Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 395/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť R., B. B., zastúpenej advokátom JUDr. M. G., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 15. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R., B. B., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2013

doručená sťažnosť R., B. B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu a inú ochranu podľa

(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. januára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa v konaní vedenom

Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

dožadovala voči odporcovi – L., štátny podnik, B. (ďalej len „odporca“), určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (lesným pozemkom). V priebehu konania

sťažovateľka a odporca predložili okresnému súdu návrh súdneho zmieru (6. mája 2009),

ktorý bol neskôr modifikovaný (v roku 2010 a 2011). Okresný súd uznesením z 1. júna

2012 návrh súdneho zmieru neschválil pre jeho nesúlad s právnymi predpismi (nedostatok

pasívnej vecnej legitimácie na strane odporcu). Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka

odvolanie a navrhla jeho zrušenie a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 15. januára 2013 uznesenie súdu prvého

stupňa ako vecne správne potvrdil.

Porušenie svojich práv krajským súdom sťažovateľka videla v spôsobe výkladu

a uplatnenia právnych predpisov rozhodných pre odvolacie konanie v jej veci.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Posúdenie veci Sťažovateľa zo strany Ústavného súdu SR prichádza do úvahy

v Sťažovateľovom prípade, keďže rozhodnutie Porušovateľa založené na interpretácii

nezlučiteľnej s účelom a významom ust.

v súvislosti s ust. a ust. Zákona o lesoch má za

následok porušenie základného práva Sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny

proces.

Porušovateľ nesprávne aplikoval všeobecne záväzné právne normy, vzťahujúce sa na

predmetný spor, tým že rozhodol tak, že predloženie návrhu súdneho zmieru Sťažovateľom

a Odporcom zakladá porušenie ust. . ...

Právne závery uvedené v odôvodnení namietaného Uznesenia Porušovateľa sú podľa

Sťažovateľovho názoru v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy súdneho zmieru

a zastupovania právnickej osoby pred súdom, a preto ich možno považovať za odporujúce

citovaným článkom a dohovoru. Vzhľadom na to možno tieto právne závery označiť

za vybočujúce z rámca uvedených zákonných ustanovení a ich interpretácie.

Tak ako vyplýva z vyššie citovaných nálezov Ústavného súdu SR (najmä ,

, ) neodôvodnené a arbitrárne rozhodnutie, ktorými rozhodnutie

Porušovateľa jednoznačne je, má za následok porušenie základného práva a slobody

vyplývajúceho z a dohovoru.“

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo dňa 15. 1. 2013, sp. zn. , boli porušené základné ľudské práva

Sťažovateľa a podľa . , podľa Článku 1 Protokolu

č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo dňa 15. 1. 2013, sp. zn. v celom rozsahu zrušuje a vec vracia Krajskému

súdu v Banskej Bystrici na nové konanie.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podstatou námietok sťažovateľky bolo jej tvrdenie o nesprávnosti uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 15. januára 2013, ku ktorému malo dôjsť

nesprávnym výkladom a aplikáciou všeobecne záväzných právnych noriem v odvolacom

konaní v jej veci. Podľa sťažovateľky bolo uznesenie krajského súdu založené na

interpretácii nezlučiteľnej s účelom a významom ustanovenia § 99 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s a

o lesoch v znení neskorších predpisov, pričom právne závery uvedené v odôvodnení

uznesenia sú v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy súdneho zmieru a zastupovania

právnickej osoby pred súdom. Sťažovateľka z týchto dôvodov považuje napadnuté

uznesenie za neodôvodnené a arbitrárne, čím podľa nej krajský súd porušil jej základné

právo podľa a právo podľa dohovoru.

