Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 437/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., Ž., zastúpenej advokátom

Mgr. P. L., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a v spojení s Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa

, a (ďalej len „“)

v spojení s čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti, z k nej pripojených príloh, ako aj z napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu vyplýva, že sťažovateľka bola vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č... pre kat.

úz. B., o ktorých bolo následne rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 30. novembra 2010 rozhodnuté tak, že

sťažovateľka je povinná ich vydať v lehote 30 dní od právoplatnosti uvedeného rozsudku

MUDr. H. B. (ďalej len „žalobkyňa“).

Žalobkyňa si písomnou výzvou z 24. apríla 1991 za seba, ako aj za ďalšiu osobu (ako

jej splnomocnenkyňa) uplatnila reštitučný nárok na vydanie predmetných nehnuteľností

na základe o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) voči právnemu

predchodcovi sťažovateľky (O., š. p., Ž.). Už právny predchodca sťažovateľky namietal, že

žalobkyňa nemá právne postavenie oprávnenej osoby, keďže nie je dedičkou po pôvodnej

vlastníčke dotknutých nehnuteľností.

Žalobkyňa následne podala Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný

súd“) žalobu o vydanie nehnuteľností (ktoré boli v držbe právneho predchodcu

sťažovateľky), alternatívne o uzatvorenie dohody o ich vydaní.

V inom konaní bolo už predtým na návrh žalobkyne rozsudkom okresného súdu č. k.

-13 z 20. decembra 1991 právoplatne určené, že žalobkyňa je dedičkou

po zosnulej pôvodnej vlastníčke nehnuteľností (oprávnenej osobe v zmysle zákona

č. ).

V konaní o žalobe voči sťažovateľke o vydanie nehnuteľností, alternatívne

o uzatvorenie dohody o ich vydaní, predchádzali napadnutému rozhodnutiu najvyššieho

súdu viaceré rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu

(rozsudok okresného súdu sp. zn. z 5. júna 1992, rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 9. septembra 1992, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. apríla 1993, rozsudok okresného súdu sp. zn. z 1. februára 1995,

rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 7. júna 1995, rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. novembra 1995, uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 31. júla 1996, rozsudok okresného súdu č. k. -237 z 12. júla 2000, uznesenie

krajského súdu sp. zn. zo 16. februára 2001, rozsudok okresného súdu

č. k. -581 z 19. mája 2004, rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 22. februára 2005, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára 2009

a rozsudok krajského súdu sp. zn. z 30. novembra 2010).

Pre posúdenie sťažnosti je významné, že krajský súd ostatným z uvedených

rozhodnutí sp. zn. z 30. novembra 2010 na odvolanie žalobkyne (potom,

ako najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. februára 2009 jeho predchádzajúci

rozsudok z 22. februára 2005 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie) rozsudok okresného

súdu vo výroku, ktorým zamietol žalobu žalobkyne o uzatvorenie dohody o vydaní

nehnuteľností vedených na sťažovateľku v celosti, a vo výroku, ktorým zamietol návrh

na vydanie predbežného opatrenia, potvrdil. Vo výroku, ktorým zamietol návrh na vydanie

veci, rozsudok okresného súdu zmenil tak, že sťažovateľke uložil povinnosť vydať

žalobkyni nehnuteľnosti, ktorých sa týkal ňou uplatnený reštitučný nárok.

Podľa krajského súdu je žalobkyňa ako spolubývajúca osoba dedičkou po oprávnenej

osobe, pričom krajský súd bol toho názoru, že je povinný vychádzať z rozsudku okresného

súdu sp. zn. z 20. decembra 1991, ktorý na návrh žalobkyne jej postavenie

dedičky potvrdil. Krajský súd uviedol, že tento rozsudok je záväzný aj pre súd v inom

konaní. Navyše, odkázal na už v konaní vyslovený názor najvyššieho súdu, z ktorého malo

vyplývať, že žalobkyňa (ako dedička po pôvodnej oprávnenej osobe) splnila podmienku

oprávnenej osoby ako jej právna nástupkyňa.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 30. novembra 2010, pokiaľ

ide o výrok, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobe vyhovel, a proti výrokom

o trovách konania, podala sťažovateľka dovolanie.

