Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 437/2013
PDF · 323.88 KB
No categories available
IV. ÚS 437/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., Ž., zastúpenej advokátom
Mgr. P. L., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 56/2011 a jeho rozsudkom z 30. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
v spojení s čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Cdo 56/2011 a jeho rozsudkom z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti, z k nej pripojených príloh, ako aj z napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu vyplýva, že sťažovateľka bola vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č... pre kat.
úz. B., o ktorých bolo následne rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 12 Co/119/2009 z 30. novembra 2010 rozhodnuté tak, že
sťažovateľka je povinná ich vydať v lehote 30 dní od právoplatnosti uvedeného rozsudku
MUDr. H. B. (ďalej len „žalobkyňa“).
Žalobkyňa si písomnou výzvou z 24. apríla 1991 za seba, ako aj za ďalšiu osobu (ako
jej splnomocnenkyňa) uplatnila reštitučný nárok na vydanie predmetných nehnuteľností
na základe zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 403/1990 Zb.“) voči právnemu
predchodcovi sťažovateľky (O., š. p., Ž.). Už právny predchodca sťažovateľky namietal, že
žalobkyňa nemá právne postavenie oprávnenej osoby, keďže nie je dedičkou po pôvodnej
vlastníčke dotknutých nehnuteľností.
Žalobkyňa následne podala Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný
súd“) žalobu o vydanie nehnuteľností (ktoré boli v držbe právneho predchodcu
sťažovateľky), alternatívne o uzatvorenie dohody o ich vydaní.
V inom konaní bolo už predtým na návrh žalobkyne rozsudkom okresného súdu č. k.
18 C 262/91-13 z 20. decembra 1991 právoplatne určené, že žalobkyňa je dedičkou
po zosnulej pôvodnej vlastníčke nehnuteľností (oprávnenej osobe v zmysle zákona
č. 403/1990 Zb.).
V konaní o žalobe voči sťažovateľke o vydanie nehnuteľností, alternatívne
o uzatvorenie dohody o ich vydaní, predchádzali napadnutému rozhodnutiu najvyššieho
súdu viaceré rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu
(rozsudok okresného súdu sp. zn. 21 C 56/92 z 5. júna 1992, rozsudok krajského súdu
sp. zn. 11 Co 410/92 z 9. septembra 1992, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 34/93
z 29. apríla 1993, rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 C 159/93 z 1. februára 1995,
rozsudok krajského súdu sp. zn. 10 Co 1598/95 zo 7. júna 1995, rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 115/95 z 24. novembra 1995, uznesenie krajského súdu sp. zn. 10 Co 64/96
z 31. júla 1996, rozsudok okresného súdu č. k. 18 C 43/97-237 z 12. júla 2000, uznesenie
krajského súdu sp. zn. 17 Co 2555/00 zo 16. februára 2001, rozsudok okresného súdu
č. k. 18 C 43/97-581 z 19. mája 2004, rozsudok krajského súdu sp. zn. 13 Co 238/2004
z 22. februára 2005, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 238/2007 z 25. februára 2009
a rozsudok krajského súdu sp. zn. 12 Co/119/2009 z 30. novembra 2010).
Pre posúdenie sťažnosti je významné, že krajský súd ostatným z uvedených
rozhodnutí sp. zn. 12 Co 119/2009 z 30. novembra 2010 na odvolanie žalobkyne (potom,
ako najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 238/2007 z 25. februára 2009 jeho predchádzajúci
rozsudok z 22. februára 2005 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie) rozsudok okresného
súdu vo výroku, ktorým zamietol žalobu žalobkyne o uzatvorenie dohody o vydaní
nehnuteľností vedených na sťažovateľku v celosti, a vo výroku, ktorým zamietol návrh
na vydanie predbežného opatrenia, potvrdil. Vo výroku, ktorým zamietol návrh na vydanie
veci, rozsudok okresného súdu zmenil tak, že sťažovateľke uložil povinnosť vydať
žalobkyni nehnuteľnosti, ktorých sa týkal ňou uplatnený reštitučný nárok.
