Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 293/2013
PDF · 212.67 KB
No categories available
III. ÚS 293/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD.,
vedené pod sp. zn. Rvp 1416/2013, Rvp 1417/2013, Rvp 1418/2013, Rvp 1419/2013, Rvp
1420/2013, Rvp 1421/2013, Rvp 1422/2013, Rvp 1423/2013, Rvp 1424/2013, Rvp
1425/2013, Rvp 1426/2013, Rvp 1427/2013, Rvp 1428/2013, Rvp 1429/2013, Rvp
1430/2013, Rvp 1431/2013, Rvp 1432/2013, Rvp 1433/2013, Rvp 1434/2013, Rvp
1435/2013, Rvp 1436/2013, Rvp 1437/2013, Rvp 1438/2013, Rvp 1439/2013, Rvp
1440/2013, Rvp 1441/2013, Rvp 1442/2013, Rvp 1443/2013, Rvp 1444/2013, Rvp
1445/2013, Rvp 1446/2013, Rvp 1447/2013, Rvp 1448/2013, Rvp 1449/2013, Rvp
1450/2013, Rvp 1451/2013, Rvp 1452/2013, Rvp 1453/2013, Rvp 1454/2013, Rvp
1455/2013, Rvp 1456/2013, Rvp 1457/2013, Rvp 1458/2013, Rvp 1459/2013, Rvp
1460/2013, Rvp 1461/2013, Rvp 1462/2013, Rvp 1463/2013, Rvp 1464/2013, Rvp
1465/2013, Rvp 1466/2013, Rvp 1467/2013, Rvp 1468/2013, Rvp 1469/2013, Rvp
1470/2013, Rvp 1471/2013, Rvp 1472/2013, Rvp 1473/2013, Rvp 1474/2013, Rvp
1475/2013, Rvp 1476/2013, Rvp 1477/2013, Rvp 1478/2013, Rvp 1479/2013, Rvp
1480/2013, Rvp 1481/2013, Rvp 1482/2013, Rvp 1483/2013, Rvp 1484/2013, Rvp
1485/2013, Rvp 1486/2013, Rvp 1487/2013, Rvp 1488/2013, Rvp 1489/2013, Rvp
1490/2013, Rvp 1491/2013, Rvp 1492/2013, Rvp 1493/2013, Rvp 1494/2013, Rvp
1495/2013, Rvp 1496/2013, Rvp 1497/2013, Rvp 1498/2013, Rvp 1499/2013, Rvp
1500/2013, Rvp 1501/2013, Rvp 1502/2013, Rvp 1503/2013, Rvp 1504/2013, Rvp
1505/2013, Rvp 1506/2013, Rvp 1507/2013, Rvp 1508/2013, Rvp 1509/2013, Rvp
1510/2013, Rvp 1511/2013, Rvp 1512/2013, Rvp 1513/2013, Rvp 1514/2013, Rvp
1515/2013, Rvp 1516/2013, Rvp 1517/2013, Rvp 1518/2013, Rvp 1519/2013, Rvp
1520/2013, Rvp 1521/2013, Rvp 1522/2013, Rvp 1523/2013, Rvp 1524/2013, Rvp
1525/2013, Rvp 1526/2013, Rvp 1527/2013, Rvp 1528/2013, Rvp 1529/2013, Rvp
1530/2013 a sp. zn. Rvp 1531/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v
Trenčíne sp. zn. 17 NcC/477/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/472/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/337/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/317/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/474/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/456/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/471/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/457/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/475/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/501/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/498/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/495/2012 z 23.
októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/491/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/328/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/470/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/482/2012 z 23.
októbra 2012, sp. zn.19 NcC/514/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/479/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/318/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/494/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/335/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/469/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/467/2012 z 18.októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/482/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/496/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/484/2012 z 23.
októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/456/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/465/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/466/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/464/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/520/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/464/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/519/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/417/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/517/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/470/2012 z 23.
októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/521/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/470/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/315/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/471/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/499/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/331/2012 z 23.
októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/501/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/502/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/502/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/431/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/433/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/290/2012 z 23.
októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/432/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/461/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/453/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/452/2012 z 23.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/430/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/461/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/462/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/434/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 17NcC/435/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/518/2012 z 23.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/519/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/520/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/453/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/455/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/454/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/454/2012 z 23.
októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/459/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/457/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/476/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/474/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/458/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/456/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/303/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/304/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/457/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/492/2012 z 23.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/455/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/494/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/485/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/484/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/484/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/483/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/478/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/486/2012 z 25.
októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/473/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/516/2012 z 23.
októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/518/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/515/2012 z 23.
októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/513/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/515/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/495/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/493/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/449/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/516/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/516/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/512/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/509/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/340/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/510/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/511/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/339/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/508/2012 z 23.
októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/449/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/449/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/514/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/429/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/481/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/485/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/324/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/329/2012 z 23.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/492/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/492/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/481/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/488/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/485/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/496/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/495/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/497/2012 z 18.
októbra 2012, sp. zn.19 NcC/494/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/491/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/321/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/480/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/497/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/333/2012 z 23.
októbra 2012 a sp. zn. 4 NcC/499/2012 z 19. októbra 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1416/2013 až
sp. zn. Rvp 1531/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. januára 2013
doručených 116 sťažností obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
vedené pod sp. zn. Rvp 1416/2013 až sp. zn. Rvp 1531/2013, ktorými namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“), ktorých spisové značky sú uvedené v úvode tohto uznesenia (ďalej len
„napadnuté uznesenia krajského súdu“). Tieto sťažnosti boli doplnené podaniami
sťažovateľky doručenými ústavnému súdu 26. februára 2013.
