Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 326/2013
PDF · 251.04 KB
No categories available
IV. ÚS 326/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť R. C..., t. č. vo výkone väzby, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
porušenia čl. 2 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 10 ods. 1
a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 34
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Krajskej prokuratúry
v Žiline vo veci vedenej pod č. k. 1 Kn 330/12-17 a jej prípisom z 19. marca 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2013
doručená sťažnosť R. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 26 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 149 ústavy a práv podľa čl. 10 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako
aj porušenia čl. 34 dohovoru postupom Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská
prokuratúra“) vo veci vedenej pod č. k. 1 Kn 330/12-17 a jej prípisom z 19. marca 2013
(ďalej len „prípis z 19. marca 2013“ alebo „napadnutý prípis“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal potom, ako bol v Žilinskom
večerníku uverejnený o jeho „osobe článok, ktorý neoprávnene zasiahol do [jeho] práv...,
trestné oznámenie pre ohováranie a poškodzovanie cudzích práv“ na autorku tohto článku
A. Ž. (ďalej len „autorka článku“).
Sťažovateľ ďalej uvádza: „Poverený vyšetrovateľ trestné oznámenie odmietol, [on]
proti nemu... sťažnosť nepodal, pretože... usúdil, že to v Žiline nemá význam. Avšak zaujalo
[ho], že v ňom uvádzal, že meno A. Ž. je len pseudonym. Neuviedol však jej pravé meno ani
dôvod prečo ho neuvádza.“.
Následne sťažovateľ ako oprávnená osoba požiadal Okresné riaditeľstvo Policajného
zboru, odbor kriminálnej polície Žilina (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) o kópiu trestného
spisu, preštudovaním ktorého zistil, že v zápisnici o trestnom oznámení boli začiernené
osobné údaje (meno, priezvisko, adresa, podpis) autorky článku.
Keďže sťažovateľ považoval takýto postup vyšetrovateľa okresného riaditeľstva
za nezákonný a účelový, podal Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len
„generálna prokuratúra“) na vyšetrovateľa trestné oznámenie s odôvodnením, že „svojím
konaním spáchal tr. činy zneužitie právomoci verejného činiteľa, marenie spravodlivosti
a pozmeňovanie úradných listín“.
Generálna prokuratúra odstúpila toto trestné oznámenie krajskej prokuratúre, ktorá
ho vyhodnotila ako podnet – žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa – a odstúpila ho
na vybavenie Okresnej prokuratúre Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“). Podľa
vyjadrenia sťažovateľa okresná prokuratúra prípisom č. k. 1 Pn 781/12-6 zo 14. februára
2013 posúdila postup vyšetrovateľa okresného riaditeľstva za zákonný a k utajeniu
identifikácie autorky článku uviedla, že už 24. augusta 2012 pri zápisničnom doplnení
trestného oznámenia prejavila obavu, že by v prípade odhalenie jej identity mohlo zo strany
sťažovateľa dôjsť k prípadnej pomste voči nej. Uznesenie okresného riaditeľstva sp. zn.
ORP-794/1-OVK-ZA-2012 z 12. septembra 2012 bolo preto koncipované tak, aby z neho
nebolo zrejmé skutočné meno autorky tohto článku, ale len jej pseudonym. Keďže
sťažovateľ požiadal o vyhotovenie fotokópie vyšetrovacieho spisu, boli vzhľadom na postoj
autorky článku vykonané opatrenia smerujúce k tomu, aby sa sťažovateľ nedozvedel jej
meno, dátum narodenia, bydlisko, telefónne číslo, a z toho dôvodu boli tieto údaje
vyčiernené. Prokurátorka okresnej prokuratúry v ňom taktiež poukázala na písomnú žiadosť
autorky článku z 1. februára 2013, v ktorej požiadala okresné riaditeľstvo o neoznámenie jej
osobných údajov sťažovateľovi.