Podľa krajského súdu je žalobkyňa ako spolubývajúca osoba dedičkou po oprávnenej
osobe, pričom krajský súd bol toho názoru, že je povinný vychádzať z rozsudku okresného
súdu sp. zn. 18 C 262/91 z 20. decembra 1991, ktorý na návrh žalobkyne jej postavenie
dedičky potvrdil. Krajský súd uviedol, že tento rozsudok je záväzný aj pre súd v inom
konaní. Navyše, odkázal na už v konaní vyslovený názor najvyššieho súdu, z ktorého malo
vyplývať, že žalobkyňa (ako dedička po pôvodnej oprávnenej osobe) splnila podmienku
oprávnenej osoby ako jej právna nástupkyňa.
Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Co 119/2009 z 30. novembra 2010, pokiaľ
ide o výrok, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobe vyhovel, a proti výrokom
o trovách konania, podala sťažovateľka dovolanie.
Dovolací súd dospel k záveru, že obsah dovolania sťažovateľky nie je spôsobilý
spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích
dôvodov výslovne v ňom uvedených. Keďže v preskúmavanej veci nezistil existenciu
dôvodov dovolania a nedospel ani k záveru, že by konanie pred odvolacím súdom bolo
postihnuté relevantnou vadou, dovolanie sťažovateľky podľa § 243b ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) napadnutým rozsudkom zamietol.
Pre rozhodnutie o sťažnosti (rovnako aj pre výsledok konania pred najvyšším súdom
ako súdom dovolacím) je podľa názoru ústavného súdu významná nasledujúca časť
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorá sa týka významu
rozhodnutia v inom konaní o tom, že žalobkyňa je dedičkou po zosnulej oprávnenej osobe:
«Dovolací súd nemal žiaden dôvod ani na zmenu právneho názoru vysloveného
vo vyššie spomenutom uznesení najvyššieho súdu v otázke viazanosti výrokom
právoplatného rozsudku vydaného v inom konaní, z ktorého rovnako odvolací súd pri
svojom rozhodnutí vychádzal. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že výsledky dokazovania
vykonaného v tomto konaní nesvedčili pre záver vyslovený vo výroku skôr vydaného
právoplatného rozsudku, treba uviesť, že v tomto konaní už nebol žiaden dôvod vykonávať
dokazovanie a prijímať „nové“ skutkové a právne závery v otázke, ktorá bola už v inom
konaní právoplatne vyriešená. V tomto konaní súd už nie je ani oprávnený skúmať vecnú
správnosť výroku takéhoto rozhodnutia a ani procesného postupu vedúceho k jeho vydaniu.
Problematikou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberal aj Ústavný
súd Slovenskej republiky v Náleze z 20. januára 2010 sp. zn. II. ÚS 349/09, v ktorom
konštatoval, „že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku, ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými
rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné
rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti
s riešením daného prípadu.“.»
Sťažovateľka s predmetným posúdením významu predchádzajúceho rozhodnutia
(rozsudku okresného súdu sp. zn. 18 C 262/91 z 20. decembra 1991) o tom, že žalobkyňa je
dedičkou, a teda aj oprávnenou osobou v konaní o vydanie nehnuteľnosti, nesúhlasí
a považuje ho za rozporné s označenými právami. Podľa sťažovateľky «Súd teda nie je
viazaný v svojom rozhodovaní iným rozhodnutím súdu medzi inými účastníkmi (pravdaže
okrem rozhodnutí týkajúcich sa osobného stavu), nakoľko rozhoduje o právach
a povinnostiach účastníkov „svojho“ konania, a pokiaľ títo nie sú iným rozhodnutím
v zmysle § 159 ods. 2 OSP viazaní, tak pre rozhodovanie o ich právach a povinnostiach
nemôže mať iné, pre nich nezáväzné rozhodnutie, žiaden význam. Preto podľa jednoznačnej
dikcie § 159 ods. 2 OSP na toto iné rozhodnutie medzi inými účastníkmi nemôže súd pri
posúdení práv a povinností úplne iných osôb hľadieť ako na rozhodnutie pre nich záväzné...
