Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 301/2013
PDF · 182.1 KB
No categories available
II. ÚS 301/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť I. R., D., zastúpenej A. s. r. o., pre namietané porušenie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach vedených Okresným súdom Dolný
Kubín pod sp. zn. 7 C 115/2008 a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 8 Co 109/2011,
resp. sp. zn. 8 Co 255/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2013
doručená sťažnosť I. R., D. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Okresným
súdom Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 115/2008 a Krajským súdom
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 Co 109/2011, resp. sp. zn. 8 Co 255/2010.
Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. mája 2013.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľka uzavrela
pracovnú zmluvu so S. D. (ďalej len „žalovaná“). Dňa 30. júna 2008 bolo sťažovateľke
odoslané oznámenie o skončení pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce. Sťažovateľka napadla výpoveď žalobou o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru a o náhradu mzdy. Rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 115/2008-43
z 18. marca 2009 bolo určené, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou z 30. júna 2008
je neplatné.
Uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 168/2009-61 z 31. júla 2009 bol rozsudok
okresného súdu z 18. marca 2009 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa
názoru krajského súdu okresný súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Z toho vyplýva, že
umožnil okresnému súdu doplniť dokazovanie, lebo keby to tak nebolo, bol by rozsudok
okresného súdu zmenil. Okresný súd doplnil dokazovanie a rozsudkom č. k. 7 C 115/2008-
94 z 19. mája 2010 znova určil, že skončenie pracovného pomeru bolo neplatné z dôvodu
nedoručenia výpovede a nenastania fikcie doručenia. Žalovanú zaviazal aj na náhradu mzdy
sťažovateľke vo výške 8 594,82 €. Podľa názoru okresného súdu „Doplnením dokazovania
bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa sa zdržiavala v čase od 1. 7. 2008 do
22. 7. 2008 v mieste bydliska jedine dňa 11. 7. 2008 v poobedňajších hodinách s tým, že dňa
12. 7. 2008 v raňajších hodinách odišla k sestre do B. Tieto skutočnosti boli potvrdené
výsluchom či už otca, alebo sestry žalobkyne, resp. jej svokry a niet dôvod ich
spochybňovať, pretože sú logické, korešpondujú s výpoveďou žalobkyne, resp.
nespochybniteľný je čas zahraničnej dovolenky žalobkyne. Navyše však vykonaným
dokazovaním bola preukázaná aj závada v doručení, keď doručovateľka potvrdila, že
poštové zásielky, resp. aj oznámenie o uložení nechávala u svokry žalobkyne, ktorá bývala
neďaleko a táto sa v predmetný čas nezdržiavala, ako to vyplýva z výpovede, v D., ale bola
u svojej dcéry v K., kam každý rok chodí práve v dobe cirkevného sviatku (odpust).“.
Krajský súd následným uznesením č. k. 8 Co 255/2010-119 z 26. októbra 2010 rozsudok
okresného súdu znova zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Stalo sa tak jednak
z dôvodu, že okresný súd sa po prvom zrušujúcom uznesení krajského súdu mal z dôvodu
viazanosti právnym názorom krajského súdu o správnosti doručenia výpovede obmedziť iba
na rozhodnutie o uplatnenom nároku na náhradu mzdy. Krajský súd uviedol, že „Podľa
názoru odvolacieho súdu ani doplneným dokazovaním, ktoré vykonal prvostupňový súd,
nebolo preukázané pochybenie žalovaného pri doručovaní výpovede žalobkyni. Odvolací
súd mal za to, že po dobu od 1. 7. 2008 do 22. 7. 2008 žalobkyňa nepreukázala
vierohodným a nespochybniteľným spôsobom, že sa nezdržiavala v mieste trvalého bydliska
na adrese, na ktorú jej žalovaný doručoval skončenie pracovného pomeru, a pokiaľ túto
okolnosť dokazovala výsluchom svojich príbuzných, odvolací súd považoval výpovede
svedkov, príbuzných žalobkyne, za nevierohodné.“. Krajský súd neuviedol, prečo by
výpovede rodinných príslušníkov mali byť bez ďalšieho nevierohodné. Zároveň opomenul
skutočnosť, že vypočuté boli i iné osoby, než rodinní príslušníci sťažovateľky, napr.
