Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 400/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 predbežne

prerokoval sťažnosť M. B., H., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 3

NcC 7/2013-233 z 15. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2013

doručená sťažnosť M. B., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,

K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 NcC

7/2013-233 z 15. februára 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté

uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako odporca v konaní

vedenom Okresným súdom Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

o zvýšenie výživného na maloletú L. B. na návrh matky maloletej vzniesol námietku

zaujatosti zákonného sudcu JUDr. V. D.

Sťažovateľ svoju námietku zaujatosti zákonného sudcu odôvodnil tým, že dcéra

zákonného sudcu bola zamestnaná ako advokátska koncipientka u advokáta JUDr. F. S.,

ktorý v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. zastupuje

navrhovateľku a táto skutočnosť podľa neho zakladá dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti

zákonného sudcu vzhľadom na jeho pomer k právnemu zástupcovi navrhovateľky.

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že zákonný sudca nie je vylúčený

z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že krajský súd „... pri rozhodovaní o tom, či vec

pojednávajúci sudca JUDr. V. D. je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn.

, sa vôbec nezaoberal obsahom námietky zaujatosti, ktorú podal sťažovateľ,

žiadnym spôsobom nezohľadnil objektívnu skutočnosť, ktorú potvrdil aj vec pojednávajúci

sudca JUDr. V. D., že jeho dcéra Mgr. V. D. bola zamestnaná ako advokátska koncipientka

u advokáta JUDr. F. S. do 31. 1. 2012, pričom následne sa stala advokátkou.

S touto objektívnou skutočnosťou sa odporca v odôvodnení napadnutého uznesenia

žiadnym spôsobom nevysporiadal, sťažovateľovi nevysvetlil, prečo táto objektívna

skutočnosť nie je dôvodom pre vylúčenie vec pojednávajúceho sudcu JUDr. V. D...

Z napadnutého uznesenia odporcu jednoznačne vyplýva, že jediným podkladom pre

rozhodnutie odporcu bolo vyjadrenie vec pojednávajúceho sudcu JUDr. V. D. k námietke

zaujatosti, v ktorom vyjadril len svoje osobné (subjektívne) presvedčenie, že sa v predmetnej

veci necíti byť zaujatý, keďže k účastníkom konania, ako aj ich právnym zástupcom nie je v

rodinnom, priateľskom ani kamarátskom vzťahu...“.

Sťažovateľ s poukazom na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) zdôraznil, že krajský súd opomenul vysporiadať sa s námietkou

zaujatosti zákonného sudcu s prihliadnutím na tzv. teóriu zdania a uviedol: „Pracovný

pomer medzi advokátom ako zamestnávateľom a advokátskym koncipientom ako

zamestnancom je špecifickým pracovnoprávnym vzťahom na rozdiel od iných

pracovnoprávnych vzťahov, kde zamestnávateľ zamestnáva právnym predpisom

neobmedzený počet zamestnancov. Advokát voči advokátskemu koncipientovi, ktorého

zamestnáva, vystupuje ako školiteľ, pričom je povinný mu zabezpečiť výchovu a prax

na výkon povolania advokáta. Z tohto dôvodu je vzťah advokáta k advokátskemu

koncipientovi, ktorého zamestnáva, oveľa užší oproti iným pracovnoprávnym vzťahom.

Nepochybným je určitý vzťah zaviazanosti JUDr. V. D. k advokátovi JUDr. F. S.

Nebyť totiž možnosti zamestnania sa dcéry JUDr. V. D. ako advokátskej koncipientky u

advokáta JUDr. F. S. a vykonania koncipientskej praxe u tohto advokáta po dobu

ustanovenú zákonom o advokácii, dcéra JUDr. V. D. by sa nemohla stať advokátkou a

vykonávať advokátsku prax samostatne.

Táto objektívna skutočnosť preto zakladá závažnú obavu o nedostatku nestrannosti

vec pojednávajúceho sudcu JUDr. V. D. v predmetnej veci. Existencia tejto objektívnej

skutočnosti vzbudzuje dôvodnú pochybnosť o nestrannosti vec pojednávajúceho sudcu

JUDr. V. D. v očiach sťažovateľa.

Na tomto mieste sťažovateľ opätovne zdôrazňuje závery vyššie citovanej judikatúry,

podľa ktorej rozhodujúce nie je stanovisko sudcu o tom, že sa necíti byť zaujatý, ale

existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti

v očiach strán a verejnosti...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa... domáhať sa svojho práva na nestrannom súde zakotveného

v článku 46 ods. 1 SR, a... na prejednanie veci nestranným súdom zakotveného

v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn. -233 zo dňa 15. 2. 2013, bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.

