Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 526/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou

spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., vedené

pod sp. zn. , , , , Rvp

1565/2013, , , , , Rvp

1570/2013, , , , , Rvp

10856/2013 a sp. zn. vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 26. októbra 2012, sp. zn. z 25. októbra

2012, sp. zn. z 25. októbra 2012, sp. zn. z 18. októbra 2012,

sp. zn. z 26. októbra 2012, sp. zn. z 25. októbra 2012, sp.

zn. z 26. októbra 2012, sp. zn. z 26. októbra 2012, sp. zn. 3

z 18. októbra 2012, sp. zn. z 19. októbra 2012, sp. zn. 5

NcC/69/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. z 18. októbra 2012, sp. zn. 9

NcC/69/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. z 26. októbra 2012, sp. zn. 14

NcC/220/2012 z 24. októbra 2012 a sp. zn. z 19. októbra 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

Rvp 1562/2013, , , , , Rvp

1567/2013, , , , , Rvp

1572/2013, , , a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. januára 2013

doručených 13 sťažností obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

vedené pod sp. zn. , , , , Rvp

1565/2013, , , , , Rvp

1570/2013, , a sp. zn. , ktorými namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“), ktorých spisové značky sú uvedené v úvode tohto uznesenia (ďalej len

„napadnuté uznesenia krajského súdu“). Tieto sťažnosti boli doplnené podaniami

sťažovateľky doručenými ústavnému súdu 26. februára 2013. Dňa 4. marca 2013

sťažovateľka doručila ústavnému súdu tri sťažnosti, ktoré sú vedené pod sp. zn. Rvp

10855/2013 až sp. zn. .

Zo 16 sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) doručila žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody –

nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení,

smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej

základných práv zo strany okresného súdu, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany

v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Popisom procesných úkonov vykonaných v konaniach vedených pred okresným

súdom, v ktorých tak na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, ako aj

žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo zo strany okresného súdu

k oneskorenému rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora a oneskorenému udeleniu

poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný

postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby

o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona súdom príslušným

na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

v úvode podaných žalôb „požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu Bratislava I sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka

zaujatosti z objektívneho pohľadu“).

V rámci odôvodnenia svojej požiadaviek okrem iného poukázala na to, že „Ak bol

sám okresný súd ako štátny orgán škodcom v spore medzi žalobcom a štátom, tak je

vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodoval predmetný spor“, a ďalej na to,

že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex

in propria causa“, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa

rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd svojimi 16 napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil sudcov

okresného súdu z prejednávania a rozhodovania vecí, ktoré sú vedené na okresnom súde

a sú označené v úvode týchto sťažností.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce

zásah do... základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného ... t. j. práva na súdnu ochranu a

osobitne práva na zákonného sudcu ( SR) a práva na prerokovanie veci

nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru..., t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.».

Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že

jej žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu

majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi

sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú

pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané

okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí.

V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre

a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne

obdobných veciach k opačnému právnemu záveru, ako krajský súd v napadnutých

uzneseniach a poukázala aj na právne závery obsiahnuté v judikatúre všeobecných súdov,

napr. krajského súdu z 19. októbra 2012 sp. zn. , judikatúre ústavného súdu,

ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti

zákonného sudcu, a odvolávajúc sa na ne uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka

porušenia nestrannosti je dôvodná“.

Sťažovateľka tiež nesúhlasila s uznesením ústavného súdu sp. zn.

zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom už

odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prejednanie a rozhodnutie a podľa

nej v daných veciach „je daná právomoc ústavného súdu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto

rozhodnutia krajského súdu a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej

finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami

krajského súdu, ktorými rozhodol v jednotlivých konaniach o jej námietkach zaujatosti proti

sudcom okresného súdu.

II. A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné

konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah 16 sťažností vedených ústavným súdom

pod sp. zn. , , , ,

Rvp 1565/2013, , , , ,

Rvp 1570/2013, , , , ,

Rvp 10856/2013 a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky

a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac

citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II. B

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky

K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský

súd napadnutými uzneseniami nevylúčil sudcov okresného súdu z prejednávania

a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú si sťažovateľka uplatnila

v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho

istého okresného súdu.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až

) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. l je v garantované prostredníctvom vylúčenia

sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť ( až ).

Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho

názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je

dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa

príslušných ustanovení .

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ods. l

nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade

sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi

označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho

obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade

návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre

zaujatosť) a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje

rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie

základných práv a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým

osobám zaručuje” (), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov

môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup)

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov

spravodlivého procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe

všeobecných súdov” (). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa

iné možnosti nápravy pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa

, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní

pred ústavným súdom.

Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupov

a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia

základného práva na zákonného sudcu podľa ) dôvodom na podanie

odvolania ( a nasl. ), ako aj na podanie dovolania [ (pozri

napr. , )]. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej

námietky neprihliadal a napadnutými rozhodnutiami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom

v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi môže postupovať už uvedeným spôsobom.

V tomto prípade v predmetných konaniach teda existuje „iný súd“, a to krajský súd,

resp. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), povolané na poskytnutie

ochrany základným právam sťažovateľky.

Najvyšší súd napr. vo svojom rozhodnutí sp. zn. z 21. augusta 1997

inter alia uviedol: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného

rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a

rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti

dovolania v zmysle ustanovenia , posúdiť túto otázku samostatne a

prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval,

ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“

ani nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných

prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa a .

Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných

námietok nezákonného sudcu, ktoré smerovali voči napadnutým 16 uzneseniam krajského

súdu.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol pre nedostatok svojej

právomoci podľa v spojení s

(obdobne ako ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013