doručovateľka pošty, ktorá potvrdila nesprávnosť doručovania, s čím sa krajský súd nijako
nevysporiadal. Uzneseniu krajského súdu tak chýba náležité odôvodnenie. Proti uzneseniu
krajského súdu č. k. 8 Co 255/2010-119 z 26. októbra 2010 podala sťažovateľka sťažnosť
ústavnému súdu. Uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 135/2011-7 z 13. apríla 2011 bola
sťažnosť odmietnutá, keďže žiadne „z napadnutých rozhodnutí nie je rozhodnutím
konečným, u ktorých by prípadné zásahy do základných práv sťažovateľky boli definitívne
a neodčiniteľné. Po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu bolo totiž vydané rozhodnutie
okresného súdu, proti ktorému sťažovateľka mala možnosť podať odvolanie, o ktorom by
rozhodoval odvolací súd. Preto v danej veci a v daný okamih je podanie ústavnej sťažnosti
predčasné, lebo pokiaľ by ústavný súd preskúmal sťažnosť predtým, ako o veci samej
definitívne rozhodne príslušný všeobecný súd, mohol by zasiahnuť do ich rozhodovacej
činnosti, a tak by nedodržal princíp subsidiarity ústavnej sťažnosti.“. Z dôvodu viazanosti
právnym názorom krajského súdu ďalším rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 115/2008-
129 z 2. februára 2011 bola žaloba sťažovateľky zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu
č. k. 8 Co 109/2011-148 z 24. mája 2011 bol rozsudok okresného súdu vo veci samej
potvrdený. Rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka jednak dovolaním a jednak
na ústavnom súde. Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 443/2011-7 zo 6. októbra 2011
bola sťažnosť odmietnutá ako neprípustná z dôvodu, že ochrany svojich práv sa
sťažovateľka domáhala aj v dovolacom konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Napokon uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 128/2011 z 30. januára 2013 doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľky 6. marca
2013 bolo dovolanie proti rozsudku krajského súdu odmietnuté ako neprípustné. Podľa
názoru najvyššieho súdu pokiaľ krajský súd mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred
súdom uznesením č. k. 8 Co 255/2010-119 z 26. októbra 2010, mala sťažovateľka podať
dovolanie proti tomuto uzneseniu a nie proti rozhodnutiu, ktorým sa konanie právoplatne
skončilo.
Ako to vyplýva z citovaných uznesení ústavného súdu, ústavný súd má právomoc
na konanie o ústavnej sťažnosti až v prípade právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov
vo veci samej (pokiaľ neprebieha konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku). Ústavná
sťažnosť je tak prípustná až proti rozhodnutiu, ktorým sa konanie právoplatne skončilo, aj
keď k porušeniu základných práv došlo rozhodnutím, ktorým sa konanie právoplatne
neskončilo a porušenie základných práv nemožno badať v rozhodnutí, ktorým sa konanie
právoplatne ukončilo.
Najvyšší súd naproti tomu pripúšťa dovolanie aj v prípade, ak vec ešte nie je
právoplatne skončená, pokiaľ obsahuje nejaký dovolací dôvod rozhodnutie, ktorým sa vec
síce právoplatne nekončí, ale ktoré nadobúda právoplatnosť.
Aj napriek rozdielnemu prístupu najvyššieho súdu a ústavného súdu
k preskúmavaniu rozhodnutí, ktorými nebolo konanie právoplatne skončené, ústavný súd už
vyslovil na základe sťažnosti sťažovateľky, že jeho právomoc je daná až v prípade, keď
predmetná vec nemôže byť preskúmavaná všeobecnými súdmi na základe riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov.
Postupom krajského súdu, najmä jeho uzneseniami č. k. 8 Co 168/2009-61 z 31. júla
2009 a č. k. 8 Co 255/2010-119 z 26. októbra 2010 bolo porušené základné právo
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Obsahom tohto práva je princíp
dvojinštančnosti konania, ktorý umožňuje účastníkovi konania podať proti rozhodnutiu súdu
účinný opravný prostriedok.
