Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 197/2013
PDF · 221.11 KB
No categories available
IV. ÚS 197/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júna 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti D. Z., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. P. D., Ž., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/430/2007, za účasti Okresného súdu Žilina, takto
rozhodol:
1. Základné právo D. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C/430/2007 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
7 C/430/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. D. Z. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto
eur), ktorú jej j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť D. Z. trovy konania v sume 275,94 €
(slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právneho zástupcu
JUDr. P. D., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2013
doručená sťažnosť D. Z., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. D.,
Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
7 C/430/2007, predmetom ktorého je rozhodovanie o návrhu na určenie spoluvlastníctva
nehnuteľnosti (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:
„... Sťažovateľka podala na Okresný súd v Žiline dňa 18. 10. 2007 návrh na určenie,
že je spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. 294 Správa katastra Ž. v kat. úz.
Ž.
Sťažovateľka tvrdí, že k prieťahom v konaní došlo predovšetkým v dôsledku
nekonania súdu vo veci, nakoľko do podania tejto sťažnosti nedošlo vo veci k žiadnym
podstatným produktívnym úkonom na základe ktorých by mohlo byť vo veci rozhodnuté –
vytýčenie termínu pojednávania a pod.
V snahe zjednať nápravu sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy v predmetnom
súdnom konaní k rukám predsedu Okresného súdu v Žiline, ktorý na sťažnosť reagoval
písomným vyjadrením zo dňa 19. 12. 2011.
Dôkaz: vyjadrenie k sťažnosti predsedom Okresného súdu Žilina SprS/443/2011
zo dňa 19. 12. 2011.
Sťažovateľka síce so závermi predsedu súdu uvedenými vo vyjadrení k sťažnosti
nesúhlasila, avšak túto akceptovala, nakoľko očakávala, že dôjde k náprave a urýchleniu
súdneho konania.
Z ďalšieho priebehu však jednoznačne vyplýva, že naďalej dochádza
k neodôvodneným prieťahom konania a to vo väčšej miere, ako pred podaním sťažnosti
predsedovi okresného súdu.
Sťažovateľka je takto vystavená trvalej psychickej traume.
Na strane navrhovateľky dochádza k trvalému vzniku škody, nakoľko nemôže
profitovať na svojom vlastníctve, ktorého určenia je navrhovateľka nútená sa domáhať
súdnou cestou, i keď z predložených dokladov, ktoré predložila odporcovi ako aj súdu
jednoznačne vyplýva, že spoluvlastnícky podiel, ktorý je predmetom sporu jednoznačne
legálne nadobudla.
Na viac vzhľadom na neustále prieťahy v súdnom konaní, nie sú jej vyplácané
dividendy v súvislosti s jej podielmi, a ktorých sa bude musieť znova domáhať, vzhľadom na
postoj vedenia odporcu súdnou cestou, čo z hľadiska jej posudzovania súdneho konania,
vzhľadom na doterajší priebeh bude pre ňu prakticky nedosiahnuteľné.
Sťažovateľka tvrdí, že k prieťahom v konaní dochádza hlavne zavinením súdu. Aj
keby pripustila, že k prieťahom dochádza z dôvodu zaťaženosti súdu a zložitosti konania,
nemožno tým ospravedlniť častú pasivitu, resp. neproduktívne konanie súdu. Vlastným
konaním, či pasivitou sťažovateľka k prieťahom neprispela a ak áno, tak vzhľadom na dobu
konania v minimálnej miere.“
Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd vydal
tento nález:
„1. Základné právo Z. D., nar... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej Republiky a v čl. ods. 2 Listiny základných práv a
slobôd Okresným súdom v Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/430/2007
bolo porušené.
2. Okresnému súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/430/2007 prikazuje
konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi Z. D. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €,
ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Okresný súd v Žiline je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške
275,94 € na účet právneho zástupcu JUDr. P. D., vedený v T. a. s., č. účtu...“
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením č. k. IV. ÚS 197/2013-8
z 5. apríla 2013 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 22. apríla 2013 povereného
predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania,
a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti.
Poverený predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 13. mája 2013
(sp. zn. 1 SprS/212/2013, doručenom ústavnému súdu 17. mája 2013) okrem iného uviedol,
že sa stotožňuje s vyjadrením zákonnej sudkyne v označenej veci.
V priloženom vyjadrení k sťažnosti zákonná sudkyňa uviedla:
„Navrhovateľka podala návrh dňa 8. 10. 2007 proti označeným odporcom v počte
82.
Vzhľadom k tomu, že podanie nebolo úplné súd dňa 9. 11. 2007 vyzval navrhovateľku
na odstránenie vád podania.
Dňa 30. 11. 2007 navrhovateľka požiadala súd o predĺženie lehoty na odstránenie
vád podania o 20 dní – súd jej žiadosti vyhovel.
Dňa 3. 1. 2008 navrhovateľka zobrala späť návrh voči odporcom 1-81 späť
a rozšírila návrh o 120 odporcov.
