Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 468/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť A. K., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Z., s. r. o.,

B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. R. Z., ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 4 a

postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom č. k. -330 z 28. novembra 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2013 doručená sťažnosť A. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou

kanceláriou Z., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. R. Z.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej

len „krajský súd“, v citáciách aj „porušovateľ“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -330 z 28. novembra 2012 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa ako otec

maloletého dieťaťa návrhom doručeným Okresnému súdu Dunajská Streda (ďalej len

„okresný súd“) 11. februára 2011 domáhal zmeny úpravy styku s maloletou dcérou.

Konanie viedol okresný súd pod sp. zn. . V tomto konaní rozhodoval

okresný súd i o návrhu matky maloletého dieťaťa na zvýšenie výživného pre maloleté

dieťa. O oboch uplatnených návrhoch účastníkov konania rozhodol okresný súd rozsudkom

sp. zn. zo 7. mája 2012 tak, že

- upravil styk otca s maloletou E. tak, že otec je oprávnený stýkať sa s maloletou E.

každú stredu v čase od 13.45 h do 17.45 h tak, že si v stanovenom čase maloletú prevezme

zo školského zariadenia, ktoré navštevuje v dňoch školského vyučovania, inak v mieste

bydliska maloletej, každú sobotu v čase od 11.00 h do 18.00 h, v každom roku

cez Veľkonočnú nedeľu od 11.00 h do 18.00 h a na prvý sviatok vianočný 25. decembra

od 11.00 h do 18.00 h tak, že si otec maloletú v stanovenom čase prevezme od matky

v mieste jej bydliska a vždy v určenom čase ju odovzdá matke v mieste jej bydliska,

- zvýšil otcovi výživné na maloletú E. zo sumy 100 eur na sumu 180 eur mesačne

počnúc 1. októbrom 2011 a určil nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie

od 1. októbra 2011 do 30. apríla 2012 vo výške 560 eur, ktorý povolil otcovi zaplatiť

v splátkach po 45 eur mesačne pod stratou výhody splátok počnúc právoplatnosťou

rozsudku, čím zmenil v časti úpravy styku otca s maloletou E. a určenia výživného rozsudok

súdu prvého stupňa č. k. -160 z 25. januára 2010 v spojení s rozsudkom

krajského súdu č. k. -217 z 2. júna 2010.

Proti obom výrokom rozsudku okresného súdu č. k. -261 zo 7. mája 2012

podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil

rozsudok okresného súdu č. k. -261 zo 7. mája 2012 tak, že

- v časti úpravy styku je otec oprávnený stýkať sa s maloletou E., nar..., každú stredu

v čase od 13.45 h do 17.45 h tak, že si v stanovenom čase maloletú v dňoch školského

vyučovania prevezme zo školského zariadenia, ktoré maloletá navštevuje, inak v mieste

bydliska, každú sobotu v čase od 9.30 h do 18.00 h, v každom roku cez Veľkonočnú nedeľu

od 9.30 h do 18.00 h, na prvý sviatok vianočný (25. decembra) od 9.30 h do 18.00 h tak,

že otec si v stanovenom čase maloletú prevezme od matky v mieste jej bydliska a vždy

v určenom čase ju odovzdá matke v mieste jej bydliska. Rodičia sú povinní v prípade,

že sa styk z vážnych dôvodov nebude môcť uskutočniť, oznámiť túto skutočnosť druhému

rodičovi najneskôr 24 hodín pred začiatkom styku, otec je povinný oznámiť matke

aj skutočnosť, že sa v stredu pre dieťa do školského zariadenia dostaví;

- v časti výživného tak, že výživné otca voči maloletej E. sa zvyšuje zo sumy 100 eur

na 135 eur mesačne s účinnosťou od 21. októbra 2011, ktoré je otec povinný uhradiť vždy

do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky. Nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie

od 21. októbra 2011 do 28. novembra 2012 v sume 467,41 eur krajský súd povoľuje otcovi

zaplatiť v splátkach po 15 eur mesačne spolu s bežným výživným počnúc právoplatnosťou

tohto rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť

celého plnenia.

