Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 383/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. S., L., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K.,

ktorou namieta porušenie , , a

Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojitosti s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane základných

ľudských práv a slobôd a čl. 5 písm. e) a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem

rasovej diskriminácie postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-208 z 27. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. V. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2013 doručená sťažnosť Mgr. V. S., L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

, , a (ďalej

len „ústava“), čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 dohovoru a čl. 5

písm. e) a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej len

„dohovor o odstránení diskriminácie“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -208 z 27. novembra 2012, ktorou

žiadala vydať tento nález:

„1. Základné ľudské práva a slobody Mgr. V. S. podľa čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2,

a a ľudských práv a základných

slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku 8, článku 13 a článku 14 v spojitosti s čl. 6, 8, a 13

Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a článku 5 písm. e) a článku 6

Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom a rozhodnutím

Krajského súdu v Banskej Bystrici vedenom pod sp. zn. (správne má byť pred

Okresným súdom Revúca pod sp. zn. , resp. pred krajským súdom pod sp. zn.

, pozn.) porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 11. 2012 sp. zn.

-208 (správne má byť č. k. -208, pozn.) sa zrušuje a vec

vracia na Krajský súd v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť Mgr. V. S. finančné

zadosťučinenie vo výške 5000 Eur (slovom: Päťtisíc Eur) v lehote do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu a nahradiť jej a jej právnej zástupkyni trovy konania a trovy

právneho zastúpenia na Ústavnom súde SR v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a pripojeného spisu Okresného súdu Revúca

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. , sťažovateľka sa žalobou doručenou

15. októbra 2010 okresnému súdu proti Z. so sídlom v R. (ďalej len „žalovaný“) domáhala

(1) uloženia povinnosti žalovanému ospravedlniť sa jej listom v znení „Vážená pani Mgr.

V. S., na základe Vašej žiadosti o prijatie do zamestnania v Z. v R., bolo bývalým riaditeľom

školy PaedDr. J. S. rozhodnuté o Vašom neprijatí a na miesto, o ktoré ste prejavili záujem

bola prijatá osoba bez požadovanej kvalifikácie. Konaním bývalého riaditeľa PaedDr. J. S.

ste boli vystavená diskriminácii a bola znížená Vaša ľudská dôstojnosť. Takýto zásah do

Vašich práv bol protiprávny a ja sa Vám zaň touto cestou hlboko ospravedlňujem“, (2)

uloženia povinnosti žalovanému uverejniť výrok rozhodnutia súdu v ... novinách,

(3) uloženia povinnosti žalovanému uverejniť formou platenej inzercie v denníku... a ...

Noviny ospravedlnenia žalobkyni v znení: „Ospravedlnenie Mgr. V. S. Na základe žiadosti

pani Mgr. V. S. o prijatie do zamestnania v Z. v R., bolo bývalým riaditeľom školy PaedDr.

J. S. rozhodnuté o jej neprijatí a na miesto, o ktoré prejavila záujem bola prijatá osoba bez

požadovanej kvalifikácie. Konaním bývalého riaditeľa PaedDr. J. S. bola pani S. vystavená

diskriminácii na základe jej rómskeho etnického pôvodu a bola znížená jej ľudská

dôstojnosť. Takýto zásah do práv menovanej ako príslušníčky rómskej etnickej menšiny bol

protiprávny a ja sa týmto Mgr. V. S. zaň touto cestou hlboko ospravedlňujem. Mgr. A. K.,

riaditeľka Z. v R.“, (5) uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť sťažovateľke náhradu

nemajetkovej ujmy 10 000 € a nahradiť jej trovy konania.

Sťažovateľka v žalobe uviedla, že je príslušníčkou rómskej etnickej menšiny, v roku

2006 ukončila vysokoškolské vzdelanie II. stupňa v študijnom odbore učiteľstvo

všeobecnovzdelávacích predmetov v kombinácii dejepis – pedagogika na Filozofickej

fakulte Prešovskej univerzity v P., následne pracovala ako pedagogický asistent

(na Základnej škole v L.), vychovávateľka (na Špeciálnej základnej škole v J.) a externá

poradkyňa štátnej tajomníčky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej

republiky (na základe dohody mimo pracovný pomer). Pracovný pomer sťažovateľky na

