Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 468/2013
PDF · 234.32 KB
No categories available
IV. ÚS 468/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť A. K., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Z., s. r. o.,
B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. R. Z., ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 70/2012 a jeho
rozsudkom č. k. 11 CoP 70/2012-330 z 28. novembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára
2013 doručená sťažnosť A. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Z., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. R. Z.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej
len „krajský súd“, v citáciách aj „porušovateľ“) v konaní vedenom pod sp. zn.
11 CoP 70/2012 a jeho rozsudkom č. k. 11 CoP 70/2012-330 z 28. novembra 2012 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa ako otec
maloletého dieťaťa návrhom doručeným Okresnému súdu Dunajská Streda (ďalej len
„okresný súd“) 11. februára 2011 domáhal zmeny úpravy styku s maloletou dcérou.
Konanie viedol okresný súd pod sp. zn. 12 P 2/2011. V tomto konaní rozhodoval
okresný súd i o návrhu matky maloletého dieťaťa na zvýšenie výživného pre maloleté
dieťa. O oboch uplatnených návrhoch účastníkov konania rozhodol okresný súd rozsudkom
sp. zn. 12 P 2/2011 zo 7. mája 2012 tak, že
- upravil styk otca s maloletou E. tak, že otec je oprávnený stýkať sa s maloletou E.
každú stredu v čase od 13.45 h do 17.45 h tak, že si v stanovenom čase maloletú prevezme
zo školského zariadenia, ktoré navštevuje v dňoch školského vyučovania, inak v mieste
bydliska maloletej, každú sobotu v čase od 11.00 h do 18.00 h, v každom roku
cez Veľkonočnú nedeľu od 11.00 h do 18.00 h a na prvý sviatok vianočný 25. decembra
od 11.00 h do 18.00 h tak, že si otec maloletú v stanovenom čase prevezme od matky
v mieste jej bydliska a vždy v určenom čase ju odovzdá matke v mieste jej bydliska,
- zvýšil otcovi výživné na maloletú E. zo sumy 100 eur na sumu 180 eur mesačne
počnúc 1. októbrom 2011 a určil nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie
od 1. októbra 2011 do 30. apríla 2012 vo výške 560 eur, ktorý povolil otcovi zaplatiť
v splátkach po 45 eur mesačne pod stratou výhody splátok počnúc právoplatnosťou
rozsudku, čím zmenil v časti úpravy styku otca s maloletou E. a určenia výživného rozsudok
súdu prvého stupňa č. k. 9 P 79/2008-160 z 25. januára 2010 v spojení s rozsudkom
krajského súdu č. k. 24 CoP 34/2010-217 z 2. júna 2010.
Proti obom výrokom rozsudku okresného súdu č. k. 12 P 2/2011-261 zo 7. mája 2012
podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil
rozsudok okresného súdu č. k. 12 P 2/2011-261 zo 7. mája 2012 tak, že
- v časti úpravy styku je otec oprávnený stýkať sa s maloletou E., nar..., každú stredu
v čase od 13.45 h do 17.45 h tak, že si v stanovenom čase maloletú v dňoch školského
vyučovania prevezme zo školského zariadenia, ktoré maloletá navštevuje, inak v mieste
bydliska, každú sobotu v čase od 9.30 h do 18.00 h, v každom roku cez Veľkonočnú nedeľu
od 9.30 h do 18.00 h, na prvý sviatok vianočný (25. decembra) od 9.30 h do 18.00 h tak,
že otec si v stanovenom čase maloletú prevezme od matky v mieste jej bydliska a vždy
v určenom čase ju odovzdá matke v mieste jej bydliska. Rodičia sú povinní v prípade,
že sa styk z vážnych dôvodov nebude môcť uskutočniť, oznámiť túto skutočnosť druhému
rodičovi najneskôr 24 hodín pred začiatkom styku, otec je povinný oznámiť matke
aj skutočnosť, že sa v stredu pre dieťa do školského zariadenia dostaví;
- v časti výživného tak, že výživné otca voči maloletej E. sa zvyšuje zo sumy 100 eur
na 135 eur mesačne s účinnosťou od 21. októbra 2011, ktoré je otec povinný uhradiť vždy
do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky. Nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie
od 21. októbra 2011 do 28. novembra 2012 v sume 467,41 eur krajský súd povoľuje otcovi
zaplatiť v splátkach po 15 eur mesačne spolu s bežným výživným počnúc právoplatnosťou
tohto rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť
celého plnenia.
