Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 326/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť R. C..., t. č. vo výkone väzby, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a ,

porušenia a a práv podľa

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 34

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Krajskej prokuratúry

v Žiline vo veci vedenej pod č. k. -17 a jej prípisom z 19. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2013

doručená sťažnosť R. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“), porušenie a a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako

aj porušenia čl. 34 dohovoru postupom Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská

prokuratúra“) vo veci vedenej pod č. k. -17 a jej prípisom z 19. marca 2013

(ďalej len „prípis z 19. marca 2013“ alebo „napadnutý prípis“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal potom, ako bol v Žilinskom

večerníku uverejnený o jeho „osobe článok, ktorý neoprávnene zasiahol do [jeho] práv...,

trestné oznámenie pre ohováranie a poškodzovanie cudzích práv“ na autorku tohto článku

A. Ž. (ďalej len „autorka článku“).

Sťažovateľ ďalej uvádza: „Poverený vyšetrovateľ trestné oznámenie odmietol, [on]

proti nemu... sťažnosť nepodal, pretože... usúdil, že to v Žiline nemá význam. Avšak zaujalo

[ho], že v ňom uvádzal, že meno A. Ž. je len pseudonym. Neuviedol však jej pravé meno ani

dôvod prečo ho neuvádza.“.

Následne sťažovateľ ako oprávnená osoba požiadal Okresné riaditeľstvo Policajného

zboru, odbor kriminálnej polície Žilina (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) o kópiu trestného

spisu, preštudovaním ktorého zistil, že v zápisnici o trestnom oznámení boli začiernené

osobné údaje (meno, priezvisko, adresa, podpis) autorky článku.

Keďže sťažovateľ považoval takýto postup vyšetrovateľa okresného riaditeľstva

za nezákonný a účelový, podal Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len

„generálna prokuratúra“) na vyšetrovateľa trestné oznámenie s odôvodnením, že „svojím

konaním spáchal tr. činy zneužitie právomoci verejného činiteľa, marenie spravodlivosti

a pozmeňovanie úradných listín“.

Generálna prokuratúra odstúpila toto trestné oznámenie krajskej prokuratúre, ktorá

ho vyhodnotila ako podnet – žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa – a odstúpila ho

na vybavenie Okresnej prokuratúre Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“). Podľa

vyjadrenia sťažovateľa okresná prokuratúra prípisom č. k. -6 zo 14. februára

2013 posúdila postup vyšetrovateľa okresného riaditeľstva za zákonný a k utajeniu

identifikácie autorky článku uviedla, že už 24. augusta 2012 pri zápisničnom doplnení

trestného oznámenia prejavila obavu, že by v prípade odhalenie jej identity mohlo zo strany

sťažovateľa dôjsť k prípadnej pomste voči nej. Uznesenie okresného riaditeľstva sp. zn.

ORP-794/1-OVK-ZA-2012 z 12. septembra 2012 bolo preto koncipované tak, aby z neho

nebolo zrejmé skutočné meno autorky tohto článku, ale len jej pseudonym. Keďže

sťažovateľ požiadal o vyhotovenie fotokópie vyšetrovacieho spisu, boli vzhľadom na postoj

autorky článku vykonané opatrenia smerujúce k tomu, aby sa sťažovateľ nedozvedel jej

meno, dátum narodenia, bydlisko, telefónne číslo, a z toho dôvodu boli tieto údaje

vyčiernené. Prokurátorka okresnej prokuratúry v ňom taktiež poukázala na písomnú žiadosť

autorky článku z 1. februára 2013, v ktorej požiadala okresné riaditeľstvo o neoznámenie jej

osobných údajov sťažovateľovi.