Špeciálnej základnej škole v J. nebol predĺžený, pričom žalobkyňa za možný dôvod

považuje to, že úspešne žiadala o preskúmanie jej zaradenia do platovej triedy, čo viedlo

k doplateniu dlžnej mzdy sťažovateľke a od toho času sa sťažovateľka v regióne ocitla

v nepriaznivom postavení. Následne sa pokúšala nájsť si v tomto regióne zamestnanie

u rôznych zamestnávateľov a 18. júna 2009 doručila osobne žiadosť o prijatie do

pracovného pomeru aj žalovanému. Prejavila záujem o miesto učiteľa v odbore dejepis –

pedagogika, avšak uviedla, že prijme aj miesto asistenta učiteľa. Žalovaný v odpovedi

zo 6. júla 2009 uviedol, že pre nedostatok voľných miest sťažovateľku nemôže zamestnať

a že ju vedie v evidencii a pre prípad potreby sa s ňou skontaktuje. V auguste 2009 sa

sťažovateľka informovala osobne u riaditeľa žalovaného, či sa nevytvorilo miesto

pedagogického asistenta, pričom riaditeľ jej prisľúbil, že ak sa miesto vytvorí, bude

sťažovateľku informovať a zamestná ju. Sťažovateľka vyslovila súhlas aj s prípadným

zaradením do nižšej (7.) platovej triedy. Následne sa dozvedela, že od 14. septembra 2009

bola u žalovaného prijatá na miesto asistenta učiteľa nekvalifikovaná osoba. Keď sa prišla

znova informovať k žalovanému, riaditeľ žalovaného ju vysmial a uviedol, že „žalobkyňa

mala už rodiť deti ako všetky ženy z rómskej komunity, ktoré v jej veku majú už päť detí

a nemá otravovať“. Pri neskoršom telefonickom rozhovore sťažovateľke riaditeľ

žalovaného vynadal a telefonický hovor ukončil. Sťažovateľka sa obrátila z dôvodu

podozrenia z diskriminačného postupu v oblasti prístupu k zamestnaniu pre jej etnickú

príslušnosť na Slovenské národné stredisko pre ľudské práva (ďalej len „stredisko“), ktoré

vyzvalo žalovaného na podanie vyjadrenia. Žalovaný v stanovisku z 3. júna 2010 uviedol,

že žiadosti sťažovateľky o prijatie do pracovného pomeru nebolo možné vyhovieť

s ohľadom na ukončenie školského roku, nebolo voľné miesto a jej žiadosť o prijatie

do pracovného pomeru nebolo možné evidovať dlhšie než 30 dní, pretože neobsahovala

súhlas s nakladaním s osobnými údajmi. Pokiaľ bola následne prijatá na miesto asistenta iná

osoba s nižšou kvalifikáciou, stalo sa tak z dôvodu nedostatku finančných prostriedok

(sťažovateľke by prináležala 9. platová trieda a prijatá zamestnankyňa bola zaradená

v 7. platovej triede). V odpovedi stredisku žalovaný ďalej uviedol, že vzal do úvahy aj

problémy so sťažovateľkou u predchádzajúcich zamestnávateľov, a poukázal na to, že ako

zamestnávateľ si má právo vybrať najvhodnejšiu pracovnú silu podľa svojho úsudku.

V neskoršej korešpondencii so strediskom (23. júla 2010) uviedol, že pri rozhodovaní

o žiadosti sťažovateľky informácie od jej bývalých zamestnávateľov do úvahy nevzal.

Stredisko v odpovedi sťažovateľke uviedlo, že prijatie nekvalifikovaného uchádzača v danej

situácii vyvoláva pochybnosti o dodržaní zásady rovnakého zaobchádzania. Rovnako aj

podľa stanoviska Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky

z 2. augusta 2010 je pri prijímaní zamestnancov do pracovného pomeru potrebné prihliadať

na kvalifikačné predpoklady vzdelania uchádzačov, podporovať prijímanie kvalifikovaných

uchádzačov a nekvalifikovaných prijímať do pracovného pomeru len vo výnimočných

prípadoch. Sťažovateľka je preto presvedčená, že žalovaný neuviedol žiadnu skutočnosť,

ktorá by legitimizovala jej neprijatie na pracovnú pozíciu asistenta učiteľa a uprednostnenie

uchádzačky bez kvalifikácie a svoje neprijatie do zamestnania považuje za priamu

diskrimináciu v prístupe k zamestnaniu z dôvodu rómskej etnickej príslušnosti. Od prijatého

uchádzača o zamestnanie sa žalobkyňa odlišovala dosiahnutým stupňom vzdelania a tým, že

je rómskej etnickej príslušnosti. Žalovaný svojím postupom porušil zásadu rovnakého

zaobchádzania, a to bez akceptovateľného dôvodu a sťažovateľku diskriminoval na základe

jej etnického pôvodu.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že nie je pravda, aby na miesto

asistenta učiteľa od 14. septembra 2009 prijal osobu, ktorá nespĺňa kvalifikačné

predpoklady pre toto miesto (M. G. tieto predpoklady spĺňala – okresnému súdu žalovaný

predložil jej maturitné vysvedčenie a výučný list v odbore obchodný pracovník); predpísané

predpoklady sa zmenili až zmenou právnej úpravy od 1. novembra 2009, z ktorej vyplýva

však aj to, že pedagogickým asistentom, ktorí ich nespĺňajú, je umožnené si ich doplniť do

konca roku 2013. Žalovaný predložil okresnému súdu ďalej záznam inšpektorátu práce

z 21. septembra 2010, ktorý vykonal inšpekciu dodržiavania pracovnoprávnych predpisov

pri uzatváraní pracovnoprávnych vzťahov aj s dôrazom na kontrolu žiadosti sťažovateľky,

z ktorého je zrejmé, že neboli zistené žiadne nedostatky. Z protokolu Krajského školského

