Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 301/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť I. R., D., zastúpenej A. s. r. o., pre namietané porušenie

v konaniach vedených Okresným súdom Dolný

Kubín pod sp. zn. a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. ,

resp. sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2013

doručená sťažnosť I. R., D. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) v konaniach vedených Okresným

súdom Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským súdom

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. , resp. sp. zn. .

Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. mája 2013.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľka uzavrela

pracovnú zmluvu so S. D. (ďalej len „žalovaná“). Dňa 30. júna 2008 bolo sťažovateľke

odoslané oznámenie o skončení pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b)

. Sťažovateľka napadla výpoveď žalobou o určenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru a o náhradu mzdy. Rozsudkom okresného súdu č. k. -43

z 18. marca 2009 bolo určené, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou z 30. júna 2008

je neplatné.

Uznesením krajského súdu č. k. -61 z 31. júla 2009 bol rozsudok

okresného súdu z 18. marca 2009 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Podľa

názoru krajského súdu okresný súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Z toho vyplýva, že

umožnil okresnému súdu doplniť dokazovanie, lebo keby to tak nebolo, bol by rozsudok

okresného súdu zmenil. Okresný súd doplnil dokazovanie a rozsudkom č. k. 7 C 115/2008-

94 z 19. mája 2010 znova určil, že skončenie pracovného pomeru bolo neplatné z dôvodu

nedoručenia výpovede a nenastania fikcie doručenia. Žalovanú zaviazal aj na náhradu mzdy

sťažovateľke vo výške 8 594,82 €. Podľa názoru okresného súdu „Doplnením dokazovania

bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa sa zdržiavala v čase od 1. 7. 2008 do

22. 7. 2008 v mieste bydliska jedine dňa 11. 7. 2008 v poobedňajších hodinách s tým, že dňa

12. 7. 2008 v raňajších hodinách odišla k sestre do B. Tieto skutočnosti boli potvrdené

výsluchom či už otca, alebo sestry žalobkyne, resp. jej svokry a niet dôvod ich

spochybňovať, pretože sú logické, korešpondujú s výpoveďou žalobkyne, resp.

nespochybniteľný je čas zahraničnej dovolenky žalobkyne. Navyše však vykonaným

dokazovaním bola preukázaná aj závada v doručení, keď doručovateľka potvrdila, že

poštové zásielky, resp. aj oznámenie o uložení nechávala u svokry žalobkyne, ktorá bývala

neďaleko a táto sa v predmetný čas nezdržiavala, ako to vyplýva z výpovede, v D., ale bola

u svojej dcéry v K., kam každý rok chodí práve v dobe cirkevného sviatku (odpust).“.

Krajský súd následným uznesením č. k. -119 z 26. októbra 2010 rozsudok

okresného súdu znova zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Stalo sa tak jednak

z dôvodu, že okresný súd sa po prvom zrušujúcom uznesení krajského súdu mal z dôvodu

viazanosti právnym názorom krajského súdu o správnosti doručenia výpovede obmedziť iba

na rozhodnutie o uplatnenom nároku na náhradu mzdy. Krajský súd uviedol, že „Podľa

názoru odvolacieho súdu ani doplneným dokazovaním, ktoré vykonal prvostupňový súd,

nebolo preukázané pochybenie žalovaného pri doručovaní výpovede žalobkyni. Odvolací

súd mal za to, že po dobu od 1. 7. 2008 do 22. 7. 2008 žalobkyňa nepreukázala

vierohodným a nespochybniteľným spôsobom, že sa nezdržiavala v mieste trvalého bydliska

na adrese, na ktorú jej žalovaný doručoval skončenie pracovného pomeru, a pokiaľ túto

okolnosť dokazovala výsluchom svojich príbuzných, odvolací súd považoval výpovede

svedkov, príbuzných žalobkyne, za nevierohodné.“. Krajský súd neuviedol, prečo by

výpovede rodinných príslušníkov mali byť bez ďalšieho nevierohodné. Zároveň opomenul

skutočnosť, že vypočuté boli i iné osoby, než rodinní príslušníci sťažovateľky, napr.

