Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 476/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. E., K., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. K., K., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Košiciach č. k. -198 z 25. apríla 2012 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. E. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2013

doručená sťažnosť Ing. P. E., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z.

K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu i inú právnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -198 z 25. apríla 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. marca

2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ si uplatnil

návrhom podaným Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) nárok na zaplatenie

sumy 999,59 € s príslušenstvom voči odporkyni z titulu poskytnutia náhrady za náklady

spojené s užívaním rodinného domu uhrádzané sťažovateľom.

Okresný súd rozsudkom č. k. -154 zo 14. septembra 2010 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) zastavil konanie v časti o zaplatenie 38,64 € z dôvodu

späťvzatia návrhu a v prevyšujúcej časti o zaplatenie 960,94 € s príslušenstvom zamietol

návrh sťažovateľa, zároveň sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania odporkyni v sume

501,60 €.

Na odvolanie sťažovateľa krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok

okresného súdu (v odvolaním napadnutej časti, t. j. vo výroku o zamietnutí návrhu a výroku

o trovách konania).

Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom najvyšší súd

rozhodol napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že okresný súd «Svoj rozsudok odôvodnil na str. 9

rozsudku v ods. 4 matematickým výpočtom: 3.190,73-722,03-4,81=1.526,96. Správny

matematický výpočet: 3.190,73-722,03-4,81=2,463,89.

Jedná sa o základný matematický výpočet, od ktorého sa odvíja meritórne

rozhodnutie vo veci, nakoľko takto súd ustaľoval, že navrhovateľ vynaložil náklady

na bývanie celkom vo výške 3.190,73 Eur, od ktorých odpočítal preplatky vo výške

722,03 Eur a 4.81 Eur, kde výsledok 1.526,96 (správne má byť 2.463,89 Eur!) potom bol

základom pre ďalšie výpočty súdu, a teda zisťovanie, či žalovaná je alebo nie je dlžná

žalobcovi na platbách spojených s bývaním. Taktiež nesprávne použil vlastnú úvahu

o možnosti vzájomného započítania záväzkov a pohľadávok, kde zvážil, že započítať možno

výlučne len pohľadávky, ktoré nie sú ku dňu započítacieho prejavu premlčané a mimo svoju

úvahu ponechal dikciu ust. § 580 Obč. zákonníka, ktorý relevantne upravuje postup

započítania a z ktorého je zrejmé, že pohľadávky pre možnosť zápočtu museli byť

nepremlčané v čase ich stretu a nie v čase urobenia prejavu vôle smerujúceho

k započítaniu.

Ďalej na str. 9 v odseku 6 odôvodnenia prvostupňového rozsudku je uvedené, že

žalobca si uplatnil žalobou sumu 3.190,73 Eur, kde takúto sumu žalobca ani v žalobe, ani

v písomnom podaní, ani ústne na pojednávaní si voči žalobkyni nikdy neuplatnil.

K takejto sume mohol dospieť prvostupňový súd výlučne len v dôsledku úvodnej

matematickej chyby, ktorá spôsobila takúto úvahu súdu a v konečnom dôsledku viedla súd

k výroku rozsudku...

Nakoľko celé odôvodnenie prvostupňového rozsudku nekorešponduje so základnou

zásadou práva na spravodlivé súdne konanie pre svoju nezrozumiteľnosť, ale aj nesprávne

úvahy a následne nesprávny výklad právnych noriem, podal sťažovateľ odvolanie

na Krajský súd v Košiciach, kde poukázal o. i. na matematické chyby, ktoré viedli

k nesprávnemu meritórnemu rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ako aj poukázal na neprávnu

interpretáciu právnych noriem.

Krajský súd v Košiciach svojim Rozsudkom... zo dňa 25. 4. 2012 potvrdil rozhodnutia

prvostupňového súdu s tým, že nespochybnil jednak nesprávny výklad právnej normy

ohľadne započítania, avšak vo svojom rozhodnutí nie len že prevzal nesprávne matematické

výpočty ako základ pre posúdenie nároku žalobcu, ale aj vlastnými výpočtami preukazoval

„v zásade správny výsledok“, keď už tieto výpočty delil nie na polovicu medzi účastníkov

konania, ale dospel k štvrtinám ako deliteľom vo vzťahu plnenia žalovanej, kde ničím

neodôvodnil povinnosť maloletých detí prečo a ako sa majú podieľať na plnení úhrad za

užívanie bytu v zmysle ust. a prečo potom nebola v takejto výške aj povinnosť

plnenia na strane žalobcu, t. j. len vo výške ¼, kde potom sa mal vysporiadať aj s otázkou,

prečo majú maloleté deti povinnosť prispievať a akou formou na úhradu nákladov

spojených s bývaním a ako sa obohatili. Taktiež pokiaľ matka, ktorej boli deti zverené

do výchovy a opatery či je povinná uhrádzať tieto náklady o. i. aj z prijímaného výživného

a teda prečo žalobca ako otec má povinnosť prispievať výškou ½ na náklady spojené

s bývaním a matka len ¼ z výšky nákladov, prípadne z akého dôvodu bol žalobca povinný

plniť vo väčšom rozsahu ako žalovaná.