Inými slovami – napriek tomu, že NS SR veľmi dobre vedel, že... (žalobkyňa, pozn.) nie je
a nemôže byť dedičkou p. K. a nemôže byť vlastníčkou sťažovateľových nehnuteľností, tak
tento súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uprednostnil nepravdivé závery
na sťažovateľa sa nevzťahujúceho iného súdneho rozhodnutia pred vlastnými skutkovými
závermi zistenými v rámci vykonaného dokazovania (a na odôvodnenie svojho postupu
použil celkom nevhodný nález ÚS SR, ktorý sa zaoberá celkom inou skutkovou a právnou
situáciou – záväznosťou súdneho rozhodnutia o zrušení rozhodnutia správneho orgánu pre
jeho nezákonnosť, použitie tohto „nálezu“ svedčí o veľmi nekompetentnom rozhodnutí NS
SR v tomto prípade). Je v tejto súvislosti potrebné pripomenúť zjavný fakt – v prípade ak...
(žalobkyňa, pozn.) nie je dedičkou... z titulu spoločnej domácnosti /čo zjavne nie je/,
nenachádza sa ani v jednej z dedičských skupín... a teda iba na posúdení, či rozsudok OS
Banská Bystrica č. k. 18 C 262/91-13 z 20. 12. 1991 je záväzný pre sťažovateľa (resp. pre
súd rozhodujúcom o jeho právach/ záležalo, či bude... (žalobkyňa, pozn.) voči sťažovateľovi
úspešná.
NS SR sa tak podarilo vyvodiť absurdný záver, že hoci rozsudok OS Banská Bystrica
č. k. 18 C 262/91-13 z 20. 12. 1991 nie je pre sťažovateľa záväzný, ale je záväzný pre súd
rozhodujúcemu o sťažovateľových právach /takže vlastne sťažovateľ má smolu a dovolávať
sa § 159 ods. 2 OSP je celkom zbytočné/ a preto sa ani nemôže sťažovateľ o svoje vlastné
vlastníctvo brániť tým, že (žalobkyňa, pozn.) nikdy spoločnú domácnosť... (so zosnulou,
pozn.) nezdieľala, že ju navštevovala sporadicky (raz za 2-3 mesiace), že... (zosnulá, pozn.)
žila s p. L. a nie... (so žalobkyňou, pozn.), že... (zosnulá, pozn.) žila v B., zatiaľ čo
(žalobkyňa, pozn.) v P. atď... A to všetko aj napriek tomu, že rozhodnutie OS Banská
Bystrica č. k. 18 C 262/91-13 z 20. 12. 1991 je zjavne zmätočné (až komické), súd v r. 1991
„určuje“ že navrhovateľka v r. 1964 žila... (so zosnulou, pozn.) a to voči „neznámym
dedičom“... (je možné, aby súd „určil“ v niektorom bezvýznamnom spore prakticky bez
protistrany, že popiera zjavnú skutočnosť – napr. fyzikálny zákon a týmto by boli potom
všetky ostatné súdy v SR viazané pri svojom rozhodovaní? Ak je dôvodenie NS SR
konformné s Ústavou SR – znamená to, že všetky rozhodnutia všetkých súdov sú záväzné pre
všetkých občanov SR?), pričom ešte aj z odôvodnenia tohto súdneho rozhodnutia je zjavné,
že... (sťažovateľka, pozn.) jednoducho s... (so zosnulou poručiteľkou, pozn.) domácnosť
netvorila.».
