Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 451/2013
PDF · 231.69 KB
No categories available
IV. ÚS 451/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. J., P., ktorou namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
- rozhodnutiami Sociálnej poisťovne č. 741 009 7035 z 10. septembra 2008,
č. 741 009 7035 z 12. decembra 2008, č. 741 009 7035 z 3. mája 2011 a jej postupom
v konaniach, ktoré predchádzali ich vydaniu,
- postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Sd/20/2008
a jeho rozsudkom z 23. augusta 2011 a
- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
7 So/208/2011 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2013
doručená sťažnosť Ing. M. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami Sociálnej poisťovne č. 741 009
7035 z 10. septembra 2008, č. 741 009 7035 z 12. decembra 2008, č. 741 009 7035 z 3.
mája 2011 a jej postupom v konaniach, ktoré predchádzali ich vydaniu, postupom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 43
Sd/20/2008 a jeho rozsudkom z 23. augusta 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 So/208/2011 a jeho
rozsudkom z 30. októbra 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bol na základe žiadosti
zo 7. mája 2008 rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 741 009 7035 z 10. septembra 2008
priznaný invalidný dôchodok vo výške 5 875 Sk s účinnosťou od 14. mája 2008.
Rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 741 009 7035 z 12. decembra 2008 bol sťažovateľovi
invalidný dôchodok znížený na sumu 208,80 € s účinnosťou od 2. marca 2009 a následne
rozhodnutím č. 741 009 7035 z 3. mája 2011 bol zvýšený na sumu 464,30 € s účinnosťou od
3. februára 2010.
Proti rozhodnutiam Sociálnej poisťovne podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 43 Sd/20/2008-103 z 23. augusta 2011 tak, že
rozhodnutie Sociálnej poisťovne z 10. septembra 2008 v spojení so zmeňujúcimi
rozhodnutiami z 12. decembra 2008 a z 3. mája 2011 podľa § 250q ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 7 So/208/2011 z 30. októbra 2012 tak, že rozsudok krajského súdu
potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že rozsudok najvyššieho súdu nie je dostatočne
odôvodnený. V tejto súvislosti uvádza:
„Podľa názoru sťažovateľa sa však NS SR v odôvodnení rozsudku nevyporiadal
so všetkými argumentmi uvedenými v odvolaní, ako aj v predchádzajúcich výpovediach
a faktoch tvrdených sťažovateľom, a to aj napriek povinnosti upravenej v ustanovení § 157
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku... Z odôvodnenia rozsudku však nevyplýva, ako sa NS
SR vyporiadal s diagnózou stanovenou už pri hospitalizácii sťažovateľa v NsP S., keďže v
prepúšťacej správe z neurologického oddelenia zo dňa 11. 11. 2005 bolo uvedené, že
sťažovateľovi bol zistený organický psychosyndróm (syndróm nápadného zhoršenia
novopamäte aj staropamäte so zachovaním bezprostredného rozpamätania a znížená
schopnosť naučiť sa novú látku a dezorientovanosť v čase alebo aj amnestický syndróm
-rôznorodé psychické disfunkcie), ktorý však všetky nasledujúce lekárske správy a posudky
opomínali a uvedenú nejasnosť neodstránil ani NS SR, a teda nereagoval na podstatné
odvolacie otázky (t.j. nebol dostatočne zistený skutkový stav). Uvedené nie je podľa názoru
sťažovateľa možné posúdiť ako skutočnosť, ktorá nemala podstatný vplyv na výsledok
rozhodnutia (kedy nie je povinnosťou súdu zaoberať sa všetkými námietkami odvolateľa),
t.j. rozhodnutie nebolo odôvodnené v súlade s princípmi a judikatúrou ESĽP. Na základe
toho sa sťažovateľ domnieva, že nemožno akceptovať, aby odôvodnenie rozhodnutia súdu
vychádzalo a riadilo sa len lekárskymi správami s odbornými výrazmi a diagnózami (často
pre bežných ľudí nezrozumiteľnými) pri rozhodovaní bez toho, aby obsahovalo aj stručné
opísanie a objasnenie skutočností pochopiteľným, zrozumiteľným a presvedčivým
spôsobom.
