Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 383/2013
PDF · 309.81 KB
No categories available
II. ÚS 383/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. S., L., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K.,
ktorou namieta porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 12 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojitosti s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane základných
ľudských práv a slobôd a čl. 5 písm. e) a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem
rasovej diskriminácie postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. V. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára
2013 doručená sťažnosť Mgr. V. S., L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 12 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 dohovoru a čl. 5
písm. e) a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej len
„dohovor o odstránení diskriminácie“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012, ktorou
žiadala vydať tento nález:
„1. Základné ľudské práva a slobody Mgr. V. S. podľa čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2,
čl. 47 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudských práv a základných
slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku 8, článku 13 a článku 14 v spojitosti s čl. 6, 8, a 13
Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a článku 5 písm. e) a článku 6
Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom a rozhodnutím
Krajského súdu v Banskej Bystrici vedenom pod sp. zn. 6Co/207/2010 (správne má byť pred
Okresným súdom Revúca pod sp. zn. 6 C 207/2010, resp. pred krajským súdom pod sp. zn.
13 Co 263/2012, pozn.) porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 11. 2012 sp. zn.
13Cdo/263/2012-208 (správne má byť č. k. 13 Co 263/2012-208, pozn.) sa zrušuje a vec
vracia na Krajský súd v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť Mgr. V. S. finančné
zadosťučinenie vo výške 5000 Eur (slovom: Päťtisíc Eur) v lehote do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu a nahradiť jej a jej právnej zástupkyni trovy konania a trovy
právneho zastúpenia na Ústavnom súde SR v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a pripojeného spisu Okresného súdu Revúca
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 207/2010, sťažovateľka sa žalobou doručenou
15. októbra 2010 okresnému súdu proti Z. so sídlom v R. (ďalej len „žalovaný“) domáhala
(1) uloženia povinnosti žalovanému ospravedlniť sa jej listom v znení „Vážená pani Mgr.
V. S., na základe Vašej žiadosti o prijatie do zamestnania v Z. v R., bolo bývalým riaditeľom
školy PaedDr. J. S. rozhodnuté o Vašom neprijatí a na miesto, o ktoré ste prejavili záujem
bola prijatá osoba bez požadovanej kvalifikácie. Konaním bývalého riaditeľa PaedDr. J. S.
ste boli vystavená diskriminácii a bola znížená Vaša ľudská dôstojnosť. Takýto zásah do
Vašich práv bol protiprávny a ja sa Vám zaň touto cestou hlboko ospravedlňujem“, (2)
uloženia povinnosti žalovanému uverejniť výrok rozhodnutia súdu v ... novinách,
(3) uloženia povinnosti žalovanému uverejniť formou platenej inzercie v denníku... a ...
Noviny ospravedlnenia žalobkyni v znení: „Ospravedlnenie Mgr. V. S. Na základe žiadosti
pani Mgr. V. S. o prijatie do zamestnania v Z. v R., bolo bývalým riaditeľom školy PaedDr.
J. S. rozhodnuté o jej neprijatí a na miesto, o ktoré prejavila záujem bola prijatá osoba bez
požadovanej kvalifikácie. Konaním bývalého riaditeľa PaedDr. J. S. bola pani S. vystavená
diskriminácii na základe jej rómskeho etnického pôvodu a bola znížená jej ľudská
dôstojnosť. Takýto zásah do práv menovanej ako príslušníčky rómskej etnickej menšiny bol
protiprávny a ja sa týmto Mgr. V. S. zaň touto cestou hlboko ospravedlňujem. Mgr. A. K.,
riaditeľka Z. v R.“, (5) uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť sťažovateľke náhradu
nemajetkovej ujmy 10 000 € a nahradiť jej trovy konania.
