Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 378/2013
PDF · 211.34 KB
No categories available
II. ÚS 378/2013
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. K., B., zastúpeného A. s. r. o., v mene ktorej koná
konateľka JUDr. E. P., advokátka, vo veci namietaného porušenia základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Bardejov z 28. novembra 2012, ktorým bola pripustená zmena žaloby v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 C 52/2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára
2013 doručená sťažnosť J. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) vyhláseným na pojednávaní
29. novembra 2012, ktorým bola v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 52/2008 pripustená
zmena žaloby. Podaním doručeným ústavnému súdu 23. apríla 2013 sťažovateľ svoju
sťažnosť doplnil.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynul tento skutkový stav, z ktorého bude vychádzať
aj ústavný súd [§ 55 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]:
2.1 Sťažovateľ je žalovaným v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
1 C 52/2008, v ktorom sa žalobcovia pôvodne domáhali určenia, že sú vlastníkmi
nehnuteľností v k. ú. B., a to pozemkov – parciel registra C č. 140/1 a 140/2 zapísaných liste
vlastníctva č. 29.
2.2 Podaním doručeným okresnému súdu 23. novembra 2012 žalobcovia zmenili
svoju žalobu a domáhali sa tohto rozsudkového výroku: «Súd určuje, že vlastníci, ich
právny (správne má byť „právni“, pozn.) následníci a užívatelia rodinného domu s. č. 43
postaveného na parcele CKN 134... a parcely CKN 135... zapísané na LV 220 kat. úz. B.
majú právo prechodu peši a motorovým vozidlom po parcelách parcelné číslo CKN
140/1..., CKN 140/2..., tak ako sú tieto nehnuteľnosti zapísané na LV č. 29 kat. úz. B.» a
žiadali okresný súd, aby túto zmenu žaloby pripustil. S tým sťažovateľ nesúhlasil.
2.3 Na pojednávaní konanom 29. novembra 2012 okresný súd zmenenú žalobu, ktorá
bola sťažovateľovi už predtým doručená písomne, oboznámil a rovnako oboznámil aj
stanovisko sťažovateľa. Podľa zápisnice o pojednávaní potom žalobcovia k svojej zmenenej
žalobe predniesli toto: «Žiadame, aby súd určil, že máme právo prechodu cez nehnuteľnosť
140/1 a 140/2, lebo tieto parcely stále slúžili na prechod. Za týmto účelom navrhujeme
vypočuť svedkov... Aby bolo možné presne určiť kade môžeme chodiť navrhujeme súd
(zrejme „súdu“, pozn.), aby určil geodeta – znalca, ktorý nech vypracuje GO plán, kde bude
prechod nakreslený a podľa tohto nákresu budeme presne vedieť, kadiaľ môžeme
prechádzať.»
Po následnom prednese právnej zástupkyne sťažovateľa okresný súd vyhlásil
uznesenie, ktorého výrok je v zápisnici o pojednávaní zapísaný takto: „Súd pripúšťa zmenu
žalobného návrhu v tomto znení:
Súd určuje, že vlastníci, ich právni následníci a užívatelia rodinného domu súp. č.
43, postaveného na parcele CKN 134... a parcely CKN 135..., zapísané na LV č. 220, k. ú.
B. majú právo prechodu peši a motorovým vozidlom po parcelách CKN 140/1..., CKN
140/2..., tak ako sú tieto nehnuteľnosti zapísané na LV č. 29, k. ú. B. v rozsahu, v akom bude
znalcom toto právo vyznačené na GO pláne.“
V zápisnici o pojednávaní nie je zapísané žiadne odôvodnenie tohto uznesenia ani nie
je zaznamenané, že by odôvodnenie bolo dané ústne, keďže po texte výroku nasleduje
v zápisnici o pojednávaní len tento zápis: „Bolo dané poučenie o opravnom prostriedku.“
Po vyhlásení uznesenia právna zástupkyňa sťažovateľa upozornila okresný súd, že
zmena žalobného návrhu, ktorú uznesením pripustil, je podľa nej v rozpore so zmenou
žaloby uvedenou v písomnom podaní žalobcov.
2.4 Podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania proti uvedenému
uzneseniu bol prokurátorkou Krajskej prokuratúry v Prešove odložený 14. marca 2013, keď
prokurátorka nezistila dôvody na podanie mimoriadneho dovolania.
3. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu smeruje včas podaná sťažnosť
sťažovateľa, ktorú zakladá na čl. 127 ústavy a v ktorej tvrdí, že týmto uznesením bolo
porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
3.1 Okresný súd podľa sťažovateľa napadnutým uznesením rozhodol nad rámec
návrhu žalobcu, t. j. viac než tento žiadal. V dôsledku toho v podstate okresný súd
o zmenenom návrhu žalobcov v znení, v akom mu bol doručený 23. novembra 2012, vôbec
nerozhodol. Pripustenie zmeny žalobného návrhu podľa sťažovateľa odporuje aj zásade
hospodárnosti konania vyjadrenej v ustanovení § 95 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“), keďže k zmene žalobného návrhu došlo po piatich rokoch od začatia
konania, počas ktorých sa stále konalo o žalobe o určenie vlastníckeho práva, a „výsledky
doterajšieho dokazovania budú zmarené v tom zmysle, že pripustením zmeny návrhu sa
bude konať o úplne odlišných skutočnostiach s úplne odlišnou právnou kvalifikáciou než
doteraz“ (s poukazom na R 45/1996), ba navyše žiadne dôkazy pôvodného konania nebude
možné použiť. Podľa sťažovateľa žalobcovia nemôžu osvedčiť naliehavý právny záujem na
zmenenej žalobe, ktorá má navyše aj rozdielny okruh účastníkov. Žalobcovia si ešte pred
začatím konania vedeného pod sp. zn. 1 C 52/2008 pre seba okrem iného vymohli
predbežné opatrenie, ktorým bolo sťažovateľovi uložené trpieť prechod cez označené
nehnuteľnosti žalobcami a žalobcom bolo uložené podať do jedného mesiaca žalobu o právo
prechodu. Žalobcovia tak už vtedy vedeli, akú žalobu majú podať, rovnako ako vedeli, že
vlastníkom zaťažených nehnuteľností je sťažovateľ.
Podľa sťažovateľa „vyššie uvedeným postupom súdu bola sťažovateľovi v konečnom
dôsledku a evidentne kvôli nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odňatá reálna možnosť
konať pred súdom so žalobcami v 1. až 4. rade v kvalitatívne plnohodnotnej hmotnoprávnej
i procesnoprávnej línii a domáhať sa objektívneho skutkového a právneho posúdenia veci
a spravodlivého rozhodnutia. Rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci
a vychádza z nesprávneho skutkového zistenia, ktoré nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. Pochybením súdu prvého stupňa je skutočnosť, že sťažovateľovi bolo
odmietnuté právo na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces.“. Sťažovateľ rovnako
namietal, že „sú právne a skutkové závery, o ktoré Okresný súd v Bardejove oprel svoje
rozhodnutie, keď pripustil zmenu žaloby, zjavne neodôvodnené a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom má za následok porušenie základných práv
sťažovateľa“, pretože
- vychádza zo zjavne jednostranného a neobjektívneho hodnotenia dôkazov,
- sa opiera o právne názory, ktoré sú v zjavnom rozpore s platnými právnymi
normami,
- v postupe Okresného súdu v Bardejove došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní
a práva na kontradiktórne konanie“.
3.2 Vo veci samej sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie
konanie a vydal tento nález:
„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd J. K. postupom Okresného
súdu v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 52/2008 a uznesením Okresného súdu
v Bardejove č. k. 1 C 52/2008 zo dňa 29. 11. 2012 boli porušené.
2. Uznesenie Okresného súdu v Bardejove č. k. 1 C 52/2008 zo dňa 29. 11. 2012
o pripustení zmeny žalobného návrhu sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
3. J. K. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €...
4. J. K. priznáva náhradu trov konania...“
4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde uvedenú sťažnosť
predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
5. Sťažovateľ v prvom rade namieta, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu
došlo k zásahu do jeho základného práva na prístup k súdu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
tým, že okresný súd pripustil zmenu žalobného návrhu.
