Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 472/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť E. A., t. č. vo väzbe, zastúpeného Advokátskou kanceláriou

JUDr. K., JUDr. K. a spol., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M.

K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl.

50 ods. 3 a práv podľa a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice

I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. apríla 2013, ako aj

postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. apríla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2013

doručená sťažnosť E. A., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou

kanceláriou JUDr. K., JUDr. K. a spol., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. M. K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. apríla 2013 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z

29. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ a ďalší spoluobvinení sú väzobne

trestne stíhaní za skutok kvalifikovaný ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2

písm. c), h) v znení neskorších predpisov, pričom

vo väzbe sú z dôvodov uvedených v . V predmetnej

trestnej veci bola podaná 16. apríla 2013 obžaloba.

Okresný súd na neverejnom zasadnutí konanom 26. apríla 2013 napadnutým

uznesením zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň

neprijal ako náhradu väzby písomný sľub a ani túto nenahradil dohľadom probačného

a mediačného úradníka. Okresný súd taktiež rozhodol o tom, že sťažovateľ sa ponecháva

vo väzbe z dôvodov uvedených v .

Sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu okresného súdu zahlásil ihneď po jeho

vyhlásení sťažnosť, ktorú odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu písomným podaním

doručeným okresnému súdu 30. apríla 2013. Podanie bolo doručené do podateľne

okresného súdu osobne.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. apríla 2013 bola sťažnosť

sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu zamietnutá.

Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu, ktorý o jeho sťažnosti rozhodol

29. apríla 2013 bez toho, aby mal k dispozícii odôvodnenie sťažnosti proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu, došlo k neprípustnému zásahu do ním označených základných

práv podľa a práv podľa dohovoru. Sťažovateľ tvrdí, že v dôsledku toho, že krajský

súd o jeho sťažnosti rozhodol už 29. apríla 2013, mu „nebola poskytnutá reálna možnosť na

uplatnenie práva podania sťažnosti“, keďže „sťažnosť bolo v danom prípade možné podať

do 23.59 hod. dňa 29. 04. 2013“.

Vo vzťahu k postupu okresného súdu sťažovateľ namieta, že mu do „dnešného dňa

nebolo... ani jeho obhajcovi doručené uznesenie Okresného súdu Košice I, zo dňa 26. 04.

2013. Obhajoba obdržala iba zápisnicu z neverejného zasadnutia. Napriek tejto skutočnosti,

sťažovateľ zahlásil sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Košice I a túto bezodkladne aj

písomne odôvodnil, a to dňa 30. 04. 2013...“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Košice I svojim postupom a uznesením sp. zn. zo dňa

26. 04. 2013 a Krajský súd v Košiciach postupom a uznesením sp. zn. zo dňa

29. 04. 2013 porušili základné právo E. A. na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46

ods. 1 a v Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, základné právo na osobnú slobodu zaručené v

Slovenskej republiky a právo na obhajobu zaručené v Slovenskej

republiky a v čl. 6 ods. 3 písm. b), c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Uznesenie Okresného súdu Košice I, zo dňa 26. 04. 2013 a uznesenie

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 29. 04. 2013 zrušuje a vec vracia

na ďalšie konanie.

E. A. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur, ktoré sú Okresný súd

Košiciach I a Krajský súd v Košiciach povinní spoločne a nerozdielne mu vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

E. A. priznáva náhradu trov konania, ktoré sú Okresný súd Košiciach I a Krajský súd

v Košiciach povinní spoločne a nerozdielne mu zaplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a a práv podľa a a dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 26. apríla 2013, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. apríla 2013.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má mať

primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ

nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 26. apríla 2013, ako aj postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. apríla 2013

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru ústavný súd v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (napr. ), ako aj judikatúrou Európskeho súdu pre

ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Wilde et. al. v.

Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, ) poukazuje na to, že , ako aj

dohovoru obsahujú nielen základné hmotné, ale aj procesné atribúty práva na osobnú

slobodu, t. j. vrátane práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení, a preto na

konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o

osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia obsiahnuté v a

dohovoru.