doručovateľka pošty, ktorá potvrdila nesprávnosť doručovania, s čím sa krajský súd nijako

nevysporiadal. Uzneseniu krajského súdu tak chýba náležité odôvodnenie. Proti uzneseniu

krajského súdu č. k. -119 z 26. októbra 2010 podala sťažovateľka sťažnosť

ústavnému súdu. Uznesením ústavného súdu č. k. -7 z 13. apríla 2011 bola

sťažnosť odmietnutá, keďže žiadne „z napadnutých rozhodnutí nie je rozhodnutím

konečným, u ktorých by prípadné zásahy do základných práv sťažovateľky boli definitívne

a neodčiniteľné. Po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu bolo totiž vydané rozhodnutie

okresného súdu, proti ktorému sťažovateľka mala možnosť podať odvolanie, o ktorom by

rozhodoval odvolací súd. Preto v danej veci a v daný okamih je podanie ústavnej sťažnosti

predčasné, lebo pokiaľ by ústavný súd preskúmal sťažnosť predtým, ako o veci samej

definitívne rozhodne príslušný všeobecný súd, mohol by zasiahnuť do ich rozhodovacej

činnosti, a tak by nedodržal princíp subsidiarity ústavnej sťažnosti.“. Z dôvodu viazanosti

právnym názorom krajského súdu ďalším rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 115/2008-

129 z 2. februára 2011 bola žaloba sťažovateľky zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu

č. k. -148 z 24. mája 2011 bol rozsudok okresného súdu vo veci samej

potvrdený. Rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka jednak dovolaním a jednak

na ústavnom súde. Uznesením ústavného súdu č. k. -7 zo 6. októbra 2011

bola sťažnosť odmietnutá ako neprípustná z dôvodu, že ochrany svojich práv sa

sťažovateľka domáhala aj v dovolacom konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Napokon uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. januára 2013 doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľky 6. marca

2013 bolo dovolanie proti rozsudku krajského súdu odmietnuté ako neprípustné. Podľa

názoru najvyššieho súdu pokiaľ krajský súd mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred

súdom uznesením č. k. -119 z 26. októbra 2010, mala sťažovateľka podať

dovolanie proti tomuto uzneseniu a nie proti rozhodnutiu, ktorým sa konanie právoplatne

skončilo.

Ako to vyplýva z citovaných uznesení ústavného súdu, ústavný súd má právomoc

na konanie o ústavnej sťažnosti až v prípade právoplatného rozhodnutia všeobecných súdov

vo veci samej (pokiaľ neprebieha konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku). Ústavná

sťažnosť je tak prípustná až proti rozhodnutiu, ktorým sa konanie právoplatne skončilo, aj

keď k porušeniu základných práv došlo rozhodnutím, ktorým sa konanie právoplatne

neskončilo a porušenie základných práv nemožno badať v rozhodnutí, ktorým sa konanie

právoplatne ukončilo.

Najvyšší súd naproti tomu pripúšťa dovolanie aj v prípade, ak vec ešte nie je

právoplatne skončená, pokiaľ obsahuje nejaký dovolací dôvod rozhodnutie, ktorým sa vec

síce právoplatne nekončí, ale ktoré nadobúda právoplatnosť.

Aj napriek rozdielnemu prístupu najvyššieho súdu a ústavného súdu

k preskúmavaniu rozhodnutí, ktorými nebolo konanie právoplatne skončené, ústavný súd už

vyslovil na základe sťažnosti sťažovateľky, že jeho právomoc je daná až v prípade, keď

predmetná vec nemôže byť preskúmavaná všeobecnými súdmi na základe riadnych alebo

mimoriadnych opravných prostriedkov.

Postupom krajského súdu, najmä jeho uzneseniami č. k. -61 z 31. júla

2009 a č. k. -119 z 26. októbra 2010 bolo porušené základné právo

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa . Obsahom tohto práva je princíp

dvojinštančnosti konania, ktorý umožňuje účastníkovi konania podať proti rozhodnutiu súdu

účinný opravný prostriedok.