Krajský súd v napadnutom rozsudku taktiež rozhodol, že mení rozsudok okresného
súdu č. k. 9 P 79/2008-160 z 25. januára 2010 v spojení s rozsudkom krajského
súdu č. k. 24 CoP 34/2010-217 z 2. júna 2010 v časti úpravy styku otca s maloletou E.
a v časti určenia výživného a že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu ním označených základných práv podľa ústavy
tým, že „prvostupňový ako aj druhostupňový súd... rozhodovali o obmedzenom styku
v rozpore so záujmami mojej dcéry a v rozpore s názorom kolízneho opatrovníka... Súdy
pri určovaní styku nevychádzali na strane jednej z možností a potrieb dieťaťa a na strane
druhej z mojich možností. Nezohľadnili ani skutočnosť, že samotná dcéra E. sa vyjadrila
v tom smere, žeby sa rada so mnou častejšie stretávala. Napokon nezohľadnili ani to,
že neustále prejavujem záujem o stretávanie sa s dcérou, mám záujem styk upraviť
v čo najširšej možnej miere, mám vytvorené predpoklady na zabezpečenie riadnej
starostlivosti (dcéra ma u mňa kompletne zariadenú detskú izbu). Pri určovaní styku
nezohľadnili ani prirodzenú hranicu bezprostrednému styku medzi mnou a dcérou,
ktorá spočíva práve vo vzdialenosti miesta jej bydliska a miesta môjho bydliska.“.
Sťažovateľ v sťažnosti osobitne zdôrazňuje, že „kolízny opatrovník viac krát
v priebehu prvostupňového súdneho konania sa vyjadril tak, že žiada, aby súd vyhovel
môjmu návrhu na úpravu styku. Hoci kolízny opatrovník ako zástupca mojej dcéry
prezentoval jednoznačný názor, súd prvého stupňa a ani odvolací súd sa ním nielenže
neriadili, ale v odôvodnení svojich rozhodnutí sa s názorom kolízneho opatrovníka
ani žiadnym spôsobom nevysporiadali!“.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza: „Z dokazovania vykonaného prvostupňovým
súdom je zrejmé, že mal. E. je pod neprimeraným až manipulatívnym vplyvom matky, ktorá
vzťah dcéry so mnou žiadnym spôsobom nepodporuje, naopak robí všetko preto, aby bol
zúžený a obmedzujúci. V dôsledku správania matky, dieťa, tak ako skonštatovala súdna
znalkyňa Mgr. V. N., už nesie príznaky tzv. syndrómu zavrhnutého rodiča. Súdy sa však ani
s touto okolnosťou žiadnym spôsobom nevysporiadali, naopak obmedzujúcou úpravou styku
bez jediného objektívneho dôvodu, podporili prehĺbenie tohto syndrómu. Je zrejmé, že proti
syndrómu zavrhnutého rodiča existuje len jediná terapia – zabezpečenie intenzívneho
kontaktu dieťaťa so zavrhnutým rodičom. Všeobecné súdy tak konali v jednoznačnom
rozpore so záujmami mojej dcéry, a to predovšetkým s ohľadom na zabezpečenie
jej zdravého psychického vývinu. Tiež konali aj v rozpore s mojimi záujmami, keď mne ani
dcére pri tak zúženom styku sme nedostali žiadnu príležitosť rozvíjať slobodne náš
rodičovský vzťah, a tak naďalej prehlbovať existujúcu citovú väzbu.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa A. K. podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky bolo postupom Krajského súdu v Trnave vo veci vedenej
pod sp. zn. 11 CoP/70/2012-330 porušené.
Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 CoP/70/2012-330 zrušuje.
Krajský súd v Trnave je povinný sťažovateľovi zaplatiť primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 10 000 €, a to do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
ústavného nálezu.
Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
podľa záverečného vyčíslenia na účet právnej zástupkyne do 3 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti ústavného nálezu.“
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu
v prípise sp. zn. Spr. 355/13 z 25. júna 2013, v ktorom okrem iného uviedol, že „štruktúra
rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným pávom na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy... čo sa týka dôvodov rozhodnutia, v danom prípade možno odkázať
len na dôvody uvedené v napadnutom rozsudku odvolacieho súdu, ku ktorým niet čo dodať,
pretože odvolací súd postupoval v súlade s ustanovením § 157 Občianskeho súdneho
poriadku, svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou riadne odôvodnil a uviedol
dôvody svojho rozhodnutia, ktoré sú jasné a preskúmateľné. Preto sťažnosť účastníka
konania nepovažujem za dôvodnú.“.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Zo sťažnosti vyplýva, že podľa tvrdenia sťažovateľa došlo predovšetkým výrokom
napadnutého rozsudku krajského súdu o úprave styku s maloletou dcérou k porušeniu jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy.
V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považoval za potrebné
poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému reálny
prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť
predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať
o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,
ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia
sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
došlo tou časťou napadnutého rozsudku, v ktorej krajský súd zmenil rozsudok okresného
súdu sp. zn. 12 P 2/2011 zo 7. mája 2012 vo výroku o úprave styku otca s maloletou dcérou.