Dovolací súd dospel k záveru, že obsah dovolania sťažovateľky nie je spôsobilý

spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích

dôvodov výslovne v ňom uvedených. Keďže v preskúmavanej veci nezistil existenciu

dôvodov dovolania a nedospel ani k záveru, že by konanie pred odvolacím súdom bolo

postihnuté relevantnou vadou, dovolanie sťažovateľky podľa § 243b ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) napadnutým rozsudkom zamietol.

Pre rozhodnutie o sťažnosti (rovnako aj pre výsledok konania pred najvyšším súdom

ako súdom dovolacím) je podľa názoru ústavného súdu významná nasledujúca časť

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorá sa týka významu

rozhodnutia v inom konaní o tom, že žalobkyňa je dedičkou po zosnulej oprávnenej osobe:

«Dovolací súd nemal žiaden dôvod ani na zmenu právneho názoru vysloveného

vo vyššie spomenutom uznesení najvyššieho súdu v otázke viazanosti výrokom

právoplatného rozsudku vydaného v inom konaní, z ktorého rovnako odvolací súd pri

svojom rozhodnutí vychádzal. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že výsledky dokazovania

vykonaného v tomto konaní nesvedčili pre záver vyslovený vo výroku skôr vydaného

právoplatného rozsudku, treba uviesť, že v tomto konaní už nebol žiaden dôvod vykonávať

dokazovanie a prijímať „nové“ skutkové a právne závery v otázke, ktorá bola už v inom

konaní právoplatne vyriešená. V tomto konaní súd už nie je ani oprávnený skúmať vecnú

správnosť výroku takéhoto rozhodnutia a ani procesného postupu vedúceho k jeho vydaniu.

Problematikou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberal aj Ústavný

súd Slovenskej republiky v Náleze z 20. januára 2010 sp. zn. , v ktorom

konštatoval, „že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2

, ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými

rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa

konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné

rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti

s riešením daného prípadu.“.»

Sťažovateľka s predmetným posúdením významu predchádzajúceho rozhodnutia

(rozsudku okresného súdu sp. zn. z 20. decembra 1991) o tom, že žalobkyňa je

dedičkou, a teda aj oprávnenou osobou v konaní o vydanie nehnuteľnosti, nesúhlasí

a považuje ho za rozporné s označenými právami. Podľa sťažovateľky «Súd teda nie je

viazaný v svojom rozhodovaní iným rozhodnutím súdu medzi inými účastníkmi (pravdaže

okrem rozhodnutí týkajúcich sa osobného stavu), nakoľko rozhoduje o právach

a povinnostiach účastníkov „svojho“ konania, a pokiaľ títo nie sú iným rozhodnutím

v zmysle viazaní, tak pre rozhodovanie o ich právach a povinnostiach

nemôže mať iné, pre nich nezáväzné rozhodnutie, žiaden význam. Preto podľa jednoznačnej

dikcie na toto iné rozhodnutie medzi inými účastníkmi nemôže súd pri

posúdení práv a povinností úplne iných osôb hľadieť ako na rozhodnutie pre nich záväzné...

Inými slovami – napriek tomu, že NS SR veľmi dobre vedel, že... (žalobkyňa, pozn.) nie je

a nemôže byť dedičkou p. K. a nemôže byť vlastníčkou sťažovateľových nehnuteľností, tak

tento súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uprednostnil nepravdivé závery

na sťažovateľa sa nevzťahujúceho iného súdneho rozhodnutia pred vlastnými skutkovými

závermi zistenými v rámci vykonaného dokazovania (a na odôvodnenie svojho postupu

použil celkom nevhodný nález ÚS SR, ktorý sa zaoberá celkom inou skutkovou a právnou

situáciou – záväznosťou súdneho rozhodnutia o zrušení rozhodnutia správneho orgánu pre

jeho nezákonnosť, použitie tohto „nálezu“ svedčí o veľmi nekompetentnom rozhodnutí NS

SR v tomto prípade). Je v tejto súvislosti potrebné pripomenúť zjavný fakt – v prípade ak...

(žalobkyňa, pozn.) nie je dedičkou... z titulu spoločnej domácnosti /čo zjavne nie je/,

nenachádza sa ani v jednej z dedičských skupín... a teda iba na posúdení, či rozsudok OS

Banská Bystrica č. k. -13 z 20. 12. 1991 je záväzný pre sťažovateľa (resp. pre

súd rozhodujúcom o jeho právach/ záležalo, či bude... (žalobkyňa, pozn.) voči sťažovateľovi

úspešná.