Krajský súd v napadnutom rozsudku taktiež rozhodol, že mení rozsudok okresného

súdu č. k. -160 z 25. januára 2010 v spojení s rozsudkom krajského

súdu č. k. -217 z 2. júna 2010 v časti úpravy styku otca s maloletou E.

a v časti určenia výživného a že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu ním označených základných práv podľa

tým, že „prvostupňový ako aj druhostupňový súd... rozhodovali o obmedzenom styku

v rozpore so záujmami mojej dcéry a v rozpore s názorom kolízneho opatrovníka... Súdy

pri určovaní styku nevychádzali na strane jednej z možností a potrieb dieťaťa a na strane

druhej z mojich možností. Nezohľadnili ani skutočnosť, že samotná dcéra E. sa vyjadrila

v tom smere, žeby sa rada so mnou častejšie stretávala. Napokon nezohľadnili ani to,

že neustále prejavujem záujem o stretávanie sa s dcérou, mám záujem styk upraviť

v čo najširšej možnej miere, mám vytvorené predpoklady na zabezpečenie riadnej

starostlivosti (dcéra ma u mňa kompletne zariadenú detskú izbu). Pri určovaní styku

nezohľadnili ani prirodzenú hranicu bezprostrednému styku medzi mnou a dcérou,

ktorá spočíva práve vo vzdialenosti miesta jej bydliska a miesta môjho bydliska.“.

Sťažovateľ v sťažnosti osobitne zdôrazňuje, že „kolízny opatrovník viac krát

v priebehu prvostupňového súdneho konania sa vyjadril tak, že žiada, aby súd vyhovel

môjmu návrhu na úpravu styku. Hoci kolízny opatrovník ako zástupca mojej dcéry

prezentoval jednoznačný názor, súd prvého stupňa a ani odvolací súd sa ním nielenže

neriadili, ale v odôvodnení svojich rozhodnutí sa s názorom kolízneho opatrovníka

ani žiadnym spôsobom nevysporiadali!“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza: „Z dokazovania vykonaného prvostupňovým

súdom je zrejmé, že mal. E. je pod neprimeraným až manipulatívnym vplyvom matky, ktorá

vzťah dcéry so mnou žiadnym spôsobom nepodporuje, naopak robí všetko preto, aby bol

zúžený a obmedzujúci. V dôsledku správania matky, dieťa, tak ako skonštatovala súdna

znalkyňa Mgr. V. N., už nesie príznaky tzv. syndrómu zavrhnutého rodiča. Súdy sa však ani

s touto okolnosťou žiadnym spôsobom nevysporiadali, naopak obmedzujúcou úpravou styku

bez jediného objektívneho dôvodu, podporili prehĺbenie tohto syndrómu. Je zrejmé, že proti

syndrómu zavrhnutého rodiča existuje len jediná terapia – zabezpečenie intenzívneho

kontaktu dieťaťa so zavrhnutým rodičom. Všeobecné súdy tak konali v jednoznačnom

rozpore so záujmami mojej dcéry, a to predovšetkým s ohľadom na zabezpečenie

jej zdravého psychického vývinu. Tiež konali aj v rozpore s mojimi záujmami, keď mne ani

dcére pri tak zúženom styku sme nedostali žiadnu príležitosť rozvíjať slobodne náš

rodičovský vzťah, a tak naďalej prehlbovať existujúcu citovú väzbu.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa A. K. podľa a 4 a Slovenskej

republiky bolo postupom Krajského súdu v Trnave vo veci vedenej

pod sp. zn. -330 porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. -330 zrušuje.

Krajský súd v Trnave je povinný sťažovateľovi zaplatiť primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 10 000 €, a to do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti

ústavného nálezu.

Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

podľa záverečného vyčíslenia na účet právnej zástupkyne do 3 dní odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti ústavného nálezu.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu

v prípise sp. zn. Spr. 355/13 z 25. júna 2013, v ktorom okrem iného uviedol, že „štruktúra

rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným pávom na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ... čo sa týka dôvodov rozhodnutia, v danom prípade možno odkázať

len na dôvody uvedené v napadnutom rozsudku odvolacieho súdu, ku ktorým niet čo dodať,

pretože odvolací súd postupoval v súlade s ustanovením § 157 Občianskeho súdneho

poriadku, svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou riadne odôvodnil a uviedol

dôvody svojho rozhodnutia, ktoré sú jasné a preskúmateľné. Preto sťažnosť účastníka

konania nepovažujem za dôvodnú.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Zo sťažnosti vyplýva, že podľa tvrdenia sťažovateľa došlo predovšetkým výrokom

napadnutého rozsudku krajského súdu o úprave styku s maloletou dcérou k porušeniu jeho

základných práv podľa a a 4 .

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné

poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť

predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého

sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia

sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

došlo tou časťou napadnutého rozsudku, v ktorej krajský súd zmenil rozsudok okresného

súdu sp. zn. zo 7. mája 2012 vo výroku o úprave styku otca s maloletou dcérou.