Rozsudok Krajského súdu je takto vo svojom odôvodnení nezrozumiteľný,

neudržateľný pre výklad právnych noriem...

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ podal voči tomuto rozhodnutiu dovolanie na NS SR,

ktorý Uznesením... zo dňa 27. 3. 2013 odmietol dovolanie sťažovateľa s odôvodnením, že:

„Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení

veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/

v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa

a nasl. “...

Sťažovateľ má zato, že riadne odôvodnil svoje dovolanie uvedením ust. § 237 písm. f

, a , poukázal na ust. , a ďalšie

uvedené v dovolaní, ako aj na rozhodnutie ÚS SR...

Podľa do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj

právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,

ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku SR. Súčasne má každý právo na to, aby

sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.

Ust. umožňuje účastníkovi konania podať dovolanie, ak mu bola

postupom súdu odňatá možnosť konať. (právo na spravodlivé súdne konanie, obsahom

ktorého je aj zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia, zákonná aplikácia právnej normy, kde

žalobca poukazuje na znenie ust. ) Podľa ust. Obč. zák.:

Ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú

započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav

smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na

započítanie.

Z dikcie tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva (nakoniec potvrdené ustálenou

judikatúrou, právnou praxou, a inými..), že pokiaľ pohľadávky, ktoré sú predmetom

započítacieho prejavu osoby vykonávajúcej úkon započítania nie sú premlčané voči

pohľadávkam voči ktorým sa tento úkon vykonáva v čase, kedy sa stretli tieto pohľadávky

a boli splatné je tieto možné jednostranne započítať. Nie je rozhodujúce, či v čase urobenia

úkonu – započítacieho prejavu – už sú tieto pohľadávky premlčané, rozhodný je čas stretu

týchto pohľadávok, kde v dobe ich splatnosti nemôžu byť premlčané.

Súdy však nesprávne aplikovali ust. § 580 Obč. zák., pokiaľ sa odvolávajú len na

ustanovenie odseku 2 citovaného § 580, kde je upravené započítanie pohľadávok proti

ktorým nemožno jednostranným prejavom vykonať započítanie t. j. také, ktoré sú premlčané

už v okamihu, kedy sa pohľadávky stretli.

Ust. / umožňuje Dovolanie odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237; (sťažovateľ splnil)

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, (sťažovateľ sa dovolával tohto práva, kde chybný matematický výpočet v základe

prejednávanej veci vyvolal meritórne rozhodnutie súdu)

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (sťažovateľ

poukazoval na skutočnosť, že súd nemohol v rámci kompenzačnej námietky žalovanej

do nákladov spojených s užívaním nehnuteľnosti spojených s dodávkou médií a ostatných

služieb a dane z nehnuteľností pojať aj náklady vyčíslené žalovanou týkajúce sa majetku

patriaceho do BSM, kde tieto aj boli zohľadnené v dohode účastníkov o vyporiadaní BSM

nesprávna interpretácia právnej normy § 580 Obč. zák.)

Sťažovateľ má zato, že jeho ústavné právo podľa SR a ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom konajúcich súdov

porušené. Má zato, že Najvyššiemu súdu SR nič nebránilo konať a rozhodnúť o jeho

dovolaní...».

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa zaručené podľa SR a

Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé

prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom rozhodnutím Najvyššieho súdu, ako aj

rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach porušené bolo.

Ústavný súd zrušuje rozhodnutie NS SR č. zo dňa 27. 3. 2013, a vec

vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur.

NS SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania – právneho zastúpenia

vo výške 118,52 Eur...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami,

ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým

bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudok okresného súdu, a uznesením najvyššieho

súdu, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu

ako neprípustné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd dospel k nesprávnym záverom pri posúdení

prípustnosti dovolania.

