Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 299/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti B., s. r. o., K., zastúpenej advokátom

JUDr. V. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa postupom

Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ), za účasti Okresného súdu Košice II, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti B., s. r. o., na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom

Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. 51 Ro 1058/2003) p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti B., s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume

3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti B., s. r. o.,

trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jej

právneho zástupcu JUDr. V. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2013

osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „navrhovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. V. K., K., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. [pôvodne vedenom pod sp. zn. 51 Ro 1058/2003 (ďalej aj

„napadnuté konanie“)].

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že právny predchodca

sťažovateľky B. (ďalej len „právny predchodca“) sa návrhom na vydanie platobného

rozkazu doručeným okresnému súdu 12. mája 2003 domáhal proti odporcom v 1. a 2. rade

zaplatenia sumy 2 660,92 € s príslušenstvom z dôvodu, že odporcovia v 1. a 2. rade

«obývali 1-izbový byt č. 11 na ulici... v K. o celkovej ploche 39,28 m2 a z dôvodu

nezaplatenia nájomného a úhrad za služby spojené s bývaním podľa predpisu na príslušný

rok (r. 1999-2001) a nezaplatenia nedoplatku vyplývajúceho z vyúčtovania za roky 1999-

2001 vznikol odporcovi v 1. a 2. rade dlh vo výške 2 660,92 € s príslušenstvom. V tejto

právnej veci Okresný súd Košice II vydal dňa 22. 5. 2003 platobný rozkaz, ktorým uložil

odporcom v 1. a 2. rade, aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatili

navrhovateľovi istinu 80.163,- Sk, poplatok z omeškania ku dňu 17. 3. 2003 vo výške

90.785,- Sk a odo dňa 18. 3. 2003 vo výške 2,5 promile z dlžnej sumy za každý deň

omeškania, najmenej však 25,- Sk za každý i začatý mesiac omeškania až o zaplatenia a

trovy konania vo výške 4.005,- Sk alebo aby v tej istej lehote podali odpor. Okresný súd

Košice II uznesením zo dňa 15. 7. 2004 zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Košice II zo

dňa 22. 5. 2002, č. k. z dôvodu, že platobný rozkaz nebolo možné doručiť

do vlastných rúk odporcom v 1. a 2. rade. Dňa 26. 3. 2013 podal navrhovateľ sťažnosť

predsedovi Okresného súdu Košice II na postup súdu vo veci vedenej na Okresnom súde

Košice II a to najmä z dôvodu, že od 15. 7. 2004 (vydania uznesenia o zrušení platobného

rozkazu) súd vo veci samej vôbec nekonal. Navrhovateľovi bola dňa 10. 4. 2013 doručená

odpoveď predsedu Okresného súdu Košice II zo dňa 8. 4. 2013, Spr. 57/2013 na sťažnosť

navrhovateľa, v ktorej okrem iného bolo uvedené: „Po doručení Vašej sťažnosti bolo

zistené, že predmetný spis nie je možné fyzický nájsť a pravdepodobne došlo k jeho strate. Z

evidenčných pomôcok tunajšieho súdu bolo zistené, že spis sp. zn. 51 Ro 1058/2003 bol dňa

23. 8. 2004 prevedený do registra C, kde sa však nenachádza. Na základe uvedenej

skutočnosti je nutné vyhodnotiť Vami podanú sťažnosť ako dôvodnú.“ Navrhovateľ

podaním zo dňa 30. 3. 2012 označeným ako Zámena účastníkov požiadal súd, aby pripustil

zámenu účastníka konania na strane navrhovateľa v zmysle § 92 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku tak, by do konania vstúpil B., s. r. o. so sídlom... a to z dôvodu, že dňom

31. 12. 2008 zanikol B., príspevková organizácia. Právnym nástupcom zaniknutej

príspevkovej organizácie sa stalo mesto K... Na základe Uznesenia Mestského

zastupiteľstva v K., zo dňa 30.-31. 10. 2008 Mestské zastupiteľstvo schválilo nepeňažný

vklad podľa § 59 ods. 4 Obch. zák. do spoločnosti B., s. r. o. ku dňu 1. 1. 2009, ktorým sú

veci, práva a záväzky, práva z priemyselného duševného vlastníctva a iné majetkové

hodnoty, ktoré patria a slúžia na prevádzkovanie B. – príspevkovej organizácii, vrátane

práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov. O tomto procesnom návrhu

súd doposiaľ nerozhodol.