Sťažovateľka v žalobe uviedla, že je príslušníčkou rómskej etnickej menšiny, v roku
2006 ukončila vysokoškolské vzdelanie II. stupňa v študijnom odbore učiteľstvo
všeobecnovzdelávacích predmetov v kombinácii dejepis – pedagogika na Filozofickej
fakulte Prešovskej univerzity v P., následne pracovala ako pedagogický asistent
(na Základnej škole v L.), vychovávateľka (na Špeciálnej základnej škole v J.) a externá
poradkyňa štátnej tajomníčky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky (na základe dohody mimo pracovný pomer). Pracovný pomer sťažovateľky na
Špeciálnej základnej škole v J. nebol predĺžený, pričom žalobkyňa za možný dôvod
považuje to, že úspešne žiadala o preskúmanie jej zaradenia do platovej triedy, čo viedlo
k doplateniu dlžnej mzdy sťažovateľke a od toho času sa sťažovateľka v regióne ocitla
v nepriaznivom postavení. Následne sa pokúšala nájsť si v tomto regióne zamestnanie
u rôznych zamestnávateľov a 18. júna 2009 doručila osobne žiadosť o prijatie do
pracovného pomeru aj žalovanému. Prejavila záujem o miesto učiteľa v odbore dejepis –
pedagogika, avšak uviedla, že prijme aj miesto asistenta učiteľa. Žalovaný v odpovedi
zo 6. júla 2009 uviedol, že pre nedostatok voľných miest sťažovateľku nemôže zamestnať
a že ju vedie v evidencii a pre prípad potreby sa s ňou skontaktuje. V auguste 2009 sa
sťažovateľka informovala osobne u riaditeľa žalovaného, či sa nevytvorilo miesto
pedagogického asistenta, pričom riaditeľ jej prisľúbil, že ak sa miesto vytvorí, bude
sťažovateľku informovať a zamestná ju. Sťažovateľka vyslovila súhlas aj s prípadným
zaradením do nižšej (7.) platovej triedy. Následne sa dozvedela, že od 14. septembra 2009
bola u žalovaného prijatá na miesto asistenta učiteľa nekvalifikovaná osoba. Keď sa prišla
znova informovať k žalovanému, riaditeľ žalovaného ju vysmial a uviedol, že „žalobkyňa
mala už rodiť deti ako všetky ženy z rómskej komunity, ktoré v jej veku majú už päť detí
a nemá otravovať“. Pri neskoršom telefonickom rozhovore sťažovateľke riaditeľ
žalovaného vynadal a telefonický hovor ukončil. Sťažovateľka sa obrátila z dôvodu
podozrenia z diskriminačného postupu v oblasti prístupu k zamestnaniu pre jej etnickú
príslušnosť na Slovenské národné stredisko pre ľudské práva (ďalej len „stredisko“), ktoré
vyzvalo žalovaného na podanie vyjadrenia. Žalovaný v stanovisku z 3. júna 2010 uviedol,
že žiadosti sťažovateľky o prijatie do pracovného pomeru nebolo možné vyhovieť
s ohľadom na ukončenie školského roku, nebolo voľné miesto a jej žiadosť o prijatie
do pracovného pomeru nebolo možné evidovať dlhšie než 30 dní, pretože neobsahovala
súhlas s nakladaním s osobnými údajmi. Pokiaľ bola následne prijatá na miesto asistenta iná
osoba s nižšou kvalifikáciou, stalo sa tak z dôvodu nedostatku finančných prostriedok
(sťažovateľke by prináležala 9. platová trieda a prijatá zamestnankyňa bola zaradená
v 7. platovej triede). V odpovedi stredisku žalovaný ďalej uviedol, že vzal do úvahy aj
problémy so sťažovateľkou u predchádzajúcich zamestnávateľov, a poukázal na to, že ako
zamestnávateľ si má právo vybrať najvhodnejšiu pracovnú silu podľa svojho úsudku.
V neskoršej korešpondencii so strediskom (23. júla 2010) uviedol, že pri rozhodovaní
o žiadosti sťažovateľky informácie od jej bývalých zamestnávateľov do úvahy nevzal.
Stredisko v odpovedi sťažovateľke uviedlo, že prijatie nekvalifikovaného uchádzača v danej
situácii vyvoláva pochybnosti o dodržaní zásady rovnakého zaobchádzania. Rovnako aj
podľa stanoviska Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky
z 2. augusta 2010 je pri prijímaní zamestnancov do pracovného pomeru potrebné prihliadať
na kvalifikačné predpoklady vzdelania uchádzačov, podporovať prijímanie kvalifikovaných
uchádzačov a nekvalifikovaných prijímať do pracovného pomeru len vo výnimočných
prípadoch. Sťažovateľka je preto presvedčená, že žalovaný neuviedol žiadnu skutočnosť,
ktorá by legitimizovala jej neprijatie na pracovnú pozíciu asistenta učiteľa a uprednostnenie
uchádzačky bez kvalifikácie a svoje neprijatie do zamestnania považuje za priamu
diskrimináciu v prístupe k zamestnaniu z dôvodu rómskej etnickej príslušnosti. Od prijatého
uchádzača o zamestnanie sa žalobkyňa odlišovala dosiahnutým stupňom vzdelania a tým, že
je rómskej etnickej príslušnosti. Žalovaný svojím postupom porušil zásadu rovnakého
zaobchádzania, a to bez akceptovateľného dôvodu a sťažovateľku diskriminoval na základe
jej etnického pôvodu.
