
PDF · 146.38 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoPr/5/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Topoľančíka a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcu: A. B., nár. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXXX/X, XXX XX E., právne zastúpeného JUDr. Ivanom Glovniakom, advokátom so sídlom D. Dlabača 2748/28, 010 01 Žilina, IČO: 42 433 665, proti žalovanému: YURA Corporation Slovakia, s.r.o., so sídlom Púchovská cesta 413, 020 61 Lednické Rovné, IČO: 35 913 061, právne zastúpenému spoločnosťou KPMG Legal s.r.o. advokátska kancelária so sídlom Dvořákovo nábrežie 10, 811 02 Bratislava, IČO: 47 238 623, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti čiastočnému rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš (v čase vyhlásenia rozsudku Okresného súdu Ružomberok) č. k. RK-5Cpr/22/2022-104 zo dňa 03. mája 2023, takto
rozhodol:
Čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Liptovský Mikuláš - v čase vyhlásenia rozsudku Okresný súd Ružomberok (ďalej aj „súd prvej inštancie“, príp. „okresný súd“) - odvolaním napadnutým čiastočným rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaného zo dňa 07.09.2022 adresované žalobcovi podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, je neplatné.
1.1 Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané (súčasne konštatoval nespornosť uvedeného medzi stranami sporu), že na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 19.12.2006 v znení dodatkov vykonával žalobca pre žalovaného dohodnutý druh práce vo funkcii „skladový pracovník“ s miestom výkonu práce Teplička nad Váhom – areál KIA Motors Slovakia, a to na dobu neurčitú. Uviedol, že dňa 07.09.2022 zamestnávateľ okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom listinou označenou ako Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré má spočívať v tom, že zamestnávateľ na deň 01.09.2022 nariadil zamestnancovi práce vo sviatok v súlade s podmienkami stanovenými Zákonníkom práce, keď nariadenie prác bolo riadne prerokované so zástupcami zamestnancov zamestnávateľa dňa 25.08.2022, avšak zamestnanec sa v určený deň na výkon práce nedostavil na pracovisko a svoju neprítomnosť žiadnym spôsobom neodôvodnil, pričom neospravedlnenou absenciou závažným spôsobom ohrozil výrobný proces v mieste výkonu práce, čím vznikla zamestnávateľovi škoda. Za nesporné považoval súd prvej inštancie to, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručené zamestnancovi dňa 12.09.2022, kedy zároveň žalobca zaslal zamestnávateľovi stanovisko k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, v zmysle ktorého nesúhlasil s okamžitým skončením pracovného pomeru a žiadal prideľovať prácu v zmysle pracovnej zmluvy. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zamestnávateľ predložil interný oznam z 25.08.2022, ktorým boli zamestnanci pracujúci v tíme „Quality“ a „Sales“ oboznámení s tým, že zamestnávateľ nariaďuje
prácu zamestnancom pracujúcim v závode KIA Slovakia z dôvodu nariadenia zákazníka o zmene pracovnej zmeny, pričom rozsah a dátumy zmeny pracovných dní sú detailne vysvetlené v tabuľke. Ďalej poukázal na dokument predložený zamestnávateľom označený ako účasť – prerokovanie nariadenej práce vo sviatok 01.09.2022 spolu s podpismi osôb F. G., H. I., A. J. a J. K. a dokument označený ako Prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 05.09.2022 obsahujúci podpisy zástupcov zamestnancov F. G., H. I., A. J., J. K., ktorí vyjadrili súhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru zamestnanca A. B., ako aj tabuľku s textom „Súhlasím s prácou dňa 01.09.2022 s možnosťou čerpania náhradného voľna dňa 02.09.2022“ s uvedením mien 8 zamestnancov, medzi inými i žalobcu, ktorý je v uvedenej tabuľke podpísaný s uvedením textu „Nesúhlasím“.
1.2 V odôvodnení rozsudku poukázal na formálne predpoklady okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď zdôraznil, že sa jedná o jednostranný prejav zamestnávateľa, ktorého doručením sa končí pracovný pomer medzi zamestnancom a zamestnávateľom, pričom musí mať písomnú formu, musí byť doručený druhému účastníkovi zmluvného vzťahu a zároveň musí byť skutkovo vymedzený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, aby tento nebolo možné zameniť a dodatočne meniť. Konštatoval splnenie formálnych predpokladov okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď zvýraznil ďalšiu hmotnoprávnu podmienku platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorou je prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov. Uviedol, že po doručení písomnej žiadosti zamestnávateľa adresovanej zástupcom zamestnancov Zákonník práce stanovuje lehotu dvoch pracovných dní na prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru a pokiaľ v zákonom stanovenej lehote k prerokovaniu zo strany zástupcov zamestnancov nedôjde, Zákonník práce zakotvuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku, v zmysle ktorej márnym uplynutím tejto lehoty sa predpokladá, že došlo k prerokovaniu zo strany zástupcov zamestnancov. Konštatoval, že žalovaný okrem svojho tvrdenia, že v organizácii pôsobia zástupcovia zamestnancov, nepredložil žiaden doklad preukazujúci oprávnenie konkrétnych osôb uvádzaných na listine Prerokovanie nariadenej práce vo sviatok 01.09.2022 a listine Prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru konať v mene zamestnancov. Zdôraznil, že ak u zamestnávateľa pôsobia zástupcovia zamestnancov, pre platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa sa vyžaduje podľa § 74 Zákonníka práce, aby okamžité skončenie pracovného pomeru bolo s nimi vopred prerokované, keď prerokovaním v zmysle § 237 Zákonníka práce sa považuje výmena názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov a samotným zamestnávateľom. Uviedol, že účinky splnenia tejto povinnosti podľa § 74 Zákonníka práce nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru obsahuje aj samotné náležitosti skončenia pracovného pomeru, aby aj príslušný odborový orgán, zástupca zamestnancov mal k dispozícii