Zo všetkých 116 sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Bánovce
nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) doručila žaloby, ktorými sa domáhala svojich
nárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v platnom znení, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym
a zásadným zásahom do jej základných práv zo strany okresného súdu, najmä práva
na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov.
Popisom procesných úkonov vykonaných v 116 konaniach vedených pred okresným
súdom, v ktorých tak na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, ako aj
žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo zo strany okresného súdu
k oneskorenému rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora a oneskorenému udeleniu
poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný
postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby
o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona súdom príslušným
na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
v úvode podaných žalôb „požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka
zaujatosti z objektívneho pohľadu)“.
V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na to, že „Ak bol
sám okresný súd ako štátny orgán škodcom v spore medzi žalobcom a štátom, tak je
vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodoval predmetný spor“, a ďalej na to,
že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex in
propria causa“, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania
o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd svojimi 116 napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil sudcov
okresného súdu z prejednávania a rozhodovania vecí, ktoré sú vedené na okresnom súde
a sú označené v úvode týchto sťažností.
Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce
zásah do... základných práv, konkrétne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy... t. j. práva na súdnu ochranu
a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie
veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru..., t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.».
Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej
žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu
majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi
sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú
pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané
okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí.
V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre
a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne
obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd v napadnutých
uzneseniach a poukázala aj na právne závery obsiahnuté v judikatúre všeobecných súdov,
napr. krajského súdu v rozhodnutí sp. zn. 4 NcC/499/2012 z 19. októbra 2012, judikatúre
ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce sa rozhodovania
o nestrannosti zákonného sudcu a odvolávajúc sa na ne uviedla, že „trvá na tom,
že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná“.
Sťažovateľka tiež nesúhlasila s uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013
zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom
už odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prejednanie a rozhodnutie
a podľa nej v daných veciach „je daná právomoc ústavného súdu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto
rozhodnutia krajského súdu a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
krajského súdu, ktorými rozhodol v jednotlivých konaniach o jej námietkach zaujatosti proti
sudcom okresného súdu.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah 116 sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1416/2013 až sp. zn. Rvp 1531/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II. B.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky
K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský
súd napadnutými uzneseniami nevylúčil sudcov okresného súdu z prejednávania
a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú si sťažovateľka uplatnila
v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho
istého okresného súdu.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46
až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia
sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).
Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho
názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený,
je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy
nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade
sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi
označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho
obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade
návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci
pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobám zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov
môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup)
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov
spravodlivého procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe
všeobecných súdov” (I. ÚS 24/00). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Občianskeho súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní
pred ústavným súdom.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a označenými
uzneseniami rozhodol zjavne neodôvodnene. Ústavný súd však pripomína, že
po prerokovaní a následnom vydaní rozhodnutia vo veci samej má sťažovateľka vždy právo
v rámci riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov – odvolania a dovolania –
namietať aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Ustanovenie § 221 ods. 1
písm. g) OSP zakladá prípustnosť odvolania proti každému rozhodnutiu prvostupňového
súdu vo veci samej a § 237 písm. g) OSP zase prípustnosť dovolania proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu aj z dôvodu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.
Aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania
pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú závažné
procesné pochybenia v konaní všeobecných súdov (vrátane porušenia základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom i na podanie dovolania
(IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04).
V predmetných konaniach teda v prípade využitia oprávnenia podať dovolanie
priamo proti rozhodnutiu krajského súdu v merite veci (nie však proti rozhodnutiam
krajského súdu o vznesených námietkach zaujatosti) opätovne existuje „iný súd“,
a to Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), povolaný na poskytnutie
ochrany základným právam sťažovateľky. Neobstojí teda argumentácia sťažovateľky, že po
vydaní napadnutých uznesení krajského súdu nemá žiadne právne prostriedky nápravy
prípadného porušenia označených práv.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Preto
ústavný súd nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok
nezákonného sudcu, ktoré smerujú voči napadnutým uzneseniam.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Navyše, ústavný súd k tomu poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehu
konania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce pochybnosť
o nestrannosti a nezaujatosti sudcov konajúcich v sťažovateľkinej veci, môže
sa sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným
súdom domáhať vznesením novej námietky zaujatosti (§ 15a OSP), prípadne
prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221
ods. 1 písm. g) OSP, resp. § 237 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho
súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného
rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p. posúdiť túto otázku samostatne
a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci
rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997).
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
Nad rámec ústavný súd konštatuje, že „plnomocenstvo“, ktoré sťažovateľka priložila
k ústavnej sťažnosti podanej prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu, ktorý
koncipoval aj samotnú sťažnosť, je udelené obchodnej spoločnosti Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, a absentuje pri ňom podpis splnomocnenca, ktorý
„plnomocenstvo“ prijíma na znak svojho súhlasu. V dôsledku tejto skutočnosti
k sťažnostiam doložené splnomocnenia nezodpovedajú dikcii § 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a je neakceptovateľné, aby sťažovateľka, právne zastúpená
kvalifikovaným právnym zástupcom, opätovne nerešpektovala zákon o ústavnom súde
a predkladala naďalej také sťažnosti, ktoré neobsahujú základné náležitosti ustanovené
týmto zákonom, hoci bola na túto skutočnosť viackrát upozornená (napr. vo veciach sp. zn.
III. ÚS 328/2012, III. ÚS 329/2012, I. ÚS 284/2012, I. ÚS 321/2012 a podobne).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2013