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že nie je pravda, aby na miesto
asistenta učiteľa od 14. septembra 2009 prijal osobu, ktorá nespĺňa kvalifikačné
predpoklady pre toto miesto (M. G. tieto predpoklady spĺňala – okresnému súdu žalovaný
predložil jej maturitné vysvedčenie a výučný list v odbore obchodný pracovník); predpísané
predpoklady sa zmenili až zmenou právnej úpravy od 1. novembra 2009, z ktorej vyplýva
však aj to, že pedagogickým asistentom, ktorí ich nespĺňajú, je umožnené si ich doplniť do
konca roku 2013. Žalovaný predložil okresnému súdu ďalej záznam inšpektorátu práce
z 21. septembra 2010, ktorý vykonal inšpekciu dodržiavania pracovnoprávnych predpisov
pri uzatváraní pracovnoprávnych vzťahov aj s dôrazom na kontrolu žiadosti sťažovateľky,
z ktorého je zrejmé, že neboli zistené žiadne nedostatky. Z protokolu Krajského školského
úradu v B. z 27. septembra zasa vyplýva, že kontrolou neboli zistené nedostatky pri
obsadení pracovného miesta M. G. a táto spĺňa predpoklady na vznik pracovného pomeru
na činnosť asistenta učiteľa. Na výzvu okresného súdu žalovaný uviedol, že v roku 2009 mu
bolo doručených 32 žiadostí o prijatie do pracovného pomeru (29 na miesto pedagogického
zamestnanca a 3 na miesto upratovačky), a poukázal na to, že v minulosti zamestnával
príslušníkov rómskeho etnika, a to J. S. v rokoch 2004 – 2005 ako asistentku učiteľa a M. Ž.
v rokoch 2006 – 2007 ako asistentku učiteľa pre prvý stupeň. Žalovaný poprel, že by
dôvodom neprijatia sťažovateľky do pracovného pomeru bola jej rómska etnická
príslušnosť, a poukázal na to, že takýto záver nevyplýva ani z tvrdení uvedených v žalobe.
Ani stredisko vo svojej odpovedi sťažovateľke nekonštatovalo zistenie o jej diskriminácii
z dôvodu jej rómskej národnosti. Pokiaľ sťažovateľka uvádzala, že jej prípad bol
medializovaný, žalovaný poukázal na to, že jeho medializáciu neinicioval.
Okresný súd na pojednávaní 28. marca 2011 (okrem iného) vypočul sťažovateľku,
ktorá zotrvala na svojich tvrdeniach uvedených v žalobe, riaditeľku žalovaného a ako
svedka bývalého riaditeľa žalovaného PaedDr. J. S., ktorý uviedol, že so sťažovateľkou sa
stretol iba raz, keď priniesla svoju žiadosť o prijatie do pracovného pomeru, upozornil ju, že
pre učiteľa dejepisu nemá k dispozícii potrebný úväzok a pedagogika sa na škole nevyučuje,
a poprel, že by jej povedal vetu, podľa ktorej by mala ako príslušníčka rómskeho etnika
rodiť deti. Vo vzťahu k prijatiu M. G. na miesto asistentky uviedol, že v danom čase bol na
škole žiak s diagnózou ADHD (porucha pozornosti), ktorý mal byť od nasledujúceho
školského roku umiestnený v ústave v R., čo sa však nestalo pre nesúhlas jeho rodičov, žiak
ostal na škole a v nasledujúcom školskom roku výrazne fyzicky ubližoval iným deťom, čo
bolo nevyhnutné riešiť vytvorením nového miesta asistenta a jeho obsadením. M. G. bola
najvhodnejšou uchádzačkou. Okresný súd na tomto pojednávaní vykonal i listinné dôkazy
a v jeho závere vyhlásil rozsudok.
Rozsudkom č. k. 6 C 207/2010-29 z 28. marca 2011 okresný súd žalobu zamietol
a sťažovateľku zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania 508,76 €. Vychádzal z toho, že
sťažovateľka bola povinná pre úspech v spore preukázať skutočnosti, z ktorých možno
vyvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. že došlo k porušeniu
zásady rovnakého zaobchádzania, a musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminácie bola rasa či
etnická príslušnosť.
Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, ktorým navrhla napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
Okresnému súdu vyčítala, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, a preto neobstojí záver o tom, že pohnútka žalovaného nespočívala
v diskriminačnom dôvode a že žalovaný preukázal, že je pravdepodobnejšie, že
k diskriminácii nedošlo, ako to, že k nej došlo.
Krajský súd rozsudkom č. k. 13 Co 187/2011-162 zo 16. augusta 2011 rozsudok
okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny a vo výroku
o trovách konania zmenil tak, že žalovanej sa náhrada trov prvostupňového konania
nepriznáva.
Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka dovolanie, ktorým navrhla Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby rozsudok krajského súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Tvrdila, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom
tým, že dovolaním napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený a je nepreskúmateľný.