-233 zo dňa 15. 2. 2013 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie

konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením, ktorým krajský súd nevyhovel sťažovateľovi (ako odporcovi

v súdnom konaní, ktorý vzniesol námietku zaujatosti zákonného sudcu) a rozhodol, že sudca

nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom

pod sp. zn. o zvýšenie výživného na maloleté dieťa.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť (, ).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie ním označených práv

v tom, že krajský súd v napadnutom uznesení vyslovil podľa sťažovateľa nesprávne

a arbitrárne skutkové a právne závery, pokiaľ ide o posúdenie ním vznesenej námietky

zaujatosti zákonného sudcu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, ktorým krajský súd

rozhodol, že zákonný sudca nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej

okresným súdom pod sp. zn. , avšak nezistil žiadnu skutočnosť signalizujúcu,

že krajský súd postupoval svojvoľne a bez opory v zákone. Uznesenie krajského súdu je

náležite odôvodnené príslušnými ustanoveniami relevantnej právnej úpravy [(§ 14 až § 16

(ďalej len „OSP“)], ktoré upravujú inštitút vylúčenia

sudcov. Zároveň z uznesenia vyplýva, že krajský súd tiež vychádzal z vyhlásenia sudcu

o jeho vzťahu k právnemu zástupcovi navrhovateľky (u ktorého jeho dcéra vykonávala

koncipientskú prax) a o tom, že sa vo veci necíti byť zaujatý. Krajský súd preto námietku

zaujatosti nepovažoval za dôvodnú na vylúčenie sudcu z prerokúvania a rozhodovania

v predmetnej veci.

Sťažovateľ v podstatnej časti svojej argumentácie namieta, že samotná skutočnosť,

že v minulosti existoval zamestnanecký vzťah dcéry zákonného sudcu u právneho zástupcu

navrhovateľky v pozícii advokátskeho koncipienta (zamestnanecký vzťah má podľa

sťažovateľa osobitný charakter daný charakterom advokátskeho povolania), je dôvodom

na vylúčenie zákonného sudcu.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd nevzal do úvahy skutočnosti vyplývajúce

z ústavného princípu garantujúceho nestrannosť sudcu z objektívneho hľadiska. Dôvodom

na vylúčenie sudcu v zmysle tohto hľadiska je už samotná pochybnosť o tom, že status

sudcu v určitej pozícii môže vyvolať pochybnosť niektorého z účastníkov v spore, že sudca

neposkytuje garanciu nestrannosti.

Podľa nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií

nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre

každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to

povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich

prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada

pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné

účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ). Rozhodovanie

veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie

podmienok spravodlivého procesu.

V tejto spojitosti treba uviesť, že základné právo na spravodlivý proces je za určitých

presne vymedzených podmienok definovaných alebo zákonom obmedziteľné [pri

zachovaní princípu proporcionality ()]. K takému zákonnému obmedzeniu

tohto základného práva dochádza aj v dôsledku rozhodnutia o vylúčení sudcu z prejednania

a rozhodnutia veci podľa . Takéto rozhodnutie je bezpochyby výnimkou

zo základného práva na spravodlivý proces a jeho obsahu, ktorý tvorí aj základné právo na

nestranný súd alebo na nestranného sudcu.

Ak je rozhodnutie o vylúčení sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci, v ktorej

sa stal zákonom ustanoveným spôsobom zákonným sudcom, výnimkou, znamená to, že

takáto výnimka ako každá výnimka zo základného práva alebo slobody sa musí vykladať

reštriktívne, najmä tak, aby sa zachovala podstata a zmysel posudzovaného základného

práva (na nestranného sudcu), ako aj podstata a zmysel základného práva na spravodlivý

proces.

Podľa , ktorý obsahuje taxatívne dôvody na obmedzenie základného

práva na zákonného sudcu, sa ustanovuje: „Sudcovia sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich

zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.“

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení

sťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade,

keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje

taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť

rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Skutočnosti uvádzané

sťažovateľom v námietke zaujatosti vznesenej proti zákonnému sudcovi a v sťažnosti podľa

však podľa názoru ústavného súdu v danom prípade prijatie takéhoto záveru

neumožňuje.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou naďalej zastáva

názor, že kolegiálne vzťahy (v tomto prípade medzi dcérou zákonného sudcu a právnym

zástupcom navrhovateľky), ak nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce možnú nestrannosť

sudcu, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho vylúčenie z prerokúvania veci z tohto

dôvodu, v zásade nie sú dôvodom na spochybnenie jeho nestrannosti

(m. m. ).

Podľa názoru ústavného súdu v posudzovanom prípade sa krajský súd dôsledne

zaoberal a dostatočne vyhodnotil charakter a intenzitu vzťahu medzi zákonným sudcom

a právnym zástupcom navrhovateľky a jeho advokátskou koncipientkou a ústavne súladným

spôsobom uzavrel, či tento vzťah nemohol právne relevantným spôsobom vyvolať

pochybnosti o jej nezaujatosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa

odôvodňujúcu porušenie ním označených práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe

bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť

medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených práv.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013