Z uvedených dôvodov podala sťažovateľka proti napadnutému rozhodnutiu
najvyššieho súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný
rozhodol, že ním, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv vyplývajúcich
z čl. 6 ods. 1 dohovoru a z čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka taktiež
navrhuje, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Zároveň sa sťažovateľka domáha, aby jej ústavný súd priznal finančné
zadosťučinenie v sume 6 000 €.
Dňa 17. decembra 2012 bol ústavnému súdu doručený prostredníctvom advokáta
JUDr. F. V., B., podnet žalobkyne, ktorým sa domáha vstupu do konania o sťažnosti
sťažovateľky ako vedľajšia účastníčka. Odvolávajúc sa na § 93 ods. 1 OSP v spojení s § 21
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), menovaná oznámila, že svoj podnet
na vstup do predmetného konania na strane najvyššieho súdu odôvodňuje tým, že má
právny záujem na jeho výsledku „vo vzťahu k tomu, že ak by bola sťažnosť prijatá
na prejednanie, bolo by posudzované, či došlo k porušeniu práva, alebo slobody
sťažovateľa a zároveň by sa toto posudzovanie prioritne odvíjalo od základného právneho
pomeru plynúceho z môjho reštitučného nároku a tento právny pomer vzniknutý na základe
tohto vzťahu by sa podrobil skúmaniu z hľadiska eventuálneho porušenia hmotnoprávnych
alebo procesných práv sťažovateľa. Z toho hľadiska by bolo vhodné, keby vo veci bol
predstavený aj opozičný názor mňa, ako druhej účastníčky hmotnoprávneho vzťahu tak, aby
pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti boli brané do úvahy aj námietky druhej strany
právneho pomeru.“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáha, aby ústavný súd vyslovil, že najvyšší
súd svojím postupom v konaní, ako aj napadnutým rozsudkom porušil jej základné práva
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako
aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a to
nesprávnym výkladom § 159 ods. 2 OSP. Sťažovateľka je presvedčená, že uvedené
ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku najvyšší súd „interpretoval nejasne
a nezrozumiteľne, v zjavnom rozpore s jeho gramatickým či logickým znením“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Podľa § 159 ods. 2 OSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov
a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 56/2011 a jeho rozsudkom z 30. mája 2012
Podstatou námietky sťažovateľky je nesúhlas s aktívnou legitimáciou žalobkyne,
ktorá podľa nej nespĺňa podmienky oprávnenej osoby (reštituentky), keďže nie je dedičkou
po zosnulej oprávnenej osobe, a najvyšší súd mal pochybiť, ak potvrdil viazanosť súdu
konajúceho o nároku žalobkyne rozsudkom súdu v inom konaní, ktorý právoplatne určil, že
žalobkyňa je dedičkou po zosnulej oprávnenej osobe, aj vzhľadom na to, že sťažovateľka
nebola účastníčkou tohto konania. Podľa názoru sťažovateľky mal súd konajúci o nároku
žalobkyne voči sťažovateľke prejudiciálnu otázku o tom, či je, alebo nie je dedičkou, teda
oprávnenou osobu, rozhodnúť sám a mohol pritom prihliadnuť aj na argumenty vznesené
sťažovateľkou.
Možno súhlasiť s námietkou sťažovateľky, že je nereálne predpokladať, že každý súd
je v každom konaní viazaný iným, akýmkoľvek nesprávnym rozhodnutím, ktoré bolo prijaté
v rozhodnutí bez účasti účastníka konania, pre ktorého je výsledok tohto konania (v ktorom
nebol účastníkom) významný v inom konaní (ktorého je účastníkom). Takýto výklad by
podľa názoru ústavného súdu bol skutočne v rozpore s § 159 ods. 2 OSP, ktorý ustanovuje
základné hranice záväznosti rozsudku. V okolnostiach danej veci ale prevzatie právnych
názorov iného súdu o určitej otázke rozhodujúcej v danom konaní nepovažuje ústavný súd
za arbitrárne ani zjavne neodôvodnené, ani odporujúce účelu a zmyslu § 159 ods. 2 OSP.