Poukázala najmä na to, že odvolací súd sa nezaberal jej odvolacími námietkami a jeho
odôvodnenie je zmätočné. Krajský súd totiž na jednej strane uvádza, že sa stotožňuje
v celom rozsahu s rozhodnutím okresného súdu, avšak na druhej strane dodáva, že podľa
jeho názoru v súdenej veci diskriminácia pri prístupe k zamestnaniu pre príslušnosť
k národnostnej menšine alebo etnickej skupine nebola preukázaná nielen „prima facie“, ale
nepreukazuje ju ani ďalšie konanie žalovanej, tak ako v podrobnostiach vysvetľuje okresný
súd. Zmätočnosť takéhoto odôvodnenia je daná už tým, že okresný súd sám skonštatoval, že
sťažovateľka svoje dôkazné bremeno v konaní uniesla a došlo tak k presunu dôkazného
bremena na žalovaného. Sťažovateľka v podanom dovolaní ďalej poukázala na to, že
okresný súd i krajský súd dospeli k záveru, podľa ktorého v prípade sťažovateľky nemohlo
dôjsť k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, a to z dôvodu, že podľa § 6 ods. 2
písm. a) zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov sa zásada rovnakého zaobchádzania
uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi v oblasti prístupu
k zamestnaniu. Podľa názoru súdov osobitné zákony uvedené právo výslovne nezakotvujú,
a preto v prípade žalobkyne ide o situáciu, v ktorej ak aj došlo k odlišnému zaobchádzaniu
v rámci pracovnoprávnych vzťahov, tak to nie je možné definovať ako diskriminačné
a protiprávne. S takýmto reštriktívnym výkladom sa sťažovateľka nestotožňuje, pretože
zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti prístupu k zamestnaniu ustanovuje aj zákon
č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov a aj Zákonník práce. Výklad súdov je v rozpore so Smernicou Rady
200/43/ES, ktorá ustanovuje zásadu rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na
rasový alebo etnický pôvod. Ďalej uviedla, že „v prípade, ak má dovolací súd pochybnosti
o takomto výklade komunitárneho práva“, sťažovateľka s poukazom na § 109 ods. 1
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) navrhuje, aby odvolací súd
konanie prerušil a požiadal Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke,
keďže tento orgán je jediným kompetentným na výklad zakladateľských zmlúv vrátane
uvedenej Smernice Rady.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 148/2011 z 19. júla 2012 rozsudok krajského
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok krajského súdu považoval za
vnútorne nekonzistentný, pretože jeho odôvodnenie nespĺňalo požiadavku vnútornej
kompaktnosti a logickosti (nenadväzuje na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu).
Krajský súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 13 Co 263/2012-208
z 27. novembra 2012, ktorým rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby
potvrdil ako vecne správny a vo výroku o trovách konania zmenil tak, že žalovanej sa
náhrada trov prvostupňového konania nepriznáva.
Rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 207/2010-129 z 28. marca 2011 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012 nadobudol
právoplatnosť 3. decembra 2012.
Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 263/2012-208
z 27. novembra 2012 odôvodnila tým, že krajský súd sa dostatočne nezaoberal jej
odvolacími námietkami, iba stroho skonštatoval vecnú správnosť rozsudku okresného súdu.
Najvyšší súd a ani krajský súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s návrhom
sťažovateľky na predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a ani
neodôvodnili, prečo tak neurobili. V konaní bol ďalej porušený princíp rovnosti zbraní,
pretože v rámci dokazovania odvolací súd neprihliadol na skutočnosti a dôkazy, ktoré
predložila sťažovateľka v rámci konania a ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci.
Rozhodnutie krajského súdu je ako celok arbitrárne.
Tvrdenie o porušení práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru
postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012
sťažovateľka odôvodnila tým, že súdy jej neposkytli náležitú a účinnú právnu ochranu.
Nedostatočnou implementáciou legislatívy a nesprávnou interpretáciou platných právnych
predpisov konajúce súdy porušili jej právo a nepriznali jej ochranu práv, ktorej sa v súdnom
konaní domáhala. Štát nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v súdnom konaní, ktoré
sťažovateľka iniciovala, a v rámci konania súdy porušili jej právo na spravodlivé súdne
konanie.
Vo vzťahu k porušeniu práva na súkromie podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru
postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012
sťažovateľka argumentovala tým, že k nemu došlo vykonaným diskriminačným konaním,
ktorému bola vystavená. Štát je povinný nielen sám sa zdržať zasahovania do práva na
rešpektovanie súkromného života, ktorý odporuje čl. 8 dohovoru, ale má povinnosť aj
chrániť výkon tohto práva. Neprijatie do zamestnania sťažovateľky pre jej rómsky pôvod
znížilo jej ľudskú dôstojnosť, narušilo jej psychickú integritu, ktorá tvorí súčasť
súkromného života. Súdy v konaní výkon jej práv neochránili a nevykonali nápravu.