Sťažovateľ považoval vyjadrenie prokurátorky okresnej prokuratúry

za nezodpovedajúce skutočnosti a poukazoval na spisový prehľad vyšetrovacieho spisu

(na jednotlivé čísla listov), z ktorého je podľa jeho názoru jednoznačne zrejmé, že žiadne

„zápisničné doplnenie“ nemôže existovať, a toto bolo podľa neho vyprodukované

„dodatočne zo spätným dátumom“. Taktiež spochybňuje aj relevanciu písomnej žiadosti

autorky článku o utajenie jej osobných údajov.

Keďže sťažovateľ nebol spokojný s vybavením svojho podnetu, „podal opravný

prostriedok nadriadenej prokuratúre“, v ktorom už okrem uvedených námietok poukázal

aj na „čl. 10 dohovoru“, z ktorého je „zrejmé, že... 20. 8. 12 neviem kto nazrel do spisu

a robil si kópie... 24. 8. 12 uvedená osoba vypovedala. Čiže ak to bola ona, je to

neštandartný postup. Umožniť tejto osobe si dopredu spraviť obhajobu. Za ďalšie, nie je

zrejmé v akom procesnom postavení osoba nahliadajúca bola, svedok? Ten nemá v zmysle

na to právo.“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že odôvodnenie napadnutého prípisu krajskej

prokuratúry „je v podstate tá istá demagógia ako v prípade okresnej prokuratúry. Jeho

argument o analogickej aplikácii je zúfalý alibizmus. Sám cituje ods. 4

citovaného zákona, že je potrebný súhlas prokurátora no zabudol spomenúť, že súhlas

neexistuje. Pokiaľ tým súhlasom myslí zamietnutie mojich podnetov, tak nemá poňatia

o zmysle a podstate .“.

Sťažovateľ sa v sťažnosti zmieňuje o bývalej zamestnankyni (zapisovateľke)

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) a vyjadruje presvedčenie, že utajovanou

autorkou článku je práve ona. Dožiadaním adresovaným okresnému súdu zistil, že táto

zamestnankyňa bola „prepustená za podozrivých okolností súvisiacich s trestným

oznámením“, a to tesne „po konaní o mojom trestnom oznámení“. Z uvedeného sťažovateľ

vyvodzuje, že toto je dôvod, prečo orgány prokuratúry odmietli jeho podnety ako

nedôvodné.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Namietané práva R. C. rozhodnutím krajskej prokuratúry v Žiline zo dňa

19. marca 2013 sp. zn. -17 ako aj postupom, ktorý predchádzal vydaniu

rozhodnutia porušené boli (, , , SR a

ods. 1, čl. 13, čl. 34 dohovoru).

2. Napadnuté rozhodnutie ústavný súd SR zrušuje a vec vracia na nové prejednanie

a rozhodnutie.

3. Ústavný súd SR priznáva R. C. primerané finančné zadosťučinenie v sume

20 000 €..., ktoré mu je povinná zaplatiť krajská prokuratúra do 2 mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa

a , porušenie a a práv podľa

a čl. 13 dohovoru, ako aj porušenie čl. 34 dohovoru postupom krajskej prokuratúry vo veci

vedenej pod sp. zn. a jej prípisom z 19. marca 2013.

Sťažovateľ proti prípisu okresnej prokuratúry č. k. -6 zo 14. februára

2013 podal „v zmysle § 34 ods. 1 cit. zákona opravný prostriedok nadriadenej

prokuratúre“, o ktorom rozhodovala krajská prokuratúra a vybavila ho prípisom

z 19. marca 2013.

Krajská prokuratúra v napadnutom prípise poučila sťažovateľa tak, že „Vo vzťahu

k opakovanému podnetu vás formálne poučujem podľa

o prokuratúre tak, že ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor

len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.“. Keďže sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „ďalší

opakovaný tretí podnet by nemal žiadnu právnu účinnosť, pretože jeho podmienkou sú nové

skutočnosti ktorými nedisponujem“, navrhuje, aby ústavný súd uplatnil svoju právomoc

a preskúmal prípis krajskej prokuratúry z 19. marca 2013.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

v spojení s a práva podľa dohovoru

Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa je

nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány

prokuratúry či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu [§ 31 ods. 2 a § 34

ods. 2 o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o prokuratúre“)], pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov

prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať

a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je

ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli

(m. m. , a , ).

