Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 451/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. J., P., ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa , a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- rozhodnutiami Sociálnej poisťovne č. 741 009 7035 z 10. septembra 2008,

č. 741 009 7035 z 12. decembra 2008, č. 741 009 7035 z 3. mája 2011 a jej postupom

v konaniach, ktoré predchádzali ich vydaniu,

- postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 23. augusta 2011 a

- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 30. októbra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2013

doručená sťažnosť Ing. M. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami Sociálnej poisťovne č. 741 009

7035 z 10. septembra 2008, č. 741 009 7035 z 12. decembra 2008, č. 741 009 7035 z 3.

mája 2011 a jej postupom v konaniach, ktoré predchádzali ich vydaniu, postupom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 43

a jeho rozsudkom z 23. augusta 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 30. októbra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bol na základe žiadosti

zo 7. mája 2008 rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 741 009 7035 z 10. septembra 2008

priznaný invalidný dôchodok vo výške 5 875 Sk s účinnosťou od 14. mája 2008.

Rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 741 009 7035 z 12. decembra 2008 bol sťažovateľovi

invalidný dôchodok znížený na sumu 208,80 € s účinnosťou od 2. marca 2009 a následne

rozhodnutím č. 741 009 7035 z 3. mája 2011 bol zvýšený na sumu 464,30 € s účinnosťou od

3. februára 2010.

Proti rozhodnutiam Sociálnej poisťovne podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -103 z 23. augusta 2011 tak, že

rozhodnutie Sociálnej poisťovne z 10. septembra 2008 v spojení so zmeňujúcimi

rozhodnutiami z 12. decembra 2008 a z 3. mája 2011 podľa § 250q ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 30. októbra 2012 tak, že rozsudok krajského súdu

potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že rozsudok najvyššieho súdu nie je dostatočne

odôvodnený. V tejto súvislosti uvádza:

„Podľa názoru sťažovateľa sa však NS SR v odôvodnení rozsudku nevyporiadal

so všetkými argumentmi uvedenými v odvolaní, ako aj v predchádzajúcich výpovediach

a faktoch tvrdených sťažovateľom, a to aj napriek povinnosti upravenej v ustanovení § 157

ods. 2 ... Z odôvodnenia rozsudku však nevyplýva, ako sa NS

SR vyporiadal s diagnózou stanovenou už pri hospitalizácii sťažovateľa v NsP S., keďže v

prepúšťacej správe z neurologického oddelenia zo dňa 11. 11. 2005 bolo uvedené, že

sťažovateľovi bol zistený organický psychosyndróm (syndróm nápadného zhoršenia

novopamäte aj staropamäte so zachovaním bezprostredného rozpamätania a znížená

schopnosť naučiť sa novú látku a dezorientovanosť v čase alebo aj amnestický syndróm

-rôznorodé psychické disfunkcie), ktorý však všetky nasledujúce lekárske správy a posudky

opomínali a uvedenú nejasnosť neodstránil ani NS SR, a teda nereagoval na podstatné

odvolacie otázky (t.j. nebol dostatočne zistený skutkový stav). Uvedené nie je podľa názoru

sťažovateľa možné posúdiť ako skutočnosť, ktorá nemala podstatný vplyv na výsledok

rozhodnutia (kedy nie je povinnosťou súdu zaoberať sa všetkými námietkami odvolateľa),

t.j. rozhodnutie nebolo odôvodnené v súlade s princípmi a judikatúrou ESĽP. Na základe

toho sa sťažovateľ domnieva, že nemožno akceptovať, aby odôvodnenie rozhodnutia súdu

vychádzalo a riadilo sa len lekárskymi správami s odbornými výrazmi a diagnózami (často

pre bežných ľudí nezrozumiteľnými) pri rozhodovaní bez toho, aby obsahovalo aj stručné

opísanie a objasnenie skutočností pochopiteľným, zrozumiteľným a presvedčivým

spôsobom.