Sťažovateľ považoval vyjadrenie prokurátorky okresnej prokuratúry
za nezodpovedajúce skutočnosti a poukazoval na spisový prehľad vyšetrovacieho spisu
(na jednotlivé čísla listov), z ktorého je podľa jeho názoru jednoznačne zrejmé, že žiadne
„zápisničné doplnenie“ nemôže existovať, a toto bolo podľa neho vyprodukované
„dodatočne zo spätným dátumom“. Taktiež spochybňuje aj relevanciu písomnej žiadosti
autorky článku o utajenie jej osobných údajov.
Keďže sťažovateľ nebol spokojný s vybavením svojho podnetu, „podal opravný
prostriedok nadriadenej prokuratúre“, v ktorom už okrem uvedených námietok poukázal
aj na „čl. 10 dohovoru“, z ktorého je „zrejmé, že... 20. 8. 12 neviem kto nazrel do spisu
a robil si kópie... 24. 8. 12 uvedená osoba vypovedala. Čiže ak to bola ona, je to
neštandartný postup. Umožniť tejto osobe si dopredu spraviť obhajobu. Za ďalšie, nie je
zrejmé v akom procesnom postavení osoba nahliadajúca bola, svedok? Ten nemá v zmysle
§ 69 ods. 1 tr. por. na to právo.“.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že odôvodnenie napadnutého prípisu krajskej
prokuratúry „je v podstate tá istá demagógia ako v prípade okresnej prokuratúry. Jeho
argument o analogickej aplikácii § 136 ods. 2 tr. por. je zúfalý alibizmus. Sám cituje ods. 4
citovaného zákona, že je potrebný súhlas prokurátora no zabudol spomenúť, že súhlas
neexistuje. Pokiaľ tým súhlasom myslí zamietnutie mojich podnetov, tak nemá poňatia
o zmysle a podstate trestného poriadku.“.
Sťažovateľ sa v sťažnosti zmieňuje o bývalej zamestnankyni (zapisovateľke)
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) a vyjadruje presvedčenie, že utajovanou
autorkou článku je práve ona. Dožiadaním adresovaným okresnému súdu zistil, že táto
zamestnankyňa bola „prepustená za podozrivých okolností súvisiacich s trestným
oznámením“, a to tesne „po konaní o mojom trestnom oznámení“. Z uvedeného sťažovateľ
vyvodzuje, že toto je dôvod, prečo orgány prokuratúry odmietli jeho podnety ako
nedôvodné.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Namietané práva R. C. rozhodnutím krajskej prokuratúry v Žiline zo dňa
19. marca 2013 sp. zn. 1 Kn 330/12-17 ako aj postupom, ktorý predchádzal vydaniu
rozhodnutia porušené boli (čl. 2 ods. 2, čl. 26, čl. 46 ods. 1, čl. 149 ústavy SR a čl. 10
ods. 1, čl. 13, čl. 34 dohovoru).
2. Napadnuté rozhodnutie ústavný súd SR zrušuje a vec vracia na nové prejednanie
a rozhodnutie.
3. Ústavný súd SR priznáva R. C. primerané finančné zadosťučinenie v sume
20 000 €..., ktoré mu je povinná zaplatiť krajská prokuratúra do 2 mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa
čl. 26 a čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 149 ústavy a práv podľa čl. 10 ods. 1
a čl. 13 dohovoru, ako aj porušenie čl. 34 dohovoru postupom krajskej prokuratúry vo veci
vedenej pod sp. zn. 1 Kn 330/12 a jej prípisom z 19. marca 2013.
Sťažovateľ proti prípisu okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 781/12-6 zo 14. februára
2013 podal „v zmysle § 34 ods. 1 cit. zákona opravný prostriedok nadriadenej
prokuratúre“, o ktorom rozhodovala krajská prokuratúra a vybavila ho prípisom
z 19. marca 2013.
Krajská prokuratúra v napadnutom prípise poučila sťažovateľa tak, že „Vo vzťahu
k opakovanému podnetu vás formálne poučujem podľa § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre tak, že ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor
len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.“. Keďže sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „ďalší
opakovaný tretí podnet by nemal žiadnu právnu účinnosť, pretože jeho podmienkou sú nové
skutočnosti ktorými nedisponujem“, navrhuje, aby ústavný súd uplatnil svoju právomoc
a preskúmal prípis krajskej prokuratúry z 19. marca 2013.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 2 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru
Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány
prokuratúry či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu [§ 31 ods. 2 a § 34
ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o prokuratúre“)], pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov
prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať
a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je
ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli
(m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06, I. ÚS 138/09).