V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na relevantnú časť
odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:
„Súd prvého stupňa v rámci dokazovania vykonal všetky potrebné dôkazy, vykonal
aj znalecké dokazovanie, pričom pri svojom rozhodovaní správne aplikoval aj závery
znaleckého posudku. Odvolací súd preto považoval styk v zásade upravený počas
pracovného týždňa jeden deň po skončení vyučovania a každú sobotu bez prítomnosti tretej
osoby, a teda bez prespatia u otca počas víkendu za správny.“
Vo vzťahu k odvolacím námietkam sťažovateľa krajský súd ďalej v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol: „Pri takto upravenom styku boli zohľadnené všetky
podstatné hľadiská, teda záujem maloletej, jej vzájomný vzťah k otcovi, kde znalkyňa
skonštatovala, že tento vzťah je dobrý, maloleté dieťa otca vníma pozitívne, nemá problém
s otcom sa stretávať, avšak vzhľadom k tomu, že s otcom sa doposiaľ stretávala
za prítomnosti tretej osoby, nikdy u nebo neprespala, nepovažoval odvolací súd za vhodné,
aby maloletá potom, ako sa otec na odvolacom pojednávaní vyjadril, že v poslednom
období sa s ňou stretáva len počas stredy, u otca zostávala počas celého víkendu, teda aj
cez noc. Odvolací súd však považoval za dôvodnú námietku otca v tom smere, že podľa jeho
tvrdenia dve hodiny z času, ktorý má vymedzený na styk s dcérou trávi cestovaním, keďže
nebývajú v jednom mieste bydliska. Odvolací súd preto rozšíril začiatok styku otca s
maloletou z 11.00 hod. na 9.30 hod., v ktorom časovom intervale zohľadnil cestovanie otca
do miesta bydliska maloletej a späť.“
Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd
sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočným spôsobom zaoberal a vysporiadal
so všetkými podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti výroku
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa o úprave styku s maloletou
dcérou. Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným
ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku a zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“),
ktoré majú na pamäti predovšetkým záujem maloletého dieťaťa. Závery krajského súdu
preto nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd
rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne
predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci
považovať za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska
za akceptovateľné a udržateľné.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné
zvýrazniť tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej krajský súd uviedol,
že „do budúcna, keď sa bude styk riadne pravidelne realizovať, maloletá bude zase staršia,
vzťah s otcom sa skvalitní a zintenzívni, má otec právo požiadať o jeho rozšírenie“.
Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor,
podľa ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznačí právo na úspech v konaní
pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04), dospel
pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napádanou časťou rozsudku krajského súdu
sp. zn. 11 CoP 70/2012 z 28. novembra 2012 a obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej
by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich
porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa vyplývajúcich
z čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.
Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;
deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe
zákona.
Podľa tvrdenia sťažovateľa „Všeobecné súdy konali v jednoznačnom rozpore
so záujmami mojej dcéry, a to predovšetkým s ohľadom na zabezpečenie jej zdravého
psychického vývinu. Tiež konali aj v rozpore s mojimi záujmami, keď mne ani dcére pri tak
zúženom styku sme nedostali žiadnu príležitosť rozvíjať slobodne náš rodičovský vzťah,
a tak naďalej prehlbovať existujúcu citovú väzbu.“.
Ústavný súd pri predbežnom preskúmavaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa
považoval za kľúčové východiská pre svoje rozhodnutie tieto skutočnosti:
Rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Či už rodičia žijú
v manželstve, alebo nie, predpokladá sa, že dieťa vychovávajú v zásade na základe
vzájomnej dohody a v záujme maloletého dieťaťa. Zákon o rodine úpravu výkonu
rodičovských práv a povinností v určitých špecifických situáciách rieši osobitne, čo čl. 41
ods. 4 ústavy (v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) nielen nevylučuje, ale to aj predpokladá.
Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských
práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1 a § 24 ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde
k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však
s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.
Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa už vysloveného
právneho názoru ústavného súdu (PL. ÚS 26/05) k obmedzeniu práv rodičov, ale práve
naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže
byť v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy.
Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že k porušeniu jeho základného práva
na ochranu jeho rodičovských práv vyplývajúceho z čl. 41 ods. 4 ústavy malo a mohlo dôjsť
len v príčinnej súvislosti s namietaným porušením jeho základného práva podľa čl. 46 ods.
1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje
na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže
byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 41 ods. 4 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy by bolo
teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov
vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05
alebo IV. ÚS 326/07). Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo
byť porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, v nadväznosti
na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 41 ods. 4
Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu došlo aj k porušeniu
jeho základného práva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy, a to v zásade na základe rovnakej
argumentácie a z rovnakých dôvodov ako vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy. Z uvedeného dôvodu možno závery, ktoré ústavný súd
formuloval vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 41 ods. 4 ústavy, v celom rozsahu
vzťahovať aj na namietané porušenie čl. 41 ods. 1 ústavy, a preto ich netreba opakovať,
resp. osobitne zdôvodňovať.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2013