Navrhovateľ poukazuje na to, že spor nie je do dnešného dňa právoplatne skončený,

pričom návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie 2.660,92 eur (80.163,- Sk)

s príslušenstvom bol podaný dňa 12. 5. 2003 a má za to, že ide o nemalé prieťahy

predovšetkým vzhľadom na dĺžku trvania celého súdneho konania – takmer 10 rokov.».

Podľa sťažovateľky „Zo zreteľom na priebeh celého predmetného konania vo veci

zdôrazňujeme, že k zbytočným prieťahom dochádza značnými prestávkami medzi

jednotlivými procesnými úkonmi súdu.“, pričom „Hlavným a zbytočným prieťahom v tomto

konaní je celková neprimeraná dĺžka konania, ktorá je takmer 10 rokov.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«Základné právo navrhovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov

podľa bolo postupom odporcu – Okresného súdu

Košice II – v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. (zo sťažnosti zjavne

vyplýva, že ide o pisársku chybu, správne má byť „51 Ro 1058/2003“, pozn.) porušené.

Okresnému súdu Košice II prikazuje, aby v konaní vo veci vedenej pod sp. zn.

51 Ro 1058/2013 konal bez zbytočných prieťahov.

Navrhovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenia vo výške 9.000,- eur,

ktoré je mu Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Odporca... je povinný uhradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške

331,13 eur... v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»

Sťažovateľka v súvislosti s návrhom na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia uvádza: „Navrhovateľ žiada adekvátne posúdiť výšku finančného

zadosťučinenia tak, aby zodpovedalo rozsahu pocitu nedôvery v spravodlivosť a jeho snahe

domôcť sa svojich práv niekoľkými žiadosťami o konanie súdu vo veci, aby vec bola

konečne právoplatne skončená s prihliadnutím na dĺžku nečinnosti súdu vo veci samej,

laxný prístup a ľahostajnosť súdu, ktorého povinnosťou bolo a je konať.“

Ústavný súd uznesením č. k. -14 z 30. mája 2013 sťažnosť

sťažovateľky prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval

predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil ústavnému súdu, či

trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise sp. zn.

1 Spr (doručenom ústavnému súdu 18. júna 2013), v ktorom sa okrem iného

uvádza:

„Je... potrebné poukázať na skutočnosť, že sám sťažovateľ bol počas celých rokov

pasívny a o konanie v danej veci, v ktorej má procesné postavenie žalobcu, sa žiadnym

spôsobom nezaujímal. Prvú informáciu o stave konania žiadal až dňa 23. 11. 2009, teda po

viac ako piatich rokoch po zrušení platobného rozkazu. Ďalšie viac ako dva roky sa

o konanie znova nezaujímal, keď až dňa 4. 4. 2012 doručil návrh na zámenu účastníkov. Za

celé obdobie trvania sporu nepodal sťažnosť predsedovi súdu a urobil tak až dňa

26. 3. 2013. V tejto súvislosti treba uviesť, že bezprostredne po podaní sťažnosti začal súd

konať. A práve v čase, keď súd bezodkladne vo veci koná, podal sťažovateľ ústavnú

sťažnosť, hoci v čase predchádzajúcich rokov tak neurobil. V takomto konaní sťažovateľa

tak možno vidieť účelovosť podania sťažnosti. Je tiež nepochybné, že ak by k podaniu

sťažnosti predsedovi súdu došlo skôr, bol by súd zjednal nápravu a okamžite začal vo veci

konať tak, ako sa to realizovalo po podaní sťažnosti dňa 26. 3. 2013. Správanie samotného

sťažovateľa (a jeho právneho predchodcu) teda výraznou mierou prispelo k stavu, že

k rekonštrukcii strateného spisu došlo až v roku 2013.“

Predseda okresného súdu ústavnému súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom

pojednávaní vo veci.