úradu v B. z 27. septembra zasa vyplýva, že kontrolou neboli zistené nedostatky pri

obsadení pracovného miesta M. G. a táto spĺňa predpoklady na vznik pracovného pomeru

na činnosť asistenta učiteľa. Na výzvu okresného súdu žalovaný uviedol, že v roku 2009 mu

bolo doručených 32 žiadostí o prijatie do pracovného pomeru (29 na miesto pedagogického

zamestnanca a 3 na miesto upratovačky), a poukázal na to, že v minulosti zamestnával

príslušníkov rómskeho etnika, a to J. S. v rokoch 2004 – 2005 ako asistentku učiteľa a M. Ž.

v rokoch 2006 – 2007 ako asistentku učiteľa pre prvý stupeň. Žalovaný poprel, že by

dôvodom neprijatia sťažovateľky do pracovného pomeru bola jej rómska etnická

príslušnosť, a poukázal na to, že takýto záver nevyplýva ani z tvrdení uvedených v žalobe.

Ani stredisko vo svojej odpovedi sťažovateľke nekonštatovalo zistenie o jej diskriminácii

z dôvodu jej rómskej národnosti. Pokiaľ sťažovateľka uvádzala, že jej prípad bol

medializovaný, žalovaný poukázal na to, že jeho medializáciu neinicioval.

Okresný súd na pojednávaní 28. marca 2011 (okrem iného) vypočul sťažovateľku,

ktorá zotrvala na svojich tvrdeniach uvedených v žalobe, riaditeľku žalovaného a ako

svedka bývalého riaditeľa žalovaného PaedDr. J. S., ktorý uviedol, že so sťažovateľkou sa

stretol iba raz, keď priniesla svoju žiadosť o prijatie do pracovného pomeru, upozornil ju, že

pre učiteľa dejepisu nemá k dispozícii potrebný úväzok a pedagogika sa na škole nevyučuje,

a poprel, že by jej povedal vetu, podľa ktorej by mala ako príslušníčka rómskeho etnika

rodiť deti. Vo vzťahu k prijatiu M. G. na miesto asistentky uviedol, že v danom čase bol na

škole žiak s diagnózou ADHD (porucha pozornosti), ktorý mal byť od nasledujúceho

školského roku umiestnený v ústave v R., čo sa však nestalo pre nesúhlas jeho rodičov, žiak

ostal na škole a v nasledujúcom školskom roku výrazne fyzicky ubližoval iným deťom, čo

bolo nevyhnutné riešiť vytvorením nového miesta asistenta a jeho obsadením. M. G. bola

najvhodnejšou uchádzačkou. Okresný súd na tomto pojednávaní vykonal i listinné dôkazy

a v jeho závere vyhlásil rozsudok.

Rozsudkom č. k. -29 z 28. marca 2011 okresný súd žalobu zamietol

a sťažovateľku zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania 508,76 €. Vychádzal z toho, že

sťažovateľka bola povinná pre úspech v spore preukázať skutočnosti, z ktorých možno

vyvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. že došlo k porušeniu

zásady rovnakého zaobchádzania, a musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminácie bola rasa či

etnická príslušnosť.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, ktorým navrhla napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresnému súdu vyčítala, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam, a preto neobstojí záver o tom, že pohnútka žalovaného nespočívala

v diskriminačnom dôvode a že žalovaný preukázal, že je pravdepodobnejšie, že

k diskriminácii nedošlo, ako to, že k nej došlo.

Krajský súd rozsudkom č. k. -162 zo 16. augusta 2011 rozsudok

okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny a vo výroku

o trovách konania zmenil tak, že žalovanej sa náhrada trov prvostupňového konania

nepriznáva.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka dovolanie, ktorým navrhla Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby rozsudok krajského súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Tvrdila, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom

tým, že dovolaním napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený a je nepreskúmateľný.

