Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 519/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 49

a a , , a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Bratislava III sp. zn. 17/2012 z 13. septembra 2012, uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 30. októbra 2012 a postupom Okresnej prokuratúry

Bratislava III, ktorý tomu predchádzal, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

12. novembra 2012 doručená sťažnosť Ľ. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojich v sťažnosti označených základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2, čl. 48

ods. 2, a (ďalej len ,a“) a práv podľa

čl. 1, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. 17/2012 z 3. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“),

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupom Okresnej prokuratúry

Bratislava III (ďalej len „okresná prokuratúra“), ktorý vydaniu napadnutých uznesení

všeobecných súdov predchádzal.

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ na základe

uznesenia povereného príslušníka Policajného zboru Okresného riaditeľstva Policajného

zboru B. č. k. ČVS: ORP-1858/NMV-B3-2012 z 10. septembra 2012 bol trestne stíhaný

pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na skutkovom základe

uvedenom v tomto uznesení. Na základe návrhu prokurátora okresnej prokuratúry okresný

súd napadnutým uznesením vzal sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1

písm. c) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), keďže z pohľadu konajúceho súdu vyplynula dôvodná obava,

že pri ponechaní na slobode by mohol pokračovať v trestnej činnosti. Z predložených príloh

k sťažnosti vyplýva, že osobná sloboda sťažovateľa bola obmedzená 10. septembra 2012

o 12,30 h.

3. Počas trvania väzby sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú okresný súd uznesením sp. zn. 114/2012

zo 4. októbra 2012 zamietol s tým, že súčasne podľa neprijal

sľub sťažovateľa a taktiež podľa neprijal ponúknutú

peňažnú záruku z dôvodu existencie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)

. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd

napadnutým uznesením podľa ako nedôvodnú

zamietol a súčasne podľa zamietol i návrh na nahradenie

väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka.

4. Sťažovateľ okrem ním označených uznesení okresného súdu a krajského súdu

napáda celé konanie, ktoré vydaniu napadnutých uznesení predchádzalo, pričom

argumentoval predovšetkým tým, že v danej veci mal byť využitý postup podľa § 204

, ktorý umožňuje urýchlené meritórne ukončenie veci. V tejto súvislosti v

podstatnom uviedol: «Ak zákonodarca upravil procesný postup v snahe skončiť

vyšetrovanie do 48 hodín, tak v podstate „prikázal“ vo veciach „väzobných“ konať výlučne

skrátenou formou, ak to skutkové okolnosti umožňujú a ak nie je zjavná prekážka.

Vo väzobných veciach je totiž nevyhnutné konať rýchlo a bezodkladne.

V konkrétnom prípade mal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III nutne

podať obžalobu v super rýchlom konaní a súd najneskôr 13. 9. 2012 by bol vyhlásil

rozsudok.

Ľ. B. priznal vinu podľa § 360 ods. 1, 2 Tr. zák.

Pri výklade iba priťažujúcich okolností a popretí priznania sa, oľutovania, prísľubu

náhrady výživného atď. by nikto (žiaden sudca) neuložil trest odňatia slobody

nepodmienečne.

Uložený trest vo výmere 6 mesiacov podmienečne na 2-3 roky a možné obmedzenia

by boli 13.-14. 9. 2012 právoplatným.

Obvinený by za žiadnych okolností nebol vzatý do väzby!

Keď bol vzatý do väzby, tak sa to stalo výslovne a bez akýchkoľvek pochybností

v dôsledku toho, že prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III bez vážneho dôvodu

nepostupoval podľa platného a účinného .

Súd I. stupňa zásadne „bez dôvodu“ a teda v rozpore s ustanovením § 71 ods. 1

písm. c) vzal obvineného do väzby, ktorá začala trvať od 10. 9. 2012 o 12:30 hod.

Podľa sťažovateľa obmedzená sloboda bola zákonná iba do 48 hodín kedy mal

okresný prokurátor podať obžalobu alebo obvineného prepustiť zo zadržania.

Keď potom podal obvinený žiadosť o prepustenie z väzby a Okresný súd

Bratislava III. JUDr. H. žiadosť zamietla, stalo sa tak preto, že sudkyňa si nevedela

predstaviť, čo by sa mohlo stať po prepustení (tak je rozhodnutie odôvodnené). Teda mala

predstavu, že obvinený bude vraždiť (?!).»

5. Na základe uvedeného sťažovateľ formuloval petit sťažnosti takto: „Žiadame,

aby Ústavný súd SR bez prejednania veci na pojednávaní vydal nález, že prokurátor

Okresnej prokuratúry Bratislava III. nesprávnym procesným postupom zapríčinil nezákonné

obmedzenie slobody sťažovateľovi Ľ. B. od 12. 9. 2012 až doposiaľ, že Okresný súd

Bratislava III. rozhodnutím 17/2012 porušil zákon a porušil právo Ľ. B. v spojení

s rozhodnutím Krajského súdu Bratislava, sp. zn. .