Zákonodarca pri rozhodovaní o odvolaní podľa Občianskeho súdneho poriadku
preferuje potvrdenie alebo zmenu prvostupňového rozhodnutia. Zrušiť rozhodnutie by mal
odvolací súd iba vtedy, ak sú splnené podmienky uvedené v § 221 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku. Ak teda odvolací súd zistil, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil
dôkazy (ako to bolo v tomto prípade) a nebolo potrebné vykonávať ďalšie dôkazy, mal
prvostupňové rozhodnutie zmeniť. V takom prípade by za splnenia ostatných podmienok
mohla sťažovateľka podať dovolanie. Svojím postupom ale krajský súd odňal sťažovateľke
možnosť konať pred súdom, keďže ju ukrátil o právo podať opravný prostriedok.
Možnosťou podať dovolanie v prípade zmeny prvostupňového rozsudku zákonodarca
sledoval to, aby stret právnych názorov dvoch stupňov súdov bez možnosti riadneho
opravného prostriedku posudzoval najvyšší súd. Zákonodarca síce zrušil možnosť podať
dovolanie v prípade, ak odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak, než
v skoršom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu, ktorý skoršie rozhodnutie zrušil, ale kompenzoval to ustanovením, podľa ktorého
môže dôjsť k zrušeniu rozsudku iba v taxatívne vymenovaných prípadoch, a ak tieto
nenastali (čo je aj daný prípad), má odvolací súd prvostupňové rozhodnutie zmeniť, aby
mohol účastník úspešný na prvom stupni, ale neúspešný na stupni druhom podať dovolanie.
Len takto bude naplnený princíp dvojinštančnosti konania a s ním súvisiace právo účastníka
konania na účinný opravný prostriedok. Odvolanie v tomto prípade nemožno považovať za
účinný opravný prostriedok, keďže v prípade zamietnutia žaloby prvostupňovým súdom je
odvolanie pri dvakrát vyslovenom právnom názore odvolacieho súdu iba formálnym, teda
nie reálnym a účinným opravným prostriedkom.
Ústavné právo sťažovateľky na súdnu ochranu porušil krajský súd uznesením č. k.
8 Co 168/2009-61 z 31. júla 2009, keďže, ako to vyplýva z následného zrušovacieho
uznesenia krajského súdu, skutočnosť doručenia výpovede mal za preukázanú, a teda mal
rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 115/2008-43 z 18. marca 2009 zmeniť a žalobu
zamietnuť. Keďže došlo k zrušeniu rozsudku, okresný súd bol toho názoru, že v otázke
doručenia výpovede môže doplniť dokazovanie, čo aj urobil, dospel k rovnakému záveru
ako v prvom rozsudku a ďalším rozsudkom č. k. 7 C 115/2008-94 z 19. mája 2010 znova
určil skončenie pracovného pomeru výpoveďou za neplatné. Keďže krajský súd
v zrušujúcom uznesení č. k. 8 Co 255/2010-119 z 26. októbra 2010 uviedol, že doručenie
výpovede mal za preukázané už v čase vydania uznesenia č. k. 8 Co 168/2009-61 z 31. júla
2009, mal rozsudok v súlade s ustanovením § 220 Občianskeho súdneho poriadku zmeniť,
keďže nenastal žiaden z taxatívne vymedzených dôvodov zrušenia prvostupňového
rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Týmto dvakrát
opakovaným postupom krajský súd znemožnil sťažovateľke podať proti zmeňujúcemu
rozsudku dovolanie, hoci na zrušenie rozhodnutí neexistoval zákonný dôvod.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označeného článku ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 109/2011
s tým, aby boli uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co 255/2010-119 z 26. októbra 2010,
rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 115/2008-129 z 2. februára 2011 a rozsudok krajského
súdu č. k. 8 Co 109/2011-148 z 24. mája 2011 vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok
okresného súdu č. k. 7 C 115/2008-129 z 2. februára 2011 o zamietnutí žaloby, zrušené
a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov
konania vo výške 676,24 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod
sp. zn. 8 Co 255/2010, resp. proti rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 255/2010-119
z 26. októbra 2010, treba považovať za oneskorene podanú, resp. za neprípustnú.