Neprijatie sťažovateľky na pracovnú pozíciu asistentky učiteľa z dôvodu jej rómskeho
pôvodu nespĺňa podmienky uvedené v čl. 8 dohovoru a nemožno ho ospravedlniť.
Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu ďalej tvrdila, že postupom
a rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012 došlo aj
k porušeniu jej práv spojených s ochranou pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 2 ústavy,
čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 dohovoru a čl. 5 písm. e) a čl. 6 dohovoru
o odstránení diskriminácie. Dôvodila tým, že všeobecné súdy skutkové okolnosti jej prípadu
zľahčovali, pri svojom rozhodovaní nebrali do úvahy ani diskriminačné poznámky bývalého
riaditeľa žalovanej na adresu sťažovateľky, tieto bagatelizovali a jeho výpoveď bez
bližšieho vysvetlenia považovali za dôveryhodnejšiu ako výpoveď sťažovateľky napriek
tomu, že jeho predsudky voči rómskemu etniku boli neprehliadnuteľné. Navyše, vec
sťažovateľky nie je na Slovensku ojedinelá, príslušníci rómskeho etnika sa stretávajú
s diskrimináciou často a napriek tomu, že spĺňajú podmienky na prijatie do zamestnania,
neuspejú pre svoj etnický pôvod. V konaní, ktoré sťažovateľka iniciovala, jej tak nebola
poskytnutá dostatočná ochrana pred rasovou diskrimináciou, ktorej bola vystavená.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom
krajského súdu č. k. 13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sú si účastníci v konaní rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľka v prvom rade tvrdí, že k porušeniu týchto jej základných práv došlo
tým, že rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený a krajský súd sa dostatočne
nezaoberal odvolacími námietkami sťažovateľky, iba stroho skonštatoval vecnú správnosť
rozsudku okresného súdu.
Krajský súd rozsudok č. k. 13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012 odôvodnil
takto:
„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
pokiaľ ide o zamietajúcu časť a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. OSP).
Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa
s výnimkami uvedenými v ods. 2 – 7 (§ 213 ods. 1 OSP).
Z odvolania žalobkyne nevyplýva, že by odvolacími dôvodmi boli dôvody uvedené
v ust. § 205a ods. 1 OSP. Žalobkyňa bez predkladania ďalších dôkazov rozporuje závery
súdu prvého stupňa, pričom podľa jej názoru doteraz tvrdené skutočnosti bolo potrebné
vyhodnotiť inak.
Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 213 OSP odvolací súd bez ďalšieho nemôže
prehodnocovať závery súdu prvého stupňa. Žalobkyňa nenavrhovala vykonať ďalšie dôkazy
a netvrdila, že okresný súd nevykonal dôkazy ňou navrhované.
Odvolací súd nedospel k záveru, že by sa na vec vzťahovali ustanovenia iného
právneho predpisu, než tie, ktoré boli použité pri doterajšom rozhodovaní.
Podľa odvolacieho súdu nemožno vyhodnotiť, že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Podľa názoru krajského súdu ak uchádzač o zamestnanie nebol prijatý do
zamestnania na pracovné miesto, kde bol robený výber z viacerých uchádzačov a jeho
neprijatie bolo zdôvodnené viacerými logickými a rozumnými dôvodmi (možnosť nižšieho
platového zaradenia prijatého uchádzača, existencia dispozícii na zvládanie
problematického žiaka), nemožno jeho neprijatie bez ďalšieho pripisovať diskriminačnému
prístupu, ak uchádzač je príslušník rómskeho etnika. Diskriminačné dôvody nemožno vidieť
v situácii, keď na uchádzačské miesto neboli prijatí iní uchádzači z nerómskeho etnika, ktorí
mali také isté alebo lepšie predpoklady ako uchádzač z etnika rómskeho. Opačné stanovisko
by totiž nútilo k tzv. pozitívnej diskriminácii s tým, že na voľné pracovné miesto musí
zamestnávateľ vždy prijať uchádzača rómskeho etnika pri výbere z viacerých uchádzačov,
aj keby toto prijatie nekorešpondovalo plne s plnením úloh, zameraním zamestnávateľa a
jeho možnosťami.
Výrok o trovách konania rozsudku okresného súdu nemožno považovať za správny.
