Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 425/2013
PDF · 133.29 KB
No categories available
IV. ÚS 425/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. F., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., M., ktorou
namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 T 48/2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. F. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2013
doručená sťažnosť J. F. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. V.,
ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 48/2010 (ďalej
aj „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ bol obžalovaný z prečinu marenia
výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, pričom trestné
konanie proti jeho osobe je vedené okresným súdom pod sp. zn. 2 T 48/2010.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že „v tomto trestnom konaní som...
žiadal vypočuť svedka L. V... Pri nedávnom nahliadnutí do spisu zistil, že súd túto svedkyňu
nepredvoláva a mám dojem, že ju v konaní vôbec neplánuje vypočuť a chce rozhodnúť
bez jej svedectva, na ktorom však ja trvám nakoľko ho považujem za závažné pre náležité
posúdenie skutkového stavu a rozhodnutia o mojej vine a treste resp. nevine. V minulosti
súd dal za úlohu mne resp. môjmu advokátovi dosiahnuť prítomnosť tejto svedkyne avšak
ja ani môj advokát takýmito možnosťami nedisponujeme a nemáme ako zákonnými
možnosťami prinútiť túto svedkyňu, aby sa zúčastnila dobrovoľne súdneho pojednávania.
Podľa mňa úradná moc – súd v tomto prípade disponuje aj prípadnými donucovacími
prostriedkami, ktoré môže v zmysle zákona použiť, aby sa svedok zúčastnil súdu. Podľa
môjho názoru súd náležité tieto prostriedky nevyužil, resp. ich nevyužil vôbec...“.
Podľa názoru sťažovateľa „takýmto spôsobom mi je v trestnom konaní upierané moje
právo podľa čl. 6. ods. 3, písm. D Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd
a to vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch
svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
„vyhovel mojej sťažnosti a konštatoval že Okresný súd v Prievidzi v konaní 2 T 48/2010
tým, že odmieta predvolať svedkyňu..., resp. nekoná náležité kroky aby som ja mohol tohto
svedka vypočuť pred súdom a bol pred súdom vypočutý, porušuje moja právo v zmysle čl. 6
ods. 3, písm. D. Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd a to vyslúchať alebo dať
vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech
za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.. Zároveň žiadam, aby bolo Okresnému
súdu v Prievidzi v konaní 2 T 48/2010 prikázané zjednať nápravu a nariadené zabezpečiť
vypočutie svedkyne... v konaní 2 T 48/2010 vedenom na Okresnom súdu v Prievidzi.“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d)
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 48/2010.
Z čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru vyplýva, že každý, kto je obvinený z trestného činu,
má garantované určité minimálne práva, ku ktorým patrí tiež právo vyslúchať alebo
dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj
prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
V konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavný súd oprávnený
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody, alebo ľudského
práva a základnej slobody vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy
len za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu
prostredníctvom opravného prostriedku alebo iného právneho prostriedku dostupného
fyzickej osobe alebo právnickej osobe (m. m. I. ÚS 36/96, I. ÚS 78/99). Ústavný súd preto
nie je oprávnený konať o porušení základných práv sťažovateľa, ak mu ich ochranu môžu
zabezpečiť všeobecné súdy, či už v konaní pred súdom prvého stupňa, ale aj v odvolacom
konaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu (m. m. I. ÚS 1/97).
V prípadoch, pri ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou
garantovaných práv alebo slobôd v trestnom konaní, ústavný súd vo svojej judikatúre
opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom,
v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných
v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať,
resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách
trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno
na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré
neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch
spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010,
m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
V posudzovanom prípade sa trestné konanie sťažovateľa nachádza v štádiu konania
pred súdom prvého stupňa, pričom Trestný poriadok mu ako obžalovanému v rámci
uplatnenia práva na obhajobu poskytuje procesné práva, prostredníctvom ktorých môže
právne účinným spôsobom namietať porušenie svojho práva zaručeného mu čl. 6 ods. 3
písm. d) dohovoru, ku ktorému malo dôjsť doterajším postupom okresného súdu v jeho
trestnej veci, ako aj spochybniť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť namietaného postupu
okresného súdu.
Tak okresný súd konajúci v trestnej veci sťažovateľa, ako aj odvolací súd v prípade
podania odvolania sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie
všetkých relevantných skutkových, ako aj právnych okolností jeho trestnej veci. Vzhľadom
na túto skutočnosť ústavný súd nemá dôvod (a ani oprávnenie), aby vstupoval v tejto fáze
prebiehajúceho trestného konania vo veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov.
Sťažovateľ môže uplatniť v rámci svojho práva na obhajobu argumentáciu týkajúcu
sa namietaného porušenia jeho práva vyplývajúceho z dohovoru v prebiehajúcom konaní
pred všeobecnými súdmi vrátane využitia opravných prostriedkov, ktoré mu priznáva
Trestný poriadok (m. m. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2013