V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na relevantnú časť

odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Súd prvého stupňa v rámci dokazovania vykonal všetky potrebné dôkazy, vykonal

aj znalecké dokazovanie, pričom pri svojom rozhodovaní správne aplikoval aj závery

znaleckého posudku. Odvolací súd preto považoval styk v zásade upravený počas

pracovného týždňa jeden deň po skončení vyučovania a každú sobotu bez prítomnosti tretej

osoby, a teda bez prespatia u otca počas víkendu za správny.“

Vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa krajský súd ďalej v odôvodnení

napadnutého rozsudku uviedol: „Pri takto upravenom styku boli zohľadnené všetky

podstatné hľadiská, teda záujem maloletej, jej vzájomný vzťah k otcovi, kde znalkyňa

skonštatovala, že tento vzťah je dobrý, maloleté dieťa otca vníma pozitívne, nemá problém

s otcom sa stretávať, avšak vzhľadom k tomu, že s otcom sa doposiaľ stretávala

za prítomnosti tretej osoby, nikdy u nebo neprespala, nepovažoval odvolací súd za vhodné,

aby maloletá potom, ako sa otec na odvolacom pojednávaní vyjadril, že v poslednom

období sa s ňou stretáva len počas stredy, u otca zostávala počas celého víkendu, teda aj

cez noc. Odvolací súd však považoval za dôvodnú námietku otca v tom smere, že podľa jeho

tvrdenia dve hodiny z času, ktorý má vymedzený na styk s dcérou trávi cestovaním, keďže

nebývajú v jednom mieste bydliska. Odvolací súd preto rozšíril začiatok styku otca s

maloletou z 11.00 hod. na 9.30 hod., v ktorom časovom intervale zohľadnil cestovanie otca

do miesta bydliska maloletej a späť.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd

sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočným spôsobom zaoberal a vysporiadal

so všetkými podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti výroku

odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa o úprave styku s maloletou

dcérou. Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným

ustanoveniam a o rodine a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“),

ktoré majú na pamäti predovšetkým záujem maloletého dieťaťa. Závery krajského súdu

preto nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd

rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne

predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci

považovať za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska

za akceptovateľné a udržateľné.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné

zvýrazniť tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej krajský súd uviedol,

že „do budúcna, keď sa bude styk riadne pravidelne realizovať, maloletá bude zase staršia,

vzťah s otcom sa skvalitní a zintenzívni, má otec právo požiadať o jeho rozšírenie“.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor,

podľa ktorého základné právo podľa neznačí právo na úspech v konaní

pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (, ), dospel

pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napádanou časťou rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012 a obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa vyplývajúcich

z a 4 napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.

Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;

deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe

zákona.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „Všeobecné súdy konali v jednoznačnom rozpore

so záujmami mojej dcéry, a to predovšetkým s ohľadom na zabezpečenie jej zdravého

psychického vývinu. Tiež konali aj v rozpore s mojimi záujmami, keď mne ani dcére pri tak

zúženom styku sme nedostali žiadnu príležitosť rozvíjať slobodne náš rodičovský vzťah,

a tak naďalej prehlbovať existujúcu citovú väzbu.“.

Ústavný súd pri predbežnom preskúmavaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa

považoval za kľúčové východiská pre svoje rozhodnutie tieto skutočnosti:

Rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Či už rodičia žijú

v manželstve, alebo nie, predpokladá sa, že dieťa vychovávajú v zásade na základe

vzájomnej dohody a v záujme maloletého dieťaťa. Zákon o rodine úpravu výkonu

rodičovských práv a povinností v určitých špecifických situáciách rieši osobitne, čo čl. 41

ods. 4 (v spojení s ) nielen nevylučuje, ale to aj predpokladá.

Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských

práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1 a § 24 ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde

k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však

s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.

Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa už vysloveného

právneho názoru ústavného súdu () k obmedzeniu práv rodičov, ale práve

naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže

byť v nesúlade s .

Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že k porušeniu jeho základného práva

na ochranu jeho rodičovských práv vyplývajúceho z malo a mohlo dôjsť

len v príčinnej súvislosti s namietaným porušením jeho základného práva podľa čl. 46 ods.

1 napadnutým rozsudkom krajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje

na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až . O prípadnom porušení základného práva podľa by bolo

teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov

vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením (napr.

alebo ). Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo

byť porušené základné právo sťažovateľa podľa , v nadväznosti

na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 41 ods. 4

.

Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu došlo aj k porušeniu

jeho základného práva podľa , a to v zásade na základe rovnakej

argumentácie a z rovnakých dôvodov ako vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva podľa . Z uvedeného dôvodu možno závery, ktoré ústavný súd

formuloval vo vzťahu k namietanému porušeniu , v celom rozsahu

vzťahovať aj na namietané porušenie , a preto ich netreba opakovať,

resp. osobitne zdôvodňovať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013