... NS SR sa touto skutočnosťou nezaoberal a neodôvodnil ju (t. j. v odôvodnení

nevysvetlil, z akého dôvodu sa nezaoberal základným bodom odvolania, a to prepúšťacou

správou z neurologického vyšetrenia z roku 2005 a v nej uvedenou diagnózou organický

psychosyndróm), ale vychádzal len z neskorších lekárskych posudkov, ktoré sa však danou

prepúšťacou správou takisto nezaoberali.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

«Podľa názoru sťažovateľa bolo povinnosťou posudkových lekárov pri posudzovaní

zdravotného stavu objektívne zistiť dátum vzniku invalidity (ako aj jej miery) a vychádzať

nielen z predložených lekárskych správ (naviac keď ich posudkoví lekári nepovažovali za

dostačujúce) a skúmať skutkový stav v rámci posudkovej činnosti komplexne aj s ohľadom

na skutočnosť, že zdravotný stav posudzovaného môže byť takej závažnosti, že objektívne

vzhľadom na poškodenie organizmu (a tým väčšmi nervového systému) nie je schopný sám

sa zorientovať v možnostiach, ktoré mu právny poriadok umožňuje. Práve v prípade

sťažovateľa sa stalo, že dlhé obdobie po náhlej cievnej mozgovej príhode mu jeho zdravotný

stav nedovoľoval reálne sa domáhať svojich práv a až v roku 2008 po absolvovaní

medikamentóznej liečby bol schopný podať žiadosť o priznanie invalidného dôchodku.

Liečba v období od roku 2005 spôsobila zlepšovanie mozgových funkcií (sťažovateľ dokázal

rozoznať, či je ráno alebo večer) a postupné obnovovanie orientačných schopností, ktoré

boli narušené okrem iného aj podstatným zúžením zorného poľa... ktoré bolo sťažovateľovi

diagnostikované už v roku 2005 pri hospitalizácii na neurologickom oddelení očným

konzíliom zo dňa 10. 11. 2005. Aj tieto skutočnosti dokazujú, že zdravotný stav ihneď po

mozgovej príhode nemohol byť objektívne lepší, resp. nemožno akceptovať tvrdenie

obsiahnuté v lekárskom posudku zo dňa 1. 7. 2011, že „ťažká organická porucha sa vyvíjala

postupne a závažnou sa stala až vtedy, keď pre túto diagnózu musel byť sťažovateľ

hospitalizovaný“, ako ani záver, že „očné vyšetrenie nemá vplyv na zmenu dátumu

priznania invalidného dôchodku“, nakoľko danými skutočnosťami je preukázané, že

porucha mozgu a výpadok zorného poľa vznikol v priamej súvislosti s náhlou cievnou

mozgovou príhodou. ...

Sťažovateľ je toho názoru, že celé konanie a jeho výsledok vyznieva nespravodlivo,

najmä z pohľadu vnútorného pocitu krivdy vzniknutého na základe ešte doteraz

dostatočným spôsobom nezodpovedaným otázkam týkajúcich sa podanej liečby po mozgovej

mŕtvici (námietky sú obsiahnuté v sťažnosti adresovanej Úradu pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou), resp. následného poučenia v prepúšťacej správe, ktoré v spojení

s negatívnymi dôsledkami choroby spôsobili, že sťažovateľ nebol vlastnými silami schopný

nielen vybaviť potrebné záležitosti súvisiace s preukazovaním zníženej pracovnej

schopnosti, ale ani sa o seba postarať a žiť plnohodnotný život (bola potrebná celodenná

starostlivosť matky). Dátum vzniku invalidity je pritom dôležitou okolnosťou, z ktorej

vyplývajú viaceré závažné dôsledky, najmä platenie poistného na sociálne poistenie (v čase

ochorenia bol sťažovateľ SZČO), či zánik životných poistení a pod. ...»

Sťažovateľ v sťažnosti namieta celkovú dĺžku odvolacieho konania, pričom tvrdí, že

najvyšší súd rozhodoval v predmetnej veci neprimerane dlho. V tejto súvislosti v sťažnosti

uvádza:

„Sťažovateľ takisto namieta porušenie svojho práva na prejednanie veci bez

zbytočných prieťahov a v primeranej lehote garantovaného ústavným poriadkom Slovenskej

republiky vzhľadom na dĺžku konania a rozhodovania na NS SR, nakoľko hoci zložitosť veci

si nevyžadovala vykonanie ďalších dôkazov, o odvolaní proti rozhodnutiu KS TT zo dňa