... NS SR sa touto skutočnosťou nezaoberal a neodôvodnil ju (t. j. v odôvodnení
nevysvetlil, z akého dôvodu sa nezaoberal základným bodom odvolania, a to prepúšťacou
správou z neurologického vyšetrenia z roku 2005 a v nej uvedenou diagnózou organický
psychosyndróm), ale vychádzal len z neskorších lekárskych posudkov, ktoré sa však danou
prepúšťacou správou takisto nezaoberali.“
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
«Podľa názoru sťažovateľa bolo povinnosťou posudkových lekárov pri posudzovaní
zdravotného stavu objektívne zistiť dátum vzniku invalidity (ako aj jej miery) a vychádzať
nielen z predložených lekárskych správ (naviac keď ich posudkoví lekári nepovažovali za
dostačujúce) a skúmať skutkový stav v rámci posudkovej činnosti komplexne aj s ohľadom
na skutočnosť, že zdravotný stav posudzovaného môže byť takej závažnosti, že objektívne
vzhľadom na poškodenie organizmu (a tým väčšmi nervového systému) nie je schopný sám
sa zorientovať v možnostiach, ktoré mu právny poriadok umožňuje. Práve v prípade
sťažovateľa sa stalo, že dlhé obdobie po náhlej cievnej mozgovej príhode mu jeho zdravotný
stav nedovoľoval reálne sa domáhať svojich práv a až v roku 2008 po absolvovaní
medikamentóznej liečby bol schopný podať žiadosť o priznanie invalidného dôchodku.
Liečba v období od roku 2005 spôsobila zlepšovanie mozgových funkcií (sťažovateľ dokázal
rozoznať, či je ráno alebo večer) a postupné obnovovanie orientačných schopností, ktoré
boli narušené okrem iného aj podstatným zúžením zorného poľa... ktoré bolo sťažovateľovi
diagnostikované už v roku 2005 pri hospitalizácii na neurologickom oddelení očným
konzíliom zo dňa 10. 11. 2005. Aj tieto skutočnosti dokazujú, že zdravotný stav ihneď po
mozgovej príhode nemohol byť objektívne lepší, resp. nemožno akceptovať tvrdenie
obsiahnuté v lekárskom posudku zo dňa 1. 7. 2011, že „ťažká organická porucha sa vyvíjala
postupne a závažnou sa stala až vtedy, keď pre túto diagnózu musel byť sťažovateľ
hospitalizovaný“, ako ani záver, že „očné vyšetrenie nemá vplyv na zmenu dátumu
priznania invalidného dôchodku“, nakoľko danými skutočnosťami je preukázané, že
porucha mozgu a výpadok zorného poľa vznikol v priamej súvislosti s náhlou cievnou
mozgovou príhodou. ...
Sťažovateľ je toho názoru, že celé konanie a jeho výsledok vyznieva nespravodlivo,
najmä z pohľadu vnútorného pocitu krivdy vzniknutého na základe ešte doteraz
dostatočným spôsobom nezodpovedaným otázkam týkajúcich sa podanej liečby po mozgovej
mŕtvici (námietky sú obsiahnuté v sťažnosti adresovanej Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou), resp. následného poučenia v prepúšťacej správe, ktoré v spojení
s negatívnymi dôsledkami choroby spôsobili, že sťažovateľ nebol vlastnými silami schopný
nielen vybaviť potrebné záležitosti súvisiace s preukazovaním zníženej pracovnej
schopnosti, ale ani sa o seba postarať a žiť plnohodnotný život (bola potrebná celodenná
starostlivosť matky). Dátum vzniku invalidity je pritom dôležitou okolnosťou, z ktorej
vyplývajú viaceré závažné dôsledky, najmä platenie poistného na sociálne poistenie (v čase
ochorenia bol sťažovateľ SZČO), či zánik životných poistení a pod. ...»