Podľa § 31 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. Podľa § 32 ods. 2 zákona o prokuratúre
podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby
alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu
svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný
prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie
porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých
vykonanie je podľa zákona oprávnený. Podľa § 32 ods. 1 zákona o prokuratúre podnet
možno podať na ktorejkoľvek prokuratúre. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre
podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu
opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného
ustanovenia ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený
v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa
rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť
s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.
Podľa stabilnej rozhodovacej praxe ústavného súdu má sťažovateľ právo len na to,
aby jeho oznámenie, „opravné prostriedky“, resp. podnety boli vybavené kompetentným
orgánom činným v trestnom konaní v kontexte jeho zákonného splnomocnenia a v rozsahu
jeho kompetencií. Zákonnou povinnosťou krajskej prokuratúry bolo teda na podnet
sťažovateľa primeraným spôsobom reagovať. Túto povinnosť krajská prokuratúra splnila
tým, že svojím prípisom z 19. marca 2013 zaujala stanovisko k námietkam sťažovateľa.
Skutočnosť, že krajská prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami sťažovateľa,
nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že sťažovateľovi bolo upreté právo na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne iné s týmto postupom súvisiace práva, ako
napr. právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
Krajská prokuratúra v prípise z 19. marca 2013 uviedla:
„Keďže prvý podnet bol na úrovni okresnej prokuratúry vybavený zaslaním vám
vyrozumenia pod č. k. 1 Pn 781/12-16 zo 14. 02. 2013, nami vybavované podanie
predstavuje opakovaný podnet v zmysle § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre (č. 153/2001 Z. z.
v platnom znení).“
Krajská prokuratúra odloženie opakovaného podnetu sťažovateľa ako nedôvodného
odôvodnila takto:
„Prokurátorka okresnej prokuratúry vo svojom vyrozumení, s ktorým nesúhlasíte,
poukázala na ustanovenie § 136 ods. 2 Tr. por. s tým, že sa v tomto prípade analogicky
aplikovalo na osobu novinárky, ktorá podala vyjadrenie ako osoba, ktorú ste označili
za podozrivú zo spáchania trestného činu.
Trestné právo procesné (na rozdiel od trestného práva hmotného) umožňuje použitie
analógie (čo v tomto konkrétnom prípade znamená, že ustanovenia výslovne uvedené
v Trestnom poriadku pre štádium konania po začatí trestného stíhania sa môžu obdobne
použiť aj na štádium konania pred začatím trestného stíhania, ale po podaní trestného
oznámenia), a preto postup vyšetrovateľa, resp. aj prokurátorky pri vybavení vášho podnetu
nemožno označiť za nezákonný.
Pri použití postupu smerujúceho k utajeniu totožnosti svedka v zmysle § 136 ods. 4
Tr. por. je potrebný súhlas prokurátora, pričom tento musí logicky zvažovať pomer
okolností, ktoré opodstatňujú ochranu záujmov svedka formou neuvedenia jeho totožnosti
oproti záujmu iného účastníka trestného konania na možnosti riadneho uplatňovania práv
pri hájení svojich záujmov.
