Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)III. ÚS 526/2013
PDF · 185.31 KB
No categories available
III. ÚS 526/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., vedené
pod sp. zn. Rvp 1561/2013, Rvp 1562/2013, Rvp 1563/2013, Rvp 1564/2013, Rvp
1565/2013, Rvp 1566/2013, Rvp 1567/2013, Rvp 1568/2013, Rvp 1569/2013, Rvp
1570/2013, Rvp 1571/2013, Rvp 1572/2013, Rvp 1573/2013, Rvp 10855/2013, Rvp
10856/2013 a sp. zn. Rvp 10857/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 5 NcC/68/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/68/2012 z 25. októbra
2012, sp. zn. 6 NcC/73/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/70/2012 z 18. októbra 2012,
sp. zn. 5 NcC/72/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/70/2012 z 25. októbra 2012, sp.
zn. 5 NcC/221/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/74/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 3
NcC/221/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/74/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 5
NcC/69/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/69/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 9
NcC/69/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/221/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 14
NcC/220/2012 z 24. októbra 2012 a sp. zn. 9 NcC/220/2012 z 19. októbra 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1561/2013,
Rvp 1562/2013, Rvp 1563/2013, Rvp 1564/2013, Rvp 1565/2013, Rvp 1566/2013, Rvp
1567/2013, Rvp 1568/2013, Rvp 1569/2013, Rvp 1570/2013, Rvp 1571/2013, Rvp
1572/2013, Rvp 1573/2013, Rvp 10855/2013, Rvp 10856/2013 a sp. zn. Rvp 10857/2013
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 526/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. januára 2013
doručených 13 sťažností obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
vedené pod sp. zn. Rvp 1561/2013, Rvp 1562/2013, Rvp 1563/2013, Rvp 1564/2013, Rvp
1565/2013, Rvp 1566/2013, Rvp 1567/2013, Rvp 1568/2013, Rvp 1569/2013, Rvp
1570/2013, Rvp 1571/2013, Rvp 1572/2013 a sp. zn. Rvp 1573/2013, ktorými namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“), ktorých spisové značky sú uvedené v úvode tohto uznesenia (ďalej len
„napadnuté uznesenia krajského súdu“). Tieto sťažnosti boli doplnené podaniami
sťažovateľky doručenými ústavnému súdu 26. februára 2013. Dňa 4. marca 2013
sťažovateľka doručila ústavnému súdu tri sťažnosti, ktoré sú vedené pod sp. zn. Rvp
10855/2013 až sp. zn. Rvp 10857/2013.
Zo 16 sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) doručila žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody –
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení,
smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej
základných práv zo strany okresného súdu, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany
v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Popisom procesných úkonov vykonaných v konaniach vedených pred okresným
súdom, v ktorých tak na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, ako aj
žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo zo strany okresného súdu
k oneskorenému rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora a oneskorenému udeleniu
poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný
postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby
o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona súdom príslušným
na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
v úvode podaných žalôb „požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Bratislava I sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka
zaujatosti z objektívneho pohľadu“).
V rámci odôvodnenia svojej požiadaviek okrem iného poukázala na to, že „Ak bol
sám okresný súd ako štátny orgán škodcom v spore medzi žalobcom a štátom, tak je
vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodoval predmetný spor“, a ďalej na to,
že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex
in propria causa“, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa
rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd svojimi 16 napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil sudcov
okresného súdu z prejednávania a rozhodovania vecí, ktoré sú vedené na okresnom súde
a sú označené v úvode týchto sťažností.
Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce
zásah do... základných práv, konkrétne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy... t. j. práva na súdnu ochranu a
osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci
nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru..., t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.».
Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že
jej žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu
majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi
sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú
pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané
okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí.
V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre
a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne
obdobných veciach k opačnému právnemu záveru, ako krajský súd v napadnutých
uzneseniach a poukázala aj na právne závery obsiahnuté v judikatúre všeobecných súdov,
napr. krajského súdu z 19. októbra 2012 sp. zn. 14 NcC/65/2012, judikatúre ústavného súdu,
ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti
zákonného sudcu, a odvolávajúc sa na ne uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka
porušenia nestrannosti je dôvodná“.
Sťažovateľka tiež nesúhlasila s uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013
zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom už
odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prejednanie a rozhodnutie a podľa
nej v daných veciach „je daná právomoc ústavného súdu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto
rozhodnutia krajského súdu a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
krajského súdu, ktorými rozhodol v jednotlivých konaniach o jej námietkach zaujatosti proti
sudcom okresného súdu.
II. A
K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah 16 sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 1561/2013, Rvp 1562/2013, Rvp 1563/2013, Rvp 1564/2013,
Rvp 1565/2013, Rvp 1566/2013, Rvp 1567/2013, Rvp 1568/2013, Rvp 1569/2013,
Rvp 1570/2013, Rvp 1571/2013, Rvp 1572/2013, Rvp 1573/2013, Rvp 10855/2013,
Rvp 10856/2013 a sp. zn. Rvp 10857/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II. B
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky
K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský
súd napadnutými uzneseniami nevylúčil sudcov okresného súdu z prejednávania
a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú si sťažovateľka uplatnila
v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho
istého okresného súdu.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až
čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia
sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).
Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho
názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je
dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy
nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade
sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi
označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho
obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade
návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť) a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobám zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov
môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup)
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov
spravodlivého procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe
všeobecných súdov” (I. ÚS 24/00). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Občianskeho súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní
pred ústavným súdom.
Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupov
a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie
odvolania (§ 201 a nasl. OSP), ako aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri
napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej
námietky neprihliadal a napadnutými rozhodnutiami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom
v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi môže postupovať už uvedeným spôsobom.
V tomto prípade v predmetných konaniach teda existuje „iný súd“, a to krajský súd,
resp. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), povolané na poskytnutie
ochrany základným právam sťažovateľky.
Najvyšší súd napr. vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997
inter alia uviedol: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného
rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a
rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a
prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval,
ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných
námietok nezákonného sudcu, ktoré smerovali voči napadnutým 16 uzneseniam krajského
súdu.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej
právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
(obdobne ako III. ÚS 293/2013).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2013