5.1 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu a inú právnu
ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručiť každému prístup k súdu (resp. k inému
orgánu majúcemu právomoc na prerokovanie danej veci). Tomu zodpovedá povinnosť
všeobecného súdu a iného orgánu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Z doslovného
znenia ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva, že domáhať sa svojho práva môže každý
„spôsobom ustanoveným zákonom“. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
tak všeobecný súd podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v zásade nemôže porušiť,
ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy
v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je v prípade občianskeho súdneho
konania najmä Občiansky súdny poriadok. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124
ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný
súd môže zasiahnuť do skutkových alebo právnych záverov všeobecného súdu zásadne len
vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04).
5.2 Ustanovenie § 95 ods. 1 OSP dáva navrhovateľovi (žalobcovi) právo, aby
so súhlasom súdu zmenil svoj návrh. Odsek 2 tohto paragrafu potom uvádza ako dôvody,
kvôli ktorým súd zmenu nepripustí, nepoužiteľnosť doterajšej procesnej matérie (v starších
textoch „procesnej látky“) alebo nepríslušnosť súdu na konanie o zmenenom návrhu. Ani
jeden z citovaných odsekov nedáva v procese zmeny návrhu akékoľvek právo odporcovi
(žalovanému). Žalovaný tak nemá – ako to je v prípade späťvzatia návrhu podľa § 96 OSP –
právo nesúhlasiť so zmenou návrhu.
Táto zákonná úprava je odôvodnená povahou tohto procesného úkonu. Žalobca ako
dominus litis totiž vymedzuje predmet konania svojou žalobnou naráciou (opisom
rozhodujúcich skutočností) a žalobným návrhom (petitom). Zmenou žalobného návrhu
podľa § 95 OSP žalobca prejavuje svoju vôľu, aby sa predmetom konania stal buď iný petit,
alebo skutkový stav vymedzený inými rozhodujúcimi skutočnosťami. Je nepochybné, že
žalobca by mohol túto vôľu procesne prejaviť aj vo forme novej žaloby (§ 79 OSP), ktorou
by začal nové konanie. Rovnako je zrejmé, že konajúci súd by mohol ihneď po podaní tejto
druhej žaloby obe konania spojiť (§ 112 ods. 1 OSP). Ani na jeden z týchto úkonov
(podanie žaloby ani spojenie vecí) pritom zákon nevyžaduje súhlas žalovaného. Za týchto
okolností potom postup pri zmene návrhu podľa § 95 OSP predstavuje v podstate
kombináciu oboch týchto procesných úkonov do jedného. Odhliadnuc od prvej alternatívy
§ 95 ods. 2 OSP otázka, či možno pripustiť zmenu návrhu, súvisí s predbežným hodnotením
dôkazov (doterajšej procesnej matérie) a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho
myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na
pripustenie zmeny žaloby (zhodne R 52/2012).
5.3 Vzhľadom na uvedené dôvody podľa názoru ústavného súdu žalovanému
nesvedčí žiadne právo, ktoré by v súvislosti s rozhodovaním o pripustení zmeny žaloby
uplatňoval a o ktorom by mal súd rozhodovať. Už z doslovného znenia čl. 46 ods. 1 ústavy
je však zrejmé, že predpokladom práva na súdnu ochranu je existencia práva, ktoré by
mohol žalovaný uplatniť a o ktorom by súd mal rozhodnúť. Ak ale žalovaný v súvislosti
s rozhodovaním o prípustnosti zmeny žaloby nemá (procesné) právo, ktoré by mohol
uplatňovať, ani uznesenie súdu, ktorým pripustil alebo nepripustil zmenu žaloby, nemôže
zasahovať do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.