Z uvedeného vyplýva, že princípy práva na spravodlivé súdne konanie pri

rozhodovaní o väzbe sú súčasťou (prípadne článku 5 dohovoru), ktorý je

v tomto zmysle vo vzťahu špeciality voči ustanoveniam , resp.

ods. 1 dohovoru, ktoré sa vzťahujú len na konanie vo veci samej, a teda na rozhodovanie

o väzobných veciach nie sú aplikovateľné.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že medzi

obsahom základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľ namieta, a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 26. apríla 2013 a ani postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. apríla 2013 neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti

sťažovateľa podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 50 ods. 3

a práv podľa a dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. apríla 2013

Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu a zároveň neprijal ako náhradu väzby písomný sľub a ani túto

nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka a tiež rozhodol o tom, že sa

sťažovateľ ponecháva vo väzbe, keďže dôvody väzby naďalej trvajú.

Sťažovateľ vo vzťahu k postupu okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

namieta, že mu (ani jeho obhajcovi) dosiaľ nedoručil písomné vyhotovenie

uznesenia z 26. apríla 2013. Zároveň sťažovateľ uviedol, že „Obhajoba obdržala iba

zápisnicu z neverejného zasadnutia.“.

Súčasťou príloh sťažnosti je aj zápisnica z neverejného zasadnutia okresného súdu

konaného 26. apríla 2013. Z tejto zápisnice je zrejmé, že jej súčasťou je aj kompletné znenie

vyhláseného napadnutého uznesenia vrátane jeho odôvodnenia. Okresný súd totiž ihneď po

vyhlásení svojho uznesenia ho aj do zápisnice odôvodnil, pričom odpis zápisnice bol

obhajcovi sťažovateľa odovzdaný priamo na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2013.

Sťažovateľ teda disponoval kompletným znením odôvodnenia namietaného uznesenia

okresného súdu a na tomto základe mohol uplatniť svoje procesné práva, predovšetkým

právo podať proti napadnutému uzneseniu sťažnosť (čo aj urobil).

Za uvedených okolností skutočnosť, že okresný súd nedoručil sťažovateľovi písomné

vyhotovenie svojho uznesenia z 26. apríla 2013, síce možno vyhodnotiť ako formálne

pochybenie v postupe okresného súdu, ale toto pochybenie z materiálneho hľadiska

nemohlo sťažovateľovi spôsobiť žiadnu ujmu na jeho právach garantovaných čl. 17 ods. 1

a a a dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti

pripomína, že vo svojej judikatúre štandardne uplatňuje zásadu priority materiálneho

prístupu k ochrane ústavnosti, resp. ochrane základných práv a slobôd (pozri napr.

, , , atď.).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že medzi

obsahom námietky sťažovateľa proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a obsahom základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 50 ods. 3

a práv podľa a dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. apríla 2013

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sťažnosť

sťažovateľa zahlásenú ihneď po vyhlásení napadnutého uznesenia okresného súdu

z 26. apríla 2013 do zápisnice o neverejnom zasadnutí, zamietol. Rovnako z obsahu

napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ svoju sťažnosť zahlásenú

do zápisnice 26. apríla 2013 do času rozhodovania krajského súdu bližšie písomne

neodôvodnil.

Kľúčová námietka sťažovateľa smerujúca proti postupu krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. je založená na tom, že krajský súd rozhodoval o jeho

sťažnosti už 29. apríla 2013, teda ani nie tri dni od vyhlásenia sťažnosťou napadnutého

uznesenia okresného súdu o ďalšom trvaní jeho väzby, bez toho, aby poznal sťažnostné

námietky sťažovateľa, ktoré sťažovateľ doručil okresnému súdu 30. apríla 2013, čo

spôsobilo, že mu „nebola poskytnutá reálna možnosť na uplatnenie práva podania

sťažnosti“.

Uplatňujúc aj pri posudzovaní tejto časti sťažnosti materiálny prístup k ochrane

základných práv a slobôd, sa ústavný súd oboznámil s obsahom písomného odôvodnenia

sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktoré bolo okresnému

súdu doručené 30. apríla 2013. Z obsahu tohto odôvodnenia vyplýva, že sťažovateľ v ňom

namieta tieto skutočnosti:

a) nehodnovernosť svedka N. P., ktorá nebola objektivizovaná žiadnymi ďalšími

dôkazmi, a ktorý je tzv. „kajúcnikom“, pričom na túto skutočnosť je nevyhnutné prihliadať

pri hodnotení jeho výpovede,

b) absencia dôkazu, ktorý by preukazoval obsah rozhovoru medzi ním a svedkom N.