V tomto prípade vzhľadom na fakt, že ďalšie riešenie vášho oznámenia pre údajné
ohováranie v súvislosti s inkriminovaným novinovým článkom je bezpredmetné, a to ešte
aj bez ohľadu na vyhodnocovanie formálnych znakov (najmä absencie úmyslu) trestného
činu, už len z dôvodu, že ste boli napokon aj právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný
zločin vraždy, nemožno ani v naznačenom smere vyhodnotiť záver dozorujúcej prokurátorky
o opodstatnenosti ochrany totožnosti novinárky ako neprimeraný.“
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že krajská prokuratúra v napadnutom
prípise zrozumiteľne a presvedčivo reagovala na relevantné námietky sťažovateľa
smerujúce k preskúmaniu zákonnosti postupu prokurátorky okresnej prokuratúry, ako
aj vyšetrovateľa okresného riaditeľstva. Závery krajskej prokuratúry, podľa ktorých postup
prokurátorky okresnej prokuratúry, ktorá vyhodnotila postup vyšetrovateľa okresného
riaditeľstva ako zákonný, bol v súlade so zákonom, nemožno podľa názoru ústavného súdu
považovať za arbitrárny. Samotná skutočnosť, že krajská prokuratúra sťažovateľovi
neodpovedala v súlade s jeho predstavami a názormi, ešte neznamená, že by tým malo dôjsť
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ústavy a práva
podľa čl. 13 dohovoru.
Ústavný súd nezistil, že by opakovaný podnet nebol riadne podľa zákona
o prokuratúre preskúmavaný nadriadeným prokurátorom podľa platných právnych noriem,
ako to tvrdí sťažovateľ, a takisto nebola zistená žiadna príčinná súvislosť medzi označenými
základnými právami podľa ústavy a právami podľa dohovoru, ktorá by odôvodňovala
prípadné prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia orgánov verejnej moci
za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(m. m. IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
V zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06,
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach danej veci nič
nesignalizuje, že by postupom krajskej prokuratúry a jej napadnutým prípisom malo dôjsť
k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva v spojení s článkom ústavy a práva
podľa dohovoru tak, že by to umožňovalo vysloviť porušenie jeho práva po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti po predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú
neopodstatnenosť.
2. K namietanému porušeniu ostatných v sťažnosti uvedených základných práv
a článkov podľa ústavy, ako aj práv a článkov podľa dohovoru
Porušenie základného práva podľa čl. 26 ústavy (ktoré zaručuje slobodu prejavu
a právo na informácie) a práva podľa čl. 10 dohovoru (ktoré zaručuje slobodu prejavu)
sťažovateľ namieta z rovnakých dôvodov, ako porušenie svojich ostatných označených
základných práv a článkov ústavy a práv a článkov dohovoru.
Ak ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom a uznesením krajského
súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak to
isté platí aj o základnom práve podľa čl. 26 ústavy a práve podľa čl. 10 dohovoru, ktoré
majú materiálnu povahu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej orgán verejnej moci zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného (materiálneho) charakteru, ku ktorým
patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 26 ústavy a právo podľa čl. 10 dohovoru, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že orgán verejnej moci súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základného práva
podľa čl. 26 ústavy a práva podľa čl. 10 dohovoru by bolo teda možné uvažovať len vtedy,
ak by zo strany orgánu verejnej moci primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných
práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.
v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 149 ústavy, ústavný súd
konštatuje, že toto ustanovenie ústavy vyjadruje, resp. určuje právny základ fungovania
prokuratúry Slovenskej republiky, a nie základné práva, ktoré sú zaručené v druhej hlave
ústavy. Preto nemožno čl. 149 ústavy samostatne aplikovať (a teda ani namietať jeho
porušenie) v konaní o porušení individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb
alebo právnických osôb podľa čl. 127 ústavy prostredníctvom sťažnosti pred ústavným
súdom (napr. I. ÚS 24/98, II. ÚS 810/00, II. ÚS 165/07). Vzhľadom na túto skutočnosť, že
sťažovateľ namieta porušenie označeného článku ústavy, porušenie ktorého nemožno
samostatne namietať pred ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy, bolo potrebné
sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho práva podľa čl. 34 dohovoru. Podľa tohto
článku dohovoru môže Európsky súd pre ľudské práva prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek
jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb, ktoré sa považujú
za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo jeho protokolmi.
Z uvedeného je zrejmé, že namietané porušenie tohto článku dohovoru neprichádza
v okolnostiach danej veci vôbec do úvahy.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi (napr. jeho žiadosťou o ustanovenie právneho
zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2013