O vyššie uvedených procesných podaniach bolo potrebné rozhodnúť a doručiť
účastníkom. Pri doručovaní návrhu a procesných rozhodnutí súd zistil, že niektorí
odporcovia zomreli pred podaním návrhu, niektorí po podaní návrhu, niektorým nebolo
možné doručiť na adresy označené v návrhu. V tejto súvislosti súd vykonal množstvo
procesných úkonov – zisťovanie právnych nástupcov, oznámenie o ich vstupe do konania,
zisťovanie ich pobytu aj cez dožiadané súdy v ČR, opätovné doručovanie, rozhodnutie
u niektorých účastníkov o doručovaní ukladaním do súdneho spisu, nakoľko nebolo možné
ustanoviť opatrovníka. Súd uvedené procesné úkony vykonával priebežne, avšak vzhľadom
na veľký počet odporcov pre vyššie uvedené procesné prekážky nebolo možné vytýčiť termín
pojednávania. Po ustálení okruhu účastníkov na strane odporcov, v snahe zhospodárniť
konanie vzhľadom na veľký počet účastníkov na strane odporcov (120) bolo rozhodnuté
o ustanovení spoločného zástupcu, ktoré rozhodnutie nadobudlo ppl dňom 13. 4. 2012.
Už v roku 2011 som upozorňovala v zmysle ust. § 30 ods. 4 Zákona NR SR
č. 385/2000 Z. z. na vysoký nápad vecí v agendách v mojom senáte, že nie je možné
vybavovať veci priebežne bez zbytočných prieťahov aj napriek mojej snahe vyplývajúcej
z osobnej zodpovednosti k práci, v roku 2012 došlo ešte k výraznejšiemu nápadu oproti
predchádzajúcim rokom, na čo sme upozorňovali aj v rámci občianskoprávneho grémia,
keď navyše v septembri 2012 došlo k hromadnému podaniu žalôb vo veľkom počte, čo
spôsobilo enormné zaťaženie všetkých pracovníkov v mojom senáte, v takejto situácii,
vzhľadom na enormnú zaťaženosť nebolo v mojich silách vytýčiť termín pojednávania skôr.
Termín pojednávania som vytýčila na 26. 6. 2013.“
Predseda okresného súdu súčasne oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil
od ústneho prerokovania sťažnosti.
Právny zástupca sťažovateľky vo svojom podaní z 27. mája 2013 (doručenom
ústavnému súdu 31. mája 2013) na výzvu ústavného súdu uviedol, že trvá na svojej
sťažnosti v celom rozsahu a nemá čo k veci, resp. k vyjadreniu okresného súdu, dodať.
Súčasne oznámil, že sťažovateľka súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.
Ústavný súd v nadväznosti na vyjadrenia účastníkov konania k ústnemu
pojednávaniu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej
veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,
o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného
súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Predmetom namietaného konania okresného súdu je rozhodovanie o návrhu
sťažovateľky na určenie vlastníckeho podielu v majetku urbariátu (t. j. o určenie
vlastníckeho práva). Návrh smeroval pôvodne proti 82 odporcom a aktuálne smeruje proti
120 odporcom. Podľa názoru ústavného súdu ide o vec, ktorá síce tvorí štandardnú súčasť
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nevykazuje znaky právnej zložitosti; skutkovo
je však vzhľadom na meniaci sa okruh účastníkov (aj v dôsledku úmrtí niektorých odporcov
a s nimi spojených dedičských konaní) zložitá. Ústavný súd je však toho názoru, že ani tieto
skutočnosti nemôžu ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania okresného súdu (päť a pol roka)
bez nariadenia pojednávania vo veci.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd
zastáva názor, že správanie sťažovateľky ako žalobkyne v napadnutom konaní v zásade
nemalo vplyv na doterajšiu dĺžku konania, nemohol však prehliadnuť, že okresný súd musel
sťažovateľku vyzývať na upravenie jej návrhu na začatie konania, zaplatenie súdneho
poplatku a vyzývať ju aj na oznámenie ďalších skutočností relevantných na rozhodnutie.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
Z predloženého spisu, zo sťažnosti, ako aj z vyjadrení okresného súdu zistil, že okresnému
súdu bol 8. októbra 2007 doručený návrh „o určenie podielov“ sťažovateľky v majetku
urbariátu smerujúci proti 82 odporcom.
Okresný súd uznesením č. k. 7 C 430/2007-22 z 9. novembra 2007 vyzval
navrhovateľku (sťažovateľku), aby doplnila a spresnila svoj návrh; sťažovateľka na výzvu
okresného súdu zareagovala 3. januára 2008 tak, že vzala pôvodný návrh proti odporcom
v 1. – 81. rade späť a zároveň rozšírila svoj návrh na 120 odporcov.
Okresný súd uznesením č. k. 7 C/430/2007-33 z 19. septembra 2008 rozhodol
o zastavení konania voči odporcom v 1., 2., 3., 5., 6., 9., 12., 13., 15., 18., 21., 22., 23., 29.,
32., 33., 34., 35., 36., 37., 40., 42., 46., 47., 48., 50., 51., 53., 55., 56., 57., 59., 61., 63., 67.,
69., 70., 72., 73., 76. a 81. rade s tým, že o trovách konania rozhodne v konečnom
rozhodnutí vo veci samej.
