Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 378/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., B., zastúpeného A. s. r. o., v mene ktorej koná

konateľka JUDr. E. P., advokátka, vo veci namietaného porušenia základného práva

zaručeného v a práva zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Bardejov z 28. novembra 2012, ktorým bola pripustená zmena žaloby v konaní vedenom

pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára

2013 doručená sťažnosť J. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) vyhláseným na pojednávaní

29. novembra 2012, ktorým bola v konaní vedenom pod sp. zn. pripustená

zmena žaloby. Podaním doručeným ústavnému súdu 23. apríla 2013 sťažovateľ svoju

sťažnosť doplnil.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynul tento skutkový stav, z ktorého bude vychádzať

aj ústavný súd [

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)]:

2.1 Sťažovateľ je žalovaným v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

, v ktorom sa žalobcovia pôvodne domáhali určenia, že sú vlastníkmi

nehnuteľností v k. ú. B., a to pozemkov – parciel registra C č. 140/1 a 140/2 zapísaných liste

vlastníctva č. 29.

2.2 Podaním doručeným okresnému súdu 23. novembra 2012 žalobcovia zmenili

svoju žalobu a domáhali sa tohto rozsudkového výroku: «Súd určuje, že vlastníci, ich

právny (správne má byť „právni“, pozn.) následníci a užívatelia rodinného domu s. č. 43

postaveného na parcele CKN 134... a parcely CKN 135... zapísané na LV 220 kat. úz. B.

majú právo prechodu peši a motorovým vozidlom po parcelách parcelné číslo CKN

140/1..., CKN 140/2..., tak ako sú tieto nehnuteľnosti zapísané na LV č. 29 kat. úz. B.» a

žiadali okresný súd, aby túto zmenu žaloby pripustil. S tým sťažovateľ nesúhlasil.

2.3 Na pojednávaní konanom 29. novembra 2012 okresný súd zmenenú žalobu, ktorá

bola sťažovateľovi už predtým doručená písomne, oboznámil a rovnako oboznámil aj

stanovisko sťažovateľa. Podľa zápisnice o pojednávaní potom žalobcovia k svojej zmenenej

žalobe predniesli toto: «Žiadame, aby súd určil, že máme právo prechodu cez nehnuteľnosť

140/1 a 140/2, lebo tieto parcely stále slúžili na prechod. Za týmto účelom navrhujeme

vypočuť svedkov... Aby bolo možné presne určiť kade môžeme chodiť navrhujeme súd

(zrejme „súdu“, pozn.), aby určil geodeta – znalca, ktorý nech vypracuje GO plán, kde bude

prechod nakreslený a podľa tohto nákresu budeme presne vedieť, kadiaľ môžeme

prechádzať.»

Po následnom prednese právnej zástupkyne sťažovateľa okresný súd vyhlásil

uznesenie, ktorého výrok je v zápisnici o pojednávaní zapísaný takto: „Súd pripúšťa zmenu

žalobného návrhu v tomto znení:

Súd určuje, že vlastníci, ich právni následníci a užívatelia rodinného domu súp. č.

43, postaveného na parcele CKN 134... a parcely CKN 135..., zapísané na LV č. 220, k. ú.

B. majú právo prechodu peši a motorovým vozidlom po parcelách CKN 140/1..., CKN

140/2..., tak ako sú tieto nehnuteľnosti zapísané na LV č. 29, k. ú. B. v rozsahu, v akom bude

znalcom toto právo vyznačené na GO pláne.“

V zápisnici o pojednávaní nie je zapísané žiadne odôvodnenie tohto uznesenia ani nie

je zaznamenané, že by odôvodnenie bolo dané ústne, keďže po texte výroku nasleduje

v zápisnici o pojednávaní len tento zápis: „Bolo dané poučenie o opravnom prostriedku.“

Po vyhlásení uznesenia právna zástupkyňa sťažovateľa upozornila okresný súd, že

zmena žalobného návrhu, ktorú uznesením pripustil, je podľa nej v rozpore so zmenou

žaloby uvedenou v písomnom podaní žalobcov.

2.4 Podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania proti uvedenému

uzneseniu bol prokurátorkou Krajskej prokuratúry v Prešove odložený 14. marca 2013, keď

prokurátorka nezistila dôvody na podanie mimoriadneho dovolania.

3. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu smeruje včas podaná sťažnosť

sťažovateľa, ktorú zakladá na a v ktorej tvrdí, že týmto uznesením bolo

porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3.1 Okresný súd podľa sťažovateľa napadnutým uznesením rozhodol nad rámec

návrhu žalobcu, t. j. viac než tento žiadal. V dôsledku toho v podstate okresný súd

o zmenenom návrhu žalobcov v znení, v akom mu bol doručený 23. novembra 2012, vôbec

nerozhodol. Pripustenie zmeny žalobného návrhu podľa sťažovateľa odporuje aj zásade

hospodárnosti konania vyjadrenej v ustanovení

(ďalej aj „OSP“), keďže k zmene žalobného návrhu došlo po piatich rokoch od začatia

konania, počas ktorých sa stále konalo o žalobe o určenie vlastníckeho práva, a „výsledky

doterajšieho dokazovania budú zmarené v tom zmysle, že pripustením zmeny návrhu sa

bude konať o úplne odlišných skutočnostiach s úplne odlišnou právnou kvalifikáciou než

doteraz“ (s poukazom na R 45/1996), ba navyše žiadne dôkazy pôvodného konania nebude

možné použiť. Podľa sťažovateľa žalobcovia nemôžu osvedčiť naliehavý právny záujem na

zmenenej žalobe, ktorá má navyše aj rozdielny okruh účastníkov. Žalobcovia si ešte pred

začatím konania vedeného pod sp. zn. pre seba okrem iného vymohli

predbežné opatrenie, ktorým bolo sťažovateľovi uložené trpieť prechod cez označené

nehnuteľnosti žalobcami a žalobcom bolo uložené podať do jedného mesiaca žalobu o právo

prechodu. Žalobcovia tak už vtedy vedeli, akú žalobu majú podať, rovnako ako vedeli, že

vlastníkom zaťažených nehnuteľností je sťažovateľ.

Podľa sťažovateľa „vyššie uvedeným postupom súdu bola sťažovateľovi v konečnom

dôsledku a evidentne kvôli nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odňatá reálna možnosť

konať pred súdom so žalobcami v 1. až 4. rade v kvalitatívne plnohodnotnej hmotnoprávnej

i procesnoprávnej línii a domáhať sa objektívneho skutkového a právneho posúdenia veci

a spravodlivého rozhodnutia. Rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci

a vychádza z nesprávneho skutkového zistenia, ktoré nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní. Pochybením súdu prvého stupňa je skutočnosť, že sťažovateľovi bolo

odmietnuté právo na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces.“. Sťažovateľ rovnako

namietal, že „sú právne a skutkové závery, o ktoré Okresný súd v Bardejove oprel svoje

rozhodnutie, keď pripustil zmenu žaloby, zjavne neodôvodnené a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom má za následok porušenie základných práv

sťažovateľa“, pretože

- vychádza zo zjavne jednostranného a neobjektívneho hodnotenia dôkazov,

- sa opiera o právne názory, ktoré sú v zjavnom rozpore s platnými právnymi

normami,

- v postupe Okresného súdu v Bardejove došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní

a práva na kontradiktórne konanie“.

3.2 Vo veci samej sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie

konanie a vydal tento nález:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v

Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd J. K. postupom Okresného

súdu v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením Okresného súdu

v Bardejove č. k. zo dňa 29. 11. 2012 boli porušené.

2. Uznesenie Okresného súdu v Bardejove č. k. zo dňa 29. 11. 2012

o pripustení zmeny žalobného návrhu sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3. J. K. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €...

4. J. K. priznáva náhradu trov konania...“

4. Ústavný súd podľa uvedenú sťažnosť

predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

5. Sťažovateľ v prvom rade namieta, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu

došlo k zásahu do jeho základného práva na prístup k súdu zaručeného v

tým, že okresný súd pripustil zmenu žalobného návrhu.