P.,

c) nedôvodnosť jeho trestného stíhania, keďže v konaní nebol produkovaný jediný

dôkaz o tom, že skutok, z ktorého je obvinený, spáchal,

d) nepreukázanie obavy z jeho úteku, čo má za následok nedôvodnosť jeho väzby

podľa .

Zo zápisnice z neverejného zasadnutia okresného súdu konaného 26. apríla 2013

vyplýva, že sťažovateľ po porade so svojím obhajcom uviedol:

«V prvom rade trvám na svojej žiadosti o prepustenie z väzby podanej v marci 2013.

Z dôvodu uvádzam, že podľa ustanovenia súdnej praxe keď je dôvod väzby útekový a po

4 mesiacoch sa nepredloží žiaden iný dôvod by sa mal obvinený z väzby prepustiť. Zároveň

uvádzam, že po čase celého vyšetrovania prípadu nebol produkovaný jediný dôkaz o mojej

vine ako objednávateľovi z vraždy B. jediné tvrdenie N. P., že som sa mu bál 20. 04. 2011

v L. priznať z mojej účasti na B. vražde. Toto jeho tvrdenie však bolo vyvrátené mojim

trestným oznámením na neho, kde sme zistili, že P. 8 dní pred týmto našim rozhovorom

začal spolupracovať s úradom boja proti organizovanej kriminalite a je to pre mňa

nepochopiteľné prečo ma okamžite po tomto rozhovore neudal polícii, mal na to viac

príležitostí, napr. aj o tri mesiace neskôr keď priamo vypovedal v kauze B. a čo je

zarážajúce ani o rok neskôr v júli 2012 priamo pri výpovedi pre pánom Š., ktorý je vedúci

osobitného určenia na generálnej prokuratúre. P. ma ani nespomenul, že sa so mnou o

kauze B. vôbec bavil. Prvýkrát jeho priznanie alebo údajné priznanie spomenul až 17. 10.

2012 aj to 4 hodiny po mojom zadržaní. Výhovorky P. z jeho výpovede z 20. 03. 2013, že

náš rozhovor z L. bol spojení neskôr pri nejakých ďalších úkonoch je nezmysel, pretože ja

svoju výpoveď sa pripravoval takmer 1,5 roka. Na jednej strane opísal podrobne vraždu z

pred 12 rokov, na druhej strane si nepamätal náš rozhovor z L. z pred roka. Jeho výpoveď v

mojom priznaní slúžila iba na to, aby pracovníci Úboku pri absencii dôkazov proti mojej

osobe si urobili akúsi „barvičku“, aby ma vôbec vzali do väzby. Opakujem, som ochotný

podrobiť sa výsluchu na detektore lži ako som to povedal pred 6 mesiacmi.»

V rámci záverečných návrhov obhajca obvinených JUDr. J. S. na neverejnom

zasadnutí okresného súdu konanom 26. apríla 2013 uviedol:

«Vážený senát, predsedníčka senátu, tento prípade je samotný výnimočný a myslím

si, že tu netreba hovoriť ani o nejakých výnimočných výnimkách. Celé trestné stíhanie

obidvoch obžalovaných je založené na výpovedi jedného svedka, jedného jediného svedka

kajúcneho svedka by som povedal doslova N. P. Musím povedať, že tento svedok bol vo

svojom doterajšom živote nespočetne krát vypočúvaný v iných trestných veciach a bol

niekoľko krát psychologicky vyšetrený a boli urobené niekoľko znalecké posudky v odbore

psychológia a psychiatria a s poľutovaním musím konštatovať že ani v jednej veci kde bol

vypočúvaný sa mu nikdy nič neverilo. Aj znalecké posudky, ktoré boli vykonané boli

jednoznačne negatívne pokiaľ s týka jeho osoby a vieryhodnosti jeho výpovedí. Teraz sa stal

zázrak. Tento človek hovorí všetko pravdu a také sú aj závery znaleckého posudku. Možno,