Žalobkyni okresný súd uznesením č. k. 6C/207/2010-53 zo dňa 07. 01. 2011 priznal
oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu. Nemožno pričítať na ťarchu žalobkyni,
že mala predpokladať svoj neúspech v konaní a to už vôbec nie na tom základe, že iná
mimosúdna inštancia mala za to, že k diskriminácii nedošlo. Odvolací súd dospel k záveru,
že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa a preto výnimočne súd nemal priznať žalovanej
náhradu trov konania (§ 150 OSP). Ohľadom trov konania preto odvolací súd rozsudok
okresného súdu zmenil a vyslovil, že žalovanej sa náhrada trov prvostupňového konania
nepriznáva. Rovnaké dôvody platia aj pre odvolacie konanie a preto žalovanej, hoci bola
v odvolacom konaní úspešná, nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania.“
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu
dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil
svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia neobstojí. Všeobecné súdy dali jasnú
a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v konaní nastolila.
V danom prípade krajský súd využil postup predpokladaný § 219 ods. 2 OSP, podľa
ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
Z obsahu rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že krajský súd sa v celom rozsahu
stotožnil s dôvodmi preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu. V prípade postupu
odvolacieho súdu podľa § 219 ods. 2 OSP je potrebné posudzovať jeho rozhodnutie
v spojení s dôvodmi uvedenými súdom prvého stupňa. Obe tieto rozhodnutia ako celok
dostatočne reagovali na všetky argumenty sťažovateľky uvádzané v priebehu súdneho
konania. Argumentácia sťažovateľky v odvolaní nebola argumentáciou novou a aj s týmito
dôvodmi sa dostatočne vysporiadal už súd prvého stupňa. Odvolací súd považoval
za správne skutkové zistenia okresného súdu vyplývajúce z vykonaných dôkazov. Stotožnil
sa aj s tým, že pohnútka žalovaného, ktorá ho viedla k neprijatiu sťažovateľky
do zamestnania, nespočívala v diskriminačnom dôvode a že žalovaný preukázal, že je
pravdepodobnejšie, že k diskriminácii nedošlo, ako to, že k nej došlo, a tým svoje dôkazné
bremeno niesol. Iba to, že na pracovné miesto bol prijatý uchádzač s nižšou kvalifikáciou
než bola kvalifikácia sťažovateľky, nespôsobuje, že obrana žalovanej neobstojí. Krajský súd
sa nestotožnil ani s hodnotením výpovede svedka S. sťažovateľkou, podľa ktorého by jeho
výpoveď nasvedčovala jeho predsudkom voči rómskemu etniku.
Námietka sťažovateľky, podľa ktorej k porušeniu jej základného práva na súdnu
ochranu došlo tým, že odvolací súd iba stroho konštatoval správnosť rozhodnutia súdu
prvého stupňa, preto neobstojí a neobstojí ani jej tvrdenie o tom, že rozhodnutia súdov v jej
veci sa nevysporiadali s jej argumentmi (opakovane) uvedenými v odvolaní.
Možno teda uzavrieť, že krajský súd, odkazujúc na správne dôvody rozhodnutia súdu
prvého stupňa, neponechal teda bez povšimnutia žiadny z odvolacích argumentov
sťažovateľky, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto
spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý
proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, a preto je vylúčené, aby jeho
postupom boli porušené sťažovateľkou označené práva.
Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu
a spravodlivý proces došlo tým, že odvolací súd sa osobitne nevysporiadal s jej návrhom na
prerušenie konania z dôvodu predloženia predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej
únie, ústavný súd je toho názoru, že v kontexte veci sťažovateľky tento názor nie je správny.
Sťažovateľka v podanom dovolaní po tom, čo predostrela svoj výklad komunitárneho práva,
navrhovala krajskému súdu obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie iba „v prípade, ak má
dovolací súd pochybnosti o takomto výklade komunitárneho práva“, svoj návrh dostatočne
nekonkretizovala a pri jeho predložení vychádzala z toho, že podľa jej názoru okresný súd
založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby na názore, podľa ktorého jej žaloba neuspela
preto, že vo svojej podstate bola neprípustná, čo malo byť dané nesprávnym výkladom
komunitárneho práva. Takýto záver však z rozhodnutia okresného súdu nemožno vyvodiť.
Okresný súd sa tvrdenou diskrimináciou sťažovateľky pri prijímaní do zamestnania
meritórne zaoberal a zjavne svoje rozhodnutie nezaložil na takom výklade komunitárneho
práva, ktorý by naplnil podmienku, za splnenia ktorej navrhovala sťažovateľka konanie
prerušiť a obrátiť sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor Európskej únie. Okresný súd
svojím rozhodnutím nepoprel, že by sa zásada rovnakého zaobchádzania pri prijímaní
do zamestnania nemala uplatňovať.