Poukázala najmä na to, že odvolací súd sa nezaberal jej odvolacími námietkami a jeho

odôvodnenie je zmätočné. Krajský súd totiž na jednej strane uvádza, že sa stotožňuje

v celom rozsahu s rozhodnutím okresného súdu, avšak na druhej strane dodáva, že podľa

jeho názoru v súdenej veci diskriminácia pri prístupe k zamestnaniu pre príslušnosť

k národnostnej menšine alebo etnickej skupine nebola preukázaná nielen „prima facie“, ale

nepreukazuje ju ani ďalšie konanie žalovanej, tak ako v podrobnostiach vysvetľuje okresný

súd. Zmätočnosť takéhoto odôvodnenia je daná už tým, že okresný súd sám skonštatoval, že

sťažovateľka svoje dôkazné bremeno v konaní uniesla a došlo tak k presunu dôkazného

bremena na žalovaného. Sťažovateľka v podanom dovolaní ďalej poukázala na to, že

okresný súd i krajský súd dospeli k záveru, podľa ktorého v prípade sťažovateľky nemohlo

dôjsť k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, a to z dôvodu, že podľa § 6 ods. 2

písm. a) o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach

a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov sa zásada rovnakého zaobchádzania

uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi v oblasti prístupu

k zamestnaniu. Podľa názoru súdov osobitné zákony uvedené právo výslovne nezakotvujú,

a preto v prípade žalobkyne ide o situáciu, v ktorej ak aj došlo k odlišnému zaobchádzaniu

v rámci pracovnoprávnych vzťahov, tak to nie je možné definovať ako diskriminačné

a protiprávne. S takýmto reštriktívnym výkladom sa sťažovateľka nestotožňuje, pretože

zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti prístupu k zamestnaniu ustanovuje aj zákon

č. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a aj . Výklad súdov je v rozpore so Smernicou Rady

200/43/ES, ktorá ustanovuje zásadu rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na

rasový alebo etnický pôvod. Ďalej uviedla, že „v prípade, ak má dovolací súd pochybnosti

o takomto výklade komunitárneho práva“, sťažovateľka s poukazom na § 109 ods. 1

písm. c) (ďalej len „OSP“) navrhuje, aby odvolací súd

konanie prerušil a požiadal Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke,

keďže tento orgán je jediným kompetentným na výklad zakladateľských zmlúv vrátane

uvedenej Smernice Rady.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 19. júla 2012 rozsudok krajského

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok krajského súdu považoval za

vnútorne nekonzistentný, pretože jeho odôvodnenie nespĺňalo požiadavku vnútornej

kompaktnosti a logickosti (nenadväzuje na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu).

Krajský súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. -208

z 27. novembra 2012, ktorým rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby

potvrdil ako vecne správny a vo výroku o trovách konania zmenil tak, že žalovanej sa

náhrada trov prvostupňového konania nepriznáva.

Rozsudok okresného súdu č. k. -129 z 28. marca 2011 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -208 z 27. novembra 2012 nadobudol

právoplatnosť 3. decembra 2012.

Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva na

súdnu ochranu podľa a a práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. -208

z 27. novembra 2012 odôvodnila tým, že krajský súd sa dostatočne nezaoberal jej

odvolacími námietkami, iba stroho skonštatoval vecnú správnosť rozsudku okresného súdu.

Najvyšší súd a ani krajský súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s návrhom

sťažovateľky na predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a ani

neodôvodnili, prečo tak neurobili. V konaní bol ďalej porušený princíp rovnosti zbraní,

pretože v rámci dokazovania odvolací súd neprihliadol na skutočnosti a dôkazy, ktoré

predložila sťažovateľka v rámci konania a ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci.

Rozhodnutie krajského súdu je ako celok arbitrárne.

Tvrdenie o porušení práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru

postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. -208 z 27. novembra 2012

sťažovateľka odôvodnila tým, že súdy jej neposkytli náležitú a účinnú právnu ochranu.

Nedostatočnou implementáciou legislatívy a nesprávnou interpretáciou platných právnych

predpisov konajúce súdy porušili jej právo a nepriznali jej ochranu práv, ktorej sa v súdnom

konaní domáhala. Štát nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v súdnom konaní, ktoré

sťažovateľka iniciovala, a v rámci konania súdy porušili jej právo na spravodlivé súdne

konanie.

Vo vzťahu k porušeniu práva na súkromie podľa a dohovoru

postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. -208 z 27. novembra 2012

sťažovateľka argumentovala tým, že k nemu došlo vykonaným diskriminačným konaním,

ktorému bola vystavená. Štát je povinný nielen sám sa zdržať zasahovania do práva na

rešpektovanie súkromného života, ktorý odporuje čl. 8 dohovoru, ale má povinnosť aj

chrániť výkon tohto práva. Neprijatie do zamestnania sťažovateľky pre jej rómsky pôvod

znížilo jej ľudskú dôstojnosť, narušilo jej psychickú integritu, ktorá tvorí súčasť

súkromného života. Súdy v konaní výkon jej práv neochránili a nevykonali nápravu.