že dôvody väzby v čase keď bol prvýkrát vzatí do väzby boli, vzhľadom na počiatočnosť

trestného konania aj obhajoba bolo toho názoru, že takéto prípady sa riešia väzobne, ale

položme si otázku, čo prinieslo dokazovanie, ktoré bolo vykonané v prípravnom konaní na

obdobie viac ako pol roka. Jednoducho nič a spochybnilo dôvodnosť trestného stíhania

u oboch obžalovaných. Je konečne na čase, aby sa aj súdy začali zaoberať tzv. kajúcnymi

svedkami spoluobžalovanými alebo spolupáchateľmi, ktorí za usvedčujúce výpovede

dostávajú nedôvodné amnestie“ od orgánov v prípravnom konaní . od vyšetrovateľa a od

prokuratúry, neviem kto takéto práva dal informátorovi. Pretože svedkovia N. P. a ďalší,

ktorých nebudem menovať, lebo v tejto veci nevystupujú sú zločinci, ktorí spáchali tak

závažnú trestnú činnosť, že nič im nemôže pomôcť len táto spolupráca, ktorej sme svedkami

v tejto trestnej veci. Mňa osobne ako advokáta, ako právnika a ako občana tejto republiky

strašne mrzí, keď si prečítam obžalobu takú akú podal prokurátor v tejto trestnej veci.

Poviem to priamo, v živote som sa nestretol s takouto obžalobou, kde prokurátor zakladá

trestnú činnosť na nejakej pravdepodobnosti, to je čosi nehorázne. Presvedčil ma to tom

prokurátor, že vôbec nevie ako chodí návšteva vo väzniciach, musím to povedať na plné

hrdlo, aby bol každý v obraze ako prebiehali návštevy vo väzniciach keď bola spáchaná

vražda B. Obžalovaný E. A. bol vo vyšetrovacej väzbe a okrem iného mal dôvody väzby

podľa § 67 ods. 1 písm. b). vo väznici v tom čase vôbec neboli telefóny len sa prekrikoval

cez sklá, kde sú diery, bol by som rád a myslím si, že prokurátor to bude vedieť na HP že by

len čo i len teoreticky bolo možné, keď obžalovaný cez toto sklo za prítomnosti dvoch

príslušníkov za ním ktorí boli tam prítomný z dôvody väzby podľa b mal prekričať na plné

hrdlo svojmu bratovi aby zabezpečil obžalobu tak ako je napísaná v obžalobe. Pretože toto

je najpravdepodobnejší dôvod podľa obžaloby a iné dôkazy neexistujú. Mám taký dojem, že

prokurátor sa nad touto otázkou ani nezamysleli. My hovoríme o dôvodnosti trestného

stíhania. Na základe jednej výpovedi absolútne nelogickej a nenormálnej by som povedal.

Určite berieme túto výpoveď za vieryhodnú a zamyslime nad tým, kde sa mal obž. A. mal

priznať P., že mal mať podiel na tejto vražde. Z hľadiska dokazovania je to veľmi závažná a

významná okolnosť, ktorú sa nikto nezaoberal mám na mysli prípadné konanie. Vo väznici

v L., kde je namontovaná „hláska“, to slovo znamená, že tá miestnosť je odpočúvaná a je

tam aj kamera, nech sa páči, nech predložia dôkaz, že existuje nejaký záznam, nejaký

filmový záber alebo ako to nazvať a keď dačo také existuje, súhlasíme s tým všetkým čo tu je

napísané. Na záver dôvody väzby vážená predsedkyňa, vážený súd, jediný argument, jediný

dôvod neexistuje, že by títo dvaja obžalovaný A. a F. akýmkoľvek spôsobom čo i len

najmenším náznakom dali najavo, že chcú kdesi ujsť alebo sa skrývať alebo nejakým

spôsobom zmariť priebeh tohto konania, pretože mali na to dosť času a dosť priestoru.

Jednoducho výnimočnosť tohto prípadu spočíva v absolútnej nezákonnosti. Len pre

ilustráciu chcem uviesť, že je akási móda v našom trestnom práve objasňovať trestnú

činnosť na základe výpovede takýchto kajúcnikov. Je to len otázka času, kedy musia naše

súdy urobiť totálny poriadok, ja už teraz pani sudkyňa vám nadiktujem štyri rozhodnutia

európskeho súdneho zboru v ktorých sa jednoznačne hovorí, že postih týchto svedkov

spoluobžalovaných, spoluobvinených nesmie byť nevymeraný skutkom, ktorých sa dopustili.

