Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 354/2013
PDF · 183.6 KB
No categories available
II. ÚS 354/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva a práva
vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Nitra sp. zn.
10 Er 439/2005 z 13. apríla 2011(sp. zn. Rvp 14431/2012 a sp. zn. Rvp 14433/2012), sp. zn.
7 Er 340/2006 z 5. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 14432/2012 a sp. zn. 14434/2012) a sp. zn. 7 Er
384/20103 z 18. apríla 2012 (sp. zn. Rvp 16200/2012), ako aj vo veci namietaného
porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 CoE 151/2012 z 15. augusta 2012 (sp. zn.
Rvp 14431/2012 a sp. zn. Rvp 14433/2012), sp. zn. 15 CoE 145/2012 z 10. augusta 2012
(sp. zn. Rvp 14432 a sp. zn. 14434/2012) a sp. zn. 11 CoE 107/2012 z 26. septembra 2012
(sp. zn. Rvp 16200/2012) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14431/2012 až
sp. zn. Rvp 14434/2012 a sp. zn. Rvp 16200/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré
bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14431/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. decembra
2012 doručené štyri a 21. decembra 2012 jedna sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie základného práva a práva vlastniť
majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl.
1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 dohovoru postupom
a uzneseniami Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 Er 439/2005 z 13.
apríla 2011(sp. zn. Rvp 14431/2012 a sp. zn. Rvp 14433/2012), sp. zn. 7 Er 340/2006 z 5.
apríla 2012 (sp. zn. Rvp 14432/2012 a sp. zn. 14434/2012) a sp. zn. 7 Er 384/20103 z 18.
apríla 2012 (sp. zn. Rvp 16200/2012), ako aj porušenie základného práva a práva vlastniť
majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu, základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uzneseniami Krajského súdu
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE 151/2012 z 15. augusta 2012 (sp. zn.
Rvp 14431/2012 a sp. zn. Rvp 14433/2012), sp. zn. 15 CoE 145/2012 z 10. augusta 2012
(sp. zn. Rvp 14432 a sp. zn. 14434/2012) a sp. zn. 11 CoE 107/2012 z 26. septembra 2012
(sp. zn. Rvp 16200/2012).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť
podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru dlžníci priamo
v úverovej zmluve splnomocnili tam sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu, ktorá
v prípade, ak dlžníci svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnia, mala oprávnenie
podpísať v mene dlžníkov notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkmi, ktorá mala mať
povahu exekučného titulu.
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv
dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka na podklade uvedených exekučných titulov (notárskych zápisnic) iniciovala
začatie exekučných konaní, na základe čoho okresný súd poveril sťažovateľkou zvoleného
súdneho exekútora ich vykonaním, avšak po vydaní poverenia pre súdneho exekútora
okresný súd napádanými uzneseniami sp. zn. 10 Er 439/2005 z 13. apríla 2011, sp. zn.
7 Er 340/2006 z 5. apríla 2012 a sp. zn. 7 Er 384/2003 z 18. apríla 2012 tieto exekučné
konania vyhlásil za neprípustné a zastavil ich.
Krajský súd v dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti označeným rozhodnutiam
okresného súdu tieto uzneseniami sp. zn. 15 CoE 151/2012 z 15. augusta 2012, sp. zn.
15 CoE 145/2012 z 10. augusta 2012 a sp. zn. 11 CoE 107/2012 z 26. septembra 2012 ako
vecne správne potvrdil.
V sťažnostiach podaných ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii
namieta, že postupmi a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou
označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a dodatkovom protokole,
pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatých
a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresný súd už raz udelil
súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu
exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie
exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci,
keď bez návrhu rozhodol o neprípustnosti exekúcií a o ich zastavení, čím mal sťažovateľke
odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veciam vyjadriť aj napriek
tomu, že tieto rozhodnutia v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnili jej právne
postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce k dispozícii exekučné tituly, a to notársku
zápisnicu, avšak tieto sú nevykonateľné. Uvedené pochybenia okresného súdu podľa
sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresný
súd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávania, aj napriek tomu, že im
to ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta
2012, ako aj to, že obidva súdy veci nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej
právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „smernica Rady“), pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali
s tým, prečo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie
notárskych zápisníc o uznaní dlhu, považovali tieto súdy za neprijateľné podmienky,
a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní
na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len
„Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte daných
vecí.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom
konštatoval, že napádanými uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo
k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a práv zaručených v ústave,
dohovore a dodatkovom protokole, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil okresnému súdu
na nové konania a rozhodnutia, aby jej priznal finančné zadosťučinenie, a napokon, aby jej
priznal úhradu trov konania.
Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenia,
ktorými by odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak
odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde, možno aj v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované
ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 14431/2012 až sp. zn. Rvp 14434/2012 a sp. zn. Rvp 16200/2012 a z ich obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky, ako aj okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd, aplikujúc citované právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil
do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupmi a uzneseniami
okresného súdu sp. zn. 10 Er 439/2005 z 13. apríla 2011, sp. zn. 7 Er 340/2006 z 5. apríla
2012 a sp. zn. 7 Er 384/2003 z 18. apríla 2012, ako aj postupmi a uzneseniami krajského
súdu sp. zn. 15 CoE 151/2012 z 15. augusta 2012, sp. zn. 15 CoE 145/2012 z 10. augusta
2012 a sp. zn. 11 CoE 107/2012 z 26. septembra 2012.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami
okresného súdu
V súvislosti s napádanými rozhodnutiami a postupom okresného súdu ústavný súd
v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu
konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich
ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred
súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania
napádaných uznesení okresného súdu a to podaním riadnych opravných prostriedkov
(odvolaní), ktoré napokon tak, ako to vyplýva zo samotných sťažností, sťažovateľka aj
využila. Na základe sťažovateľkou podaných odvolaní sa krajský súd ako súd odvolací
v odvolacích konaniach vedených pod sp. zn. 15 CoE 151/2012, sp. zn. 15 CoE 145/2012
a sp. zn. 11 CoE 107/2012 musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti
rozhodnutiam okresného súdu, aké sťažovateľka proti týmto rozhodnutiam uvádza aj
v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v týchto častiach
už po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich
prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami
krajského súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti
s rozhodnutiami krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch
základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd
nenapravil pochybenia okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad
rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučné tituly potom, čo už raz tieto
exekučné tituly preskúmal pri vydávaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcií.
Okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.2) krajský súd nenapravil ani pochybenia
okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov (notárske zápisnice)
aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto
sťažovateľka namieta, že (2.3) krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci mali,
neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice Rady
a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku – prečo splnomocnenie
udelené v zmluvách o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu k uznaniu dlhu
v notárskych zápisniciach, ktoré sú exekučnými titulmi, je považované za neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta (2.4), že tak krajský súd, ako ani
pred ním okresný súd nenariadili vo veciach pojednávania tak, ako im to ukladalo
ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím mali sťažovateľke odňať právo konať
pred súdom.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky (2.1 – 2.4) ústavný súd po preskúmaní
predmetu týchto sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá
argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,
ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom
období už zaoberal, ústavný súd vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažnosti v týchto
častiach ako zjavne neopodstatnenej odkazuje v súvislosti s jej odôvodnením na svoje
identické rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, pričom tak urobil aj
vzhľadom na v ňom uvedené poučenie pre sťažovateľku, v zmysle ktorého ústavný súd dal
sťažovateľke na vedomie, že v prípade opakujúcich sa sťažností založených na tých istých
skutkových a právnych okolnostiach ústavný súd rozhodne bez odôvodnenia iba
s poukazom na svoje v týchto okolnostiach v odôvodnení identické rozhodnutie.
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov
všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú
známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.
V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento
medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ
sa by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických
prípadoch ako neefektívny, sa podľa ústavného súdu vynára otázka, aký význam a efektivitu
má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia
so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti pre
sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj
takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu
vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký spôsob ich
vybavenia v predošlom období, alebo z dôvodu namietania neexistujúcich porušení
základných práv a slobôd, úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového
a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,
dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností
sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu
a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie,
a preto sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa
sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach, ústavný súd
rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické
rozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2013