5.1 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu a inú právnu

ochranu upraveného v zaručiť každému prístup k súdu (resp. k inému

orgánu majúcemu právomoc na prerokovanie danej veci). Tomu zodpovedá povinnosť

všeobecného súdu a iného orgánu vo veci konať a rozhodnúť (). Z doslovného

znenia ustanovenia vyplýva, že domáhať sa svojho práva môže každý

„spôsobom ustanoveným zákonom“. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

tak všeobecný súd podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v zásade nemôže porušiť,

ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy

v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je v prípade občianskeho súdneho

konania najmä . Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle

ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (podobne , ). Ústavný

súd môže zasiahnuť do skutkových alebo právnych záverov všeobecného súdu zásadne len

vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, , ).

5.2 Ustanovenie dáva navrhovateľovi (žalobcovi) právo, aby

so súhlasom súdu zmenil svoj návrh. Odsek 2 tohto paragrafu potom uvádza ako dôvody,

kvôli ktorým súd zmenu nepripustí, nepoužiteľnosť doterajšej procesnej matérie (v starších

textoch „procesnej látky“) alebo nepríslušnosť súdu na konanie o zmenenom návrhu. Ani

jeden z citovaných odsekov nedáva v procese zmeny návrhu akékoľvek právo odporcovi

(žalovanému). Žalovaný tak nemá – ako to je v prípade späťvzatia návrhu podľa –

právo nesúhlasiť so zmenou návrhu.

Táto zákonná úprava je odôvodnená povahou tohto procesného úkonu. Žalobca ako

dominus litis totiž vymedzuje predmet konania svojou žalobnou naráciou (opisom

rozhodujúcich skutočností) a žalobným návrhom (petitom). Zmenou žalobného návrhu

podľa žalobca prejavuje svoju vôľu, aby sa predmetom konania stal buď iný petit,

alebo skutkový stav vymedzený inými rozhodujúcimi skutočnosťami. Je nepochybné, že

žalobca by mohol túto vôľu procesne prejaviť aj vo forme novej žaloby ( ), ktorou

by začal nové konanie. Rovnako je zrejmé, že konajúci súd by mohol ihneď po podaní tejto

druhej žaloby obe konania spojiť ( ). Ani na jeden z týchto úkonov

(podanie žaloby ani spojenie vecí) pritom zákon nevyžaduje súhlas žalovaného. Za týchto

okolností potom postup pri zmene návrhu podľa predstavuje v podstate

kombináciu oboch týchto procesných úkonov do jedného. Odhliadnuc od prvej alternatívy

otázka, či možno pripustiť zmenu návrhu, súvisí s predbežným hodnotením

dôkazov (doterajšej procesnej matérie) a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho

myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na

pripustenie zmeny žaloby (zhodne R 52/2012).

5.3 Vzhľadom na uvedené dôvody podľa názoru ústavného súdu žalovanému

nesvedčí žiadne právo, ktoré by v súvislosti s rozhodovaním o pripustení zmeny žaloby

uplatňoval a o ktorom by mal súd rozhodovať. Už z doslovného znenia

je však zrejmé, že predpokladom práva na súdnu ochranu je existencia práva, ktoré by

mohol žalovaný uplatniť a o ktorom by súd mal rozhodnúť. Ak ale žalovaný v súvislosti

s rozhodovaním o prípustnosti zmeny žaloby nemá (procesné) právo, ktoré by mohol

uplatňovať, ani uznesenie súdu, ktorým pripustil alebo nepripustil zmenu žaloby, nemôže

zasahovať do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v .

6. Úvahy ústavného súdu uvedené v bodoch 5.2 a 5.3 sa primerane vzťahujú aj

na sťažovateľom namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto ustanovenie totiž v prvom

rade nezaručuje právo na prístup k súdu v každej veci a o každej otázke, ale len v prípadoch

trestných obvinení a občianskych práv a záväzkov. Výkladu pojmu „občianske právo alebo

záväzok“ (angl. „civil rights and obligations“, fr. „droits et obligations de caractère civil“)

je predmetom rozsiahlej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“,

porov. prehľad u Kmeca, J., v diele Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská

úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 591 a nasl.), pričom

medzi tieto práva nepochybne patrí i nárok na určenie vlastníckeho práva alebo práva

prechodu cez pozemok. Konanie pred okresným súdom vo veci samej tak nepochybne

spadá pod rozsah ochrany čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V prerokúvanej veci však predmetom konania nie je rozhodnutie súdu vo veci samej,

ale procesné rozhodnutie. Toto procesné právo na rozhodnutie súdu o návrhu na prerušenie

konania nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za „občianske právo alebo

záväzok“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto stanovisko taktiež zodpovedá judikatúre