Sťažovateľ v sťažnosti namieta celkovú dĺžku odvolacieho konania, pričom tvrdí, že
najvyšší súd rozhodoval v predmetnej veci neprimerane dlho. V tejto súvislosti v sťažnosti
uvádza:
„Sťažovateľ takisto namieta porušenie svojho práva na prejednanie veci bez
zbytočných prieťahov a v primeranej lehote garantovaného ústavným poriadkom Slovenskej
republiky vzhľadom na dĺžku konania a rozhodovania na NS SR, nakoľko hoci zložitosť veci
si nevyžadovala vykonanie ďalších dôkazov, o odvolaní proti rozhodnutiu KS TT zo dňa
23. 8. 2011 rozhodol až po uplynutí 13 mesiacov (dňa 30. 10. 2011), čo nie je pre dané
konanie, kde sa rozhoduje o hmotnom zabezpečení zdravotne postihnutej osoby, podľa
názoru sťažovateľa akceptovateľné. Bez toho, aby NS SR vykonával akékoľvek úkony,
vo veci nekonal aj napriek urgenciám sťažovateľa a spôsobil tak právnu neistotu
a nemožnosť sa domáhať svojich práv, nakoľko SP bez rozhodnutia NS SR odmietla konať
o návrhoch sťažovateľa. Zároveň sťažovateľ poukazuje na celkovú dĺžku konania
zahŕňajúcu konanie a rozhodovanie na SP, KS TT a NS SR, nakoľko konanie o žiadosti
o priznanie invalidného dôchodku začalo dňa 7. 5. 2008, t. j. pred vyše 4 rokmi.“
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo... podľa čl. 19 ods. 1... [a]... podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky bolo porušené konaním a rozhodovaním Sociálnej poisťovne Bratislava,
Krajského súdu Trnava a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Základné právo prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo porušené postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky.
Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7So/208/2011
zo dňa 30. 10. 2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie 5.000 €, ktoré je mu
Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje
tým, že „počas nečinnosti NS SR sa nemohol účinne domáhať svojich práv týkajúcich sa
primeraného hmotného zabezpečenia a na jeho základe mu vznikla škoda tým, že nemal
príjem, na ktorý mal nárok, nakoľko jeho zdravotný stav bol v čase po vzniku zdravotného
postihnutia natoľko vážny, že si vyžadoval zvýšené finančné prostriedky súvisiace s liečbou,
pričom nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že sťažovateľ bol v čase po vzniku
zdravotného postihnutia vyradený z akéhokoľvek spoločenského života, pričom zo strany
príslušných orgánov mu nebola poskytnutá dostatočná pomoc týkajúca sa riešenia
vzniknutej situácie s ohľadom na možnosti, ktorú mu právny poriadok Slovenskej republiky
poskytoval“.
Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti sudca IV. senátu ústavného súdu
Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu oznámil, že
vo veciach uvedených v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp.
člen senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd,
a to v rámci jeho rozhodovacej činnosti (trestnoprávnej, občianskoprávnej,
obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach
predpojatý pri výkone funkcie sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne
a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho
súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára
2013 a 11. marca 2013 prezentované osobné invektívy proti jeho osobe predložil vec
predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o
ústavnom súde.
Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 rozhodol,
že sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6/2013
nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. V nadväznosti na to IV. senát ústavného súdu
v konaní o sťažnosti sťažovateľa pokračoval ďalej v konaní.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m.
IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Sťažovateľ v petite sťažnosti uvádza, že k porušeniu jeho základných práv podľa
čl. 19 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy došlo „konaním a rozhodovaním Sociálnej poisťovne
Bratislava, Krajského súdu Trnava a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“. V petite
sťažnosti tiež namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
7 So/208/2011 z 30. októbra 2012, pričom uvedený rozsudok najvyššieho súdu priložil ako
prílohu k sťažnosti. Z predmetného rozsudku je zrejmé, že najvyšší súd ním rozhodol
o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 43 Sd/20/2008-103 z 23. augusta
2011. Krajský súd predmetným rozsudkom rozhodol o opravnom prostriedku sťažovateľa
podľa § 250l OSP tak, že potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 741 009 7035
z 10. septembra 2008 v spojení s rozhodnutiami Sociálnej poisťovne č. 741 009 7035
z 12. decembra 2008 a č. 741 009 7035 z 3. mája 2011.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 39 ods. 1
ústavy rozhodnutiami Sociálnej poisťovne č. 741 009 7035 z 10. septembra 2008,
z 12. decembra 2008, z 3. mája 2011 a jej postupom v konaniach, ktoré predchádzali
ich vydaniu, a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Sd/20/2008
a jeho rozsudkom z 23. augusta 2011
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že
k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva
aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného
súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým
všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy
prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy
rozhodnutiami Sociálnej poisťovne č. 741 009 7035 z 10. septembra 2008, z 12. decembra
2008, z 3. mája 2011 a jej postupom v konaniach, ktoré predchádzali ich vydaniu,
a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Sd/20/2008 a jeho rozsudkom
z 23. augusta 2011 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127
ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že
právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať
namietané rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 10. septembra 2008, z 12. decembra 2008,
z 3. mája 2011 a jej postup v konaniach, ktoré predchádzali vydaniu týchto rozhodnutí,
pretože ich preskúmal na základe opravného prostriedku sťažovateľa podľa § 250l a nasl.
