Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 222/2013
PDF · 204.2 KB
No categories available
III. ÚS 222/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia O., P., zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. P. R., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. P. R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Partizánske v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 724/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť občianskeho združenia O., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta
2012 doručená sťažnosť občianskeho združenia O., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Partizánske (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Er 724/2008.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že postupom okresného súdu (exekučného súdu,
pozn.) v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „odmietnutím pripustenia sťažovateľa do predmetného
exekučného konania a oznámením, že Okresný súd... nebude reagovať na návrhy
organizácie O“.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že v napadnutom konaní vedenom okresným súdom
«podaním, ktoré bolo exekučnému súdu doručené dňa 4.1.2012 oznámila vstup do konania
ako vedľajší účastník na strane povinného - spotrebiteľa a žiadala o odklad exekúcie
vedenej pod sp. zn. 2 Er/724/2008 a jej následné zastavenie. Listom zo dňa 11. 6. 2012...
bolo združeniu O. oznámené, že „aj s ohľadom na judikatúru NS SR sp. zn. 1 Cdo 106/2008,
že vedľajšie účastníctvo v exekučnom konaní je vylúčené. Rovnako súd nebude reagovať
na návrhy O... na odklad a zastavenie exekúcie ako vedľajšieho účastníka, nakoľko
v exekučnom konaní vedľajšie účastníctvo nie je prípustné.“».
Sťažovateľ nesúhlasí s postupom okresného súdu v napadnutom konaní a uvádza,
že gramatickým a logickým výkladom § 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) «možno dospieť
k záveru, že zákonodarca vyslovene priznáva združeniam (pôsobiacim na ochranu
spotrebiteľa v zmysle § 1 predmetného zákona) postavenie účastníka konania nielen
v prípade, ak je samotným navrhovateľom tzn. podá návrh na začatie konania vo veci samej
ale aj v prípade, ak sa stane neskôr účastníkom už prebiehajúceho konania „byť účastníkom
konania“. Navyše zákonom o ochrane spotrebiteľa došlo k transformácií Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch na ochranu
spotrebiteľských záujmov za účelom dosiahnuť maximálnu procesnú ochranu spotrebiteľa.
Predmetné ustanovenie § 25 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa nerozlišuje
medzi konaním exekučným a občianskym, preto nie je s ohľadom na zmysel tohto
ustanovenia, ktorým je ochrana spotrebiteľa možné a správne vykladať toto ustanovenie
reštriktívne. Navyše § 25 zákona o ochrane spotrebiteľa nepriznáva súdu právo preskúmať,
či je združenie oprávnené vstúpiť do konania nakoľko mu vyslovene priznáva toto právo len
pri podávaní návrhu na začatie konania... (bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu
preskúmať, či je tento subjekt oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania).
Postup titulného súdu je v danom prípade formalistický neberúc do úvahy prínos združenia
O. do samotného konania pričom svojim postupom znemožnil vstup vedľajšieho účastníka
do konania a odoprel mu tak právo na spravodlivé konanie.».
Podľa názoru sťažovateľa zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) „hlavne nevylučuje vstup vedľajšieho účastníka do konania. Aj z doslovného
výkladu ust. § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP)
vyplýva, že ustanovenia tohto zákona sa použijú ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Nakoľko zákon vstup vedľajšieho účastníka vyslovene explicitne nevylučuje osobitným
ustanovením, nie je dôvod na nepripustenie vedľajšieho účastníka do konania.
