Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 240/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. júna 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti B., s. r. o., K., zastúpenej advokátom

JUDr. V. H., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa postupom

Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ), za účasti Okresného súdu Košice II, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti B., s. r. o., na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom

Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti B., s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume

3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti B.,

s. r. o., trovy konania v sume 88,64 € (slovom osemdesiatosem eur a šesťdesiatštyri centov)

na účet jej právneho zástupcu JUDr. V. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

zo 7. mája 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že právny predchodca sťažovateľky podal ešte 30. marca 2000

okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu.

Sťažovateľka uviedla, že v jej právnej veci okresný súd nekoná plynulo a dochádza

v nej k zbytočným prieťahom, pričom ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo

napadnuté konanie právoplatne skončené.

Sťažovateľka v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa

vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jej základné

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , zároveň

navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov.

Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 7 800 € a úhrady trov

konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. (doručeným ústavnému súdu 21. mája 2013), v ktorom sa okrem

iného uvádza:

„- konanie nie je možné hodnotiť ako výnimočne skutkovo či právne zložité...

- zo spisu neboli zistené prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho

súdneho poriadku.

- za sťažovateľom spôsobené prieťahy možno považovať jeho nereagovanie na výzvy

zo dňa 25. 4. 2012 a 18. 6. 2012 po podaní jeho sťažnosti na prieťahy v danom konaní.

- za prieťah súdu možno považovať stratu predmetného spisu, i keď sám sťažovateľ

sa o pokračovanie v danom konaní aktívne nezaujímal niekoľko rokov. Bezprostredne

po podaní sťažnosti a konštatovaní straty spisu súd začal vo veci bezodkladne konať.

- posúdenie zbytočnosti a celkové hodnotenie existencie a trvania prieťahov v danom

konaní ponechávam na zváženie ústavnému súdu.“

Sťažovateľka k vyjadreniu okresného súdu stanovisko nezaujala.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd zo „Zápisnice o rekonštrukcii spisu“ vyhotovenej 26. októbra 2012

zistil, že súdny spis vedený pod sp. zn. sa stratil.

Z uvedenej zápisnice ďalej vyplýva, že okresný súd v súlade s § 198 ods. 1 až ods. 7

vyhlášky č. 543/2005 Z. Z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy,

krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy vykonal podľa záznamov v súdnom registri

a podľa písomností predložených sťažovateľkou (ako žalobkyňou, pozn.) rekonštrukciu

strateného súdneho spisu.

Zo zrekonštruovaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že priebeh napadnutého

konania bol takýto:

- 30. marca 2000 – okresnému súdu bol doručený návrh na vydanie platobného

rozkazu podaný právnym predchodcom sťažovateľky, veci bola pridelená sp. zn.

,

- 26. augusta 2002 – okresný súd vyzval právneho predchodcu sťažovateľky, aby

v lehote 10 dní opravil petit podaného návrhu a doplnil ďalšie požadované údaje,

- 5. novembra 2002 – okresný súd po doručení spresneného návrhu na vydanie

platobného rozkazu (16. septembra 2002) vydal platobný rozkaz,

- 9. decembra 2003 – okresný súd uznesením zrušil platobný rozkaz, pretože

„Platobný rozkaz nebolo možné doručiť do vlastných rúk odporcovi v 1. rade“,

- 15. novembra 2012 – okresný súd vydal potvrdenie, že „bol prijatý návrh

na začatie konania (pôvodne vedený pod sp. zn. ) a bola mu pridelená sp. zn.

“,

- 29. novembra 2012 – okresný súd vyzval na oznámenie požadovaných údajov

Mestskú evidenciu obyvateľov K., sťažovateľku, Register obyvateľov Slovenskej republiky

Banská Bystrica a Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže Bratislava,

- 8. marca 2013 – okresný súd uznesením pripustil, aby z konania vystúpil „pôvodný

žalobca M.“, resp. B., a aby na jeho miesto vstúpila sťažovateľka; zároveň okresný súd

uznesením vyzval odporcov v 1. a 2. rade, aby sa v lehote 15 dní vyjadrili, či súhlasia

s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania,

- 28. marca 2013 – okresnému súdu boli vrátené odoslané zásielky s tým, že

odporcovia v 1. a 2. rade sa na uvedenej adrese nezdržiavajú,

- 15. mája 2013 – z úradného záznamu vyplýva, že sa nepodarilo zistiť ani

zamestnávateľa odporcov, ani miesto pobytu odporcu v 2. rade.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou okrem iného domáha vyslovenia porušenia svojho

základného práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť vyplýva z (ďalej len „OSP“),

ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak,

aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z prvej vety , podľa ktorej

len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, a z , ak súd zistí, že existuje dôležitý

dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli

predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď bude konať nové

pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory

o zaplatenie pohľadávky (v danom prípade ide o nesplatenú sumu za nájomné a úhradu

za služby spojené s bývaním) tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov

a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Obdobne ústavný súd

hodnotí aj sťažnosťou napadnuté konanie a poukazuje na vyjadrenie okresného súdu

k sťažnosti, keď predseda okresného súdu okrem iného uviedol, že „konanie nie je možné

hodnotiť ako výnimočne skutkovo či právne zložité“.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania je druhým kritériom

pri rozhodovaní o tom, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V súvislosti s tým je potrebné uviesť, že samotná sťažovateľka prispela k doterajšej dĺžke

napadnutého konania predovšetkým tým, že aj keď toto konanie začalo doručením návrhu

na vydanie platobného rozkazu ešte 30. marca 2000, napriek takmer úplnej nečinnosti

okresného súdu sa právny predchodca sťažovateľky o svoju vec vôbec nezaujímal

a sťažnosť na prieťahy v konaní podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z. z.“) sťažovateľka uplatnila až po viac ako 12 rokoch od jeho začatia. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na jednu zo základných zásad práva vigilantibus iura scripta sunt,

ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj

sťažovateľka (v danej veci aj jej právny predchodca) sledovala svoje subjektívne práva

a robila také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu

a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľka musí využiť prostriedky,

ktoré jej poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo

k porušeniu jej práv. Keďže sťažovateľka (vrátane jej právneho predchodcu) viac ako

12 rokov nevyvíjala žiadnu aktivitu na ochranu svojich práv a o stav konania sa

nezaujímala, ústavný súd túto skutočnosť pripísal na jej ťarchu a zohľadnil ju pri ustálení

sumy priznaného finančného zadosťučinenia.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či

v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľky došlo k procesnoprávnemu

nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania, pôvodného

navrhovateľa (B., príspevková organizácia), a to na základe univerzálnej sukcesie

(zo zákona nastala právna skutočnosť, na základe ktorej došlo k prechodu práv a povinností

na sťažovateľku).

Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam

na vymedzenie obdobia, ktoré podlieha posúdeniu z hľadiska namietaného porušenia

označeného základného práva postupom okresného súdu, pretože v uvedenom prípade

v dôsledku zmeny účastníka konania nedošlo ku vzniku nového procesnoprávneho vzťahu,

ako to je pri zámene účastníka, ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho

procesnoprávneho vzťahu.

S prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemá pochybnosť o tom, že sťažovateľka

môže relevantne namietať porušenie základného práva podľa aj pre

štádium konania, ktoré predchádzalo zmene účastníka konania (m. m. ,

).

Keďže napadnuté konanie v jeho viac ako 13-ročnom priebehu je ako celok

poznačené nečinnosťou a neefektívnosťou, ústavný súd nepovažuje za potrebné bližšie

vymedzovať obdobia nečinnosti a hodnotiť konkrétne procesné úkony. V celom doterajšom

priebehu bolo vykonaných iba niekoľko jednoduchých procesných úkonov, pričom dosiaľ

sa neuskutočnilo ani jedno pojednávanie v merite veci.

Ničím neospravedlniteľnou skutočnosťou, ktorá zásadne ovplyvnila priebeh

napadnutého konania, je strata súdneho spisu, čo napokon uznal aj samotný predseda

okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom

okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 .

IV.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa bolo postupom

okresného súdu porušené, prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil

tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia

súdu vo svojej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 7 800 €

z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, pričom poukázala na pocit nedôvery

v spravodlivosť, ktorý v nej vznikol v súvislosti s dlhoročnou nečinnosťou vo veci.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti

prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä to, čo je

pre sťažovateľku „v stávke“, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia

ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 €

za primerané finančné zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom

JUDr. V. H. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá

bola 781 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania za dva úkony právnej služby

v sume 88,64 € je nižšia, ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a neodporuje

tejto vyhláške. Ústavný súd preto priznal sťažovateľke úhradu trov konania v sume

uplatnenej jej právnym zástupcom.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2013