Zákonodarca pri rozhodovaní o odvolaní podľa

preferuje potvrdenie alebo zmenu prvostupňového rozhodnutia. Zrušiť rozhodnutie by mal

odvolací súd iba vtedy, ak sú splnené podmienky uvedené v § 221 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku. Ak teda odvolací súd zistil, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil

dôkazy (ako to bolo v tomto prípade) a nebolo potrebné vykonávať ďalšie dôkazy, mal

prvostupňové rozhodnutie zmeniť. V takom prípade by za splnenia ostatných podmienok

mohla sťažovateľka podať dovolanie. Svojím postupom ale krajský súd odňal sťažovateľke

možnosť konať pred súdom, keďže ju ukrátil o právo podať opravný prostriedok.

Možnosťou podať dovolanie v prípade zmeny prvostupňového rozsudku zákonodarca

sledoval to, aby stret právnych názorov dvoch stupňov súdov bez možnosti riadneho

opravného prostriedku posudzoval najvyšší súd. Zákonodarca síce zrušil možnosť podať

dovolanie v prípade, ak odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak, než

v skoršom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom odvolacieho

súdu, ktorý skoršie rozhodnutie zrušil, ale kompenzoval to ustanovením, podľa ktorého

môže dôjsť k zrušeniu rozsudku iba v taxatívne vymenovaných prípadoch, a ak tieto

nenastali (čo je aj daný prípad), má odvolací súd prvostupňové rozhodnutie zmeniť, aby

mohol účastník úspešný na prvom stupni, ale neúspešný na stupni druhom podať dovolanie.

Len takto bude naplnený princíp dvojinštančnosti konania a s ním súvisiace právo účastníka

konania na účinný opravný prostriedok. Odvolanie v tomto prípade nemožno považovať za

účinný opravný prostriedok, keďže v prípade zamietnutia žaloby prvostupňovým súdom je

odvolanie pri dvakrát vyslovenom právnom názore odvolacieho súdu iba formálnym, teda

nie reálnym a účinným opravným prostriedkom.

Ústavné právo sťažovateľky na súdnu ochranu porušil krajský súd uznesením č. k.

-61 z 31. júla 2009, keďže, ako to vyplýva z následného zrušovacieho

uznesenia krajského súdu, skutočnosť doručenia výpovede mal za preukázanú, a teda mal

rozsudok okresného súdu č. k. -43 z 18. marca 2009 zmeniť a žalobu

zamietnuť. Keďže došlo k zrušeniu rozsudku, okresný súd bol toho názoru, že v otázke

doručenia výpovede môže doplniť dokazovanie, čo aj urobil, dospel k rovnakému záveru

ako v prvom rozsudku a ďalším rozsudkom č. k. -94 z 19. mája 2010 znova

určil skončenie pracovného pomeru výpoveďou za neplatné. Keďže krajský súd

v zrušujúcom uznesení č. k. -119 z 26. októbra 2010 uviedol, že doručenie

výpovede mal za preukázané už v čase vydania uznesenia č. k. -61 z 31. júla

2009, mal rozsudok v súlade s ustanovením zmeniť,

keďže nenastal žiaden z taxatívne vymedzených dôvodov zrušenia prvostupňového

rozhodnutia podľa . Týmto dvakrát

opakovaným postupom krajský súd znemožnil sťažovateľke podať proti zmeňujúcemu

rozsudku dovolanie, hoci na zrušenie rozhodnutí neexistoval zákonný dôvod.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označeného článku v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby boli uznesenie krajského súdu č. k. -119 z 26. októbra 2010,

rozsudok okresného súdu č. k. -129 z 2. februára 2011 a rozsudok krajského

súdu č. k. -148 z 24. mája 2011 vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok

okresného súdu č. k. -129 z 2. februára 2011 o zamietnutí žaloby, zrušené

a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov

konania vo výške 676,24 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod

sp. zn. , resp. proti rozsudku krajského súdu č. k. -119

z 26. októbra 2010, treba považovať za oneskorene podanú, resp. za neprípustnú.