Lenže my u nás už nehovoríme o neprimeranosti, lebo mi týmto ľuďom dávame totálnu

amnestiu, oni nedostanú nijaké tresty, keď tu budem menovať veci, ktorých teraz

zastupujeme tu nejde len o P., ktorý sa záchranu od doživotného trestu, tu ide aj o svedka P.

T., ktorý spáchal jeden z najzávažnejších trestov, ktorí strieľal na decko a na ženu, a žije a

je vonku, ďalší svedok Č., chodí si po slobode, tak isto spáchal najzávažnejšie trestné činy a

sa smeje z toho. Robí z toho šou. Odsúdený je jeden a ďalších 5 – 6 vrahov chodia po

slobode. Keď tomu niekto hovorí zákonnosť aspoň ja sa od toho totálne dištancujem, lebo

toto je hanba. Ešte vám nadiktujem súdne rozhodnutie: Atanasov, verzus Bulharsko z 3. 3.

2009, č. , Kornelis verzus Holandsko 25. 5. 2004 č. 994/03, Lorse verzus

Holandsko z 27. 01. 2004 č. 44.484/98 a Verhoem verzus Holandsko z 27. 01. 2004 č.

. Rozhodnutie nechám na zvážení súdu.»

Na citované vystúpenie obhajcu JUDr. J. S. nadviazal sťažovateľ, keď uviedol:

«K téme, ktorý hovoril môj obhajca JUDr. S. len dodávam, že hlavný argument, o ktorom sa

tento prípad točí je osoba B. Zatiaľ tu nikto nepoukázal na to, že B. už pred svojou smrťou

vypovedal na súde v Prešove asi 4 mesiace pred svojim zmiznutím, vypovedal na návrh

prokuratúry a poškodenú prokuratúrou a aj nami bol absolútne vylúčený ako svedok tohto

prípadu zhodenia Z. z mosta a aj ako podozrivý. Je to totálne nelogické po jeho výpovedi o

pol roka z neho len urobili svedka takým naivným spôsobom, že sa pošle dajaký naivný list

o jeho účasti na tomto čine. Keďže P. uvádza viackrát, že B. mal byť vybratý ako vhodný

svedok k tomu dodávam, že B. bol ten najhorší možný svedok, ktorý by sa mohol objaviť v

kauze Z. Zároveň uvádzam, že osoba môjho komplica V. D. v celom tomto konaní nebola

vôbec vypočutá, pričom keď vychádzame zo zásady Qui bono v koho prospech by sa patrilo

už len zo slušnosti tohto D. vypočuť, pretože tak ako mala „pomôcť“ list B. mne, tak mal

pomôcť aj D. Argumenty obžaloby v tomto smere sú absolútne smiešne a nelogické. To je

všetko.»

V rámci záverečných návrhov na neverejnom zasadnutí okresného súdu konanom

26. apríla 2013 vystúpil aj ďalší obhajca sťažovateľa JUDr. M. K., ktorý uviedol:

„Vážený senát, v plnom rozsahu trváme na podanej žiadosti o prepustenie z väzby na

slobodu zo dňa 28. 03. 2013 a na margo tu už prehlásením vyjadrením chcem veľmi stručne

poukázať na to, že dôvody väzby u môjho mandanta reálne neexistujú. V súvislosti

s materiálnou podmienkou väzby tj. S existenciou dôvodnej obavy z naplnenia dôvodu

útekovej väzby si dovoľujem uviesť niekoľkých zásadných skutočností. Existenciou dôvodnej

obavy vyplývajúcej z konania obvineného sa majú na mysli také skutočnosti, ktoré reálne

odôvodňujú takúto obavu. V danom prípade pri vzatí do väzby môjho mandanta existovali