Podľa § 31 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu

a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov

a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený

vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa

osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. Podľa § 32 ods. 2 zákona o prokuratúre

podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu

svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný

prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie

porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých

vykonanie je podľa zákona oprávnený. Podľa § 32 ods. 1 zákona o prokuratúre podnet

možno podať na ktorejkoľvek prokuratúre. Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre

podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu

opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného

ustanovenia ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený

v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa

rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť

s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa stabilnej rozhodovacej praxe ústavného súdu má sťažovateľ právo len na to,

aby jeho oznámenie, „opravné prostriedky“, resp. podnety boli vybavené kompetentným

orgánom činným v trestnom konaní v kontexte jeho zákonného splnomocnenia a v rozsahu

jeho kompetencií. Zákonnou povinnosťou krajskej prokuratúry bolo teda na podnet

sťažovateľa primeraným spôsobom reagovať. Túto povinnosť krajská prokuratúra splnila

tým, že svojím prípisom z 19. marca 2013 zaujala stanovisko k námietkam sťažovateľa.

Skutočnosť, že krajská prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami sťažovateľa,

nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že sťažovateľovi bolo upreté právo na inú právnu

ochranu podľa , prípadne iné s týmto postupom súvisiace práva, ako

napr. právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Krajská prokuratúra v prípise z 19. marca 2013 uviedla:

„Keďže prvý podnet bol na úrovni okresnej prokuratúry vybavený zaslaním vám

vyrozumenia pod č. k. -16 zo 14. 02. 2013, nami vybavované podanie

predstavuje opakovaný podnet v zmysle zákona o prokuratúre (č.

v platnom znení).“

Krajská prokuratúra odloženie opakovaného podnetu sťažovateľa ako nedôvodného

odôvodnila takto:

„Prokurátorka okresnej prokuratúry vo svojom vyrozumení, s ktorým nesúhlasíte,

poukázala na ustanovenie s tým, že sa v tomto prípade analogicky

aplikovalo na osobu novinárky, ktorá podala vyjadrenie ako osoba, ktorú ste označili

za podozrivú zo spáchania trestného činu.

Trestné právo procesné (na rozdiel od trestného práva hmotného) umožňuje použitie

analógie (čo v tomto konkrétnom prípade znamená, že ustanovenia výslovne uvedené

v pre štádium konania po začatí trestného stíhania sa môžu obdobne

použiť aj na štádium konania pred začatím trestného stíhania, ale po podaní trestného

oznámenia), a preto postup vyšetrovateľa, resp. aj prokurátorky pri vybavení vášho podnetu

nemožno označiť za nezákonný.

Pri použití postupu smerujúceho k utajeniu totožnosti svedka v zmysle § 136 ods. 4

je potrebný súhlas prokurátora, pričom tento musí logicky zvažovať pomer

okolností, ktoré opodstatňujú ochranu záujmov svedka formou neuvedenia jeho totožnosti

oproti záujmu iného účastníka trestného konania na možnosti riadneho uplatňovania práv

pri hájení svojich záujmov.