Okresná prokuratúra Bratislava III. je povinná zaplatiť sťažovateľovi Ľ. B.

zadosťučinenie vo výške 2.000,- € (dvetisíc Eur).

Okresný súd Bratislava III. (dve rozhodnutia) je povinný zaplatiť sťažovateľovi Ľ. B.

zadosťučinenie vo výške 4.000,- € (štyritisíc Eur).

Krajský súd Bratislava za nezákonné obmedzenie na slobode je povinný zaplatiť

sťažovateľovi Ľ. B. zadosťučinenie vo výške 2.000,- € (dvetisíc Eur).“

Okrem citovanej časti petitu sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd prepustil

sťažovateľa ihneď z väzby na slobodu a priznal mu náhradu trov konania.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že ústavnoprávna argumentácia sťažovateľa,

rovnako aj samotná formulácia petitu pôsobí do veľkej miery zmätočne a nekonzistentne.

Sťažovateľ okrem iného nedostatočne označil rozhodnutia, ktorých protiústavnosť namieta,

taktiež základné práva, ktorých porušenie namieta, možno vyvodiť len z úvodnej časti

sťažnosti. Z celkového textu sťažnosti ústavný súd dedukuje, že podstata sťažnosti tvorí

jeho nesúhlas s tým, že sa v jeho veci nepostupovalo zrýchleným konaním na podklade

ustanovenia , pričom súčasne nepriamo namieta nenáležitosť

na neho uvalenej väzby.

10. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu, ústavný súd uvádza, že keďže

sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu neobsahovala náležitosti predpísané v § 20,

a nasl. , vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľa

listom č. k. -5 z 18. apríla 2013 na doplnenie sťažnosti o zákonom

predpísané náležitosti, konkrétne o priloženie všetkých namietaných rozhodnutí uvádzaných

v sťažnosti s poučením, že ak nedostatky podania nebudú odstránené v určenej lehote,

sťažnosť bude bez odôvodnenia odmietnutá. Vzhľadom na to, že sťažovateľ namietané

uznesenie okresného súdu ani po výzve ústavnému súdu nedoručil, z uvedených dôvodov

bola sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu) odmietnutá

pre nesplnenie predpísaných náležitostí, a to bez potreby bližšieho odôvodnenia, keďže

sťažovateľ bol na túto možnosť listom ústavného súdu výslovne upozornený (§ 25 ods. 2

posledná veta ).

11. Nad rámec uvedeného ústavný súd pre úplnosť dopĺňa, že sú tu dané aj ďalšie

dôvody na odmietnutie sťažnosti vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu, a to pre nedostatok

právomoci, keďže sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základných práv a slobôd

na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy

(mutatis mutandis napr. , ). Podstatou účinnej ochrany základných

práv sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ mal možnosť

a napokon aj využil vo vzťahu k základným právam a slobodám, porušenie ktorých

sa namieta a ktorý mu umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich

základných práv a slobôd uznesením okresného súdu.

12. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd

uznesením krajského súdu ústavný súd predovšetkým skúmal, či napadnuté uznesenie nie je

neodôvodnené alebo arbitrárne v takom rozsahu, že by bolo možné hovoriť o porušení

základných práv a slobôd sťažovateľa.

13. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na rozhodnutie súdu

prvého stupňa a k sťažnosti sťažovateľa uviedol: «Svoje rozhodnutie sudca pre prípravné

konanie v podstate odôvodnil tým, že väzba obvineného je naďalej dôvodná v zmysle

ust. , pričom poukázal na samotný skutok, že tento

v čase asi o 11,00 hod dňa 10. 09. 2012 v B. na H. ulici z presne nezisteného telefónneho

čísla volal poškodenej B. B. na jej mobilné číslo, pričom sa jej v telefonickom rozhovore

vyhrážal zabitím ich dvoch spoločných detí, ktoré jej boli rozsudkom... zverené

na zastupovanie a spravovanie majetku, pričom obvinený obidve deti predtým vyzdvihol

bez jej predchádzajúceho upovedomenia a súhlasu po prvej vyučovacej hodine zo Základnej

školy v B. na R. ulici, ktorú navštevujú slovami, že „on spolu s deťmi zo Slovenska nikam

nejde a že zajtra bude po všetkom a jej pošle SMS správu s tým, že kde deti spolu s ním

nájde, keď bude po všetkom“, na to sa ho poškodená spýtala, prečo chce deťom ublížiť,

načo jej uviedol, že jej splní želanie o novom začiatku bez neho a bez detí a aby sa nebála,

že deti nič nepocítia, a tiež uviedol, že už nemá prečo žiť a neznesie , aby poškodená deti

štvala proti nemu a deti zoberie so sebou na druhý svet, čím tieto slová vzbudili

u poškodenej B. B. dôvodnú obavu o život a zdravie jej vyššie uvedených detí. Sudca

okresného súdu pre prípravné konanie taktiež uvádza, že neobstojí obhajoba obvineného,

že ide o nesprávnu interpretáciu jeho vyjadrenia poškodenou, pričom obvinený rovnako ako

ktorákoľvek osoba s rodičovskými povinnosťami nemá žiadne právo ako „prostriedok

použiť maloleté detí“. Taktiež podľa súdu neobstoja argumenty obhajoby ani ponúknutý

písomný sľub a podnikateľské zámery obvineného, aby súd rozhodol inak...