úradné záznamy, ktoré hovorili o tom, že tento sa nezdržiaval na adrese trvalého bydliska,

nemá iné stále bydlisko na území Slovenskej republiky a v poslednom období sa zdržiaval

na neznámej adrese v Maďarskej republike. Obhajoba len bezprostredne na to reagovala

oznámením, že klient sa zdržiaval sporadicky na adrese... v... a zdržiaval sa tam v byte

svojho otca, ktorý bol nadobudnutý kúpou v predchádzajúcom období. Na základe toho

sudca pre prípravné konanie správne konštatoval, že dôvod útekovej väzby reálne

neexistoval a prepusti môjho mandanta z vyšetrovacej väzby. Z judikatúry najvyššieho súdu

vyplýva že konkrétne skutočnosti a to zákonné podmienky odôvodňujúce väzby obvineného

musia byť preukázané jednak pri vzatí obvineného do väzby, resp. musia pretrvávať aj

počas celej väzby. Podľa názoru obhajoby v prípade obvineného E. A. takéto dôvody reálne

neexistovali a ani neexistujú. Z týchto dôvodov preto žiadam, aby bol prepustený z

vyšetrovacej väzby na slobodu. Ďakujem.“

Na účely objektívneho posúdenia sťažnosti si ústavný súd zabezpečil žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 28. marca 2013 a po preskúmaní jej obsahu

v konfrontácii s citovanými vystúpeniami sťažovateľa a jeho obhajcov na neverejnom

zasadnutí okresného súdu konanom 26. apríla 2013 a obsahom písomného odôvodnenia

sťažnosti sťažovateľa z 30. apríla 2013 smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného

súdu z 26. apríla 2013 konštatoval, že ich obsah je v zásade identický, t. j. obsah

argumentácie sťažovateľa a jeho obhajcov spochybňujúcej ďalšie trvanie jeho väzby

predloženej v konaní pred okresným súdom a v konaní o jeho sťažnosti pred krajským

súdom bol v podstate rovnaký a smeroval k spochybneniu splnenia materiálnych podmienok

väzby sťažovateľa.

Z uvedeného vyplýva, že aj keď krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu nemal k dispozícii jej písomné odôvodnenie,

ktoré bolo okresnému súdu doručené až 30. apríla 2013, mal pri svojom rozhodovaní

k dispozícii všetky argumenty, ktoré v ňom boli (následne) uvedené, keďže súčasťou spisu

okresného súdu bola jednak žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

z 28. marca 2013, ako aj zápisnica z neverejného zasadnutia okresného súdu konaného

26. apríla 2013, t. j. musel sa vysporiadať so všetkými argumentmi, ktoré boli následne

premietnuté do písomného odôvodnenia jeho sťažnosti doručenej 30. apríla 2013. Toto

zistenie je pre ústavný súd kľúčové z hľadiska uplatňovania materiálneho prístupu

k ochrane základných práv a slobôd a posudzovania tejto časti sťažnosti sťažovateľa.

Ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia

uznesenia okresného súdu sp. zn. z 26. apríla 2013, v ktorom sa okrem iného

uvádza:

„... Na základe vyššie uvedených skutočností, po dôslednom preskúmaní spisového

materiálu v predmetnej trestnej veci dospel okresný súd k záveru, že u obvinených E. A. a Š.

F. naďalej pretrvávajú dôvody väzby uvedené v Obvinení E. A.

je naďalej dôvodne podozriví pre trestný čin vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. b), § 219 ods.

1, ods. 2 písm. c), h) Tr. zákona a obv. Š. F. v bode 1 obžaloby z trestného činu vraždy

podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. h) Tr. zákona a v bode 2 obžaloby z trestného

činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zákona, pričom táto dôvodnosť

podozrenia vyplýva priamo z výpovede chráneného svedka, ktorého výpoveď bola

objektivizovaná pri previerkach jeho výpovedi a následných prehliadkach pozemkov,

obhliadkach miest nálezov telesných pozostatkov ľudských tiel, pričom znaleckým skúmaním

odvetvie kriminalistickej biológie a genetickej analýzy sa preukázalo, že predmetné

pozostatky patrili nebohým J. B. a I. S. Nepriamo dôvodnosť podozrenia vyplýva z výpovede

svedkov M. Č., Z. B., P. T. a J. P. (vo vzťahu k usmrteniu J. B.). O dôvodnosti trestného

stíhania obvineného Š. F. nasvedčujú najmä K. K. a J. H., nakoľko vypovedali o

bezprostrednom stretnutí menovaného s I. S. v krátkej časovej súvislosti pred jeho

nezvestnosťou.