Ústavný súd je toho názoru, že existuje nespochybniteľný záujem na tom, aby sa tie
isté otázky rozhodovali rovnako, pričom zodpovedá aj princípu právnej istoty, ak jeden súd
prihliada na výsledky rozhodovacej činnosti iného súdu. Ústavný súd už v náleze sp. zn.
II. ÚS 349/09 z 20. januára 2010 uviedol, že „vzhľadom na zásadu prejudiciality
vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ako aj na zásadu
viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či
bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu
sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu. Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej
otázky zaujme odlišné stanovisko, je takýto jeho postup, resp. z neho vyplývajúci záver
arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom.“. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku
prevzal podstatné prvky argumentácie ústavného súdu z uvedeného nálezu. Je potrebné
súhlasiť s námietkou sťažovateľky, že okolnosti veci, v ktorej bol predmetný nález vydaný,
sa odlišujú od okolností danej veci, keďže nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 349/09
z 20. januára 2010 sa vzťahuje na prihliadnutie na rozhodnutie prijaté v inom konaní
a týkajúce sa nezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Zároveň ale potvrdzuje
právny záver, že súd v jednom konaní môže a niekedy aj musí prihliadnuť na výsledky
rozhodovania súdov v iných konaniach, a to najmä v záujme jednotného rozhodovania
a jednotného posúdenia takej právnej otázky, ktorá nemá byť rozhodnutá rozdielne,
v závislosti od toho, kto je účastníkom konania.
Pre posúdenie ústavného súdu je relevantné aj to, že námietky sťažovateľky voči
záveru o tom, že žalobkyňa je dedičkou, sa týkajú argumentácie o nesplnení podmienky
spoločného bývania žalobkyne s poručiteľkou, pričom však pre rozsudok okresného súdu
o tom, že žalobkyňa je dedičkou, boli relevantné iné právne závery, a to záver o takej miere
spoločného kontaktu a vzájomnej závislosti, ktorá s ohľadom na okolnosti danej veci napĺňa
znaky starostlivosti o spoločnú domácnosť. Námietky o tom, že posudzované osoby
fakticky spolu bývať nemôžu, boli aj v konaní o určenie, že žalobkyňa je dedičkou
po zosnulej, pred okresným súdom vyhodnocované, a sťažovateľka sa tak iba domáha
opätovného posúdenia tých istých skutočností a argumentov, ktoré už boli raz, hoci aj iným
súdom, posudzované a bolo o nich právoplatne rozhodnuté.
Ústavný súd preto považuje za ústavne udržateľné, ak najvyšší súd namiesto
odlišného posúdenia už raz zhodnotenej argumentácie potvrdil výklad, ktorým krajský súd
prevzal rozhodnutie o tejto prejudiciálnej otázke z právoplatného rozsudku iného súdu
v inom konaní, a to bez ohľadu na to, či výklad § 159 ods. 2 OSP najvyšším súdom, podľa
ktorého je povinnosť vychádzať pri posudzovaní určitej otázky rozhodujúcej pre
rozhodnutie vo veci samej z rozhodnutia v inom konaní, ktoré túto otázku medzi inými
účastníkmi konania právoplatne rozhodlo, je jediným možným a správnym. Ústavný súd
opakuje, že nie je jeho úlohou vykladať predmetné ustanovenie, ale iba ústavnú
udržateľnosť jeho výkladu a aplikácie v okolnostiach danej veci.
