Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 400/2013
PDF · 175.56 KB
No categories available
I. ÚS 400/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2013 predbežne
prerokoval sťažnosť M. B., H., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 3
NcC 7/2013-233 z 15. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2013
doručená sťažnosť M. B., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R.,
K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 NcC
7/2013-233 z 15. februára 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté
uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako odporca v konaní
vedenom Okresným súdom Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 P 148/2012
o zvýšenie výživného na maloletú L. B. na návrh matky maloletej vzniesol námietku
zaujatosti zákonného sudcu JUDr. V. D.
Sťažovateľ svoju námietku zaujatosti zákonného sudcu odôvodnil tým, že dcéra
zákonného sudcu bola zamestnaná ako advokátska koncipientka u advokáta JUDr. F. S.,
ktorý v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 P 148/2012 zastupuje
navrhovateľku a táto skutočnosť podľa neho zakladá dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti
zákonného sudcu vzhľadom na jeho pomer k právnemu zástupcovi navrhovateľky.
Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že zákonný sudca nie je vylúčený
z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 P 148/2012.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že krajský súd „... pri rozhodovaní o tom, či vec
pojednávajúci sudca JUDr. V. D. je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci sp. zn.
15P/148/2012, sa vôbec nezaoberal obsahom námietky zaujatosti, ktorú podal sťažovateľ,
žiadnym spôsobom nezohľadnil objektívnu skutočnosť, ktorú potvrdil aj vec pojednávajúci
sudca JUDr. V. D., že jeho dcéra Mgr. V. D. bola zamestnaná ako advokátska koncipientka
u advokáta JUDr. F. S. do 31. 1. 2012, pričom následne sa stala advokátkou.
S touto objektívnou skutočnosťou sa odporca v odôvodnení napadnutého uznesenia
žiadnym spôsobom nevysporiadal, sťažovateľovi nevysvetlil, prečo táto objektívna
skutočnosť nie je dôvodom pre vylúčenie vec pojednávajúceho sudcu JUDr. V. D...
Z napadnutého uznesenia odporcu jednoznačne vyplýva, že jediným podkladom pre
rozhodnutie odporcu bolo vyjadrenie vec pojednávajúceho sudcu JUDr. V. D. k námietke
zaujatosti, v ktorom vyjadril len svoje osobné (subjektívne) presvedčenie, že sa v predmetnej
veci necíti byť zaujatý, keďže k účastníkom konania, ako aj ich právnym zástupcom nie je v
rodinnom, priateľskom ani kamarátskom vzťahu...“.
Sťažovateľ s poukazom na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) zdôraznil, že krajský súd opomenul vysporiadať sa s námietkou
zaujatosti zákonného sudcu s prihliadnutím na tzv. teóriu zdania a uviedol: „Pracovný
pomer medzi advokátom ako zamestnávateľom a advokátskym koncipientom ako
zamestnancom je špecifickým pracovnoprávnym vzťahom na rozdiel od iných
pracovnoprávnych vzťahov, kde zamestnávateľ zamestnáva právnym predpisom
neobmedzený počet zamestnancov. Advokát voči advokátskemu koncipientovi, ktorého
zamestnáva, vystupuje ako školiteľ, pričom je povinný mu zabezpečiť výchovu a prax
na výkon povolania advokáta. Z tohto dôvodu je vzťah advokáta k advokátskemu
koncipientovi, ktorého zamestnáva, oveľa užší oproti iným pracovnoprávnym vzťahom.
Nepochybným je určitý vzťah zaviazanosti JUDr. V. D. k advokátovi JUDr. F. S.
Nebyť totiž možnosti zamestnania sa dcéry JUDr. V. D. ako advokátskej koncipientky u
advokáta JUDr. F. S. a vykonania koncipientskej praxe u tohto advokáta po dobu
ustanovenú zákonom o advokácii, dcéra JUDr. V. D. by sa nemohla stať advokátkou a
vykonávať advokátsku prax samostatne.
Táto objektívna skutočnosť preto zakladá závažnú obavu o nedostatku nestrannosti
vec pojednávajúceho sudcu JUDr. V. D. v predmetnej veci. Existencia tejto objektívnej
skutočnosti vzbudzuje dôvodnú pochybnosť o nestrannosti vec pojednávajúceho sudcu
JUDr. V. D. v očiach sťažovateľa.
