Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 262/2013
PDF · 134.6 KB
No categories available
III. ÚS 262/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. Š., B., zastúpeného spoločnosťou JUDr. J., s. r. o.,
B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. F. G., pre namietané porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 C 132/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. S. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2013
doručená sťažnosť Ing. S. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 132/2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 6. júla 2012 podal okresnému súdu návrh
na vydanie predbežného opatrenia, ktorým žiadal, aby „odporca Mestská časť B. zastavil
ako predčasné konanie o odstránení stavby do času vyporiadania sa so sťažovateľom
ohľadne jeho ohlásenej jednoduchej stavby“. Okresný súd uznesením č. k. 17 C 132/2012-
23 zo 16. júla 2012 rozhodol, že konanie o nariadení predbežného opatrenia zastavuje
z dôvodu nedostatku svojej právomoci. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal
sťažovateľ 27. júla 2012 odvolanie. Dňa 11. septembra 2012 Krajský súd v Bratislave
uvedené uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V priebehu
ďalšieho konania okresný súd viackrát vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu, čo aj
obratom urobil (24. novembra 2012, 11. januára 2013 a 21. februára 2013). Následne
okresný súd uznesením č. k. 17 C 132/2012-70 z 11. marca 2013 rozhodol, že „postupuje
právnu vec vecne a miestne príslušnému Krajskému súdu v Bratislave“; uvedené
rozhodnutie bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa 26. marca 2013 a proti nemu
nie je prípustné odvolanie.
Sťažovateľ je presvedčený, že v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným
prieťahom, a tým k porušeniu jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy,
pretože vyriešenie takej jednoduchej veci, akou je nariadenie predbežného opatrenia
v zákonom ustanovenej 30-dňovej lehote, by sa nemalo bezdôvodne predlžovať
nič neriešiacimi úkonmi súdu na 263 dní. Sťažnosť sťažovateľa na zbytočné prieťahy
v predmetnom konaní vyhodnotila predsedníčka okresného súdu (listom domučeným mu
4. februára 2013) ako neodôvodnenú.
Sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný
súd v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 132/2012 porušil jeho základné právo podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, aby okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov
a zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 361,96 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03,
III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 132/2012.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie označeného práva vychádza
ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu... K stavu právnej
istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom
predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným
rozhodnutím súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07). Ústavný súd
taktiež vyslovil, že ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy,
ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie týchto práv označeným orgánom verejnej
moci ešte mohlo trvať. To znamená, že ústavný súd pri skúmaní porušenia označeného
práva zohľadňuje aj to, či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty
v jeho veci, pretože len v takom prípade možno uvažovať o jeho porušení (IV. ÚS 226/04,
IV. ÚS 202/2010). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza
k porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť odmietne
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to bez ohľadu
na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02, IV. ÚS 103/07).
Vychádzajúc z opisu procesných úkonov uvádzaných sťažovateľom ústavný súd
zistil, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (3. mája 2013) okresný súd o žiadnom
návrhu sťažovateľa nerozhodoval, pretože uznesením č. k. 17 C 132/2012-70 z 11. marca
2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 26. marca 2013, rozhodol, že „postupuje právnu vec
vecne a miestne príslušnému Krajskému súdu v Bratislave“.
Na základe uvedenej skutočnosti bolo treba danú vec posudzovať so zreteľom
na čl. 2 ods. 2 ústavy ako takú, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní
právnej neistoty sťažovateľa skončila pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto bola
sťažnosť odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnená
(podobne napr. III. ÚS 317/2010, III. ÚS 447/2010, III. ÚS 217/2011). Z tohto dôvodu bolo
bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uvedených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júna 2013