všetky potrebné informácie a podklady k prerokovaniu tohto konkrétneho skončenia pracovného pomeru. Konštatoval, že zákon nestanovuje formu prerokovania so zamestnávateľom, musí byť však preukázané, že došlo k reálnemu prerokovaniu. Na základe uvedeného dospel k záveru, že v spore nebolo preukázané, že zástupcovia zamestnancov boli oboznámení s dôvodmi okamžitého skončenia pracovného pomeru so zamestnancom – žalobcom, že zamestnávateľ nepredložil písomnú žiadosť o prerokovanie obsahujúcu aj samotnú listinu, ktorou okamžite končí pracovný pomer so zamestnancom, že v predloženej listine nebol konkretizovaný dôvod, pre ktorý zamestnávateľ okamžite končí pracovný pomer so žalobcom, pričom ako dôvod je uvedené všeobecné konštatovanie „závažné porušenie pracovnej disciplíny – ohrozenie výroby a s tým spojené ďalšie náklady“, čo podľa názoru súdu prvej inštancie nespĺňa požiadavku dostatočne jasne a určite vymedzeného dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý nemôže byť zamenený s iným. Na základe uvedeného dospel k záveru, že zo strany zamestnávateľa nedošlo k splneniu povinnosti podľa § 74 Zákonníka práce, čo má za následok neplatnosť samotného úkonu – okamžitého skončenia pracovného pomeru.
1.3 Vo vzťahu k dôvodu uvádzanému v okamžitom skončení pracovného pomeru súd prvej inštancie uzavrel, že v spore nebolo preukázané také konanie zamestnanca, ktoré by vykazovalo znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny, a to vzhľadom na nejednoznačnosť nariadenia práce vo sviatok 01.09.2022, keď žalobca tvrdí, že zamestnancom v teame Sales bolo umožnené rozhodnúť sa, či budú pracovať v uvedený deň 01.09.2022, čo potvrdil v písomnom vyjadrení svedok L. I. a samotný svedok pán M. vypovedal, že už týždeň pred uvedeným sviatkom 01.09.2022, kedy zamestnávateľ mal vedomosť o požiadavke zákazníka KIA Slovakia pokračovať vo výrobe dňa 01.09.2022 a zastavenia výroby dňa 02.09.2022, zabezpečoval zamestnávateľ agentúrnych pracovníkov na sviatok 01.09.2022. Na základe uvedeného dospel k záveru, že v dôsledku vopred avizovaného nenastúpenia žalobcu do práce dňa 01.09.2022 nemožno ustáliť, že vznikla zamestnávateľovi škoda, keď výrobný proces
v uvedený deň pokračoval a bol zabezpečený vopred určenými agentúrnymi pracovníkmi. Zdôraznil, že v žiadnom prípade nezľahčuje povinnosti zamestnanca obsiahnuté v ust. § 81 Zákonníka práce, avšak v danom prípade zohľadnil okolnosti, za ktorých malo dôjsť k porušeniu povinnosti zamestnanca dostaviť sa dňa 01.09.2022 na pracovisko, keď jeho dovtedajší postoj k plneniu pracovných povinností bol bezchybný a nebolo mu zo strany zamestnávateľa počas celej doby trvania pracovného pomeru 16 rokov vytknuté žiadne pochybenie, zlyhanie a jednalo sa o vzorného zamestnanca rešpektujúceho pokyny a príkazy nadriadených. Na základe uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobe vyhovel majúc za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 07.09.2022 je neplatné.
1.4 S poukazom na ust. § 212 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) súd prvej inštancie rozhodol len o časti uplatneného nároku, a to vyslovení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru s tým, že po právoplatnom vyriešení tejto otázky bude rozhodovať o náhrade mzdy.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal žalovaný riadne a včas odvolanie z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
2.1 Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie, že hmotnoprávnou podmienkou pre platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru je prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa zástupcami zamestnancov, poukázal na to, že on si je vedomý zákonnej povinnosti prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov prezumovanej § 74 Zákonníka práce, zdôrazňujúc, že on mal iniciatívu prerokovať okamžité skončenie pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov pôsobiacimi u žalovaného. Zdôraznil, že k samotnému prerokovaniu skutočne aj došlo dňa 05. septembra 2022, čo vyplýva priamo zo zápisnice z prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru, v ktorom je uvedené, že „svojím podpisom vyhlasujeme, že dané okamžité skončenie pracovného pomeru bolo riadne prerokované so zástupcami zamestnancov a súhlasíme s daným skončením“. Vo vzťahu k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru zástupcami zamestnancov vopred poukázal na to, že z odbornej právnej literatúry, ako aj z judikatúry súdov SR vyplýva, že „vopred“ možno v časovom význame rozumieť ako dopredu, skôr, popredku a z uvedeného výkladu možno dospieť k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je potrebné prerokovať so zástupcami zamestnancov pred vykonaním konkrétneho právneho úkonu. V nadväznosti na to uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo z jeho strany prerokované so zástupcami zamestnancov pôsobiacimi u neho ako zamestnávateľa dňa 05.09.2022, čo vyplýva zo samotnej zápisnice o prerokovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru, v ktorej je ako „dátum prerokovania okamžitého skončenia PP/Date of negotiation“ uvedený 05.09.2022 a že samotné okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré bolo doručené žalobcovi, je datované dňom 07.09.2022 a bolo žalobcovi doručené dňa 12.09. 2022. Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie, že účinky splnenia povinnosti podľa § 74 Zákonníka práce nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru obsahuje aj samotné náležitosti skončenia pracovného pomeru a na to nadväzujúci záver súdu prvej inštancie, že nebolo preukázané, že zástupcovia zamestnancov boli oboznámení s dôvodmi okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom, resp. dôvod, pre ktorý žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom, je uvedený všeobecne, čo nespĺňa požiadavku dostatočne jasne a určte vymedzeného dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý nemôže byť zamenený s iným, poukázal žalobca na to, že Zákonník práce upravuje z pohľadu formálnych náležitostí len žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru, pričom vyžaduje jej písomnú podobu, avšak absenciu písomnej podoby žiadosti o prerokovanie skončenia pracovného pomeru Zákonník práce nesankcionuje neplatnosťou. V nadväznosti na uvedené poukázal na to, že Zákonník práce a ani iný právny predpis neupravujú samotnú formu prerokovania skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov, keď zamestnávateľ je tak oprávnený využiť či už písomnú alebo osobnú formu prerokovania, pričom forma prerokovania nesmie vzbudzovať pochybnosť o tom, že k prerokovaniu skutočne došlo. Zdôraznil, že zo Zákonníka práce vyplýva len, že prerokovaním sa rozumie výmena názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom. Na základe uvedeného má žalovaný za to, že bol oprávnený požiadať zástupcov zamestnancov o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru aj ústnou formou a prerokovať skončenie pracovného pomeru, resp. poskytnúť dôvody plánovaného okamžitého skončenia pracovného pomeru zástupcom zamestnancov aj ústne. Zdôraznil, že on ako zamestnávateľ vopred požiadal zamestnaneckú radu ústnou formou o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom v ústnej žiadosti o prerokovanie uviedol dôvod plánovaného skončenia a zároveň aj
v samotnom prerokovaní informoval zástupcov zamestnancov o dôvodoch plánovaného okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom. Z uvedeného stretnutia bola potom vyhotovená aj listina preukazujúca, že k prerokovaniu skutočne došlo. Upriamil pozornosť na to, že z tejto listiny je zrejmé, že zamestnávateľ v zastúpení zamestnancov oddelenia ľudských zdrojov prerokovával okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnanca A. B. (žalobcu), že prerokovanie sa uskutočnilo dňa 05.09.2022, že dôvodom skončenia pracovného pomeru bolo závažné porušenie pracovnej disciplíny (ktoré on ústne bližšie konkretizoval pred samotným prerokovaním, ako aj na samotnom prerokovaní so zástupcami zamestnancov; t. j. bližšie uviedol okolnosti, ktoré žalovaný považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny a pre ktoré sa so žalobcom rozhodol okamžite skončiť pracovný pomer), a že členovia zamestnaneckej rady svojimi podpismi vyhlásili, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu bolo riadne prerokované a s daným skončením vyslovili súhlas. Na doplnenie poukázal na to, že nielenže došlo k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov, ale samotní členovia zamestnaneckej rady svojím podpisom vyslovili dokonca aj súhlas s daným skončením. Žalovaný poukázal na postavenie zamestnaneckej rady ako orgánu, ktorý má chrániť práva a záujmy zamestnancov a má konať v prospech zamestnancov, z toho dôvodu by ako orgán mala byť iniciatívna a vyžadovať si od zamestnávateľa rôzne podklady či dokumentáciu k prerokovaniu určitých záležitostí, či k vyjadreniu súhlasu/nesúhlasu k určitej záležitosti. Za logické a očakávané považuje to, že od zamestnaneckej rady ako od zástupcu zamestnancov by v prípade, ak by nemala k dispozícii všetky potrebné informácie k prerokovaniu, vyvstala požiadavka, aby jej zamestnávateľ tieto ďalšie informácie poskytol. Zamestnanecká rada však mala k dispozícii všetky potrebné informácie k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru a skutočne aj došlo k prerokovaniu, o čom svedčí aj samotná listina o prerokovaní. Má za to, že ust. § 74 Zákonníka práce nemožno vykladať striktne formalisticky, ale dôležitý je jeho účel, a to informovať zástupcov zamestnancov o plánovanom skončení pracovného pomeru so zamestnancom, pričom zamestnávateľ musí vedieť preukázať, že k prerokovaniu skutočne došlo, čo v predmetnom prípade aj preukázal, a to listinou z prerokovania, v ktorom samotní zástupcovia zamestnancov vyjadrili súhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru. Žalovaný súčasne zdôraznil, že Zákonník práce a ani iný právny predpis neurčujú, kto koná/môže konať za zamestnaneckú radu a z tohto hľadiska je zamestnanecká rada oprávnená vypracovať si svoj vnútorný rokovací poriadok, kde si upraví, akým spôsobom sa budú členovia zamestnaneckej rady stretávať, ako budú hlasovať, kto ju bude zastupovať a podobne, pričom v prípade absencie takéhoto rokovacieho poriadku zamestnaneckej rady je možná aj dohoda so samotným zamestnávateľom na tom, kto za zamestnaneckú radu a v akých záležitostiach je oprávnený konať, pričom táto dohoda môže mať písomnú alebo ústnu formu. V nadväznosti na uvedené žalovaný poukázal na to, že zamestnanecká rada, ktorá pôsobí v jeho organizácii, nemá vypracovaný svoj vlastný vnútorný rokovací poriadok a vzhľadom na vysoký počet zamestnancov, ktorí sú u neho zamestnaní, sa dohodol so zamestnaneckou radou, že jednotliví jej členovia budú zastupovať konkrétnych zamestnancov, resp. konkrétne oddelenia zamestnávateľa a takéto usporiadanie je logické najmä z dôvodu, že práve daní členovia zamestnaneckej rady pôsobiaci na konkrétnom oddelení poznajú najlepšie fungovanie daného oddelenia, ako aj poznajú najlepšie ostatných zamestnancov, ktorí pracujú na danom oddelení. Uviedol, že práve podpísaní členovia zamestnaneckej rady na listine „Prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov pôsobiacimi u žalovaného“ (t. j. pán H. I., pani F. G., pán A. J. a pán J. K.) boli oprávnení konať za zamestnaneckú radu pôsobiacu u žalovaného, nakoľko ide o zamestnancov pracujúcich na oddelení „Sales“, t. j. na rovnakom oddelení, na ktorom pracoval aj žalobca. Má potom za logické, že práve s týmito štyrmi členmi zamestnaneckej rady pracujúcimi na oddelení „Sales“ bude žalovaný prerokovávať aj okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnanca (žalobcu), ktorý pracoval na tomto oddelení. Skutočnosť, že práve podpísané osoby na listine „Prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov pôsobiacimi u žalovaného“ sú skutočne členmi zamestnaneckej rady, resp. nimi boli v čase, kedy došlo k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru, vyplýva zo zápisníc volieb zamestnancov za rok 2022, ktoré predložil žalovaný spolu s odvolaním.