Podľa návrh nie je prípustný, ak

a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa

rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli

splnené,

b) ústavný súd v tej istej veci koná,

c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Hoci ústavnému súdu nie je známe, kedy presne nadobudlo právoplatnosť uznesenie

krajského súdu č. k. -119 z 26. októbra 2010, je zrejmé, že sa tak muselo stať

ešte pred 2. februárom 2011, keď opätovne rozhodol vo veci okresný súd rozsudkom č. k.

-129 z 2. februára 2011. Preto sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu

3. mája 2013 bola podaná dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Odhliadnuc od uvedeného možno túto časť sťažnosti považovať aj za neprípustnú,

pretože sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol. Sťažovateľka totiž sama uvádza, že

uznesenie krajského súdu č. k. -119 z 26. októbra 2010 napadla sťažnosťou

podanou ústavnému súdu, pričom uznesením ústavného súdu č. k. -7

z 13. apríla 2011 bola sťažnosť odmietnutá ako predčasná, keďže nesmerovala proti

konečnému rozhodnutiu vo veci samej.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. -129 z 2. februára 2011 bolo

prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu

označenému právu sťažovateľky vo vzťahu k tejto časti konania mal krajský súd v rámci

odvolacieho konania. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.

K tomu treba poznamenať, že sťažovateľka aj využila právo podať odvolanie.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn.

treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľka vidí porušenie svojich práv v skutočnosti, že krajský súd dvoma

svojimi uzneseniami (č. k. -61 z 31. júla 2009 a č. k. -119

z 26. októbra 2010) zrušil pre ňu priaznivé rozsudky okresného súdu s tým, že

sťažovateľkou tvrdený dôvod neplatnosti výpovede (nedoručenie výpovede zákonným

spôsobom) nebol podľa názoru krajského súdu daný (výpoveď podľa neho bolo treba

považovať za doručenú). Za situácie, keď krajský súd vec odlišne posúdil, nebolo v súlade

so zákonom (s ) rozsudky zrušiť, ale správne

mali byť rozsudky okresného súdu krajským súdom zmenené (§ 220 Občianskeho súdneho

poriadku). Podľa presvedčenia sťažovateľky uvedenými protizákonnými postupmi

a rozhodnutiami krajského súdu bola sťažovateľke odňatá možnosť podať dovolanie,

prípustnosť ktorého by sa opierala o ustanovenie § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku. Krajský súd vytvoril situáciu, keď napokon v dôsledku jeho záväzného právneho

názoru rozhodol okresný súd v neprospech sťažovateľky a krajský súd tento rozsudok

potvrdil, pričom v zmysle nebolo už proti konečnému

rozsudku krajského súdu prípustné dovolanie. Preto uzneseniami krajského súdu č. k.

-61 z 31. júla 2009, ako aj č. k. -119 z 26. októbra 2010 bola

sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom tým, že nemohla podať dovolanie podľa

.

Pokiaľ bola sťažovateľka tej mienky, že skoršími zrušujúcimi uzneseniami krajského

súdu jej bola odňatá možnosť podať dovolanie podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku, mohla ktorékoľvek z týchto uznesení napadnúť dovolaním, prípustnosť ktorého

by sa opierala o ustanovenie . K tomuto

právnemu názoru dospel napokon aj najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn.

z 30. januára 2013, ktorým dovolanie sťažovateľky proti rozsudku

krajského súdu č. k. -148 z 24. mája 2011 odmietol práve s takouto

argumentáciou. Sťažovateľka totiž dovolaním napadla rozsudok na základe rovnakej

argumentácie ako v konaní vedenom ústavným súdom.

Možno preto konštatovať, že v súvislosti s argumentáciou, ktorú sťažovateľka

vo vzťahu voči rozsudku krajského súdu č. k. -148 z 24. mája 2011 teraz

v konaní vedenom ústavným súdom uplatňuje, v minulosti nevyužila možnosť podať

dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti skorším zrušujúcim uzneseniam

krajského súdu, ktorými k namietanému porušeniu práva vlastne došlo (§ 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde). Preto teraz už nemožno na túto argumentáciu sťažovateľky prihliadnuť

a z jej pohľadu posudzovať konečný rozsudok krajského súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013