ESĽP týkajúcej sa podobných incidenčných otázok [porov. napríklad Indrová a Indra proti

Slovensku, sťažnosť č. 46845/99, rozhodnutie o prijateľnosti z 11. mája 2004, bod 1 písm. e)

podbod iii), vo vzťahu k rozhodovaniu súdov o námietke zaujatosti, Šupín proti Slovensku,

sťažnosť č. 44312/05, rozhodnutie o prijateľnosti z 22. novembra 2011, ods. 12, vo vzťahu

k rozhodovaniu o návrhu na obnovu konania]. Toto rozhodnutie nemá ani také účinky

na ďalšie konanie, že by bránilo uplatneniu procesných práv sťažovateľa v ďalších štádiách

konania, preto toto rozhodnutie nemôže mať ani sprostredkovaný vplyv na občianske práva

a záväzky sťažovateľa, o ktorých sa má rozhodovať vo veci samej. Za týchto okolností

ústavný súd uzatvára, že ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno aplikovať na samotné

rozhodovanie o návrhu na pripustenie alebo nepripustenie zmeny žaloby v zmysle § 95

.

7. Napadnuté uznesenie okresného súdu z 29. novembra 2012 však podľa názoru

ústavného súdu ani inak nezasahuje do práv sťažovateľa.

7.1 Pripustenie zmeny žaloby nijakým spôsobom neprejudikuje vzťah vykonaného

dokazovania k zmenenej žalobe ani nemôže mať za následok vylúčenie účastníkov

z uplatňovania ich procesných práv v konaní o zmenenom návrhu. To znamená, že

z pripustenia zmeny návrhu nemožno vyvodzovať, že by výsledky doterajšieho konania bez

ďalšieho opodstatňovali zmenenú žalobu tak, že by jej súd musel bez ďalšieho vyhovieť.

Aj v konaní o zmenenom návrhu zostáva zachované právo sťažovateľa navrhovať dôkazy

( ) a vyjadrovať sa k veci, teda všetky práva, ktoré zaručuje

účastníkovi konania v čl. 48 ods. 2. Bude úlohou okresného súdu v ďalšom konaní

zabezpečiť efektívnu realizáciu týchto práv sťažovateľa, napríklad formou zopakovania

dôkazu ( ), ak je predpoklad, že pri zmenenej žalobe by vnímanie dôkazu

alebo aspekty, na ktoré by sa pri jeho vykonávaní kládol dôraz, by mohli byť odlišné

v porovnaní s tým, keď sa daný dôkaz vykonával pôvodne.

7.2 Podstatnú časť sťažnosti tvoria poukazy sťažovateľa na to, že zmenu žaloby

okresný súd pripustil po piatich rokoch od začatia konania, ktoré sa doteraz viedlo o určenie

vlastníckeho práva, nie práva prechodu žalobcov. Týmito námietkami však sťažovateľ sčasti

smeruje v podstate proti hodnoteniu hospodárnosti zmeny žaloby, ktoré, ako ústavný súd už

uviedol, patrí len konajúcemu súdu (pozri odsek 5.3). Z hľadiska –

ktorého porušenie však sťažovateľ v petite sťažnosti nenamietal – pripustenie zmeny žaloby

nepredstavuje pre okresný súd nový začiatok pre posudzovanie jeho postupu v konaní

a nepredstavuje ani dôvod na to, aby sa konanie pripustením zmeny žaloby posudzovalo

miernejšie len preto, že vtedajší žalobný návrh bol iný. Naopak, bude úlohou okresného

súdu posudzovať plynulosť a efektívnosť svojho konania od začatia konania (teda od roku

2008) z hľadiska aktuálneho (zmeneného) žalobného petitu a postupovať tak, aby ani pri

takomto hodnotení nebolo jeho konanie poznačené zbytočnými prieťahmi.