2.2 Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo preukázané konanie zamestnanca, ktoré by vykazovalo znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny, a to vzhľadom na jednoznačnosť nariadenia práce vo sviatok 01.09.2022 a záveru súdu prvej inštancie, že nemožno ustáliť, že v dôsledku vopred avizovaného nenastúpenia žalobcu do práce dňa 01.09.2022 vznikla žalovanému škoda, keď výrobný proces v uvedený deň pokračoval a bol zabezpečený vopred určenými agentúrnymi zamestnancami, žalovaný poukázal na to, že on nariadil prácu vo sviatok žalobcovi na deň 01.09.2022,
pričom práca bola žalobcovi nariadená a nie odporúčaná, čo vyplýva aj zo samotného oznámenia o nariadení práce, ktoré v texte obsahuje pojem „nariaďuje“ a nie pojem „odporúča“ alebo „dáva možnosť“. Zdôraznil, že súhlas žalobcu s nariadením práce počas sviatku sa v zmysle a za dodržania ust. § 94 Zákonníka práce nevyžaduje, keď so samotným oznámením o nariadení práce vo sviatok bol žalobca oboznámený. Má za to, že túto skutočnosť potvrdil samotný žalobca, ktorý bol s nariadením práce oboznámený ústne jeho nadriadeným, ako aj prostredníctvom spomínaného oznámenia. Vzhľadom na to, že žalobcovi bola nariadená práca vo sviatok, bol žalobca povinný sa na tento deň do práce dostaviť a riadne vykonávať svoju prácu v zmysle pracovnej zmluvy, avšak vzhľadom na to, že žalobca vopred avizoval, že v nariadený deň vo sviatok sa do práce nedostaví, žalovanému neostávala iná možnosť, ako pre takýto prípad si pripraviť a zabezpečiť iné osoby, ktoré v daný deň budú vykonávať prácu, ktorú mal vykonávať žalobca, a preto si žalovaný zabezpečil agentúrnych zamestnancov. V súvislosti s intenzitou porušenia pracovnej disciplíny poukázal žalovaný na konštantnú judikatúru vyšších súdnych autorít, a to rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/1033/2015 zo dňa 27.04.2017, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/116/2017 zo dňa 28.02.2018 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 343/2013 zo dňa 29.05.2013. Žalovaný zdôraznil, že mu mohla vzniknúť škoda absenciou žalobcu v práci, ak by nezaobstaral agentúrnych zamestnancov, čím mu vlastne vznikli dodatočné náklady na vyplatenie agentúrnych zamestnancov a že žalobca ohrozil výrobný proces tým, že sa nedostavil do práce v nariadený deň. Žalovaný má za to, že v prípade, ak by nezabezpečil agentúrnych zamestnancov, bol by nútený zastaviť výrobný proces, čím by mu vznikla škoda. V uvedenom potom žalovaný vzhliada dôvody závažného porušenia pracovnej disciplíny spočívajúce v absencii žalobcu v práci dňa 01.09.2022. V nadväznosti na uvedené poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 5Cdo/17/2011, resp. 6Co/69/2011, kde krajský súd kvalifikoval jednodňovú absenciu zamestnanca v práci ako zvlášť hrubé porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu, že prítomnosť zamestnanca na pracovisku bola nevyhnutná.
2.3 Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a rozhodol, že žalobu podanú žalovaným zamieta.