Zo sťažnostných námietok vyplýva, že sťažovateľ dôsledne nerozlišuje medzi

dôvodmi prípustnosti dovolania podľa (ďalej len

„OSP“) a dovolacími dôvodmi podľa , najmä pokiaľ ide o dovolacie

dôvody podľa a , ktorými sa podľa sťažovateľa najvyšší súd

nedôvodne nezaoberal.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že zo vzťahujúcej sa právnej úpravy

jednoznačne vyplýva, že jedine danosť vád konania označených v mohla založiť

prípustnosť dovolania voči potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu.

Za stavu, keď najvyšší súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky prípustnosti

dovolania podľa , posudzovanie ďalších sťažovateľom uvádzaných námietok,

t. j. že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci [dovolací dôvod podľa ] a rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci [dovolací dôvod podľa ],

bolo vylúčené z prieskumnej právomoci najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľa.

Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. námietku inej

vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ako dovolacích

dôvodov podľa a vznesených sťažovateľom, tieto síce

dovolanie odôvodňujú, ale samy osebe jeho prípustnosť nezakladajú.

Najvyšší súd v posudzovanom prípade preto postupoval ústavne konformne, keď sa

nezaoberal označenými dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorých prieskum ako

dovolacích dôvodov podľa a je možný, len ak je dovolanie

prípustné.

Rovnako najvyšší súd postupoval a rozhodol ústavne konformne, keď označené

dovolacie námietky sťažovateľa nevyhodnotil ako vadu konania podľa ),

t. j. odňatie možnosti konať pred súdom.

Najvyšší súd sa podrobne a dôsledne vysporiadal aj so sťažovateľom namietaným

nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského súdu, ktoré podľa sťažovateľa malo

zakladať existenciu vady konania podľa ), t. j. odňatie možnosti konať

pred súdom. Najvyšší súd v súlade s ustálenou judikatúrou správne ustálil, že nedostatočné

odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku môže zakladať vadu konania podľa § 237

písm. f) , avšak po prieskume dôvodov rozsudku krajského súdu takúto vadu nezistil.

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočným spôsobom vysporiadal

so všetkými námietkami sťažovateľa v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti

dovolania (bez toho, aby posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov

krajského súdu).

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne,

práve naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov na neprípustnosť sťažovateľom

podaného dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu.

Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným.

Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku krajského súdu namieta nesprávne skutkové

závery (vyplývajúce z nesprávneho matematického prepočtu súm rozhodných pre posúdenie

nárokov sťažovateľa), nesprávne právne závery (spočívajúce v nesprávnej aplikácii § 580

), ako aj jeho nedostatočné odôvodnenie.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského

súdu, uvedenú sťažnostnú námietku vyčerpávajúcim spôsobom preskúmal najvyšší súd

v rámci dovolacieho konania a s jeho závermi sa ústavný súd v celom rozsahu stotožnil.

Dôvody rozsudku krajského súdu zhrnul najvyšší súd v napadnutom uznesení takto:

„Odvolací súd nezistil ani jeden zo žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov podľa

, a Keďže súd prvého stupňa nárok žalobcu za vydanie

bezdôvodného obohatenia posudzoval podľa § 451 ods. 1, 2 a § 458 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, odvolací súd účastníkov upozornil i na možné použitie § 454 Občianskeho

zákonníka. Uviedol, že podľa bezdôvodne sa obohatil aj ten,

za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. Predpokladom vzniku zodpovednosti

z bezdôvodného obohatenia v zmysle tohto zákonného ustanovenia je na jednej strane

existencia právnej povinnosti (zákonnej alebo zmluvnej) na plnenie u toho, za koho sa

plnilo a na druhej strane neexistencia takejto povinnosti u toho, kto v skutočnosti plnil.

Konštatoval, že za obohateného treba považovať toho, za koho sa plnilo, nie toho, komu sa

plnenie poskytlo. Ide napríklad aj o prípad platenia úhrad a nákladov za užívanie domu iba

jedným z rozvedených manželov, hoci dom užívajú aj po rozvode spoločne obaja bývalí

manželia, ako je tomu v predmetnej veci. Úhrady a náklady za plnenia poskytované

s užívaním rodinného domu je povinný platiť jeho užívateľ (vlastník či nájomca); ak právo

užívania (nájmu) patrí viacerým osobám a nejde o spoločné užívanie domu manželmi, je

každá z nich (pokiaľ nebolo dohodnuté inak) povinná platiť na ňu pripadajúci podiel

úhrady. Ak žalobca po rozvode, avšak v čase, keď ešte obaja účastníci nemali vyporiadané

bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a dom zároveň spoločne užívali, platil celú úhradu

za užívanie domu, plnil za žalovanú, čo mala žalovaná plniť sama, takže žalovanej mohlo

vzniknúť bezdôvodné obohatenie v zmysle ustanovenia .