Neprijatie sťažovateľky na pracovnú pozíciu asistentky učiteľa z dôvodu jej rómskeho

pôvodu nespĺňa podmienky uvedené v čl. 8 dohovoru a nemožno ho ospravedlniť.

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu ďalej tvrdila, že postupom

a rozsudkom krajského súdu č. k. -208 z 27. novembra 2012 došlo aj

k porušeniu jej práv spojených s ochranou pred diskrimináciou podľa ,

čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 dohovoru a čl. 5 písm. e) a čl. 6 dohovoru

o odstránení diskriminácie. Dôvodila tým, že všeobecné súdy skutkové okolnosti jej prípadu

zľahčovali, pri svojom rozhodovaní nebrali do úvahy ani diskriminačné poznámky bývalého

riaditeľa žalovanej na adresu sťažovateľky, tieto bagatelizovali a jeho výpoveď bez

bližšieho vysvetlenia považovali za dôveryhodnejšiu ako výpoveď sťažovateľky napriek

tomu, že jeho predsudky voči rómskemu etniku boli neprehliadnuteľné. Navyše, vec

sťažovateľky nie je na Slovensku ojedinelá, príslušníci rómskeho etnika sa stretávajú

s diskrimináciou často a napriek tomu, že spĺňajú podmienky na prijatie do zamestnania,

neuspejú pre svoj etnický pôvod. V konaní, ktoré sťažovateľka iniciovala, jej tak nebola

poskytnutá dostatočná ochrana pred rasovou diskrimináciou, ktorej bola vystavená.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru postupom a rozsudkom

krajského súdu č. k. -208 z 27. novembra 2012.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa sú si účastníci v konaní rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka v prvom rade tvrdí, že k porušeniu týchto jej základných práv došlo

tým, že rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený a krajský súd sa dostatočne

nezaoberal odvolacími námietkami sťažovateľky, iba stroho skonštatoval vecnú správnosť

rozsudku okresného súdu.

Krajský súd rozsudok č. k. -208 z 27. novembra 2012 odôvodnil

takto:

„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,

pokiaľ ide o zamietajúcu časť a konštatuje správnosť jeho dôvodov ( ods. ).

Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa

s výnimkami uvedenými v ods. 2 – 7 ( ).

Z odvolania žalobkyne nevyplýva, že by odvolacími dôvodmi boli dôvody uvedené

v ust. . Žalobkyňa bez predkladania ďalších dôkazov rozporuje závery

súdu prvého stupňa, pričom podľa jej názoru doteraz tvrdené skutočnosti bolo potrebné

vyhodnotiť inak.

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia odvolací súd bez ďalšieho nemôže

prehodnocovať závery súdu prvého stupňa. Žalobkyňa nenavrhovala vykonať ďalšie dôkazy

a netvrdila, že okresný súd nevykonal dôkazy ňou navrhované.

Odvolací súd nedospel k záveru, že by sa na vec vzťahovali ustanovenia iného

právneho predpisu, než tie, ktoré boli použité pri doterajšom rozhodovaní.

Podľa odvolacieho súdu nemožno vyhodnotiť, že súd prvého stupňa dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Podľa názoru krajského súdu ak uchádzač o zamestnanie nebol prijatý do

zamestnania na pracovné miesto, kde bol robený výber z viacerých uchádzačov a jeho

neprijatie bolo zdôvodnené viacerými logickými a rozumnými dôvodmi (možnosť nižšieho

platového zaradenia prijatého uchádzača, existencia dispozícii na zvládanie

problematického žiaka), nemožno jeho neprijatie bez ďalšieho pripisovať diskriminačnému

prístupu, ak uchádzač je príslušník rómskeho etnika. Diskriminačné dôvody nemožno vidieť

v situácii, keď na uchádzačské miesto neboli prijatí iní uchádzači z nerómskeho etnika, ktorí

mali také isté alebo lepšie predpoklady ako uchádzač z etnika rómskeho. Opačné stanovisko

by totiž nútilo k tzv. pozitívnej diskriminácii s tým, že na voľné pracovné miesto musí

zamestnávateľ vždy prijať uchádzača rómskeho etnika pri výbere z viacerých uchádzačov,

aj keby toto prijatie nekorešpondovalo plne s plnením úloh, zameraním zamestnávateľa a

jeho možnosťami.

Výrok o trovách konania rozsudku okresného súdu nemožno považovať za správny.