OSP krajský súd. Rovnako tak ústavný súd konštatuje nedostatok právomoci preskúmať
postup krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudok z 23. augusta 2011, pretože
ich preskúmal najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľa podľa § 201 a nasl. OSP.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 So/208/2011 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2012
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom
v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale
aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný
stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (najvyšší súd) porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03,
IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj
z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne
rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto
práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m.
II. ÚS 387/06), t. j. musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej
moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto
sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby
sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa
v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na
ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),
pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,
rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).
Ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti v tejto časti je preskúmavanie
opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorého postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 So/208/2011 malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zo sťažnosti a z jej príloh je
zrejmé, že najvyšší súd v namietanom konaní rozhodol rozsudkom 30. októbra 2012.
Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom
konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 3. januára 2013, t. j. v čase, keď najvyšší súd
už vo veci samej nekonal, v dôsledku čoho už k namietanému porušovaniu v sťažnosti
označených práv jeho postupom nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1
a čl. 39 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
7 So/208/2011 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2012
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných
princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie
základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patria aj
sťažovateľom označené základné práva podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy (m. m.
IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj
naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv, práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho
rozsudku nedostatočne vysporiadal s jeho odvolacími námietkami. Právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia súdu je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 115/03).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
sťažovateľa, ktorý je vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite). Tvrdenia o porušení iných
ustanovení ústavy, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade
s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie
sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07). Sťažovateľ v petite svojej
sťažnosti nenamieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z toho dôvodu ústavný súd mohol skúmať prípadné porušenie základných práv podľa
čl. 19 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy len v súvislosti s tvrdeným porušením základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd
rozhodol, že sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je zjavne neopodstatnená,
preto nemôže vysloviť ani porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1
Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
Napriek uvedenému ústavný súd nad rámec svojho rozhodnutia poukazuje na
odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom sa uvádza:
„Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospeli k rovnakému záveru, že
posudkoví lekári v lekárskych posudkoch zhodnotili zdravotný stav navrhovateľa v súlade s
§ 71 ods. 3 a ods. 4 zákona o sociálnom poistení. Hoci navrhovateľ v odvolaní namietal
nesprávne určenie percentuálnej miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť,
neuviedol žiadne také skutkové a právne dôvody, ktoré by spochybňovali správnosť záverov
posudkovej lekárky MUDr. M. B. a ostatných posudkových lekárov, ktorí jeho zdravotný
stav skúmali skôr.
V dôsledku skutočnosti, že od dátumu vzniku invalidity sa zisťuje potrebná doba
dôchodkového poistenia, súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu doplnil o tejto otázke
dokazovanie o ďalšie lekárske správy. Aj podľa názoru odvolacieho súdu o odbornej
úrovni, objektívnosti a správnosti záverov posudkových lekárov sociálnej poisťovne nebolo
dôvodu pochybovať.
Krajský súd preto nepochybil, keď na základe výsledkov vykonaného dokazovania
rozhodnutie odporkyne považoval za vecne správne a zákonné. Najvyšší súd Slovenskej
republiky preto podľa § 219 OSP rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.
Podľa § 250k ods. 1 prvá veta OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd
mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania.
V prejednávanej veci navrhovateľ v odvolacom konaní nebol úspešný, preto odvolací
súd mu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania (§ 250k ods. 1 OSP).“
Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sa stotožňuje s rozhodnutím
krajského súdu, čo sa týka zhodnotenia zdravotného stavu sťažovateľa a považuje
rozhodnutie krajského súdu za vecne správne a zákonné. Ústavný súd tento záver
najvyššieho súdu nemá dôvod spochybňovať a obidve rozhodnutia všeobecných súdov
považuje za ústavne akceptovateľné.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2013