Ústavný súd preto preskúmal sťažnosť, ako aj napadnuté uznesenie krajského súdu

a zistil, že krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, pretože ho považoval za vecne

správne, a skonštatoval tiež správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa

stotožnil. Pokiaľ ide námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní, krajský súd uviedol:

„Navrhovateľ sa odvoláva na , z ktorého nevyplýva, že

v súdnom spore o navrátenie vlastníctva by povinnou osobou a vecne pasívne

legitimovaným účastníkom mal byť vlastník nehnuteľnosti, t. j. Slovenská republika. S týmto

záverom možno iba súhlasiť. Treba však rozumieť, že je rozdiel v uplatňovanom nároku na

vydanie nehnuteľnosti, ktorej vlastníctvo sporné nebolo a ide iba o jeho navrátenie. Situácia

ohľadom legitimácie účastníka je však iná v prípade, ak ide o určenie vlastníckeho práva.

Vlastnícke právo ako také je sporné.

Pri rozhodovaní o určenie vlastníctva musí ako účastník v súdnom konaní vystupovať

priamo osoba, ktorej doteraz vlastníctvo svedčí, alebo ktorá sa dožaduje určenia, že je

vlastníkom nehnuteľnosti. Priamym účastníkom konania nemôže byť iba správca

vlastníctva, ktoré prináleží tretej osobe. A to ani v prípade, keby mal generálne oprávnenie

nakladať s vlastníckym právom (majetkom vlastníka) vrátane jeho scudzenia. Bolo by to

v rozpore okrem iného aj s ústavným článkom 20. Správca s oprávnením, ktoré mu bolo

dané vlastníkom, zahrňujúcim aj právo previesť vlastníctvo na inú osobu nemôže v súdnom

spore nikdy konať vo svojom mene, ale môže konať iba v mene vlastníka. Správca majetku

v súdnom spore o určenie vlastníctva nemôže byť priamo účastníkom konania. Súdne

rozhodnutie sa totiž v takomto prípade netýka správcu, ale týka sa osoby, ktorej vlastnícke

právo podľa okolností doteraz svedčí.“

Berúc do úvahy svoju stabilizovanú judikatúru, ústavný súd uvádza, že zásadne nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ak ich výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod

doň zasahovať (napr. , , ). Vychádzajúc z uvedeného,

ústavný súd v odvolacom konaní vo veci sťažovateľky nezistil taký výklad zákonných

predpisov zo strany krajského súdu, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46

ods. 1 a dohovoru, ako to tvrdila sťažovateľka vo svojej sťažnosti.

V napadnutom rozhodnutí krajský súd zohľadnil všetky zákonné náležitosti a tieto pri jeho

tvorbe aj prakticky aplikoval. Závery, ku ktorým krajský súd dospel, preto nemožno označiť

za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone a sú

jasne a dostatočne právne zdôvodnené. Krajský súd sa takisto vysporiadal s kľúčovou

námietkou sťažovateľky týkajúcou sa pasívnej legitimácie odporcu. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožnila, nestačí na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Ústavný súd tiež podotýka, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je garancia, že rozhodnutie súdu bude

spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

K námietke nedostatočne odôvodneného rozhodnutia a arbitrárnosti krajského súdu

ústavný súd poukazuje na účel opravného konania, ktorým je náprava právnych alebo

skutkových pochybení prvostupňového súdu. V odvolacom konaní je druhostupňový súd

limitovaný v možnostiach zasahovať do rozsudku súdu prvého stupňa, pričom tieto limity

vyplývajú z podstaty neúplného apelačného systému, ktorý sa v riadnom opravnom konaní

uplatňuje v sporových veciach. Odvolací súd je v rámci neúplnej apelácie viazaný

skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (s výnimkami uvedenými v § 213 ods. 2

až 7 ) a svoju pozornosť primárne zameriava na skúmanie vecnej správnosti

a zákonnosti prvostupňového rozhodnutia v rozsahu dôvodov uplatnených v odvolaní.

Za predpokladu zistenia vecnej správnosti rozsudku súdu prvého stupňa tento potvrdí.

Za daných okolností ústavný súd zastáva názor, že ak krajský súd rozhodol vo veci

tak, že sa stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia ( a ),

postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami .

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. ,

). Za daných okolností považoval ústavný súd postup krajského súdu, v rámci

ktorého sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, za ústavne akceptovateľný

a udržateľný a na tomto základe dospel k záveru, že nemohlo dôjsť k porušeniu

sťažovateľkou označených práv, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na už uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013