Označené vyjadrenie okresného súdu ústavný súd zaslal na vedomie a prípadné

zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril,

či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľky konalo ústne pojednávanie. Právny zástupca

sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu stanovisko nezaujal a súčasne oznámil, že netrvá

na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel

k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd zo „Zápisnice o rekonštrukcii spisu“ vyhotovenej 14. mája 2013 zistil,

že súdny spis vedený pod sp. zn. sa stratil.

Z uvedenej zápisnice ďalej vyplýva, že okresný súd v súlade s § 198 ods. 1 až ods. 7

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o Spravovacom

a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy

vykonal podľa záznamov v súdnom registri a podľa písomností predložených sťažovateľkou

(ako žalobkyňou, pozn.) rekonštrukciu strateného súdneho spisu.

Zo zrekonštruovaného súdneho spisu a z prehľadu procesných úkonov vykonaných

v napadnutom konaní vedenom okresným súdom poskytnutých predsedom tohto súdu

ústavný súd zistil toto:

Dňa 12. mája 2003 bol okresnému súdu doručený návrh právneho predchodcu

sťažovateľky na vydanie platobného rozkazu. Veci bola pridelená sp. zn. 51 Ro 1058/2003.

Okresný súd vydal v napadnutom konaní 22. mája 2003 platobný rozkaz a 15. júla 2004 ho

podľa (ďalej len „OSP“) uznesením

č. k. -33 zrušil. Sťažovateľka podaním z 23. novembra 2009 požiadala

okresný súd o poskytnutie informácie o stave napadnutého konania vedeného okresným

súdom a 4. apríla 2012 doručila okresnému súdu návrh na rozhodnutie o zámene účastníkov

napadnutého konania. Dňa 26. marca 2013 podala sťažovateľka predsedovi okresného súdu

sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní podľa až

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o súdoch“). Dňa 8. apríla 2013 bola predsedom okresného súdu spísaná zápisnica,

v ktorej bola konštatovaná nutnosť vykonania rekonštrukcie spisu vzťahujúceho sa na

napadnuté konanie. Okresný súd na základe uvedených skutočností sťažovateľku 11. apríla

2013 vyzval na predloženie listinných dôkazov, ktoré sa týkajú napadnutého konania

vedeného okresným súdom, ktoré jej boli následne po vyhotovení odpisov spoločne

so zápisnicou doručené 20. mája 2013. Spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bol

22. mája 2013 prevedený do registra C a bola mu pridelená spisová značka .

Dňa 3. júna 2013 okresný súd vydal uznesenie sp. zn. o zámene účastníkov

konania na strane žalobkyne (sťažovateľka), ktoré sa v súčasnosti doručuje účastníkom

napadnutého konania.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou okrem iného domáha vyslovenia porušenia svojho

základného práva podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach, v ktorých sťažovatelia namietajú

porušenie základného práva podľa , vychádza zo svojej ustálenej

judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota

osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý

znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.