Žalobkyni okresný súd uznesením č. k. -53 zo dňa 07. 01. 2011 priznal

oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu. Nemožno pričítať na ťarchu žalobkyni,

že mala predpokladať svoj neúspech v konaní a to už vôbec nie na tom základe, že iná

mimosúdna inštancia mala za to, že k diskriminácii nedošlo. Odvolací súd dospel k záveru,

že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa a preto výnimočne súd nemal priznať žalovanej

náhradu trov konania ( ). Ohľadom trov konania preto odvolací súd rozsudok

okresného súdu zmenil a vyslovil, že žalovanej sa náhrada trov prvostupňového konania

nepriznáva. Rovnaké dôvody platia aj pre odvolacie konanie a preto žalovanej, hoci bola

v odvolacom konaní úspešná, nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil

svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia neobstojí. Všeobecné súdy dali jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v konaní nastolila.

V danom prípade krajský súd využil postup predpokladaný , podľa

ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia,

môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Z obsahu rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že krajský súd sa v celom rozsahu

stotožnil s dôvodmi preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu. V prípade postupu

odvolacieho súdu podľa je potrebné posudzovať jeho rozhodnutie

v spojení s dôvodmi uvedenými súdom prvého stupňa. Obe tieto rozhodnutia ako celok

dostatočne reagovali na všetky argumenty sťažovateľky uvádzané v priebehu súdneho

konania. Argumentácia sťažovateľky v odvolaní nebola argumentáciou novou a aj s týmito

dôvodmi sa dostatočne vysporiadal už súd prvého stupňa. Odvolací súd považoval

za správne skutkové zistenia okresného súdu vyplývajúce z vykonaných dôkazov. Stotožnil

sa aj s tým, že pohnútka žalovaného, ktorá ho viedla k neprijatiu sťažovateľky

do zamestnania, nespočívala v diskriminačnom dôvode a že žalovaný preukázal, že je

pravdepodobnejšie, že k diskriminácii nedošlo, ako to, že k nej došlo, a tým svoje dôkazné

bremeno niesol. Iba to, že na pracovné miesto bol prijatý uchádzač s nižšou kvalifikáciou

než bola kvalifikácia sťažovateľky, nespôsobuje, že obrana žalovanej neobstojí. Krajský súd

sa nestotožnil ani s hodnotením výpovede svedka S. sťažovateľkou, podľa ktorého by jeho

výpoveď nasvedčovala jeho predsudkom voči rómskemu etniku.

Námietka sťažovateľky, podľa ktorej k porušeniu jej základného práva na súdnu

ochranu došlo tým, že odvolací súd iba stroho konštatoval správnosť rozhodnutia súdu

prvého stupňa, preto neobstojí a neobstojí ani jej tvrdenie o tom, že rozhodnutia súdov v jej

veci sa nevysporiadali s jej argumentmi (opakovane) uvedenými v odvolaní.

Možno teda uzavrieť, že krajský súd, odkazujúc na správne dôvody rozhodnutia súdu

prvého stupňa, neponechal teda bez povšimnutia žiadny z odvolacích argumentov

sťažovateľky, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto

spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý

proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, a preto je vylúčené, aby jeho

postupom boli porušené sťažovateľkou označené práva.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu

a spravodlivý proces došlo tým, že odvolací súd sa osobitne nevysporiadal s jej návrhom na

prerušenie konania z dôvodu predloženia predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej

únie, ústavný súd je toho názoru, že v kontexte veci sťažovateľky tento názor nie je správny.

Sťažovateľka v podanom dovolaní po tom, čo predostrela svoj výklad komunitárneho práva,

navrhovala krajskému súdu obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie iba „v prípade, ak má

dovolací súd pochybnosti o takomto výklade komunitárneho práva“, svoj návrh dostatočne

nekonkretizovala a pri jeho predložení vychádzala z toho, že podľa jej názoru okresný súd

založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby na názore, podľa ktorého jej žaloba neuspela

preto, že vo svojej podstate bola neprípustná, čo malo byť dané nesprávnym výkladom

komunitárneho práva. Takýto záver však z rozhodnutia okresného súdu nemožno vyvodiť.

Okresný súd sa tvrdenou diskrimináciou sťažovateľky pri prijímaní do zamestnania

meritórne zaoberal a zjavne svoje rozhodnutie nezaložil na takom výklade komunitárneho

práva, ktorý by naplnil podmienku, za splnenia ktorej navrhovala sťažovateľka konanie

prerušiť a obrátiť sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor Európskej únie. Okresný súd

svojím rozhodnutím nepoprel, že by sa zásada rovnakého zaobchádzania pri prijímaní

do zamestnania nemala uplatňovať.

Ústavný súd nezistil v konaní ani okolnosti, ktoré by naznačovali, že všeobecné súdy

svojím postupom porušili princíp rovnosti zbraní. Pri svojom rozhodovaní (ako to vyplýva

najmä (z odôvodnenia rozsudku okresného súdu) prihliadli na všetky skutočnosti a dôkazy,

ktoré predložili obaja účastníci konania, ktoré mali význam pre rozhodnutie vo veci.