NS SR sa tak podarilo vyvodiť absurdný záver, že hoci rozsudok OS Banská Bystrica

č. k. -13 z 20. 12. 1991 nie je pre sťažovateľa záväzný, ale je záväzný pre súd

rozhodujúcemu o sťažovateľových právach /takže vlastne sťažovateľ má smolu a dovolávať

sa je celkom zbytočné/ a preto sa ani nemôže sťažovateľ o svoje vlastné

vlastníctvo brániť tým, že (žalobkyňa, pozn.) nikdy spoločnú domácnosť... (so zosnulou,

pozn.) nezdieľala, že ju navštevovala sporadicky (raz za 2-3 mesiace), že... (zosnulá, pozn.)

žila s p. L. a nie... (so žalobkyňou, pozn.), že... (zosnulá, pozn.) žila v B., zatiaľ čo

(žalobkyňa, pozn.) v P. atď... A to všetko aj napriek tomu, že rozhodnutie OS Banská

Bystrica č. k. -13 z 20. 12. 1991 je zjavne zmätočné (až komické), súd v r. 1991

„určuje“ že navrhovateľka v r. 1964 žila... (so zosnulou, pozn.) a to voči „neznámym

dedičom“... (je možné, aby súd „určil“ v niektorom bezvýznamnom spore prakticky bez

protistrany, že popiera zjavnú skutočnosť – napr. fyzikálny zákon a týmto by boli potom

všetky ostatné súdy v SR viazané pri svojom rozhodovaní? Ak je dôvodenie NS SR

konformné s SR – znamená to, že všetky rozhodnutia všetkých súdov sú záväzné pre

všetkých občanov SR?), pričom ešte aj z odôvodnenia tohto súdneho rozhodnutia je zjavné,

že... (sťažovateľka, pozn.) jednoducho s... (so zosnulou poručiteľkou, pozn.) domácnosť

netvorila.».

Z uvedených dôvodov podala sťažovateľka proti napadnutému rozhodnutiu

najvyššieho súdu sťažnosť podľa , ktorou navrhuje, aby ústavný

rozhodol, že ním, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu jej

základných práv podľa , a a práv vyplývajúcich

z čl. 6 ods. 1 dohovoru a z čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka taktiež

navrhuje, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Zároveň sa sťažovateľka domáha, aby jej ústavný súd priznal finančné

zadosťučinenie v sume 6 000 €.

Dňa 17. decembra 2012 bol ústavnému súdu doručený prostredníctvom advokáta

JUDr. F. V., B., podnet žalobkyne, ktorým sa domáha vstupu do konania o sťažnosti

sťažovateľky ako vedľajšia účastníčka. Odvolávajúc sa na v spojení s

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), menovaná oznámila, že svoj podnet

na vstup do predmetného konania na strane najvyššieho súdu odôvodňuje tým, že má

právny záujem na jeho výsledku „vo vzťahu k tomu, že ak by bola sťažnosť prijatá

na prejednanie, bolo by posudzované, či došlo k porušeniu práva, alebo slobody

sťažovateľa a zároveň by sa toto posudzovanie prioritne odvíjalo od základného právneho

pomeru plynúceho z môjho reštitučného nároku a tento právny pomer vzniknutý na základe

tohto vzťahu by sa podrobil skúmaniu z hľadiska eventuálneho porušenia hmotnoprávnych

alebo procesných práv sťažovateľa. Z toho hľadiska by bolo vhodné, keby vo veci bol

predstavený aj opozičný názor mňa, ako druhej účastníčky hmotnoprávneho vzťahu tak, aby

pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti boli brané do úvahy aj námietky druhej strany

právneho pomeru.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ,

).

Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáha, aby ústavný súd vyslovil, že najvyšší

súd svojím postupom v konaní, ako aj napadnutým rozsudkom porušil jej základné práva

podľa , a a podľa listiny, ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a to

nesprávnym výkladom . Sťažovateľka je presvedčená, že uvedené

ustanovenie najvyšší súd „interpretoval nejasne

a nezrozumiteľne, v zjavnom rozpore s jeho gramatickým či logickým znením“.

