Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 348/2013
PDF · 182.91 KB
No categories available
III. ÚS 348/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. B. F., vedené
pod sp. zn. Rvp 1857/2013, Rvp 1858/2013, Rvp 1859/2013, Rvp 4650/2013, Rvp
5108/2013 a sp. zn. Rvp 5398/2013 vo veci namietaného porušenia jej základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 NcC 175/2012 zo 17. októbra 2012
a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 NcC/239/2012 zo 16. októbra
2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1857/2013,
Rvp 1858/2013, Rvp 1859/2013, Rvp 4650/2013, Rvp 5108/2013 a sp. zn. Rvp 5398/2013
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 348/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. decembra
2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 NcC 175/2012 zo 17. októbra
2012 a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 NcC/239/2012 zo 16. októbra 2012 (ďalej aj
„napadnuté uznesenia“), a to aj vo vzťahu ku konaniam vedeným na tomto súde pôvodne
pod sp. zn. 5 NcC/290/2012, 5 NcC/285/2012 a sp. zn. 5 NcC/295/2012. V uvedených
konaniach rozhodoval krajský súd o námietkach zaujatosti vznesených sťažovateľkou voči
sudcom Okresného súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených okresným
súdom pod sp. zn. 6 C/460/2012, 6 C/126/2012 a sp. zn. 6 C/414/2012.
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka okresnému súdu doručila žaloby, ktorými
sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v platnom znení, smerujúce proti Slovenskej republike,
zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo
podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva
na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Revúca sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti
z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala
na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom
vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto
škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady
„nemo debet esse iudex in propria causa“, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu
týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov
okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté
rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho
základných práv, konkrétne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.».
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce
sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn. II. ÚS 283/2009
z 26. novembra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006, uznesenie
sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález
sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009,
rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73, rozsudok
ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že
„objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia
nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);
b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných
prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby
o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť
prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou
„minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť
o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti
prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla,
že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých
svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu
záveru ako krajský súd v označených uzneseniach.
Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému
súdu 26. februára 2013, v ktorých reagovala na uznesenie ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti
ústavným súdom odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prejednanie
a rozhodnutie „s nádejou, že zvráti stav bezlimitnej deformácie ľudských práv
uskutočňovanej systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch
súdnej moci, pričom táto jeho preventívna činnosť zamedzí diskreditácii Slovenskej
republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.
Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv
podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)!
Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“ V tejto súvislosti
sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených
pod sp. zn. I. ÚS 265/05, III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých preskúmaval
rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa
sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil, práve a len v jej prípade. Sťažovateľka
taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (Zo súdnej praxe 40/1998)
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd
vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti
rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného
súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie
o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.)...“
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo
vecí je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej
sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských
súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní
a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z prejednávania
a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného
súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého
petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, zruší uvedené uznesenia, veci vráti
krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj
úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II. A
K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1857/2013, Rvp 1858/2013, Rvp 1859/2013, Rvp 4650/2013, Rvp 5108/2013 a sp. zn.
Rvp 5398/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených
sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu, ako aj
jeho uznesení sp. zn. 5 NcC/175/2012 zo 17. októbra 2012 a sp. zn. 5 NcC/239/2012
zo 16. októbra 2012, proti ktorým tieto sťažnosti v podstate smerujú, rozhodol ústavný súd
o ich spojení uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto
uznesenia.
II. B
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky
Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd
v tej istej veci koná.
Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde
prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri
zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,
a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden
z uvedených znakov totožnosti veci.
Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. Rvp 4636/2013 na ústavnom súde prebieha konanie
o sťažnosti sťažovateľky doručenej 4. januára 2013, v ktorej namieta porušenie tých istých
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením sp. zn. 5 NcC 175/2012 zo 17. októbra 2012, v ktorom prvým
výrokom krajský súd spojil na spoločné konanie aj konanie o námietke zaujatosti pôvodne
vedené pod spisovou značkou 5 NcC/290/2012 a ďalšími výrokmi rozhodol o zaujatosti
sudcov okresného súdu.
Ďalej ústavný súd zistil, že pod sp. zn. Rvp 5097/2013 na ústavnom súde prebieha
konanie o sťažnosti sťažovateľky doručenej 4. januára 2013, v ktorej namieta porušenie
tých istých základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením sp. zn. 5 NcC 239/2012 zo 16. októbra 2012, v ktorom prvým
výrokom krajský súd spojil na spoločné konanie aj konanie o námietke zaujatosti pôvodne
vedené pod spisovou značkou 5 NcC/285/2012 a 5 NcC/295/2012 a ďalšími výrokmi
rozhodol o zaujatosti sudcov okresného súdu.
Podľa zistenia ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. Rvp 4636/2013 a sp.
zn. Rvp 5097/2013, ako aj pod sp. zn. Rvp 1857/2013, Rvp 1858/2013, Rvp 1859/2013,
Rvp 4650/2013, Rvp 5108/2013 a sp. zn. Rvp 5398/2013 vystupujú identickí účastníci
konania (sťažovateľka a krajský súd), predmet uvedených konaní je identický (namietané
porušenie sťažovateľkiných základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práv
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením) a sťažnosti vychádzajú z totožnej
právnej argumentácie. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že sťažovateľka
v sťažnostiach vedených pod sp. zn. Rvp 1857/2013, 1858/2013 a sp. zn. Rvp 1859/2013
nesprávne uvádza, že v konaniach vedených krajským súdom pod sp. zn. 5 NcC/290/2012,
5 NcC/285/2012 a sp. zn. 5 NcC/295/2012 mal krajský súd rozhodovať o zaujatosti sudcov
Okresného súdu Lučenec v konaniach ním vedených pod sp. zn. 7 C/135/2012,
7 C/140/2012 a sp. zn. 7C/102/2012. V skutočnosti totiž bolo v označených konaniach
krajského súdu rozhodované o námietkach zaujatosti vznesenými sťažovateľkou
v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 6 C/460/2012, 6 C/126/2012
a sp. zn. 6C/414/2012.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že začatie konaní pod sp. zn.
Rvp 4636/2013 a sp. zn. Rvp 5097/2013 na základe sťažností doručených 4. januára 2013
bráni tomu, aby proti uzneseniu sp. zn. 5 NcC 175/2012 zo 17. októbra 2012 a uzneseniu
sp. zn. 5 NcC 239/2012 zo 16. októbra 2012 prebiehali pred ústavným súdom súbežne aj
ďalšie konania. Preto bolo potrebné sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 1857/2013,
Rvp 1858/2013, Rvp 1859/2013, Rvp 4650/2013, Rvp 5108/2013 a sp. zn. Rvp 5398/2013
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti
vyplývajúceho z § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júla 2013