3. Žalobca vo vyjadrení poukázal na nedôvodnosť odvolania žalovaného, majúc za to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku vychádza zo správneho právneho posúdenia a skutkových zistení a je riadne odôvodnené. Žalobca sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný listinou označenou ako „Prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru“ nepreukázal riadne prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré bolo určené napadnutým rozsudkom za neplatné. Má za to, že z predloženej listiny vyplýva, že žalovaný ako zamestnávateľ prerokoval okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu – závažné porušenie pracovnej disciplíny – ohrozenie výroby a s tým spojené ďalšie náklady a nič bližšie k dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru z predloženej listiny nevyplýva. Z uvedeného vyvodil, že predložená listina sa nevzťahuje na okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré bolo predmetom tohto konania, nakoľko ako dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaný pred súdom prvého stupňa tvrdil, že žalobca sa nedostavil do práce vo sviatok dňa 01.09.2022 a svoju neprítomnosť žiadnym spôsobom neodôvodnil. Takéto okamžité skončenie pracovného pomeru však podľa predloženej listiny nebolo prerokované. Žalobca sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že účinky splnenia povinnosti podľa § 74 Zákonníka práce nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru obsahuje aj samotné náležitosti skončenia pracovného pomeru, aby aj príslušný odborový orgán zástupca zamestnancov mal k dispozícii všetky potrebné informácie a podklady k prerokovaniu tohto konkrétneho skončenia pracovného pomeru. Žalovaný však v danej listine uviedol dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru ohrozenie výroby a s tým spojené ďalšie náklady. Súčasne poukázal na to, že napriek tomu, že sa neuvádza v predloženej listine ohrozenie akej výroby, kedy a aké náklady, v akej výške a podobne, tak vykonaným dokazovaním súd dospel k správnemu skutkovému zisteniu, že nemožno ustáliť, že v dôsledku vopred avizovaného nenastúpenia žalobcu do práce dňa 01.09.2022 vznikla zamestnávateľovi škoda, keď výrobný proces v uvedený deň pokračoval a bol zabezpečený vopred určenými agentúrnymi pracovníkmi. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na výsluch svedka G. M. na pojednávaní zo dňa 04.04.2023, ktorý výslovne uviedol, že žalovaný zabezpečil agentúrnych zamestnancov na prácu dňa 01.09.2022 minimálne týždeň vopred, teda už dávno predtým, ako 31.08.2022 oznámil žalobca žalovanému – svedkovi a nadriadenému, že nesúhlasí s možnosťou práce vo sviatok a dňa 01.09.2022 sa do práce nedostaví aj s poukazom na zabezpečených agentúrnych zamestnancov. Poukázal na to, že nadriadený po oznámení, že žalobca sa do práce nedostaví, iba
o tom informoval zamestnávateľa a nijako neupozornil žalobcu, že sa s ním dňa 01.09.2022 počíta, alebo že jeho neprítomnosťou bude ohrozená výroba, alebo tým poruší svoju povinnosť. Z uvedeného má potom žalobca za jednoznačné, že z predloženej listiny jednoznačne vyplýva, že žalovaný prerokoval okamžité skončenie pracovného pomeru z iných dôvodov a nepreukázalo sa a žalovaný ani netvrdil pred súdom prvej inštancie, že by žalobca mal ohroziť nejakú výrobu alebo spôsobiť nejaké náklady a z predmetnej listiny v žiadnom prípade nevyplýva, že by malo byť prerokované okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu, že žalobca sa nedostavil do práce vo sviatok 01.09.2022 ani nič podobné.
3.1 Súčasne poukázal na to, že žalovaný v odvolaní doplnil, že mal údajne dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru uviesť zamestnaneckej rade ústne, avšak ani v odvolaní tieto dôvody konkrétne neuvádza a z opatrnosti preto žalobca poprel, že by žalovaný ústne oboznámil zamestnaneckú radu riadne o dôvodoch okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom žalovaný nenavrhol pred súdom prvej inštancie žiadne dôkazy k tejto skutočnosti, avšak mohol tak učiniť. Žalobca súčasne poukázal na to, že žalovaný ani neprodukoval žiadne tvrdenia ohľadom ústneho uvedenia nejakých dôvodov zástupcom zamestnancov a uvedené skutkové tvrdenia žalovaného o ústnom informovaní zástupcov zamestnancov žalovaný netvrdil pred súdom prvej inštancie, pričom už na pojednávaní dňa 04.04.2023 bolo vyhlásené uznesenie, ktorým bolo dokazovanie k určeniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru vyhlásené za skončené. V danej súvislosti poukázal žalobca na neprípustnosť predkladania novôt v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP. Na neprípustnosť predkladania novôt v odvolacom konaní poukázal žalovaný aj v súvislosti s dôkazmi predloženými v odvolacom konaní, a to že osoby podpísané na predmetnej listinePrerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru, sú zástupcovia zamestnancov – zamestnanecká rada, keď žalovaný mal možnosť uviesť tieto skutkové tvrdenia a navrhovať dôkazy pred súdom prvej inštancie aj k tejto skutočnosti, čo však neučinil, preto by odvolací súd na tieto prostriedky procesnej obrany nemal prihliadať.
3.2 Žalobca súčasne poukázal na to, že pokiaľ by aj odvolací súd na tieto tvrdenia prihliadal, tak je z nich zrejmé, že ani čo sa týka zloženia počtu členov zamestnaneckej rady, žalovaný neprerokoval nič so zamestnaneckou radou, ale iba s ním vybranými ľuďmi, ktorí údajne majú tvoriť len časť zamestnaneckej rady, pričom títo ľudia podpísaní na listine o údajnom prerokovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru mali byť údajne členmi zamestnaneckej rady na základe zvolenia podľa novopredložených listín s počtom hlasov 6 hlasov, 13 hlasov, 7 hlasov a 7 hlasov, vzhľadom na čo žalobca považuje tieto listiny predložené žalovaným za účelové. Za nesporné v konaní pred súdom prvej inštancie je podľa Registra účtovných závierok od 1000 do 1999 zamestnancov, keď podľa zverejnenej individuálnej účtovnej závierky k 31.12.2021 bol priemerný počet zamestnancov žalovaného 1433, pričom aj z týchto novo predložených listín až v rámci odvolania je teda zrejmé, že tieto osoby nie sú zamestnaneckou radou pôsobiacou u žalovaného, ale zamestnaneckú radu tvoria u žalovaného iné osoby a vo väčšom počte, s ktorými žalovaný ani nariadenie práce vo sviatok dňa 01.09.2022 a ani okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré je predmetom tohto konania, neprerokoval.