Ústavný súd nezistil v konaní ani okolnosti, ktoré by naznačovali, že všeobecné súdy
svojím postupom porušili princíp rovnosti zbraní. Pri svojom rozhodovaní (ako to vyplýva
najmä (z odôvodnenia rozsudku okresného súdu) prihliadli na všetky skutočnosti a dôkazy,
ktoré predložili obaja účastníci konania, ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci.
Aj podľa názoru ústavného súdu všeobecné súdy dôsledne vyhodnotili výsledky
dokazovania vykonaného postupom súladným so zákonnou úpravou ich procesného
postupu. Aj výsledok konania vo veci sťažovateľky bol závislý od unesenia dôkazného
bremena a záver súdov tomu zodpovedal. To, že sťažovateľka nesúhlasí s vyhodnotením
výsledkov vykonaného dokazovania všeobecnými súdmi, nemôže vyvolať prijateľnosť jej
sťažnosti bez splnenia zákonných predpokladov.
Ústavný súd sa stotožňuje s posúdením rozsahu dôkazného bremena u oboch
účastníkov konania tak, ako ho vykladali všeobecné súdy.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd nezistil, že by všeobecné súdy postupovali v konaní spôsobom, ktorý by
bolo možné posúdiť ako nesúladný so zmyslom a účelom právnej úpravy ochrany pred
diskrimináciou, a preto ich postup nemohol byť v rozpore s ústavnoprávnymi požiadavkami
naň kladenými.
Nad rámec už uvedeného ústavný súd dodáva, že napriek tomu, že hodnotí postup
všeobecných súdov ako zákonný a súladný s ústavou, nehodnotí ho ako optimálny, čo však
nemá ústavnoprávnu relevanciu. Ústavnému súdu je zrejmé, že realizácia zásady rovnakého
zaobchádzania, tak ako bola do právneho poriadku inkorporovaná, respektíve špecifikovaná
prostredníctvom antidiskriminačného zákona v roku 2004, predostrela pred všeobecné súdy
špecifickú výzvu, s ktorou sa tieto ešte stále snažia vysporiadať. Táto výzva spočíva nielen
v istej zložitosti právnej problematiky rovnosti, v odlišnom mechanizme dokazovania
diskriminácie (napr. zdieľané dôkazné bremeno), ale okrem iného aj v tom, že sudcovia
a sudkyne sú súčasťou spoločnosti, a tak sú aj nositeľmi jej stereotypov. Úlohou sudcu či
sudkyne je preto pri rozhodovaní o tvrdenej diskriminácii aj suspendovať svoje stereotypy,
čo nie je ľahká úloha. V konkrétnostiach danej veci je tak ústavný súd toho názoru, že
všeobecné súdy mohli pristupovať k predmetnej veci, takpovediac, citlivejšie.
Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala
porušenie svojho práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom
a rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
K porušeniu tohto práva sťažovateľky malo podľa jej tvrdenia dôjsť tým, že súdy jej
neposkytli účinnú právnu ochranu, nedostatočne bola implementovaná legislatíva a štát
nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v súdnom konaní.
Ako už ústavný súd uviedol vo vzťahu k časti sťažnosti sťažovateľky týkajúcej sa
tvrdeného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces,
ústavný súd nezistil okolnosti nasvedčujúce možnosti porušenia týchto práv, spôsob
ochrany poskytnutý tvrdenému právu sťažovateľky zodpovedal ústavným požiadavkám.
Sťažovateľka mala k dispozícii antidiskriminačnú žalobu, ktorú považuje ústavný súd
v okolnostiach prípadu sťažovateľky za účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13
dohovoru. Rozhodnutie prvostupňového súdu podliehalo prieskumu odvolacím súdom,
ktorý odvolanie sťažovateľky meritórne a riadne prerokoval. Sťažovateľka preto nielen že
mala k dispozícii účinný prostriedok nápravy, tento i riadne využila. To, že sťažovateľke
nebola poskytnutá v súdnom konaní ochrana podľa jej predstáv, neznamená, že by tu boli
náznaky porušenia jej práva na účinný prostriedok nápravy. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje
na to, že účinný prostriedok nápravy jej bol odňatý „nedostatočne implementovanou
legislatívou“, takúto jej námietku nepatrí preskúmavať ústavnému súdu v konaní o jej
sťažnosti, pretože pokiaľ sťažovateľka vidí dôvod porušenia svojich základných práv
v nesúlade právnej úpravy, na základe ktorej postupovala, s úpravou základných práv
v ústave, preskúmavať takýto nesúlad patrí ústavnému súdu iba v inom type konania
a na základe návrhu iného subjektu (konanie o súlade právnych predpisov s ústavou
a medzinárodnými dohovormi o ochrane základných ľudských práv a slobôd). Navyše,
sťažovateľka dostatočne tento svoj názor ani neodôvodnila, a preto ústavnému súdu
neostalo iné, než považovať sťažnosť aj v tejto jej časti za zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala
porušenie svojho práva na súkromie podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru postupom
a rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
K porušeniu základného práva na súkromie sťažovateľky malo dôjsť podľa jej
tvrdení tým, že bola vystavená diskriminačnému konaniu, ktoré narušilo jej psychickú
integritu, pričom pozitívnou povinnosťou krajského súdu bolo chrániť výkon jej práva
na súkromie pred zásahom, ktorý bol z hľadiska čl. 8 ods. 2 dohovoru neospravedlniteľný.