Aj podľa názoru ústavného súdu všeobecné súdy dôsledne vyhodnotili výsledky

dokazovania vykonaného postupom súladným so zákonnou úpravou ich procesného

postupu. Aj výsledok konania vo veci sťažovateľky bol závislý od unesenia dôkazného

bremena a záver súdov tomu zodpovedal. To, že sťažovateľka nesúhlasí s vyhodnotením

výsledkov vykonaného dokazovania všeobecnými súdmi, nemôže vyvolať prijateľnosť jej

sťažnosti bez splnenia zákonných predpokladov.

Ústavný súd sa stotožňuje s posúdením rozsahu dôkazného bremena u oboch

účastníkov konania tak, ako ho vykladali všeobecné súdy.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Ústavný súd nezistil, že by všeobecné súdy postupovali v konaní spôsobom, ktorý by

bolo možné posúdiť ako nesúladný so zmyslom a účelom právnej úpravy ochrany pred

diskrimináciou, a preto ich postup nemohol byť v rozpore s ústavnoprávnymi požiadavkami

naň kladenými.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd dodáva, že napriek tomu, že hodnotí postup

všeobecných súdov ako zákonný a súladný s , nehodnotí ho ako optimálny, čo však

nemá ústavnoprávnu relevanciu. Ústavnému súdu je zrejmé, že realizácia zásady rovnakého

zaobchádzania, tak ako bola do právneho poriadku inkorporovaná, respektíve špecifikovaná

prostredníctvom antidiskriminačného zákona v roku 2004, predostrela pred všeobecné súdy

špecifickú výzvu, s ktorou sa tieto ešte stále snažia vysporiadať. Táto výzva spočíva nielen

v istej zložitosti právnej problematiky rovnosti, v odlišnom mechanizme dokazovania

diskriminácie (napr. zdieľané dôkazné bremeno), ale okrem iného aj v tom, že sudcovia

a sudkyne sú súčasťou spoločnosti, a tak sú aj nositeľmi jej stereotypov. Úlohou sudcu či

sudkyne je preto pri rozhodovaní o tvrdenej diskriminácii aj suspendovať svoje stereotypy,

čo nie je ľahká úloha. V konkrétnostiach danej veci je tak ústavný súd toho názoru, že

všeobecné súdy mohli pristupovať k predmetnej veci, takpovediac, citlivejšie.

Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala

porušenie svojho práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom

a rozsudkom krajského súdu č. k. -208 z 27. novembra 2012.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

K porušeniu tohto práva sťažovateľky malo podľa jej tvrdenia dôjsť tým, že súdy jej

neposkytli účinnú právnu ochranu, nedostatočne bola implementovaná legislatíva a štát

nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v súdnom konaní.

Ako už ústavný súd uviedol vo vzťahu k časti sťažnosti sťažovateľky týkajúcej sa

tvrdeného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces,

ústavný súd nezistil okolnosti nasvedčujúce možnosti porušenia týchto práv, spôsob

ochrany poskytnutý tvrdenému právu sťažovateľky zodpovedal ústavným požiadavkám.

Sťažovateľka mala k dispozícii antidiskriminačnú žalobu, ktorú považuje ústavný súd

v okolnostiach prípadu sťažovateľky za účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13

dohovoru. Rozhodnutie prvostupňového súdu podliehalo prieskumu odvolacím súdom,

ktorý odvolanie sťažovateľky meritórne a riadne prerokoval. Sťažovateľka preto nielen že

mala k dispozícii účinný prostriedok nápravy, tento i riadne využila. To, že sťažovateľke

nebola poskytnutá v súdnom konaní ochrana podľa jej predstáv, neznamená, že by tu boli

náznaky porušenia jej práva na účinný prostriedok nápravy. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje

na to, že účinný prostriedok nápravy jej bol odňatý „nedostatočne implementovanou

legislatívou“, takúto jej námietku nepatrí preskúmavať ústavnému súdu v konaní o jej

sťažnosti, pretože pokiaľ sťažovateľka vidí dôvod porušenia svojich základných práv

v nesúlade právnej úpravy, na základe ktorej postupovala, s úpravou základných práv

v ústave, preskúmavať takýto nesúlad patrí ústavnému súdu iba v inom type konania

a na základe návrhu iného subjektu (konanie o súlade právnych predpisov s

a medzinárodnými dohovormi o ochrane základných ľudských práv a slobôd). Navyše,

sťažovateľka dostatočne tento svoj názor ani neodôvodnila, a preto ústavnému súdu

neostalo iné, než považovať sťažnosť aj v tejto jej časti za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala

porušenie svojho práva na súkromie podľa a dohovoru postupom

a rozsudkom krajského súdu č. k. -208 z 27. novembra 2012.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

K porušeniu základného práva na súkromie sťažovateľky malo dôjsť podľa jej

tvrdení tým, že bola vystavená diskriminačnému konaniu, ktoré narušilo jej psychickú

integritu, pričom pozitívnou povinnosťou krajského súdu bolo chrániť výkon jej práva

na súkromie pred zásahom, ktorý bol z hľadiska čl. 8 ods. 2 dohovoru neospravedlniteľný.