Okresný súd uznesením č. k. 7 C/430/2007-42 z 23. februára 2009 pripustil vstup
ďalších účastníkov na strane odporcov do konania. Odporca v 2. rade (V. B.) navrhol
okresnému súdu 11. marca 2009, aby „nariadil verejné pojednávanie vo veci“. Právny
zástupca odporcov doručil okresnému súdu 12. marca 2009 „vyjadrenie vo veci podielov
k spisu 7 C 430/2007“.
Okresný súd vyzval 13. mája 2009 sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku,
ktorý zaplatila 15. júna 2009.
Okresný súd ďalej 1. decembra 2009 vyžiadal spisy a rozhodnutia od Správy katastra
Ž. so vzťahom k listu vlastníctva č. 294 pre katastrálne územie Ž. a výzvou z 1. decembra
2009 zisťoval dátum úmrtia E. K., odporkyne v 29. rade, ktorý mu poskytol Matričný úrad
mesta Ž. 11. decembra 2009 (10. december 2008).
Okresný súd uznesením č. k. 7 C/430/2007-95 z 24. marca 2010 zastavil konanie
voči odporcom v 63. a v 87. rade.
Okresný súd uznesením č. k. 7 C/430/2007-95 z 18. januára 2011 rozhodol, že
písomnosti doručované odporcovi v 29b. rade sa budú doručovať uložením v súdnom spise.
Procesné úkony, ktoré okresný súd v relevantnom období vykonával, súviseli s jeho
dožiadaniami iných okresných súdov vrátane okresných súdov v Českej republike (piati
z odporcov mali trvalé bydlisko v Českej republike).
Okresný súd uznesením č. k. 7 C/430/2007-191 z 23. augusta 2011 rozhodol o tom,
že písomnosti doručované odporkyni v 34h. rade z dôvodu nezistenia miesta jej pobytu sa
budú doručovať uložením v súdnom spise.
Okresný súd uznesením č. k. 7 C/430/2007-195 z 21. decembra 2011 na základe jeho
výzvy z 24. marca 2010 všetkým členom urbariátu, ktorí sa k nej postupne vyjadrovali,
ustanovil (odporcom v 1. – 104. rade) spoločného zástupcu odporcu v 2. rade (V. B.),
pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 13. apríla 2012.
Následne okresný súd bol vo veci nečinný a až na základe sťažnosti sťažovateľky
z 19. decembra 2011 adresovanej predsedovi okresného súdu následne nariadil termín
pojednávania na 26. jún 2013.
Z vyžiadaného spisu okresného súdu vyplýva, že okresný súd dosiaľ v namietanom
konaní realizoval len procesné úkony spojené so zisťovaním trvalého pobytu účastníkov
konania a s rozhodovaním o zmene okruhu účastníkov konania a taktiež rozhodol aj
o ustanovení spoločného zástupcu 104 odporcom v konaní. Ústavný súd však pripúšťa, že aj
keď vec, ktorá je predmetom namietaného konania, tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, vzhľadom na počet účastníkov konania (na strane odporcov
120) a na ich meniaci sa počet je skutkovo zložitá.
Ústavný súd však nemohol akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrení zákonnej
sudkyne okresného súdu, ako „... vysoký nápad vecí v agendách v mojom senáte, že nie je
možné vybavovať veci priebežne bez zbytočných prieťahov aj napriek mojej snahe
vyplývajúcej z osobnej zodpovednosti k práci, v roku 2012 došlo ešte k výraznejšiemu
nápadu oproti predchádzajúcim rokom, na čo sme upozorňovali aj v rámci
občianskoprávneho grémia, keď navyše v septembri 2012 došlo k hromadnému podaniu
žalôb vo veľkom počte, čo spôsobilo enormné zaťaženie všetkých pracovníkov v mojom
senáte, v takejto situácii, vzhľadom na enormnú zaťaženosť nebolo v mojich silách vytýčiť
termín pojednávania skôr...“. V uvedenej súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju
ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06), podľa ktorej nadmerné množstvo
vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika
nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalší počet
pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej
neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v konaní a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za
pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale
aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m.
napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Ústavný súd dospel k záveru, že so zreteľom na doterajší priebeh napadnutého
konania, v ktorom bolo nariadené prvé pojednávanie až na 26. jún 2013, t. j. po vyše päť
a pol roku od jeho začatia, a teda dosiaľ nebolo rozhodnuté vo veci samej, došlo v konaní
neefektívnou činnosťou okresného súdu, ako aj jeho nečinnosťou v dĺžke viac ako jedného
roka (najmä počas celého roka 2012) k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom
okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C/430/2007 konal
bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, čo
odôvodňuje „neúmernou dĺžkou prieťahov a psychickou ujmou, ktorá jej v dôsledku toho
vzniká“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti
prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
7 C/430/2007, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu (skutková zložitosť
veci), ale aj skutočnosť, že konanie vo veci sťažovateľky nebolo do rozhodnutia ústavného
súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 500 € za primerané
finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. D.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá
bola 781 €.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to
každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16
ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2013