Z predmetného konania navyše vyplýva, že dané exekučné konanie má charakter sporového
konania, čím je naplnený ďalší predpoklad mienený príslušnými ustanoveniami o vstupe
vedľajšieho účastníka do konania... Základným predpokladom na vstup vedľajšieho
účastníka do konania je existencia konania, ktoré má charakter sporu (tzv. sporové
konanie). Exekučné konanie, ktoré upravuje osobitný predpis (Exekučný poriadok) je
relatívne samostatným druhom civilného procesu, ktorý však spĺňa všetky znaky sporového
konania.“, pričom „súd sa ani náznakom nezaoberal konkrétnou situáciou, ktorá vznikla
podaním združenia O. a uviedol len rozhodnutie Najvyššieho súdu... na základe, ktorého
usúdil vylúčenie vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní. Podaním združenia O. sa
podľa vlastných tvrdení vôbec nezaoberal a zaoberať ani neplánoval, ako možno usúdiť zo
strohého znenia oznámenia. Okresný súd... sa teda absolútne nedostatočne a neadekvátne
vysporiadal s tvrdeniami organizácie O. List dokonca ani neobsahuje výrok o tom, že sa
vstup do konania zamieta.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol o nej nálezom, v ktorom vysloví, že jeho základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené, prikáže okresnému súdu v napadnutom konaní
„pripustiť vstup organizácie O., Združenie na ochranu práv spotrebiteľov... ako vedľajšieho
účastníka na strane povinného“, prizná sťažovateľovi finančné zadosťučinenie a náhradu
trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Er 724/2008, ku ktorému malo dôjsť príliš formalistickým postupom
okresného súdu, ktorý v napadnutom konaní „neberúc do úvahy prínos združenia O.
do samotného konania... znemožnil vstup vedľajšieho účastníka do konania“.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ústavnosti
(čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou
či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne
ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci
všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade,
ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného
prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 363/09,
II. ÚS 463/2011, III. ÚS 188/2012).
Z citovanej bohatej a ustálenej judikatúry vyplýva pre konanie ústavného súdu
o predbežne prerokúvanej sťažnosti úloha posúdiť, či reakcia okresného súdu na oznámenie
sťažovateľa o jeho vstupe do exekučného konania v pozícii vedľajšieho účastníka poprela
účel prípadného vedľajšieho účastníctva právnickej osoby zameranej na ochranu práv
spotrebiteľov a či tak signalizuje možný záver o porušení označených práv sťažovateľa
pri meritórnom rozhodovaní o jeho sťažnosti.
Podľa § 93 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi
alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku,
pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je
alebo nie je.
Podľa § 93 ods. 2 OSP ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi
alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana
práv podľa osobitného predpisu.
Podľa § 93 ods. 3 OSP do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu
niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho
účastníctva súd rozhodne len na návrh.
Podľa § 93 ods. 4 OSP v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti
ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka,
ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.
Podľa § 3 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo
združovať sa spolu s inými spotrebiteľmi v združeniach a prostredníctvom týchto združení
v súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov,
ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach
spotrebiteľov.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa združenie podľa odseku 1 môže
na základe plnomocenstva zastupovať spotrebiteľa v konaniach pred štátnymi orgánmi
o uplatňovaní jeho práv vrátane náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa.
Z citovaných ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa, no i zo samotného názvu
tohto právneho predpisu vyplýva, že účelom tzv. spotrebiteľského práva je ochrana subjektu
súkromno-právneho vzťahu, ktorý je spotrebiteľom. Ide o ochranu subjektu právneho
vzťahu „slabšieho“ oproti predajcovi (dodávateľovi) vo sfére vyjednávacej sily i znalosti
dotknutej oblasti obchodu [rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 27. júna 2000
v spojených veciach Océano Group Editorial (C – 240-244/98), bod 25], to všetko v záujme
dosiahnutia reálnej spravodlivej rovnováhy v predmetnom právnom vzťahu. Dokazuje to aj
dôvodová správa k zákonu č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, a ktorá doplnenie § 93 OSP o nový odsek 2 odôvodňuje tým, že „úprava má
za cieľ umožniť širšiu ochranu osobám na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické
osoby najmä združenia a súvisí aj s transpozíciou rôznych smerníc určených na ochranu
spotrebiteľa, osôb, vo vzťahu ku ktorým bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania
a pod.“.
Dosiahnutiu vymedzeného účelu zodpovedá teda aj existencia združení zameraných
na účinnú ochranu oprávnených záujmov a práv spotrebiteľov a aj ich oprávnenie vstupovať
do súdnych či administratívnych konaní, ktorých účastníkom je spotrebiteľ. Združenia
na ochranu spotrebiteľa (do tejto skupiny patrí aj sťažovateľ) sú teda prioritne zamerané
na ochranu fyzických osôb v tých právnych vzťahoch, ktorých obsah udeľuje fyzickým
osobám právny status spotrebiteľa. Vznik spotrebiteľských právnych vzťahov, na účel
ochrany ktorých pôsobia i združenia na ochranu spotrebiteľa, sa teda viaže na právny úkon
fyzickej osoby konajúcej so spotrebiteľským motívom podľa § 2 písm. a) zákona o ochrane
spotrebiteľa.