Ústavný súd pri posudzovaní námietok sťažovateľky nemohol neprihliadnuť ani
na skutočnosť, že právny záver, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, vyplýval z uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 238/2007 z 25. februára 2009, a to ako záväzný právny
názor zaväzujúci krajský súd v ďalšom konaní. Proti predmetnému uzneseniu podala
sťažovateľka sťažnosť a mohla sa tak dovolávať aj ústavnej neudržateľnosti tohto právneho
názoru. Jej sťažnosť, ako aj uznesenie ústavného súdu, ktorým ju odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (sp. zn. I. ÚS 350/09 z 11. novembra 2009), sa však týkali iba právnych
názorov najvyššieho súdu vo vzťahu k zoznamu oprávnených osôb a ich poradiu v zmysle
§ 3 ods. 2 zákona č. 403/1990 Zb., a nie otázky záväznosti spomínaného rozsudku o určení
postavenia dedičky v inom konaní. Táto skutočnosť by mohla byť už sama osebe dôvodom
na odmietnutie sťažnosti v tejto časti ako neprípustnej.
Vzhľadom na okolnosti danej veci preto podľa názoru ústavného súdu nie je záver
najvyššieho súdu zjavne neodôvodnený ani arbitrárny a ani nie je v rozpore s účelom
právnych noriem upravujúcich hranice záväznosti právoplatného rozsudku (akou je
aj pravidlo v § 159 ods. 2 OSP). Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd odôvodnil svoje
rozhodnutie ústavne konformným spôsobom. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu.
Z týchto dôvodov podľa názoru ústavného súdu nič nenaznačuje, že by napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo
potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 56/2011
Sťažovateľka ďalej namieta, že postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a to v súvislosti s tým, že dĺžka
trvania súdneho konania bola ovplyvnená zisťovaním odpovede na otázku, ktorá bola
nakoniec vyriešená jednoduchým odvolaním sa na výsledok vyplývajúci z rozsudku v inom
konaní. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
argumentuje sťažovateľka tým, že «Zvlášť zarážajúci sa javí postup NS SR vo svetle dĺžky
súdneho konania a vykonaného dokazovania – 20 rokov trvalo súdne konanie, pričom
konajúce súdy vykonávali rozsiahle dokazovanie ohľadom oprávnenia... (žalobkyne, pozn.)
a jej postavenia dedičky... Postupovali tak v súlade s dikciou § 159 ods. 2 OSP, logicky,
zákonne a racionálne, nakoľko vychádzali z prirodzeného predpokladu, že... (žalobkyňa,
pozn.) musí svoje oprávnenie voči sťažovateľovi v konaní aj preukázať (čo aj viackrát bolo
nimi skonštatované). Ak by tieto súdy vedeli, že tomu tak nie je, že je možné „získať“
vlastníctvo bez povinnosti svoje právo voči žalovanému aj preukázať, celkom iste by išlo
o rozsahom a časovo ľahšie (a pre oboch účastníkov lacnejšie) konanie. Aj z tohto uhla
pohľadu je zjavná maximálna neštandardnosť postupu a rozhodnutia NS SR.».
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva
aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 11/2012). Ak v čase doručenia
sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného
práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je
spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je
akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek
proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).
Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 56/2011 a jeho rozsudkom z 30. mája 2012
Aj vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, zaujíma
ústavný súd taktiež záver o jej zjavnej neopodstatnenosti. Vychádza pritom v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08) z toho, že
absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej
zodpovednosti všeobecných súdov za prípadné porušenie základného práva sťažovateľky
hmotnoprávneho charakteru. O potenciálnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne
len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
z uvedených základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich
porušením. Keďže ústavný súd v danej veci nedospel k záveru o možnom porušení
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny ani práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
do úvahy ani vyslovenie označených práv hmotnoprávneho charakteru. Z toho dôvodu bolo
potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už nedôvodné zaoberať sa
ostatnými procesnými návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej petite (najmä návrhom
na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia). Rovnako stratilo opodstatnenosť
aj zaoberanie sa podnetom žalobkyne na jej vstup do konania ako vedľajšej účastníčky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2013