).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť vyplýva z , ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti

so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,

ďalej z prvej vety , podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom

súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, a z , ak súd zistí, že existuje dôležitý

dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli

predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď bude konať nové

pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého

kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Vo vzťahu k právnej a skutkovej zložitosti veci ústavný súd konštatuje, že

v danom prípade ide o spor o zaplatenie pohľadávky z titulu neuhradenia nájomného

a služieb spojených s bývaním. Takéto spory tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy

všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité, čo sa

v plnom rozsahu vzťahuje aj na vec sťažovateľky.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania je druhým kritériom

pri rozhodovaní o tom, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti

s tým je potrebné uviesť, že samotná sťažovateľka prispela k doterajšej dĺžke napadnutého

konania predovšetkým tým, že aj keď toto konanie začalo doručením návrhu na vydanie

platobného rozkazu ešte 12. mája 2003, napriek takmer úplnej nečinnosti okresného súdu sa

právny predchodca sťažovateľky o svoju vec vôbec nezaujímal a sťažovateľka až žiadosťou

z 23. novembra 2009 požiadala okresný súd o poskytnutie informácie o stave napadnutého

konania vedeného týmto súdom a sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch

uplatnila až 26. marca 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na jednu

zo základných zásad práva vigilantibus iura scripta sunt, ktorá zdôrazňuje aj vlastné

pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľka (v danej veci aj jej

právny predchodca) sledovala svoje subjektívne práva a robila také kroky, v dôsledku

ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada teda

predpokladá, že sťažovateľka musí využiť prostriedky, ktoré jej poskytuje zákon, a následne

vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jej práv. Keďže sťažovateľka

(vrátane jej právneho predchodcu) viac ako 6 rokov nevyvíjala žiadnu aktivitu na ochranu

svojich práv a o stav konania sa nezaujímala, ústavný súd túto skutočnosť pripísal na jej

ťarchu a zohľadnil ju pri ustálení sumy priznaného finančného zadosťučinenia.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či

v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľky došlo k procesnoprávnemu

nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania — pôvodného

navrhovateľa (B., príspevková organizácia), a to na základe univerzálnej sukcesie (zo

zákona nastala právna skutočnosť, na základe ktorej došlo k prechodu práv a povinností na

sťažovateľku).

Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam na

vymedzenie obdobia, ktoré podlieha posúdeniu z hľadiska namietaného porušenia

označeného základného práva postupom okresného súdu, pretože v uvedenom prípade

v dôsledku zmeny účastníka konania nedošlo ku vzniku nového procesnoprávneho vzťahu,

ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu.

S prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemá pochybnosť o tom, že sťažovateľka

môže relevantne namietať porušenie základného práva podľa aj pre

štádium konania, ktoré predchádzalo zmene účastníka konania (m. m. ,

).

Keďže napadnuté konanie v jeho 10-ročnom priebehu je ako celok poznačené

nečinnosťou a neefektívnosťou, ústavný súd nepovažuje za potrebné bližšie vymedzovať

obdobia nečinnosti a hodnotiť konkrétne procesné úkony. V celom doterajšom priebehu

bolo vykonaných iba niekoľko jednoduchých procesných úkonov, pričom dosiaľ sa

neuskutočnilo ani jedno pojednávanie v merite veci.

Ničím neospravedlniteľnou skutočnosťou, ktorá zásadne ovplyvnila priebeh

napadnutého konania, je strata súdneho spisu, čo napokon uznal aj samotný predseda

okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom

okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa bolo postupom

okresného súdu porušené, prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil

tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia

súdu vo svojej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 9 000 €

z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, pričom poukázala na pocit nedôvery

v spravodlivosť, ktorý v nej vznikol v súvislosti s dlhoročnou nečinnosťou vo veci.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti

prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

(pôvodne vedeného pod sp. zn. ), berúc do úvahy konkrétne

okolnosti daného prípadu, najmä to, čo je pre sťažovateľku „v stávke“, ako aj skutočnosť, že

konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd

považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4

(bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom

JUDr. V. K. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2012, ktorá bola

781 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013. Úhradu priznal za dva

úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (každý úkon po 130,17 €),

čo predstavuje sumu 260,34 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o režijný paušál (§ 16 ods. 3

vyhlášky) a 20 % DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky), keďže právny zástupca sťažovateľky je

platcom DPH. Celková odmena za poskytnuté právne služby tak predstavuje sumu 331,13 €

(bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2013