V predmetnej trestnej veci sa žiada tiež poukázať na vo veci zabezpečené listinné

dôkazy, list adresovaný J. B. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, znalecké posudky (z

odvetvia ručného písma, z odvetvia psychológie) a doličný predmet – kovové putá.

Podľa , obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak

doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí

vysoký trest.

Podľa , , ak je daný dôvod väzby podľa

písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať

obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak

b) obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej

činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia ktoré sa mu uložia, a súd alebo

v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na osobu

obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a príjme ho, alebo

c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípade možno účel

väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

Podľa , tretia veta , ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť

závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) – c) alebo e), alebo

obvinený bol vzatý do väzby podľa ods. 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebo sľub

prijať alebo uložiť dohľad len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.

Hrozba vysokým trestom zakladá existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. a) len vtedy, ak je vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu odôvodnený

predpoklad, že obvinenému hrozí uloženie trestu odňatia slobody vo výške najmenej

8 rokov.

Na oboch obvinených na podklade doposiaľ zhromaždených dôkazov bola podaná

obžaloba pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. h) Tr. zákona (E. A.),

podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. h), c) Tr. zákona (Š. F.), za ktorý hrozí uloženie trestu

odňatia slobody vo výmere 12–15 rokov, resp. uloženie výnimočného trestu (trest odňatia

slobody vo výmere 15-25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie) čo podľa § 11 ods.

3 Tr. zákona, Tr. zák. je treba považovať za obzvlášť závažný zločin.

Podozrenie zo spáchania (už v súčasnosti žalovaných) skutkov tak ako je to vyššie

uvedené pretrváva v nezmenenej podobe a zodpovedá štádiu trestného konania, v ktorom

bola na oboch obvinených podaná obžaloba.

Vykonané dokazovanie a na jeho základe prechod do fázy súdneho konania po

podaní obžaloby neznamená uznanie viny, ale umožnenie súdu rozhodnúť o nej, ak

podozrenie vedúce ku vzneseniu obvinenia nebolo rozptýlené v prípravnom konaní.

Pokiaľ ide o väzobné dôvody u obvinených E. A., Š. F. bola konštatovaná obava z

úteku, resp. z vyhýbania sa trestnému konaniu ( ) právoplatným

rozhodnutím o ich vzatí do väzby.

Čo sa týka dôvodov väzby podľa tieto ostávajú

nezmenené tým, že obom obvineným v prípade uznania viny hrozia vysoké tresty 12 – 15

rokov alebo výnimočný trest odňatia slobody, pričom u obvineného E. A. ďalšou

skutočnosťou, ktorá odôvodňuje dôvod útekovej väzby je to, že na adrese trvalého

bydliska... v... sa nezdržiava, nemá stále bydlisko na území Slovenskej republiky a po

prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, resp. čase predchádzajúcom jeho zadržaniu sa

zdržiaval na neznámej adrese v meste N. v Maďarskej republike (č. l. 923 vyšetrovacieho

spisu). Pokiaľ uvádzal skutočnosti, že sa nachádza na adrese..., N. táto skutočnosť nebola

orgánom činným v trestnom konaní, resp. súdu známa do času jeho vzatia do väzby, resp.

ani v čase jeho vzatia do väzby, nakoľko túto skutočnosť neuviedol ani pred sudcom pre

prípravné konanie, ale len v rámci odôvodnenia sťažnosti proti uzneseniu

zo dňa 19. 10. 2012.

Keďže konanie vstupuje do svojej vyššej fázy po podaní obžaloby s kvalifikáciou

zodpovedajúcej kategóriu obzvlášť závažný zločin, obava z úteku, resp. vyhýbania sa

trestnému stíhaniu nemá ako pominúť (naopak v súvislosti s priblížením sa možnému trestu

v prípade odsúdenia sa stáva reálnejšou).