23. 8. 2011 rozhodol až po uplynutí 13 mesiacov (dňa 30. 10. 2011), čo nie je pre dané

konanie, kde sa rozhoduje o hmotnom zabezpečení zdravotne postihnutej osoby, podľa

názoru sťažovateľa akceptovateľné. Bez toho, aby NS SR vykonával akékoľvek úkony,

vo veci nekonal aj napriek urgenciám sťažovateľa a spôsobil tak právnu neistotu

a nemožnosť sa domáhať svojich práv, nakoľko SP bez rozhodnutia NS SR odmietla konať

o návrhoch sťažovateľa. Zároveň sťažovateľ poukazuje na celkovú dĺžku konania

zahŕňajúcu konanie a rozhodovanie na SP, KS TT a NS SR, nakoľko konanie o žiadosti

o priznanie invalidného dôchodku začalo dňa 7. 5. 2008, t. j. pred vyše 4 rokmi.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo... podľa ... [a]... podľa Slovenskej

republiky bolo porušené konaním a rozhodovaním Sociálnej poisťovne Bratislava,

Krajského súdu Trnava a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Základné právo prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo porušené postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky.

Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 30. 10. 2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie 5.000 €, ktoré je mu

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

tým, že „počas nečinnosti NS SR sa nemohol účinne domáhať svojich práv týkajúcich sa

primeraného hmotného zabezpečenia a na jeho základe mu vznikla škoda tým, že nemal

príjem, na ktorý mal nárok, nakoľko jeho zdravotný stav bol v čase po vzniku zdravotného

postihnutia natoľko vážny, že si vyžadoval zvýšené finančné prostriedky súvisiace s liečbou,

pričom nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že sťažovateľ bol v čase po vzniku

zdravotného postihnutia vyradený z akéhokoľvek spoločenského života, pričom zo strany

príslušných orgánov mu nebola poskytnutá dostatočná pomoc týkajúca sa riešenia

vzniknutej situácie s ohľadom na možnosti, ktorú mu právny poriadok Slovenskej republiky

poskytoval“.

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti sudca IV. senátu ústavného súdu

Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) predsedníčke ústavného súdu oznámil, že

vo veciach uvedených v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp.

člen senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd,

a to v rámci jeho rozhodovacej činnosti (trestnoprávnej, občianskoprávnej,

obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach

predpojatý pri výkone funkcie sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne

a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho

súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára

2013 a 11. marca 2013 prezentované osobné invektívy proti jeho osobe predložil vec

predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o

ústavnom súde.

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. -8 z 5. júna 2013 rozhodol,

že sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz vo veci vedenej pod sp. zn.

nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. V nadväznosti na to IV. senát ústavného súdu

v konaní o sťažnosti sťažovateľa pokračoval ďalej v konaní.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m.

, , , ).

Sťažovateľ v petite sťažnosti uvádza, že k porušeniu jeho základných práv podľa

a došlo „konaním a rozhodovaním Sociálnej poisťovne

Bratislava, Krajského súdu Trnava a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“. V petite

sťažnosti tiež namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. októbra 2012, pričom uvedený rozsudok najvyššieho súdu priložil ako

prílohu k sťažnosti. Z predmetného rozsudku je zrejmé, že najvyšší súd ním rozhodol

o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. -103 z 23. augusta

2011. Krajský súd predmetným rozsudkom rozhodol o opravnom prostriedku sťažovateľa

podľa tak, že potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 741 009 7035

z 10. septembra 2008 v spojení s rozhodnutiami Sociálnej poisťovne č. 741 009 7035

z 12. decembra 2008 a č. 741 009 7035 z 3. mája 2011.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 39 ods. 1

rozhodnutiami Sociálnej poisťovne č. 741 009 7035 z 10. septembra 2008,

z 12. decembra 2008, z 3. mája 2011 a jej postupom v konaniach, ktoré predchádzali

ich vydaniu, a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 23. augusta 2011

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom, že

k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva

aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného

súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým

všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy

prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a

rozhodnutiami Sociálnej poisťovne č. 741 009 7035 z 10. septembra 2008, z 12. decembra