Ústavný súd sa stotožňuje s prístupom, podľa ktorého zásah do súkromia je

ospravedlniteľný iba v prípade, ak je vykonaný na základe zákona, s legitímnym cieľom iba

v prípade, že je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. V prípade sťažovateľky je však

najprv potrebné skúmať, či zo strany krajského súdu k zásahu do jej súkromia došlo

(o zásahu možno hovoriť iba v prípade, ak nemu došlo). Ako dôsledne uviedol

v odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd, v tomto prípade bolo preukázané, že

neprijatie sťažovateľky do pracovného pomeru za takýto zásah do jej súkromia považovať

nemožno, pretože jej neprijatie do zamestnania žalovaným nebolo motivované dôvodmi

označenými zákonodarcom za zakázanú diskrimináciu. Za tejto situácie je už bez významu,

či v prípade, ak by bol preukázaný opak, by zásah spĺňal kritéria uvedené v čl. 8 ods. 2

dohovoru.

Ústavný súd sa nakoniec zaoberal tou časťou sťažnosti sťažovateľky, ktorou

namietala porušenie svojich práv spojených s ochranou pred diskrimináciou podľa čl. 12

ods. 2 , dohovoru v spojení s , a dohovoru a ) a

dohovoru o odstránení diskriminácie postupom a rozsudkom krajského súdu č. k.

-208 z 27. novembra 2012.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 5 písm. e) dohovoru o odstránení diskriminácie v súlade so základnými

povinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty zaväzujú, že zakážu

a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia právo každého na

rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostného alebo

etnického pôvodu, najmä potom pri používaní... hospodárskych, sociálnych a kultúrnych

práv, najmä práva na prácu, na slobodnú voľnu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé

pracovné podmienky, na ochranu proti nezamestnanosti, na rovnaký plat za rovnakú prácu

a na spravodlivú a uspokojivú odmenu za prácu...

Podľa čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie zmluvné štáty zabezpečia

prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým

osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej

diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné

slobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhradu

za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

Túto časť sťažnosti sťažovateľka odôvodnila tým, že všeobecné súdy skutkové

okolnosti jej prípadu zľahčovali, pri svojom rozhodovaní nebrali do úvahy ani

diskriminačné poznámky bývalého riaditeľa žalovanej na adresu sťažovateľky, tieto

bagatelizovali a jeho výpoveď bez bližšieho vysvetlenia považovali za dôveryhodnejšiu ako

výpoveď sťažovateľky napriek tomu, že jeho predsudky voči rómskemu etniku boli

neprehliadnuteľné.

Ústavný súd ani podrobným oboznámením sa obsahom spisu okresného súdu

nezistil, že by v priebehu konania pred všeobecnými súdmi došlo k odlišnému prístupu

k sťažovateľke a žalovanému, že by súdy správanie žalovaného či svedka v konaní pred

súdom (ale aj pred ním) bagatelizovali alebo mu nevenovali dostatočnú pozornosť. Opačné

zistenie ústavného súdu by vyústilo do iného záveru ústavného súdu. Pri vyhodnocovaní

výsledkov vykonaného dokazovania však všeobecné súdy vyhodnocovali obsah účastníckej

výpovede sťažovateľky a svedeckej výpovede bývalého riaditeľa žalovaného, tieto dôkazné

prostriedky nevyhodnocovali izolovane, ale v spojitosti s obsahom ďalších vykonaných

(najmä listinných) dôkazov. Neobstojí preto ani tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého

rozsudok krajského súdu je výsledkom uprednostnenia výpovede svedka S. pred

účastníckou výpoveďou sťažovateľky či v pripísaní im rôznej dôkaznej hodnoty.

Sťažovateľkou označený princíp zakotvený v a dohovoru

nemohol byť porušený samostatne a ani v spojení s ďalšími sťažovateľkou označenými

právami [čl. 6, čl. 8, čl. 13 dohovoru a čl. 5 písm. e) a čl. 6 dohovoru o odstránení

diskriminácie].

Za tejto situácie nepovažuje ústavný súd za možné, aby rozsudkom krajského súdu

č. k. -208 z 27. novembra 2012 došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3,

, , , , a dohovoru v spojitosti

s čl. 6, čl. 8 a čl. 13 dohovoru a čl. 5 písm. e) a čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013