6. Úvahy ústavného súdu uvedené v bodoch 5.2 a 5.3 sa primerane vzťahujú aj
na sťažovateľom namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto ustanovenie totiž v prvom
rade nezaručuje právo na prístup k súdu v každej veci a o každej otázke, ale len v prípadoch
trestných obvinení a občianskych práv a záväzkov. Výkladu pojmu „občianske právo alebo
záväzok“ (angl. „civil rights and obligations“, fr. „droits et obligations de caractère civil“)
je predmetom rozsiahlej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“,
porov. prehľad u Kmeca, J., v diele Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská
úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 591 a nasl.), pričom
medzi tieto práva nepochybne patrí i nárok na určenie vlastníckeho práva alebo práva
prechodu cez pozemok. Konanie pred okresným súdom vo veci samej tak nepochybne
spadá pod rozsah ochrany čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V prerokúvanej veci však predmetom konania nie je rozhodnutie súdu vo veci samej,
ale procesné rozhodnutie. Toto procesné právo na rozhodnutie súdu o návrhu na prerušenie
konania nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za „občianske právo alebo
záväzok“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto stanovisko taktiež zodpovedá judikatúre
ESĽP týkajúcej sa podobných incidenčných otázok [porov. napríklad Indrová a Indra proti
Slovensku, sťažnosť č. 46845/99, rozhodnutie o prijateľnosti z 11. mája 2004, bod 1 písm. e)
podbod iii), vo vzťahu k rozhodovaniu súdov o námietke zaujatosti, Šupín proti Slovensku,
sťažnosť č. 44312/05, rozhodnutie o prijateľnosti z 22. novembra 2011, ods. 12, vo vzťahu
k rozhodovaniu o návrhu na obnovu konania]. Toto rozhodnutie nemá ani také účinky
na ďalšie konanie, že by bránilo uplatneniu procesných práv sťažovateľa v ďalších štádiách
konania, preto toto rozhodnutie nemôže mať ani sprostredkovaný vplyv na občianske práva
a záväzky sťažovateľa, o ktorých sa má rozhodovať vo veci samej. Za týchto okolností
ústavný súd uzatvára, že ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno aplikovať na samotné
rozhodovanie o návrhu na pripustenie alebo nepripustenie zmeny žaloby v zmysle § 95
OSP.
7. Napadnuté uznesenie okresného súdu z 29. novembra 2012 však podľa názoru
ústavného súdu ani inak nezasahuje do práv sťažovateľa.
7.1 Pripustenie zmeny žaloby nijakým spôsobom neprejudikuje vzťah vykonaného
dokazovania k zmenenej žalobe ani nemôže mať za následok vylúčenie účastníkov
z uplatňovania ich procesných práv v konaní o zmenenom návrhu. To znamená, že
z pripustenia zmeny návrhu nemožno vyvodzovať, že by výsledky doterajšieho konania bez
ďalšieho opodstatňovali zmenenú žalobu tak, že by jej súd musel bez ďalšieho vyhovieť.
Aj v konaní o zmenenom návrhu zostáva zachované právo sťažovateľa navrhovať dôkazy
(§ 120 ods. 1 OSP) a vyjadrovať sa k veci, teda všetky práva, ktoré ústava zaručuje
účastníkovi konania v čl. 48 ods. 2. Bude úlohou okresného súdu v ďalšom konaní
zabezpečiť efektívnu realizáciu týchto práv sťažovateľa, napríklad formou zopakovania
dôkazu (§ 122 ods. 3 OSP), ak je predpoklad, že pri zmenenej žalobe by vnímanie dôkazu
alebo aspekty, na ktoré by sa pri jeho vykonávaní kládol dôraz, by mohli byť odlišné
v porovnaní s tým, keď sa daný dôkaz vykonával pôvodne.
7.2 Podstatnú časť sťažnosti tvoria poukazy sťažovateľa na to, že zmenu žaloby
okresný súd pripustil po piatich rokoch od začatia konania, ktoré sa doteraz viedlo o určenie
vlastníckeho práva, nie práva prechodu žalobcov. Týmito námietkami však sťažovateľ sčasti
smeruje v podstate proti hodnoteniu hospodárnosti zmeny žaloby, ktoré, ako ústavný súd už
uviedol, patrí len konajúcemu súdu (pozri odsek 5.3). Z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy –
ktorého porušenie však sťažovateľ v petite sťažnosti nenamietal – pripustenie zmeny žaloby
nepredstavuje pre okresný súd nový začiatok pre posudzovanie jeho postupu v konaní
a nepredstavuje ani dôvod na to, aby sa konanie pripustením zmeny žaloby posudzovalo
miernejšie len preto, že vtedajší žalobný návrh bol iný. Naopak, bude úlohou okresného
súdu posudzovať plynulosť a efektívnosť svojho konania od začatia konania (teda od roku
2008) z hľadiska aktuálneho (zmeneného) žalobného petitu a postupovať tak, aby ani pri
takomto hodnotení nebolo jeho konanie poznačené zbytočnými prieťahmi.