Na tomto mieste sťažovateľ opätovne zdôrazňuje závery vyššie citovanej judikatúry,
podľa ktorej rozhodujúce nie je stanovisko sudcu o tom, že sa necíti byť zaujatý, ale
existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti
v očiach strán a verejnosti...“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:
„Právo sťažovateľa... domáhať sa svojho práva na nestrannom súde zakotveného
v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, a... na prejednanie veci nestranným súdom zakotveného
v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3NcC/7/2013-233 zo dňa 15. 2. 2013, bolo porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
3NcC/7/2013-233 zo dňa 15. 2. 2013 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie
konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením, ktorým krajský súd nevyhovel sťažovateľovi (ako odporcovi
v súdnom konaní, ktorý vzniesol námietku zaujatosti zákonného sudcu) a rozhodol, že sudca
nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom
pod sp. zn. 15 P 148/2012 o zvýšenie výživného na maloleté dieťa.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie ním označených práv
v tom, že krajský súd v napadnutom uznesení vyslovil podľa sťažovateľa nesprávne
a arbitrárne skutkové a právne závery, pokiaľ ide o posúdenie ním vznesenej námietky
zaujatosti zákonného sudcu.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, ktorým krajský súd
rozhodol, že zákonný sudca nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej
okresným súdom pod sp. zn. 15 P 148/2012, avšak nezistil žiadnu skutočnosť signalizujúcu,
že krajský súd postupoval svojvoľne a bez opory v zákone. Uznesenie krajského súdu je
náležite odôvodnené príslušnými ustanoveniami relevantnej právnej úpravy [(§ 14 až § 16
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], ktoré upravujú inštitút vylúčenia
sudcov. Zároveň z uznesenia vyplýva, že krajský súd tiež vychádzal z vyhlásenia sudcu
o jeho vzťahu k právnemu zástupcovi navrhovateľky (u ktorého jeho dcéra vykonávala
koncipientskú prax) a o tom, že sa vo veci necíti byť zaujatý. Krajský súd preto námietku
zaujatosti nepovažoval za dôvodnú na vylúčenie sudcu z prerokúvania a rozhodovania
v predmetnej veci.
Sťažovateľ v podstatnej časti svojej argumentácie namieta, že samotná skutočnosť,
že v minulosti existoval zamestnanecký vzťah dcéry zákonného sudcu u právneho zástupcu
navrhovateľky v pozícii advokátskeho koncipienta (zamestnanecký vzťah má podľa
sťažovateľa osobitný charakter daný charakterom advokátskeho povolania), je dôvodom
na vylúčenie zákonného sudcu.
Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd nevzal do úvahy skutočnosti vyplývajúce
z ústavného princípu garantujúceho nestrannosť sudcu z objektívneho hľadiska. Dôvodom
na vylúčenie sudcu v zmysle tohto hľadiska je už samotná pochybnosť o tom, že status
sudcu v určitej pozícii môže vyvolať pochybnosť niektorého z účastníkov v spore, že sudca
neposkytuje garanciu nestrannosti.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.
Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií
nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre
každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to
povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich
prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada
pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné
účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie
veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie
podmienok spravodlivého procesu.
V tejto spojitosti treba uviesť, že základné právo na spravodlivý proces je za určitých
presne vymedzených podmienok definovaných ústavou alebo zákonom obmedziteľné [pri
zachovaní princípu proporcionality (II. ÚS 149/09)]. K takému zákonnému obmedzeniu
tohto základného práva dochádza aj v dôsledku rozhodnutia o vylúčení sudcu z prejednania
a rozhodnutia veci podľa § 14 ods. 1 OSP. Takéto rozhodnutie je bezpochyby výnimkou
zo základného práva na spravodlivý proces a jeho obsahu, ktorý tvorí aj základné právo na
nestranný súd alebo na nestranného sudcu.
Ak je rozhodnutie o vylúčení sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci, v ktorej
sa stal zákonom ustanoveným spôsobom zákonným sudcom, výnimkou, znamená to, že
takáto výnimka ako každá výnimka zo základného práva alebo slobody sa musí vykladať
reštriktívne, najmä tak, aby sa zachovala podstata a zmysel posudzovaného základného
práva (na nestranného sudcu), ako aj podstata a zmysel základného práva na spravodlivý
proces.
Podľa § 14 ods. 1 OSP, ktorý obsahuje taxatívne dôvody na obmedzenie základného
práva na zákonného sudcu, sa ustanovuje: „Sudcovia sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich
zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.“
K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení
sťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade,
keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje
taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť
rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Skutočnosti uvádzané
sťažovateľom v námietke zaujatosti vznesenej proti zákonnému sudcovi a v sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy však podľa názoru ústavného súdu v danom prípade prijatie takéhoto záveru
neumožňuje.
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou naďalej zastáva
názor, že kolegiálne vzťahy (v tomto prípade medzi dcérou zákonného sudcu a právnym
zástupcom navrhovateľky), ak nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce možnú nestrannosť
sudcu, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho vylúčenie z prerokúvania veci z tohto
dôvodu, v zásade nie sú dôvodom na spochybnenie jeho nestrannosti
(m. m. IV. ÚS 124/2010).
Podľa názoru ústavného súdu v posudzovanom prípade sa krajský súd dôsledne
zaoberal a dostatočne vyhodnotil charakter a intenzitu vzťahu medzi zákonným sudcom
a právnym zástupcom navrhovateľky a jeho advokátskou koncipientkou a ústavne súladným
spôsobom uzavrel, či tento vzťah nemohol právne relevantným spôsobom vyvolať
pochybnosti o jej nezaujatosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa
odôvodňujúcu porušenie ním označených práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe
bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť
medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených práv.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2013