Podobne treba podľa názoru ústavného súdu pristupovať aj k otázke náhrady trov

konania v prípade úspechu žalobcov a účelnosť nimi vynaložených trov v období od začatia

konania až do zmeny žaloby (29. novembra 2012) posudzovať výlučne z hľadiska nového

(zmeneného) žalobného návrhu. Postup podľa totiž nesmie slúžiť žalobcovi ako

cesta, ktorou sa mu umožní vyhnúť sa procesnej zodpovednosti za spôsobené trovy konania

tým, že pri vidine pravdepodobnosti neúspechu zmení svoju žalobu a tým celé

predchádzajúce konania (a trovy vynaložené inými účastníkmi) vyjde navnivoč; naopak,

je úlohou súdov, pokiaľ aj zmenu žaloby pripustia, na takýto prístup brať ohľad pri

rozhodovaní o trovách konania (aj štátu, napríklad za svedočné svedkov, ktorých nebolo

treba vypočuť), napríklad aplikáciou zásady separácie trov upravenej v § 147 ods. 1

v spojení s . Pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že oneskorenou zmenou

žaloby vyšli niektoré jeho trovy konania navnivoč, pretože by ich pri včasnej zmene žaloby

nebolo vôbec potrebné vynaložiť, nič mu nebráni uplatniť svoje nároky na náhradu týchto

trov voči žalobcom bez ohľadu na výsledok konania podľa ustanovenia už

teraz. Rozhodovanie o takomto nároku bude potom nepochybne spadať pod ustanovenie

a bude úlohou okresného súdu poskytnúť sťažovateľovi náležitú súdnu

ochranu.

7.3 Poslednú veľkú skupinu námietok sťažovateľa tvoria námietky proti nesúladu

výroku uznesenia, ktorým bola pripustená zmena žaloby, s textom novonavrhnutého petitu

v podaní žalobcov z 22. novembra 2012.

Predovšetkým je potrebné konštatovať, že dôvody takéhoto odchýlenia nie sú

zo žalobcom predložených listín zrejmé. Napadnuté uznesenie nebolo potrebné vyhotoviť

a doručiť písomne, keďže bolo vyhlásené a odvolanie proti nemu nie je prípustné [porov.

a contrario v spojení s ], takže postačilo jeho

vyhlásenie s odôvodnením ( v spojení s ). V zápisnici

o pojednávaní nie je zachytené žiadne odôvodnenie napadnutého uznesenia (čo inak

zodpovedá ustanoveniu ), no nie je v nej výslovne zaznamenané ani to, či

bolo uznesenie aspoň odôvodnené ústne. Sťažovateľ však vo svojej sťažnosti samotné

neodôvodnenie (v zmysle nedostatku formálne písomne zachyteného odôvodnenia)

nenamieta, naopak, jeho námietky smerujú proti meritu veci. Z uvedeného dôvodu

a vzhľadom na výsledok prerokovania sťažnosti nepovažoval ústavný súd za potrebné

vykonávať dokazovanie na to, či a aké odôvodnenie bolo vyhlásené.

Čo sa týka samotnej námietky nesúladu (a tým prekročenia petitu), je predovšetkým

potrebné zaoberať sa významom uznesenia o pripustení zmeny žaloby pre ďalšie konanie.

Z ustanovenia je zrejmé, že „zmena žaloby“ je procesným úkonom

(prejavom vôle) žalobcu. Úloha súdu pri zmene žaloby sa obmedzuje len na súhlas alebo

nesúhlas (pripustenie alebo nepripustenie) s takou zmenou (v tomto zmysle je zmätočné

a dispozičnej zásade nie zodpovedajúce Števčekovo vyjadrenie, že súd „návrh na začatie

konania uznesením zmení“, pozri In: Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny

poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 247). Je pravdou, že súdna prax si najmä

v záujme prehľadnosti a určitosti vypomáha tým, že v uznesení, ktorým zmenu žaloby

pripúšťa, spravidla reprodukuje celý nový (zmenený) žalobný návrh. Proti takému postupu

podľa názoru ústavného súdu nemožno mať z ústavného hľadiska žiadne námietky, rovnako

ako by ich nebolo možné mať proti prípadnému výroku „Súd pripúšťa zmenu návrhu podľa