Ústavný súd sa stotožňuje s prístupom, podľa ktorého zásah do súkromia je
ospravedlniteľný iba v prípade, ak je vykonaný na základe zákona, s legitímnym cieľom iba
v prípade, že je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. V prípade sťažovateľky je však
najprv potrebné skúmať, či zo strany krajského súdu k zásahu do jej súkromia došlo
(o zásahu možno hovoriť iba v prípade, ak nemu došlo). Ako dôsledne uviedol
v odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd, v tomto prípade bolo preukázané, že
neprijatie sťažovateľky do pracovného pomeru za takýto zásah do jej súkromia považovať
nemožno, pretože jej neprijatie do zamestnania žalovaným nebolo motivované dôvodmi
označenými zákonodarcom za zakázanú diskrimináciu. Za tejto situácie je už bez významu,
či v prípade, ak by bol preukázaný opak, by zásah spĺňal kritéria uvedené v čl. 8 ods. 2
dohovoru.
Ústavný súd sa nakoniec zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľky, ktorou
namietala porušenie svojich práv spojených s ochranou pred diskrimináciou podľa čl. 12
ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 dohovoru a čl. 5 písm. e) a čl. 6
dohovoru o odstránení diskriminácie postupom a rozsudkom krajského súdu č. k.
13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa čl. 5 písm. e) dohovoru o odstránení diskriminácie v súlade so základnými
povinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty zaväzujú, že zakážu
a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia právo každého na
rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostného alebo
etnického pôvodu, najmä potom pri používaní... hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
práv, najmä práva na prácu, na slobodnú voľnu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé
pracovné podmienky, na ochranu proti nezamestnanosti, na rovnaký plat za rovnakú prácu
a na spravodlivú a uspokojivú odmenu za prácu...
Podľa čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie zmluvné štáty zabezpečia
prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým
osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej
diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné
slobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhradu
za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.
Túto časť sťažnosti sťažovateľka odôvodnila tým, že všeobecné súdy skutkové
okolnosti jej prípadu zľahčovali, pri svojom rozhodovaní nebrali do úvahy ani
diskriminačné poznámky bývalého riaditeľa žalovanej na adresu sťažovateľky, tieto
bagatelizovali a jeho výpoveď bez bližšieho vysvetlenia považovali za dôveryhodnejšiu ako
výpoveď sťažovateľky napriek tomu, že jeho predsudky voči rómskemu etniku boli
neprehliadnuteľné.
Ústavný súd ani podrobným oboznámením sa obsahom spisu okresného súdu
nezistil, že by v priebehu konania pred všeobecnými súdmi došlo k odlišnému prístupu
k sťažovateľke a žalovanému, že by súdy správanie žalovaného či svedka v konaní pred
súdom (ale aj pred ním) bagatelizovali alebo mu nevenovali dostatočnú pozornosť. Opačné
zistenie ústavného súdu by vyústilo do iného záveru ústavného súdu. Pri vyhodnocovaní
výsledkov vykonaného dokazovania však všeobecné súdy vyhodnocovali obsah účastníckej
výpovede sťažovateľky a svedeckej výpovede bývalého riaditeľa žalovaného, tieto dôkazné
prostriedky nevyhodnocovali izolovane, ale v spojitosti s obsahom ďalších vykonaných
(najmä listinných) dôkazov. Neobstojí preto ani tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého
rozsudok krajského súdu je výsledkom uprednostnenia výpovede svedka S. pred
účastníckou výpoveďou sťažovateľky či v pripísaní im rôznej dôkaznej hodnoty.
Sťažovateľkou označený princíp zakotvený v čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
nemohol byť porušený samostatne a ani v spojení s ďalšími sťažovateľkou označenými
právami [čl. 6, čl. 8, čl. 13 dohovoru a čl. 5 písm. e) a čl. 6 dohovoru o odstránení
diskriminácie].
Za tejto situácie nepovažuje ústavný súd za možné, aby rozsudkom krajského súdu
č. k. 13 Co 263/2012-208 z 27. novembra 2012 došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3,
čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 dohovoru v spojitosti
s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 dohovoru a čl. 5 písm. e) a čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júla 2013