3.3 Žalobca sa taktiež v celom rozsahu stotožnil s tým, že údajné porušenie pracovnej disciplíny žalobcom nebolo v žiadnom prípade tak závažným porušením, aby odôvodňovalo okamžité skončenie pracovného pomeru, keď v danej súvislosti sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie a poukázal na to, že pokiaľ by aj žalovaný riadne prerokoval nariadenie práce vo sviatok, tak by okamžité skončenie pracovného pomeru bolo neplatné vzhľadom na skutočnosti zistené súdom prvej inštancie, a to aj s poukazom na osobu žalobcu, ktorý bol vzorným zamestnancom, 16 rokov pracoval na požiadanie nadčas, cez sviatky, soboty, nedele, a taktiež z toho dôvodu mal aj bonusy a bol určený aj za trénera ostatných zamestnancov. S poukazom na situáciu, kedy do práce neprišiel, ako aj vzhľadom na to, že nespôsobil žalovanému nikdy žiadnu škodu, nemožno podľa jeho názoru uzavrieť, že by intenzita údajného porušenia pracovnej disciplíny z jeho strany odôvodňovala okamžité skončenie pracovného pomeru. Zdôraznil však, že prioritne trvá na tom, že k porušeniu pracovnej disciplíny ani nedošlo, nakoľko žalovaný riadne nenariadil prácu vo sviatok, nariadenie práce vo sviatok nebolo riadne prerokované so zástupcami zamestnancov a nadriadený mu nenariadil prácu, ale tomuto dal iba možnosť pracovať vo sviatok. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pričom si uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho konania.
4. Žalovaný v odvolacej duplike východiskovo zotrval na skutočnostiach uvedených v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, keď opätovne poukázal na to, že Zákonník práce upravuje z pohľadu formálnych náležitostí len žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného
pomeru, pričom vyžaduje jej písomnú formu, avšak absenciu písomnej podoby žiadosti o prerokovanie pracovnej formy nesankcionuje neplatnosťou a súčasne opakovane poukázal na to, že samotná forma prerokovania skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov nie je Zákonníkom práce explicitne upravená. Uviedol, že on ako zamestnávateľ vopred požiadal zamestnaneckú radu ústnou formou o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru a zároveň aj na samotnom prerokovaní informoval zástupcov zamestnancov o dôvodoch plánovaného okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom, pričom z uvedeného stretnutia bola vyhotovená aj listina preukazujúca, že k prerokovaniu skutočne došlo, keď v tejto súvislosti zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní.
4.1 Na doplnenie poukázal na to, že Zákonník práce a ani žiaden iný právny predpis neurčuje, kto koná a môže konať za zamestnaneckú radu a z tohto hľadiska je zamestnanecká rada oprávnená vypracovať si svoj vnútorný rokovací poriadok, kde si upraví, akým spôsobom sa budú členovia zamestnaneckej rady stretávať, ako budú hlasovať, kto ju bude zastupovať a podobne. Uviedol, že v prípade absencie takéhoto rokovacieho poriadku zamestnaneckej rady je možná aj dohoda so samotným zamestnávateľom na tom, kto za zamestnaneckú radu a v akých záležitostiach je oprávnený konať, pričom vzhľadom na absenciu právnej úpravy je možné, aby táto dohoda bola nielen formou písomnou ale aj formou ústnou. Opätovne zdôraznil, že zamestnanecká rada, ktorá pôsobí v jeho organizácii, nemá vypracovaný svoj vlastný vnútorný rokovací poriadok a vzhľadom na vysoký počet zamestnancov, ktorí sú v jeho zamestnaní, sa dohodol so zamestnaneckou radou, že jednotliví jej členovia budú zastupovať konkrétnych zamestnancov, resp. konkrétne oddelenia zamestnávateľa, a takéto usporiadanie je logické najmä z dôvodu, že práve daní členovia zamestnaneckej rady pôsobiaci na konkrétnom oddelení poznajú najlepšie fungovanie daného oddelenia, ako aj poznajú najlepšie ostatných zamestnancov, ktorí pracujú v danom oddelení. V tejto súvislosti opätovne poukázal na to, že príslušnými členmi zamestnaneckej rady oprávnenými konať za zamestnaneckú radu vo vzťahu k žalovanému boli práve H. I., F. G., A. J. a J. K..
4.2 Vo vzťahu k absencii závažnosti porušenia pracovnej disciplíny žalovaný zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v samotnom odvolaní.
4.3 Vo vzťahu k novotám v odvolacom konaní poukázal na § 366 písm. d) CSP, podľa ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť vtedy, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a z toho dôvodu má za to, že bol oprávnený navrhnúť ďalšie dôkazy.