Podobne treba podľa názoru ústavného súdu pristupovať aj k otázke náhrady trov
konania v prípade úspechu žalobcov a účelnosť nimi vynaložených trov v období od začatia
konania až do zmeny žaloby (29. novembra 2012) posudzovať výlučne z hľadiska nového
(zmeneného) žalobného návrhu. Postup podľa § 95 OSP totiž nesmie slúžiť žalobcovi ako
cesta, ktorou sa mu umožní vyhnúť sa procesnej zodpovednosti za spôsobené trovy konania
tým, že pri vidine pravdepodobnosti neúspechu zmení svoju žalobu a tým celé
predchádzajúce konania (a trovy vynaložené inými účastníkmi) vyjde navnivoč; naopak,
je úlohou súdov, pokiaľ aj zmenu žaloby pripustia, na takýto prístup brať ohľad pri
rozhodovaní o trovách konania (aj štátu, napríklad za svedočné svedkov, ktorých nebolo
treba vypočuť), napríklad aplikáciou zásady separácie trov upravenej v § 147 ods. 1
v spojení s § 148 ods. 1 OSP. Pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že oneskorenou zmenou
žaloby vyšli niektoré jeho trovy konania navnivoč, pretože by ich pri včasnej zmene žaloby
nebolo vôbec potrebné vynaložiť, nič mu nebráni uplatniť svoje nároky na náhradu týchto
trov voči žalobcom bez ohľadu na výsledok konania podľa ustanovenia § 147 ods. 1 OSP už
teraz. Rozhodovanie o takomto nároku bude potom nepochybne spadať pod ustanovenie
čl. 46 ods. 1 ústavy a bude úlohou okresného súdu poskytnúť sťažovateľovi náležitú súdnu
ochranu.
7.3 Poslednú veľkú skupinu námietok sťažovateľa tvoria námietky proti nesúladu
výroku uznesenia, ktorým bola pripustená zmena žaloby, s textom novonavrhnutého petitu
v podaní žalobcov z 22. novembra 2012.
Predovšetkým je potrebné konštatovať, že dôvody takéhoto odchýlenia nie sú
zo žalobcom predložených listín zrejmé. Napadnuté uznesenie nebolo potrebné vyhotoviť
a doručiť písomne, keďže bolo vyhlásené a odvolanie proti nemu nie je prípustné [porov.
§ 168 ods. 2 a contrario v spojení s § 202 ods. 3 písm. f) OSP], takže postačilo jeho
vyhlásenie s odôvodnením (§ 156 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 OSP). V zápisnici
o pojednávaní nie je zachytené žiadne odôvodnenie napadnutého uznesenia (čo inak
zodpovedá ustanoveniu § 40 ods. 1 OSP), no nie je v nej výslovne zaznamenané ani to, či
bolo uznesenie aspoň odôvodnené ústne. Sťažovateľ však vo svojej sťažnosti samotné
neodôvodnenie (v zmysle nedostatku formálne písomne zachyteného odôvodnenia)
nenamieta, naopak, jeho námietky smerujú proti meritu veci. Z uvedeného dôvodu
a vzhľadom na výsledok prerokovania sťažnosti nepovažoval ústavný súd za potrebné
vykonávať dokazovanie na to, či a aké odôvodnenie bolo vyhlásené.
Čo sa týka samotnej námietky nesúladu (a tým prekročenia petitu), je predovšetkým
potrebné zaoberať sa významom uznesenia o pripustení zmeny žaloby pre ďalšie konanie.