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Podľa výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov

a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. mája 2012

Podstatou námietky sťažovateľky je nesúhlas s aktívnou legitimáciou žalobkyne,

ktorá podľa nej nespĺňa podmienky oprávnenej osoby (reštituentky), keďže nie je dedičkou

po zosnulej oprávnenej osobe, a najvyšší súd mal pochybiť, ak potvrdil viazanosť súdu

konajúceho o nároku žalobkyne rozsudkom súdu v inom konaní, ktorý právoplatne určil, že

žalobkyňa je dedičkou po zosnulej oprávnenej osobe, aj vzhľadom na to, že sťažovateľka

nebola účastníčkou tohto konania. Podľa názoru sťažovateľky mal súd konajúci o nároku

žalobkyne voči sťažovateľke prejudiciálnu otázku o tom, či je, alebo nie je dedičkou, teda

oprávnenou osobu, rozhodnúť sám a mohol pritom prihliadnuť aj na argumenty vznesené

sťažovateľkou.

Možno súhlasiť s námietkou sťažovateľky, že je nereálne predpokladať, že každý súd

je v každom konaní viazaný iným, akýmkoľvek nesprávnym rozhodnutím, ktoré bolo prijaté

v rozhodnutí bez účasti účastníka konania, pre ktorého je výsledok tohto konania (v ktorom

nebol účastníkom) významný v inom konaní (ktorého je účastníkom). Takýto výklad by

podľa názoru ústavného súdu bol skutočne v rozpore s , ktorý ustanovuje

základné hranice záväznosti rozsudku. V okolnostiach danej veci ale prevzatie právnych

názorov iného súdu o určitej otázke rozhodujúcej v danom konaní nepovažuje ústavný súd

za arbitrárne ani zjavne neodôvodnené, ani odporujúce účelu a zmyslu .

Ústavný súd je toho názoru, že existuje nespochybniteľný záujem na tom, aby sa tie

isté otázky rozhodovali rovnako, pričom zodpovedá aj princípu právnej istoty, ak jeden súd

prihliada na výsledky rozhodovacej činnosti iného súdu. Ústavný súd už v náleze sp. zn.

z 20. januára 2010 uviedol, že „vzhľadom na zásadu prejudiciality

vyplývajúcu z ustanovenia , ako aj na zásadu

viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2

konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či

bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu

sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu. Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej

otázky zaujme odlišné stanovisko, je takýto jeho postup, resp. z neho vyplývajúci záver

arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom.“. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku

prevzal podstatné prvky argumentácie ústavného súdu z uvedeného nálezu. Je potrebné

súhlasiť s námietkou sťažovateľky, že okolnosti veci, v ktorej bol predmetný nález vydaný,

sa odlišujú od okolností danej veci, keďže nález ústavného súdu sp. zn.

z 20. januára 2010 sa vzťahuje na prihliadnutie na rozhodnutie prijaté v inom konaní

a týkajúce sa nezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Zároveň ale potvrdzuje

právny záver, že súd v jednom konaní môže a niekedy aj musí prihliadnuť na výsledky

rozhodovania súdov v iných konaniach, a to najmä v záujme jednotného rozhodovania

a jednotného posúdenia takej právnej otázky, ktorá nemá byť rozhodnutá rozdielne,

v závislosti od toho, kto je účastníkom konania.

Pre posúdenie ústavného súdu je relevantné aj to, že námietky sťažovateľky voči

záveru o tom, že žalobkyňa je dedičkou, sa týkajú argumentácie o nesplnení podmienky

spoločného bývania žalobkyne s poručiteľkou, pričom však pre rozsudok okresného súdu

o tom, že žalobkyňa je dedičkou, boli relevantné iné právne závery, a to záver o takej miere

spoločného kontaktu a vzájomnej závislosti, ktorá s ohľadom na okolnosti danej veci napĺňa

znaky starostlivosti o spoločnú domácnosť. Námietky o tom, že posudzované osoby

fakticky spolu bývať nemôžu, boli aj v konaní o určenie, že žalobkyňa je dedičkou

po zosnulej, pred okresným súdom vyhodnocované, a sťažovateľka sa tak iba domáha

opätovného posúdenia tých istých skutočností a argumentov, ktoré už boli raz, hoci aj iným

súdom, posudzované a bolo o nich právoplatne rozhodnuté.

Ústavný súd preto považuje za ústavne udržateľné, ak najvyšší súd namiesto

odlišného posúdenia už raz zhodnotenej argumentácie potvrdil výklad, ktorým krajský súd

prevzal rozhodnutie o tejto prejudiciálnej otázke z právoplatného rozsudku iného súdu

v inom konaní, a to bez ohľadu na to, či výklad najvyšším súdom, podľa

ktorého je povinnosť vychádzať pri posudzovaní určitej otázky rozhodujúcej pre

rozhodnutie vo veci samej z rozhodnutia v inom konaní, ktoré túto otázku medzi inými

účastníkmi konania právoplatne rozhodlo, je jediným možným a správnym. Ústavný súd

opakuje, že nie je jeho úlohou vykladať predmetné ustanovenie, ale iba ústavnú

udržateľnosť jeho výkladu a aplikácie v okolnostiach danej veci.