V exekučnom konaní dochádza k nútenému vymoženiu povinnosti z právneho
vzťahu, ktorého obsah už je právoplatne a vykonateľne judikovaný. Právoplatnosťou
a vykonateľnosťou súdneho rozhodnutia o obsahu spotrebiteľského právneho vzťahu
nadobúda tento právny vzťah v perspektíve núteného výkonu novú kvalitu. Fyzická osoba,
ktorej bola v nachádzacom konaní uložená hmotno-právna povinnosť nerozlučne spätá
s pozíciou spotrebiteľa, sa na základe právoplatnosti a vykonateľnosti súdneho rozhodnutia
v spojení s právnou skutočnosťou spočívajúcou v dobrovoľnom nesplnení uloženej
povinnosti a s právnou skutočnosťou podania návrhu na začatie exekučného konania stáva
povinným. Žiadna z uvedených determinujúcich právnych skutočností však už nie je
motivovaná spotrebiteľsky, nie je bytostne spätá s pozíciou fyzickej osoby ako spotrebiteľa.
Fyzická osoba sa v konaní o nútenom výkone rozhodnutia týkajúceho sa
spotrebiteľského právneho vzťahu nestáva povinným preto, lebo napĺňa legálno-definičné
znaky spotrebiteľa, ale preto, že dobrovoľne nesplnila povinnosť právoplatne potvrdenú
kompetentným orgánom verejnej moci. A tak hoci je účelom exekučného práva aj ochrana
povinného pred nadmernými zásahmi prostriedkami núteného výkonu rozhodnutia, určite
ním nie je ochrana fyzickej osoby z titulu jej spotrebiteľskej pozície. Jednoducho v takom
exekučnom konaní, o aké ide aj v prerokovávanej veci, nezohráva fakt, že povinný bol
v základnom (nachádzacom) konaní charakterizovaný ako spotrebiteľ, žiadnu právne
významnú úlohu. Z uvedeného dôvodu upretie vedľajšej intervencie združeniu zameranému
na ochranu spotrebiteľov v exekučnom konaní nemožno považovať za postup, ktorým by
exekučný súd popieral účel a zmysel zákonných právnych noriem vymedzujúcich
postavenie takýchto združení, a tým im neústavne obmedzoval, resp. odnímal ich základné
právo na súdnu ochranu. Priestor pre účinnejšiu ochranu povinného, ktorý bol
v nachádzacom konaní spotrebiteľom, otvára § 25 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa
explicitne umožňujúci spotrebiteľovi dať sa v akomkoľvek konaní pred orgánmi verejnej
moci (a teda aj v exekučnom konaní) zastúpiť spotrebiteľským združením.
Ústavný súd dospel k záveru, že interpretácia relevantných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku a zákona o ochrane spotrebiteľa okresným súdom rešpektovala
požiadavku ústavnej konformity výkladu podústavných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4
ústavy). Vo svetle prerokovávanej sťažnosti pritom nie je rozhodujúce jednoznačné
ustálenie charakteru exekučného konania z pohľadu jeho (ne)sporovosti. To už je totiž
otázka zákonnosti, ktorej „pánmi“ sú podľa už citovanej judikatúry všeobecné súdy,
a ústavný súd, ako už bolo uvedené, do uplatňovania zákonnosti všeobecnými súdmi môže
vstúpiť len vtedy, ak dochádza k popieraniu zmyslu a účelu zákonnej právnej úpravy
s následkom nedovoleného obmedzenia (alebo dokonca odňatia) základných práv a slobôd.
Keďže však v posudzovanom prípade ústavný súd popretie účelu existencie a zákonom
priznaných oprávnení združení zameraných na ochranu spotrebiteľov v kritizovanom
exekučnom konaní už pri predbežnom prerokovaní vylúčil, bolo potrebné odmietnuť
predloženú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2013