Z ustanovenia § 95 ods. 1 OSP je zrejmé, že „zmena žaloby“ je procesným úkonom
(prejavom vôle) žalobcu. Úloha súdu pri zmene žaloby sa obmedzuje len na súhlas alebo
nesúhlas (pripustenie alebo nepripustenie) s takou zmenou (v tomto zmysle je zmätočné
a dispozičnej zásade nie zodpovedajúce Števčekovo vyjadrenie, že súd „návrh na začatie
konania uznesením zmení“, pozri In: Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny
poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 247). Je pravdou, že súdna prax si najmä
v záujme prehľadnosti a určitosti vypomáha tým, že v uznesení, ktorým zmenu žaloby
pripúšťa, spravidla reprodukuje celý nový (zmenený) žalobný návrh. Proti takému postupu
podľa názoru ústavného súdu nemožno mať z ústavného hľadiska žiadne námietky, rovnako
ako by ich nebolo možné mať proti prípadnému výroku „Súd pripúšťa zmenu návrhu podľa
č. l...“. S reprodukciou zmeneného žalobného návrhu vo výroku uznesenia, ktorým bola
zmena pripustená, však žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nespája žiadne
osobitné následky. Zo žiadneho ustanovenia tak nevyplýva, že by sa zmenený žalobný
návrh (petit) pri súhlase súdu so zmenou odpútal (osamostatnil) od príslušného procesného
úkonu (prejavu vôle) žalobcu a nanovo sa substantivizoval (zhmotnil) vo výroku uznesenia
pripúšťajúceho zmenu. Naopak, konajúci súd aj naďalej zostáva viazaný (§ 153 ods. 2 OSP)
len zmeneným návrhom v takej podobe, ako ho procesne predniesol žalobca svojím
procesným úkonom (prejavom vôle) označeným ako „zmena žaloby“, nie v tej podobe,
v akej ho súd (podľa okolností nesprávne alebo mylne) reprodukoval v uznesení, ktorým
zmenu návrhu pripustil, a len podľa prv uvedeného je súd povinný aj rozhodovať.
Prekročenie návrhu žalobcu (teda rozhodnutie ultra petitum) môže žalovaný podľa názoru
ústavného súdu namietať v odvolaní proti tomuto rozsudku prinajmenej ako inú vadu, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 205 ods. 2 písm. b) OSP]. Posúdiť túto
odvolaciu námietku v takom prípade patrí odvolaciemu súdu, ktorý taktiež nie je viazaný
(podľa okolností nesprávnou) reprodukciou zmeneného petitu v uznesení, ktorým
prvostupňový súd zmenu pripustil, ale len obsahom príslušných procesných úkonov
žalobcu.
Len kvôli poriadku ústavný súd podotýka, že v tu prerokúvanej veci sa
z predložených listín javí, že okresný súd považoval za zmenu žaloby tak podanie žalobcov
z 22. novembra 2012, ako aj ich následné doplňujúce vyjadrenie prednesené na úvod
pojednávania 29. novembra 2012, v ktorom žalobcovia žiadali vyhotovenie znaleckého
posudku (pozri prvý odsek bodu 2.3 tohto odôvodnenia). Či je to skutočne tak a či je tento
postup okresného súdu správny, bude sťažovateľ podľa už uvedeného môcť jednoznačne
nechať preskúmať odvolacím súdom a bude to môcť koniec koncov namietať i v ďalšom
konaní pred okresným súdom, ktorý sa bude musieť s obsahom zmeneného petitu vyrovnať
v meritórnom rozhodnutí. Rovnako sa budú musieť okresný súd a prípadne i odvolací súd
vyrovnať s otázkou, či v žalobe o určenie, že žalobcovia majú právo prechodu cez celý
pozemok, nie je ako minus obsiahnutý aj návrh, že majú právo prechodu len cez časť
pozemku vymedzenú geometrickým plánom. V takom prípade by tak rozsudok priznávajúci
právo prechodu len po takto vymedzenej časti pozemku (a vo zvyšku žalobu zamietajúci)
bol rozsudkom intra, nie ultra petitum, a to aj bez toho, aby takáto obmedzujúca požiadavka
(na vymedzenie časti pozemku, po ktorej možno prechádzať, geometrickým plánom) bola
v petite návrhu výslovne uplatnená.
8. Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní odmietnuť okrem iného takú sťažnosť, ktorá je zjavne
neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry považuje najmä
taký návrh (taká sťažnosť), ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
označeného sťažovateľom, pretože nie je daná jeho vzájomná súvislosť s napadnutým
postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06). Z už uvedených dôvodov je zrejmé, že napadnuté uznesenie
okresného súdu z 29. novembra 2012, ktorým bola pripustená zmena žaloby v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 C 52/2008, už na prvý pohľad (prima facie) netrpí nedostatkami
tvrdenými sťažovateľom, resp. že ním tvrdené vady nezasahujú do ústavnej sféry,
na ochranu ktorej je ústavný súd povolaný. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti dospel preto k záveru, že ju treba odmietnuť, čo sa aj vo výroku tohto uznesenia
stalo.
9. Odmietnutím je sťažnosť vybavená v celom rozsahu vrátane návrhu na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania, ktoré sú viazané na jej
prijatie na ďalšie konanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júla 2013