Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 363/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.

až sp. zn. vo veci namietaného porušenia jej základných

práv podľa a , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného

porušenia a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn.

z 29. októbra 2012, sp. zn. z 29. októbra 2012, sp. zn.

z 29. októbra 2012, sp. zn. z 29. októbra 2012, sp. zn.

z 2. novembra 2012, sp. zn. z 2. novembra 2012, sp. zn.

z 29. októbra 2012, sp. zn. z 29. októbra 2012, sp. zn.

z 29. októbra 2012 a sp. zn. z 8. novembra 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn.

až sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. januára

2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej aj „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia a

dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 29. októbra 2012, sp. zn. z 29. októbra 2012,

sp. zn. z 29. októbra 2012, sp. zn. z 29. októbra 2012, sp. zn.

z 2. novembra 2012, sp. zn. z 2. novembra 2012, sp. zn.

z 29. októbra 2012, sp. zn. z 29. októbra 2012, sp. zn.

z 29. októbra 2012 a sp. zn. z 8. novembra 2012 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutia“).

Z obsahu sťažností a ich príloh vyplynulo, že sťažovateľka v záujme vymoženia

svojich pohľadávok z úverových zmlúv, ktoré uzatvorila s dlžníkmi – fyzickými osobami

(ďalej len „povinní“), ktoré boli priznané vykonateľnými rozsudkami Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného S., a. s., alebo notárskou zápisnicou, podala súdnemu

exekútorovi JUDr. R. K. (ďalej aj „súdny exekútor“) návrhy na vykonanie exekúcií. Súdny

exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutí

(exekúcie). Z napadnutých uznesení vyplýva, že v priebehu konaní súdny exekútor, plniac si

povinnosť podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“), oznámil

okresnému súdu skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcií.

Napadnutými uzneseniami okresný súd ex offo vylúčil vo veci konajúceho súdneho

exekútora z vykonávania exekúcií z dôvodu, že bol pred vymenovaním do funkcie súdneho

exekútora zamestnancom sťažovateľky ako účastníčky exekučných konaní (oprávnenej), čo

podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

V súvislosti s vylúčením súdneho exekútora z exekúcií sťažovateľka namietala

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, k čomu bližšie uviedla:

„... postup všeobecného súdu v konaní..., ako aj samotné rozhodnutie (rozhodnutia,

pozn.) tohto súdu, nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo

na súdnu ochranu zaručené a právo na spravodlivý súdny proces

zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je

tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.

2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a

legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny

priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti...;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods.10 Exekučného poriadku proti

rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný

prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne

účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej

pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom - JUDr. R. K.“

Na podporu svojej argumentácie predložila ústavnému súdu na zváženie aj stanovisko

občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Trenčíne, z ktorého citovala, že „...

o námietke zaujatosti sa rozhoduje len na návrh a nie na základe oznámenia súdneho

exekútora o tom, že ho Ústavný súd SR v jednej veci vylúčil. Namietať zaujatosť exekútora

môže len účastník alebo exekútor sa môže namietať sám, že je zaujatý.“.

Sťažovateľka taktiež namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím

rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého

súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je

nezlučiteľný s článkom č.20 ods. 1 SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa

existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku

sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.

Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 SR a článku č. 1 Protokolu č. 1

majetok chránený Dohovorom o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím

všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Namietané porušenie a dohovoru sťažovateľka odôvodnila

tým, že ,,... aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť

rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním

zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd

rozhodoval o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto

rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako

povinný. Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by

mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné

zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením

oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo SR a Dohovorom špecifikovaný ako

dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12

ods. 2 a dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu,

zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej

primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú

tých istých účastníkov.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

až sp. zn. a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak,

ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj porušenie a dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami

okresného súdu, ktorými okresný súd rozhodol o vylúčení súdneho exekútora JUDr. R. K.

z vykonávania exekúcií z dôvodu pochybností o jeho nezaujatosti vo vzťahu

k sťažovateľke. Podľa tvrdení sťažovateľky okresný súd vydal svoje rozhodnutia bez

aplikácie relevantnej právnej normy a bez vykonania dokazovania a svoje rozhodnutia

dostatočne neodôvodnil. Napadnutými rozhodnutiami okresného súdu malo dôjsť

k ohrozeniu existujúcich pohľadávok sťažovateľky a k zníženiu jej majetku o náklady

výkonu exekúcií zvoleným súdnym exekútorom, v konaniach mala mať sťažovateľka

výrazné nevýhodné postavenie a zaobchádzalo sa s ňou odlišne.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností, ako aj v kontexte svojich zistení dospel

k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je v podstate

totožná s právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa

ústavný súd už zaoberal v uplynulom období. Vzhľadom na totožnosť v osobe

sťažovateľky, ako aj v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli

podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov v predošlých samostatných prípadoch,

ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody

odmietnutia ňou podaných sťažností v obdobných prípadoch v závislosti od ich predmetu,

ako aj predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov (vylúčenie súdneho exekútora

JUDr. K., pozn.) a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné

uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na

uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich

rozhodnutí (napr. z 22. marca 2012, zo 16. mája 2012,

z 12. septembra 2012, z 30. januára 2013...), ktoré skončili

odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje

už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie

rozhodnutia.

Ústavný súd nemohol prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace

nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaniach pred všeobecnými (exekučnými) súdmi

v kontexte s už právoplatnými rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa

týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s účastníkmi, a to súdnym exekútorom

JUDr. K., ako aj spoločnosťou P, s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už

notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia.

Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky bez podrobnejšej argumentácie odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013