Pokiaľ ide o otázku náhrady väzby zákonom ustanovenou a obvineným navrhnutými

zárukami tu platí opätovne to isté ako v prípade rozhodovania vo veci zo dňa

17. 01. 2013. Ustanovenie sa viaže pri stíhaní pre obzvlášť závažný

zločin s možnosťou nahradiť väzbu spôsobmi uvedenými v ods. 1 tohto ustanovenia na

podmienku mimoriadnych okolností prípadu. Takéto okolnosti v prejednávanej veci

prítomné nie sú. Nemôžu to byť ani 12 ročný trest, ktorý vykonal v inej trestnej veci a ani

výpoveď P., ktorá je motivovaná tým, aby sa vyhol odsúdeniu v iných závažných kauzách,

ktoré sa vedú proti jeho osobe na inom súde.

Vzhľadom na osobu obvineného E. A., v minulosti opakovane odsúdený za násilnú

trestnú činnosť a s poukazom na plánovanosť, organizovanosť a sofistikovanosť spáchania

trestného činu, ktorý sa kladie za vinu, t. j. charakter trestnej činnosti súd konštatuje

neexistenciu výnimočných okolností prípadu. Preto ponúknutým návrhom na náhradu väzby

nevyhovel, keďže na to neexistujú zákonné podmienky.“

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem

iného uvádza:

„... Konkrétne skutočnosti, o ktoré prvostupňový súd oprel svoje rozhodnutie výstižne

a obsažným spôsobom rozviedol v napadnutom uznesení (uznesenie okresného súdu

z 26. apríla 2013, pozn.).

Krajský súd má taktiež za to, že doteraz vykonané dokazovanie v predmetnej trestnej

veci nevyvrátilo podozrenie zo spáchania stíhanej trestnej činnosti obvineným, a teda toto

naďalej pretrváva v miere dostatočnej na jeho väzobné stíhanie, pri súčasnej existencii

dôvodov útekovej väzby.

... Za skutočnosti preukazujúce dôvodnosť obavy, že v prípade prepustenia na

slobodu by obvinený E. A. mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu,

a teda zakladajúce dôvod väzby podľa vyššie citovaného ustanovenia zákona, okresný súd

správne vyhodnotil tú skutočnosť, že obvinený E. A. na adrese trvalého bydliska sa

nezdržiava, nemá stále bydlisko na území Slovenskej republiky, v čase predchádzajúcom

jeho zadržaniu sa zdržiaval na neznámej adrese v meste N. v Maďarskej republike. Navyše,

obvinenému E. A. v prípade uznania viny hrozí vysoký trest 12 – 15 rokov, prípadne

výnimočný trest odňatia slobody.“

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd v prvom rade konštatuje, že aj po

zohľadnení požiadavky rozhodovať o väzobných veciach prednostne a urýchlene sa krajský

súd dopustil procesného pochybenia, keď rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu skôr, ako sťažovateľovi, resp. jeho obhajcom

uplynula lehota na predloženie písomného odôvodnenia sťažnosti. Toto pochybenie

krajského súdu ale v konečnom dôsledku nemohlo mať z materiálneho hľadiska za následok

neprípustný zásah do garantovaných práv sťažovateľa, keďže v písomnom

odôvodnení tejto sťažnosti nebola obsiahnutá žiadna skutočnosť, ktorá nebola krajskému

súdu známa z obsahu príslušného spisu a ktorá by mohla prípadne založiť relevantné

dôvody na iné rozhodnutie o jeho sťažnosti, t. j. uvedené procesné pochybenie krajského

súdu v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemalo (nenadobudlo) ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávnu intenzitu (porovnaj k tomu napr. rozhodnutia vo veciach

vedených pod sp. zn. a sp. zn. ).

Z hľadiska materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti je pre ústavný súd

rozhodujúce zistenie, že okresný súd a následne krajský súd sa v napadnutých uzneseniach

ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom vysporiadali s kľúčovou argumentáciou

sťažovateľa smerujúcou k spochybneniu ďalšieho trvania jeho väzby, keďže (ako vyplýva

z citovaného) dostatočne popísali i vyhodnotili zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že

skutok, pre ktorý bolo proti sťažovateľovi začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky

trestného činu a existuje dôvodné podozrenie založené na konkrétnych okolnostiach, že

tento skutok spáchal sťažovateľ, ako aj skutočnosti zakladajúce dôvody na ďalšie trvanie

jeho väzby.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti sťažovateľa podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013