4.4 Na základe uvedeného zotrval na svojom odvolacom návrhu.
5. Žalobca v odvolacej duplike opätovne poukázal na ust. § 366 písm. d) CSP, pričom zdôraznil, že odvolanie žalovaného bolo podané výslovne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, a nie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ani z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Má za to, že pokiaľ žalovaný v ďalšom podaní po podaní odvolania momentálne tvrdí, že novotami v odvolaní mal preukázať, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tak takéto tvrdenie žalovaného je nesprávne a nelogické, nakoľko by mal žalovaný preukázať odvolací dôvod, ktorým žalovaný svoje odvolanie neodôvodnil. V danej súvislosti poukázal na ust. § 365 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania, keď je zrejmé, že z doplnených tvrdení a návrhov na vykonanie dokazovania v rámci odvolania žalovaný netvrdí a nepreukazuje novotami v odvolacom konaní vady konania, ale dopĺňa svoje skutkové tvrdenia a predkladá k nim dôkazy na doplnenie skutkového stavu vo veci samej. Žalobca potom považuje odôvodnenie, prečo by malo byť možné na tieto novoty prihliadať, za celkom zjavne nesprávne. V ostatnom žalobca zotrval v celom rozsahu na skutočnostiach uvedených vo vyjadrení k odvolaniu.
6. Strany sporu v odvolacom konaní ďalšie podania neprodukovali.
7. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP), t.j. žalovaným, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, keďže súd
prvej inštancie čiastočným rozsudkom vyslovil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
8. Odvolací súd podrobne preskúmal námietky, ktoré boli vo veci vznesené a v zásade sa stotožnil s podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej inštancie založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
9. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 380 CSP je viazaný odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z uvedeného vyplýva, že na iné pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keby takéto pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok konania.
10. V nadväznosti na uvedené vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalovaného ako nedôvodné.
11. Žalovaný v odvolaní primárne namietal záver súdu prvej inštancie o nesplnení povinnosti žalovaného prerokovať okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce. Vo vzťahu k posúdeniu uvedenej námietky odvolací súd primárne (v zhode so záverom súdu prvej inštancie) poukazuje na to, že žalovaný v rámci konania pred súdom prvej inštancie ohľadne svojho tvrdenia, že v organizácii pôsobia zástupcovia zamestnancov, nepredložil žiadny doklad preukazujúci oprávnenie konkrétnych osôb, o ktorých tvrdí, že boli uvedenými zástupcami zamestnancov. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že otázka existencie zamestnaneckej rady, prípadne konkrétnych osôb, ktoré mali byť ako zástupcovia zamestnancov oprávnené prerokovať okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom, bola v konaní sporná, keď uvedenú spornosť učinil žalobca už vo svojej replike k vyjadreniu žalovaného k podanej žalobe. Bolo potom primárnou povinnosťou žalovaného preukázať, že jeho zamestnanci (a to práve tí), ktorí sa zúčastnili dňa 05.09.2022 ako zástupcovia zamestnancov pôsobiacich u žalovaného, boli skutočne osobami, ktoré boli zamestnancami žalovaného zvolené za ich zástupcov. Pokiaľ žalovaný až v rámci odvolacieho konania predložil zápisnice z volieb zástupcov zamestnancov za rok 2022, odvolací súd v zhode s argumentáciou žalobcu prezentovanou v odvolacom konaní poukazuje na ust. § 366 CSP, podľa ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok konania, týkajú sa vylúčenia sudcov alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd napriek poukazu žalovaného, že týmito prostriedkami procesnej obrany malo byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, túto námietku nijakým spôsobom nekonkretizoval, keď navyše poukazuje na to, že žalovaný podal odvolanie z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a v predmetnom odvolaní nijakým spôsobom nevymedzuje žiadne vady, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP). V danej súvislosti iba na doplnenie odvolací súd uvádza, že samotný žalovaný v spore tvrdil, že u neho pôsobí zamestnanecká rada, keď skutkovo poukazoval na listinu označenú ako „Prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru“ zo dňa 05.09.2022, v zmysle ktorej bolo toto prerokovanie vykonané so zástupcami zamestnancov F. G., H. I., A. J. a J. K., ako aj listinu označenú ako „Prerokovanie nariadenej práce vo sviatok 01.09.2022“, ktorá je podpísaná F. G., A. J., J. K. a H. I.. Odvolací súd na tomto mieste opätovne konštatuje, že otázka členov (prípadne aj ich počtu) bola sporná už v rámci štádia konania pred súdom prvej inštancie, keď žalobca už v odvolacej
replike namietal existenciu zamestnaneckej rady, jej členov, ako aj počet členov zamestnaneckej rady s poukazom na počet zamestnancov žalovaného, keď zdôraznil, že pri počte zamestnancov žalovaného musel byť počet predmetných členov vyšší ako 4, pričom v opačnom prípade nič prerokované byť nemohlo, resp. nie so zamestnaneckou radou.