2008, z 3. mája 2011 a jej postupom v konaniach, ktoré predchádzali ich vydaniu,

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 23. augusta 2011 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127

ods. 1 (premietnutý aj do ), z ktorého vyplýva, že

právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať

namietané rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 10. septembra 2008, z 12. decembra 2008,

z 3. mája 2011 a jej postup v konaniach, ktoré predchádzali vydaniu týchto rozhodnutí,

pretože ich preskúmal na základe opravného prostriedku sťažovateľa podľa § 250l a nasl.

krajský súd. Rovnako tak ústavný súd konštatuje nedostatok právomoci preskúmať

postup krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudok z 23. augusta 2011, pretože

ich preskúmal najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľa podľa a nasl. .

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. októbra 2012

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom

v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale

aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný

stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (najvyšší súd) porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , ).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj

z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už v sťažnosti podľa označený všeobecný súd meritórne

rozhodol pred jej podaním (), a preto už k namietanému porušovaniu týchto

práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m.

), t. j. musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej

moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto

sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby

sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa

v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na

ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ),

pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa dohovoru

(m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,

rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti v tejto časti je preskúmavanie

opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorého postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru. Zo sťažnosti a z jej príloh je

zrejmé, že najvyšší súd v namietanom konaní rozhodol rozsudkom 30. októbra 2012.

Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom

konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 3. januára 2013, t. j. v čase, keď najvyšší súd

už vo veci samej nekonal, v dôsledku čoho už k namietanému porušovaniu v sťažnosti

označených práv jeho postupom nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25

ods. 2 odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1

a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 30. októbra 2012

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie

základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patria aj

sťažovateľom označené základné práva podľa a (m. m.

). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. ) aj

naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv, práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, prípadne dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho

rozsudku nedostatočne vysporiadal s jeho odvolacími námietkami. Právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia súdu je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa a práva podľa dohovoru (m. m. ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

sťažovateľa, ktorý je vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite). Tvrdenia o porušení iných

ustanovení , ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie

sťažovateľa (, , ). Sťažovateľ v petite svojej

sťažnosti nenamieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Z toho dôvodu ústavný súd mohol skúmať prípadné porušenie základných práv podľa

a len v súvislosti s tvrdeným porušením základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd

rozhodol, že sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, je zjavne neopodstatnená,

preto nemôže vysloviť ani porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1

a .

Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

Napriek uvedenému ústavný súd nad rámec svojho rozhodnutia poukazuje na

odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom sa uvádza:

„Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospeli k rovnakému záveru, že

posudkoví lekári v lekárskych posudkoch zhodnotili zdravotný stav navrhovateľa v súlade s

§ 71 ods. 3 a ods. 4 zákona o sociálnom poistení. Hoci navrhovateľ v odvolaní namietal

nesprávne určenie percentuálnej miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť,

neuviedol žiadne také skutkové a právne dôvody, ktoré by spochybňovali správnosť záverov

posudkovej lekárky MUDr. M. B. a ostatných posudkových lekárov, ktorí jeho zdravotný

stav skúmali skôr.

V dôsledku skutočnosti, že od dátumu vzniku invalidity sa zisťuje potrebná doba

dôchodkového poistenia, súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu doplnil o tejto otázke

dokazovanie o ďalšie lekárske správy. Aj podľa názoru odvolacieho súdu o odbornej

úrovni, objektívnosti a správnosti záverov posudkových lekárov sociálnej poisťovne nebolo

dôvodu pochybovať.

Krajský súd preto nepochybil, keď na základe výsledkov vykonaného dokazovania

rozhodnutie odporkyne považoval za vecne správne a zákonné. Najvyšší súd Slovenskej

republiky preto podľa rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.

Podľa prvá veta ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd

mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania.

V prejednávanej veci navrhovateľ v odvolacom konaní nebol úspešný, preto odvolací

súd mu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania ( ).“

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sa stotožňuje s rozhodnutím

krajského súdu, čo sa týka zhodnotenia zdravotného stavu sťažovateľa a považuje

rozhodnutie krajského súdu za vecne správne a zákonné. Ústavný súd tento záver

najvyššieho súdu nemá dôvod spochybňovať a obidve rozhodnutia všeobecných súdov

považuje za ústavne akceptovateľné.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013