Rozsah vydania bezdôvodného obohatenia je vymedzený v ustanovení § 458 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého sa musí vydať všetko, čo bolo bezdôvodným obohatením

nadobudnuté. V prípade náhrady nákladov za užívanie rodinného domu rozsah vydania

predstavuje podiel úhrady pripadajúci na žalovanú. Poukázal na skutočnosť,

že v predmetnom prípade okrem účastníkov bývali v dome ich deti – Lucia,

nar. 7. septembra 1993 a Petra, nar. 9. januára 1996, ktoré boli zverené na čas po rozvode

manželstva do výchovy žalovanej a žalobca bol zaviazaný platiť na ne výživné. Z tohto

dôvodu bolo podľa názoru odvolacieho súdu potrebné náklady spojené s užívaním

(a prevádzkou) rodinného domu deliť počtom osôb bývajúcich v dome s odôvodnením, že

tieto patria svojim obsahom a charakterom do kategórie inštitútu vyživovacej povinnosti

voči deťom, na ktorej sú povinní podieľať sa obaja rodičia – účastníci. Odvolací súd mal za

to, že náklady uhradené žalobcom za obdobie od septembra do mája 2007 sú premlčané,

ako to správne vyhodnotil súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, a to vzhľadom

na námietku premlčania vznesenú žalovanou. Za obdobie od júna 2007 do júna 2008

zaplatil žalobca v súvislosti s užívaním domu sumu 1 526,95 € (46 001 Sk), po zohľadnení

preplatkov (inkaso 21 752 Sk, vodné – stočné 145 Sk) a z tejto čiastky by bola žalovaná

povinná mu nahradiť jednu štvrtinu (okrem poistného a dane z nehnuteľnosti, ktorú sumu je

potrebné rozdeliť medzi oboch účastníkov rovným dielom). Spolu za obdobie od júna 2007

do júna 2008 zaplatil žalobca poistné na dom a daň z nehnuteľnosti vo výške 126,83 €

(3 821 Sk), z čoho polovičný podiel žalovanej by predstavoval 63,42 € (1 910,60 Sk).

Zo zvyšnej žalobcom zaplatenej úhrady 1 400,12 € (42 180 Sk) jedna štvrtina, ktorá by

pripadla na žalovanú, predstavuje 350,03 € (10 545 Sk). Podiel pripadajúci na žalovanú by

takto dohromady predstavoval 413,45 € (12 455,50 Sk), avšak od tejto sumy je ešte

potrebné odpočítať sumu 232,36 € (7 000 Sk), teda súhrn platieb, ktoré uhradila žalovaná

za užívanie domu počas žalovaného obdobia a ktorú od svojich platieb odpočítal aj

žalobca. Pohľadávka žalobcu voči žalovanej sa tak znížila na sumu 181,09 €. Žalovaná však

v rámci obrany proti žalobe vzniesla kompenzačnú námietku ( ) a proti

žalobcovi si uplatnila na započítanie svoje pohľadávky. Z nákladov, ktoré na úpravu a

opravy domu uhradila žalovaná by bol žalobca povinný zaplatiť polovicu, t. j. 184,38 € (5

554,50 Sk). Okrem toho z vykonaného dokazovania mal odvolací súd za preukázané, že

žalobca sa v dome (i keď nie sústavne) zdržiaval aj po apríli 2008, a tak v dôsledku

kompenzačnej námietky (neprevyšujúcej plnenie uplatnené žalobcom) správne súd prvého

stupňa žalobu o zaplatenie 960,94 € s príslušenstvom zamietol. Podľa názoru odvolacieho

súdu prvostupňový súd (po vydaní opravného uznesenia -186) správne

rozhodol i o trovách prvostupňového konania. O trovách odvolacieho konania odvolací súd

rozhodol podľa v spojení s ..“

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd

postupoval v súlade s relevantnými ustanoveniami , ktoré ústavne

akceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval, preto aj jeho závery sú ústavne

akceptovateľné. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa

o nesprávnosti skutkových a právnych záverov v rozsudku krajského súdu neboli spôsobilé

spochybniť ich ústavnú akceptovateľnosť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd uzatvára, že nezistil možnosť

porušenia a dohovoru uznesením najvyššieho súdu ani

rozsudkom krajského súdu, preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013