Podľa § 24 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak
a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa
rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli
splnené,
b) ústavný súd v tej istej veci koná,
c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Hoci ústavnému súdu nie je známe, kedy presne nadobudlo právoplatnosť uznesenie
krajského súdu č. k. 8 Co 255/2010-119 z 26. októbra 2010, je zrejmé, že sa tak muselo stať
ešte pred 2. februárom 2011, keď opätovne rozhodol vo veci okresný súd rozsudkom č. k.
7 C 115/2008-129 z 2. februára 2011. Preto sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu
3. mája 2013 bola podaná dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.
Odhliadnuc od uvedeného možno túto časť sťažnosti považovať aj za neprípustnú,
pretože sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol. Sťažovateľka totiž sama uvádza, že
uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co 255/2010-119 z 26. októbra 2010 napadla sťažnosťou
podanou ústavnému súdu, pričom uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 135/2011-7
z 13. apríla 2011 bola sťažnosť odmietnutá ako predčasná, keďže nesmerovala proti
konečnému rozhodnutiu vo veci samej.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 7 C 115/2008, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 115/2008-129 z 2. februára 2011 bolo
prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu
označenému právu sťažovateľky vo vzťahu k tejto časti konania mal krajský súd v rámci
odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.
K tomu treba poznamenať, že sťažovateľka aj využila právo podať odvolanie.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn.
8 Co 109/2011 treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľka vidí porušenie svojich práv v skutočnosti, že krajský súd dvoma
svojimi uzneseniami (č. k. 8 Co 168/2009-61 z 31. júla 2009 a č. k. 8 Co 255/2010-119
z 26. októbra 2010) zrušil pre ňu priaznivé rozsudky okresného súdu s tým, že
sťažovateľkou tvrdený dôvod neplatnosti výpovede (nedoručenie výpovede zákonným
spôsobom) nebol podľa názoru krajského súdu daný (výpoveď podľa neho bolo treba
považovať za doručenú). Za situácie, keď krajský súd vec odlišne posúdil, nebolo v súlade
so zákonom (s § 221 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) rozsudky zrušiť, ale správne
mali byť rozsudky okresného súdu krajským súdom zmenené (§ 220 Občianskeho súdneho
poriadku). Podľa presvedčenia sťažovateľky uvedenými protizákonnými postupmi
a rozhodnutiami krajského súdu bola sťažovateľke odňatá možnosť podať dovolanie,
prípustnosť ktorého by sa opierala o ustanovenie § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku. Krajský súd vytvoril situáciu, keď napokon v dôsledku jeho záväzného právneho
názoru rozhodol okresný súd v neprospech sťažovateľky a krajský súd tento rozsudok
potvrdil, pričom v zmysle § 238 Občianskeho súdneho poriadku nebolo už proti konečnému
rozsudku krajského súdu prípustné dovolanie. Preto uzneseniami krajského súdu č. k.
8 Co 168/2009-61 z 31. júla 2009, ako aj č. k. 8 Co 255/2010-119 z 26. októbra 2010 bola
sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom tým, že nemohla podať dovolanie podľa
§ 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Pokiaľ bola sťažovateľka tej mienky, že skoršími zrušujúcimi uzneseniami krajského
súdu jej bola odňatá možnosť podať dovolanie podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, mohla ktorékoľvek z týchto uznesení napadnúť dovolaním, prípustnosť ktorého
by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. K tomuto
právnemu názoru dospel napokon aj najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn.
1 Cdo 128/2011 z 30. januára 2013, ktorým dovolanie sťažovateľky proti rozsudku
krajského súdu č. k. 8 Co 109/2011-148 z 24. mája 2011 odmietol práve s takouto
argumentáciou. Sťažovateľka totiž dovolaním napadla rozsudok na základe rovnakej
argumentácie ako v konaní vedenom ústavným súdom.
Možno preto konštatovať, že v súvislosti s argumentáciou, ktorú sťažovateľka
vo vzťahu voči rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 109/2011-148 z 24. mája 2011 teraz
v konaní vedenom ústavným súdom uplatňuje, v minulosti nevyužila možnosť podať
dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti skorším zrušujúcim uzneseniam
krajského súdu, ktorými k namietanému porušeniu práva vlastne došlo (§ 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde). Preto teraz už nemožno na túto argumentáciu sťažovateľky prihliadnuť
a z jej pohľadu posudzovať konečný rozsudok krajského súdu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2013