V tomto prípade vzhľadom na fakt, že ďalšie riešenie vášho oznámenia pre údajné

ohováranie v súvislosti s inkriminovaným novinovým článkom je bezpredmetné, a to ešte

aj bez ohľadu na vyhodnocovanie formálnych znakov (najmä absencie úmyslu) trestného

činu, už len z dôvodu, že ste boli napokon aj právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný

zločin vraždy, nemožno ani v naznačenom smere vyhodnotiť záver dozorujúcej prokurátorky

o opodstatnenosti ochrany totožnosti novinárky ako neprimeraný.“

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že krajská prokuratúra v napadnutom

prípise zrozumiteľne a presvedčivo reagovala na relevantné námietky sťažovateľa

smerujúce k preskúmaniu zákonnosti postupu prokurátorky okresnej prokuratúry, ako

aj vyšetrovateľa okresného riaditeľstva. Závery krajskej prokuratúry, podľa ktorých postup

prokurátorky okresnej prokuratúry, ktorá vyhodnotila postup vyšetrovateľa okresného

riaditeľstva ako zákonný, bol v súlade so zákonom, nemožno podľa názoru ústavného súdu

považovať za arbitrárny. Samotná skutočnosť, že krajská prokuratúra sťažovateľovi

neodpovedala v súlade s jeho predstavami a názormi, ešte neznamená, že by tým malo dôjsť

k porušeniu jeho základného práva podľa v spojení s a práva

podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by opakovaný podnet nebol riadne podľa zákona

o prokuratúre preskúmavaný nadriadeným prokurátorom podľa platných právnych noriem,

ako to tvrdí sťažovateľ, a takisto nebola zistená žiadna príčinná súvislosť medzi označenými

základnými právami podľa a právami podľa dohovoru, ktorá by odôvodňovala

prípadné prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia orgánov verejnej moci

za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(m. m. , ).

V zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ,

).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach danej veci nič

nesignalizuje, že by postupom krajskej prokuratúry a jej napadnutým prípisom malo dôjsť

k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva v spojení s článkom a práva

podľa dohovoru tak, že by to umožňovalo vysloviť porušenie jeho práva po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti po predbežnom

prerokovaní odmietol podľa pre zjavnú

neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu ostatných v sťažnosti uvedených základných práv

a článkov podľa , ako aj práv a článkov podľa dohovoru

Porušenie základného práva podľa (ktoré zaručuje slobodu prejavu

a právo na informácie) a práva podľa čl. 10 dohovoru (ktoré zaručuje slobodu prejavu)

sťažovateľ namieta z rovnakých dôvodov, ako porušenie svojich ostatných označených

základných práv a článkov a práv a článkov dohovoru.

Ak ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom a uznesením krajského

súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa , tak to

isté platí aj o základnom práve podľa a práve podľa dohovoru, ktoré

majú materiálnu povahu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej orgán verejnej moci zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného (materiálneho) charakteru, ku ktorým

patrí aj základné právo vyplývajúce z a právo podľa dohovoru, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že orgán verejnej moci súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až . O prípadnom porušení základného práva

podľa a práva podľa dohovoru by bolo teda možné uvažovať len vtedy,

ak by zo strany orgánu verejnej moci primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp.

v spojení s ich porušením (napr. alebo ).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie , ústavný súd

konštatuje, že toto ustanovenie vyjadruje, resp. určuje právny základ fungovania

prokuratúry Slovenskej republiky, a nie základné práva, ktoré sú zaručené v druhej hlave

. Preto nemožno samostatne aplikovať (a teda ani namietať jeho

porušenie) v konaní o porušení individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb

alebo právnických osôb podľa prostredníctvom sťažnosti pred ústavným

súdom (napr. , , ). Vzhľadom na túto skutočnosť, že

sťažovateľ namieta porušenie označeného článku , porušenie ktorého nemožno

samostatne namietať pred ústavným súdom v konaní podľa , bolo potrebné

sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho práva podľa čl. 34 dohovoru. Podľa tohto

článku dohovoru môže Európsky súd pre ľudské práva prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek

jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od skupiny osôb, ktoré sa považujú

za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných dohovorom alebo jeho protokolmi.

Z uvedeného je zrejmé, že namietané porušenie tohto článku dohovoru neprichádza

v okolnostiach danej veci vôbec do úvahy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

aj v tejto časti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi (napr. jeho žiadosťou o ustanovenie právneho

zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013