Ústavný súd pri posudzovaní námietok sťažovateľky nemohol neprihliadnuť ani

na skutočnosť, že právny záver, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, vyplýval z uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára 2009, a to ako záväzný právny

názor zaväzujúci krajský súd v ďalšom konaní. Proti predmetnému uzneseniu podala

sťažovateľka sťažnosť a mohla sa tak dovolávať aj ústavnej neudržateľnosti tohto právneho

názoru. Jej sťažnosť, ako aj uznesenie ústavného súdu, ktorým ju odmietol ako zjavne

neopodstatnenú (sp. zn. z 11. novembra 2009), sa však týkali iba právnych

názorov najvyššieho súdu vo vzťahu k zoznamu oprávnených osôb a ich poradiu v zmysle

, a nie otázky záväznosti spomínaného rozsudku o určení

postavenia dedičky v inom konaní. Táto skutočnosť by mohla byť už sama osebe dôvodom

na odmietnutie sťažnosti v tejto časti ako neprípustnej.

Vzhľadom na okolnosti danej veci preto podľa názoru ústavného súdu nie je záver

najvyššieho súdu zjavne neodôvodnený ani arbitrárny a ani nie je v rozpore s účelom

právnych noriem upravujúcich hranice záväznosti právoplatného rozsudku (akou je

aj pravidlo v ). Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd odôvodnil svoje

rozhodnutie ústavne konformným spôsobom. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z týchto dôvodov podľa názoru ústavného súdu nič nenaznačuje, že by napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny, ako aj práva podľa dohovoru, a preto bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľka ďalej namieta, že postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

bolo porušené jej základné právo podľa , a to v súvislosti s tým, že dĺžka

trvania súdneho konania bola ovplyvnená zisťovaním odpovede na otázku, ktorá bola

nakoniec vyriešená jednoduchým odvolaním sa na výsledok vyplývajúci z rozsudku v inom

konaní. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

argumentuje sťažovateľka tým, že «Zvlášť zarážajúci sa javí postup NS SR vo svetle dĺžky

súdneho konania a vykonaného dokazovania – 20 rokov trvalo súdne konanie, pričom

konajúce súdy vykonávali rozsiahle dokazovanie ohľadom oprávnenia... (žalobkyne, pozn.)

a jej postavenia dedičky... Postupovali tak v súlade s dikciou , logicky,

zákonne a racionálne, nakoľko vychádzali z prirodzeného predpokladu, že... (žalobkyňa,

pozn.) musí svoje oprávnenie voči sťažovateľovi v konaní aj preukázať (čo aj viackrát bolo

nimi skonštatované). Ak by tieto súdy vedeli, že tomu tak nie je, že je možné „získať“

vlastníctvo bez povinnosti svoje právo voči žalovanému aj preukázať, celkom iste by išlo

o rozsahom a časovo ľahšie (a pre oboch účastníkov lacnejšie) konanie. Aj z tohto uhla

pohľadu je zjavná maximálna neštandardnosť postupu a rozhodnutia NS SR.».

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva

aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , , ). Ak v čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného

práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je

spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je

akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek

proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. mája 2012

Aj vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného

práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu, zaujíma

ústavný súd taktiež záver o jej zjavnej neopodstatnenosti. Vychádza pritom v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) z toho, že

absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za prípadné porušenie základného práva sťažovateľky

hmotnoprávneho charakteru. O potenciálnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne

len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

z uvedených základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich

porušením. Keďže ústavný súd v danej veci nedospel k záveru o možnom porušení

základného práva podľa a podľa listiny ani práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

do úvahy ani vyslovenie označených práv hmotnoprávneho charakteru. Z toho dôvodu bolo

potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už nedôvodné zaoberať sa

ostatnými procesnými návrhmi sťažovateľky uvedenými v jej petite (najmä návrhom

na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia). Rovnako stratilo opodstatnenosť

aj zaoberanie sa podnetom žalobkyne na jej vstup do konania ako vedľajšej účastníčky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2013