12. Napriek záveru o neunesení dôkazného bremena žalovaným ohľadne skutočnosti, že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom bolo prerokované príslušnými (oprávnenými) zástupcami zamestnancov (ktorý záver už sám o sebe vylučuje účinné prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným so zástupcami zamestnancov, a s tým spojenú platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom) a pozitívne posúdenie (v prospech žalovaného) jeho ďalších odvolacích námietok nemôže mať vplyv na iné rozhodnutie vo veci, odvolací súd považuje za potrebné sa vyjadriť aj k ďalšej odvolacej námietke týkajúcej sa platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to či prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru obsahovalo aj samotné náležitosti skončenia pracovného pomeru, keď žalovaný v odvolacom konaní poukazoval na to, že on ako zamestnávateľ vopred požiadal zamestnaneckú radu ústnou formou o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru (pričom v ústnej žiadosti o prerokovanie uviedol dôvod plánovaného skončenia) a zároveň aj na samotnom prerokovaní informoval zástupcov zamestnancov o dôvodoch plánovaného okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom, pričom z uvedeného stretnutia bola vyhotovená aj listina preukazujúca, že k prerokovaniu skutočne došlo. Uvedené skutkové tvrdenia žalovaného (že on vopred ústnou formou požiadal zamestnaneckú radu o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom v ústnej žiadosti o prerokovanie mal žalovaný uviesť dôvod plánovaného skončenia, a že v samotnom prerokovaní informoval zástupcov zamestnancov o dôvodoch plánovaného okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom) odvolací súd považuje za neprípustnú novotu v odvolacom konaní, keď uvedené skutkové tvrdenia (napriek tomu, že mu v tom nič nebránilo) mohol žalovaný učiniť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Navyše na preukázanie uvedených skutkových tvrdení žalovaný v spore nepredložil žiadne návrhy na vykonanie dôkazov. V nadväznosti na uvedené sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v spore nebolo preukázané, že zástupcovia zamestnancov boli oboznámení s dôvodmi okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom, keď žalobca nepredložil písomnú žiadosť o prerokovanie obsahujúcu aj samotnú listinu, ktorou okamžite končil pracovný pomer so žalovaným a v listine označenej ako „Prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru“ nie je vymedzený dôvod skončenia pracovného pomeru, ktorý je dôvodom, na ktorý odkazuje okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 07.09.2022 (t.j. nedostavenie sa na výkon práce a neodôvodnenie neprítomnosti v práci, keď bol upozornený na to, že absencia v práci sa považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru). Z obsahu listiny „Okamžité skončenie pracovného pomeru“, ako aj zo samotnej obrany žalovaného v prejednávanom spore nepochybne vyplýva, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru mala byť absencia v práci zo strany žalobcu. Naproti tomu v listine „Prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru“ (tak ako to správne uviedol súd prvej inštancie) je ako dôvod skončenia pracovného pomeru uvedené závažné porušenie pracovnej disciplíny – ohrozenie výroby a s tým spôsobené ďalšie náklady, čo nemožno považovať za vymedzenie dôvodu skončenia pracovného pomeru spôsobom, ktorý (vzhľadom na jeho abstraktnosť) je nezameniteľný s iným dôvodom, príp. stotožniteľný s dôvodom uvedeným v listine „Okamžité skončenie pracovného pomeru“.
13. Vo vzťahu k ďalšej odvolacej námietke, a to prezentovanej v bode 14. odvolania proti rozsudku, odvolací súd primárne poukazuje na to, že v uvedenom bode odvolania žalovaný opätovne produkoval nové skutkové tvrdenia, ktoré nepoužil v konaní pred súdom prvej inštancie napriek tomu, že mu v tom nič nebránilo, a preto odvolací súd na uvedené tvrdenia nemohol prihliadnuť. Nad rámec uvedeného záveru však odvolací súd poukazuje na to, že aj uvedené skutkové tvrdenia zostali iba v rovine tvrdení a žalovaný ich v spore nijakým spôsobom nepreukázal, keď navyše pochybnosti o uvedených skutkových tvrdeniach vyplývajú aj z odvolacej dupliky, v ktorej žalobca poukázal na to, že zamestnanci žalovaného, ktorí boli podľa tvrdenia žalovaného členmi zamestnaneckej rady, mali byť zvolení podľa (v odvolacom konaní) predložených listín počtom hlasov 6 hlasov, 13 hlasov, 7 hlasov a 7 hlasov, pričom tieto počty hlasov nezodpovedajú počtu zamestnancov pôsobiacich u žalovaného.
14. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného o nesprávnom posúdení závažnosti porušenia pracovnej disciplíny sa odvolací súd taktiež v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, keď súd prvej inštancie vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, prečo v konaní nebolo preukázané také
konanie žalobcu, ktoré by vykazovalo znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny, a súčasne upriamil pozornosť na nejednoznačnosť nariadenia práce vo sviatok 01.09.2022, a to v kontexte znenia nariadenia práce vo sviatok a prezenčnej listiny na č.l. 41 spisu. Pri porovnaní (v značnej miere protirečivého) obsahu uvedených listín a vyhodnotenia z nich plynúcich následkov voči žalobcovi ako zamestnancovi, v kontexte okolností, za ktorých bola žalobcovi nariadená práca vo sviatok (tak ako sa k uvedenému vyjadril nadriadený žalobcu svedok M.), vznikajú prinajmenšom pochybnosti ohľadne primeranej určitosti nariadenia práce vo sviatok dňa 01.09.2022, a to z hľadiska správneho pochopenia tohto úkonu žalovaného ako príkazu, ktorého vykonanie nie je podmienené súhlasom žalobcu. Uvedenú skutočnosť by bolo možné hodnotiť prinajmenšom ako faktor, ktorý podstatne znižuje (žalovaným tvrdenú) závažnosť porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobcu.
14.1 Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní poukazoval na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, odvolací primárne poukazuje na to, že uvedené rozhodnutia odvolacích súdov nie sú pre odvolací súd rozhodnutiami vyššej súdnej autority; navyše je potrebné mať na zreteli individuálnosť posúdenia závažnosti porušenia pracovnej disciplíny vo vzťahu k osobitostiam toho-ktorého prípadu, ktoré sú (vo vzťahu k predmetu posudzovanej veci) konkretizované v jednotlivých častiach odôvodnenia tohto rozhodnutia.
15. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
16. V konečnom rozhodnutí súd prvej inštancie podľa ust. § 396 ods. 1 CSP a ust. § 262 ods. 1 a 3 CSP rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania, nakoľko v tomto odvolacom konaní bol predmetom preskúmania „iba“ čiastočný rozsudok (týkajúci sa vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru) a súd prvej inštancie bude následne konať o zostávajúcej časti predmetu konania (t.j. nárokoch žalobcu z neplatného skončenia pracovného pomeru a trovách konania).
17. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)