č. l...“. S reprodukciou zmeneného žalobného návrhu vo výroku uznesenia, ktorým bola

zmena pripustená, však žiadne ustanovenie nespája žiadne

osobitné následky. Zo žiadneho ustanovenia tak nevyplýva, že by sa zmenený žalobný

návrh (petit) pri súhlase súdu so zmenou odpútal (osamostatnil) od príslušného procesného

úkonu (prejavu vôle) žalobcu a nanovo sa substantivizoval (zhmotnil) vo výroku uznesenia

pripúšťajúceho zmenu. Naopak, konajúci súd aj naďalej zostáva viazaný ( )

len zmeneným návrhom v takej podobe, ako ho procesne predniesol žalobca svojím

procesným úkonom (prejavom vôle) označeným ako „zmena žaloby“, nie v tej podobe,

v akej ho súd (podľa okolností nesprávne alebo mylne) reprodukoval v uznesení, ktorým

zmenu návrhu pripustil, a len podľa prv uvedeného je súd povinný aj rozhodovať.

Prekročenie návrhu žalobcu (teda rozhodnutie ultra petitum) môže žalovaný podľa názoru

ústavného súdu namietať v odvolaní proti tomuto rozsudku prinajmenej ako inú vadu, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [ ]. Posúdiť túto

odvolaciu námietku v takom prípade patrí odvolaciemu súdu, ktorý taktiež nie je viazaný

(podľa okolností nesprávnou) reprodukciou zmeneného petitu v uznesení, ktorým

prvostupňový súd zmenu pripustil, ale len obsahom príslušných procesných úkonov

žalobcu.

Len kvôli poriadku ústavný súd podotýka, že v tu prerokúvanej veci sa

z predložených listín javí, že okresný súd považoval za zmenu žaloby tak podanie žalobcov

z 22. novembra 2012, ako aj ich následné doplňujúce vyjadrenie prednesené na úvod

pojednávania 29. novembra 2012, v ktorom žalobcovia žiadali vyhotovenie znaleckého

posudku (pozri prvý odsek bodu 2.3 tohto odôvodnenia). Či je to skutočne tak a či je tento

postup okresného súdu správny, bude sťažovateľ podľa už uvedeného môcť jednoznačne

nechať preskúmať odvolacím súdom a bude to môcť koniec koncov namietať i v ďalšom

konaní pred okresným súdom, ktorý sa bude musieť s obsahom zmeneného petitu vyrovnať

v meritórnom rozhodnutí. Rovnako sa budú musieť okresný súd a prípadne i odvolací súd

vyrovnať s otázkou, či v žalobe o určenie, že žalobcovia majú právo prechodu cez celý

pozemok, nie je ako minus obsiahnutý aj návrh, že majú právo prechodu len cez časť

pozemku vymedzenú geometrickým plánom. V takom prípade by tak rozsudok priznávajúci

právo prechodu len po takto vymedzenej časti pozemku (a vo zvyšku žalobu zamietajúci)

bol rozsudkom intra, nie ultra petitum, a to aj bez toho, aby takáto obmedzujúca požiadavka

(na vymedzenie časti pozemku, po ktorej možno prechádzať, geometrickým plánom) bola

v petite návrhu výslovne uplatnená.

8. Podľa ustanovenia môže ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní odmietnuť okrem iného takú sťažnosť, ktorá je zjavne

neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry považuje najmä

taký návrh (taká sťažnosť), ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

označeného sťažovateľom, pretože nie je daná jeho vzájomná súvislosť s napadnutým

postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. , ,

, ). Z už uvedených dôvodov je zrejmé, že napadnuté uznesenie

okresného súdu z 29. novembra 2012, ktorým bola pripustená zmena žaloby v konaní

vedenom pod sp. zn. , už na prvý pohľad (prima facie) netrpí nedostatkami

tvrdenými sťažovateľom, resp. že ním tvrdené vady nezasahujú do ústavnej sféry,

na ochranu ktorej je ústavný súd povolaný. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti dospel preto k záveru, že ju treba odmietnuť, čo sa aj vo výroku tohto uznesenia

stalo.

9. Odmietnutím je sťažnosť vybavená v celom rozsahu vrátane návrhu na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania, ktoré sú viazané na jej

prijatie na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013