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti podľa , ,

preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým môže

sťažovateľ podať sťažnosť, i konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu a tak zistil,

že sťažnosť obvineného nie je dôvodná...

Formálne a materiálne podmienky dôvodov väzby u obvineného boli podľa názoru

krajského súdu ustálene správne v súlade s ustanoveniami ,

pretože ide o obvineného, ktorý je dôvodne podozrivý zo spáchania vyššie uvedenej trestnej

činnosti, ktorej sa mal dopostiť krajným verbálnym prejavom, ktorý smeroval k tomu,

že vzbudil dôvodné podozrenie, že by mohol naplniť čin, ktorým sa vyhrážal. Tak, ako bolo

konštatované aj v predošlom uznesení, ktorým bol obvinený vzatý do väzby, nemožno

neprihliadnuť pri tomto prípade, kedy obvinený nezniesol krízový nápor po rozvode

manželstva na svoju osobu, pričom použil, extrémne verbálne prejavy, na jeho

nevyspytateľné skratové konanie a psychickú labilitu.“»

14. K namietanej ústavnej neudržateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu

ústavný súd predovšetkým poukazuje na ustálenú judikatúru a konštatuje, že pokiaľ ide

o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,

neprislúcha ústavnému súdu hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia

veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel

a význam zákonného predpisu (, , , ).

15. Nadväzujúc na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom

uznesení dostatočne vyhodnotil skutkové okolnosti a na námietky sťažovateľa dal

kvalifikované odpovede. Vôbec preto nemožno tvrdiť, že by rozhodnutie krajského súdu

bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Okolnosť, že sťažovateľ má odlišný názor,

nezakladá porušenie označených práv podľa a dohovoru. Ústavný súd preto nemá

dôvod zasahovať do záverov krajského súdu.

16. Ústavný súd následne pristúpil k posúdeniu, či k porušeniu označených

základných práv sťažovateľa nemohlo dôjsť postupom orgánov činných v trestnom konaní,

ktorý predchádzal vydaniu napadnutých uznesení všeobecných súdov.

17. Každé pozbavenie slobody musí byť zákonné, t. j. musí byť vykonané v súlade

s konaním ustanoveným zákonom, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec

pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom základných práv garantovaných

a dohovorom, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (, ,

). V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že

v ustanovení § 76 a nasl. ustanovuje rôzne lehoty, či už lehoty trvania väzby v prípravnom

konaní, lehoty trvania väzby v konaní pred súdom, prípadne ustanovuje lehotu na podanie

obžaloby v prípade, ak sa končí základná lehota väzby v prípravnom konaní a podobne.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preskúmal zákonnosť a ústavnosť

trestného konania z hľadiska dodržania lehôt pozbavenia osobnej slobody a nezistil žiadne

porušenie zákonnosti a ústavnosti, či už zo strany vyšetrovateľa, prokuratúry alebo

aj konajúcich všeobecných súdov. K námietke sťažovateľa, že súd nekonal v jeho prípade

zrýchlene na podklade , ústavný súd uvádza, že na takýto postup

nemá sťažovateľ právny nárok, ako sa mylne domnieva, bolo na posúdení prokurátora

(v intenciách ustanovenia ), či vo veci sťažovateľa podá

návrh na vzatie do väzby alebo zvolí postup podľa ,

a to predovšetkým s prihliadnutím na potrebu vykonania ďalšieho dokazovania, berúc

do úvahy aj tú skutočnosť, že sťažovateľ spáchanie skutku v počiatočných štádiách

trestného konania popieral. Pokiaľ prokurátor zvolil možnosť podať návrh na vzatie

do väzby, o ktorom rozhodli zákonne obsadené súdy zákonným spôsobom a v zákonných

lehotách, ústavný súd nemá dôvod spochybňovať nimi prijaté závery či rýchlosť

rozhodovania.

18. Sťažovateľ k jednotlivým základným právam, ktoré v úvode svojej sťažnosti

uvádza (, , , a a , ,

čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru), neuviedol okrem uvedeného žiadnu ústavnoprávne

relevantnú argumentáciu, ich namietané porušenie možno len nepriamo dedukovať

z dôvodu tvrdenej arbitrárnosti záverov napadnutých uznesení všeobecných súdov, preto

ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne jednotlivými článkami ,

ktoré mali byť porušené, a odkazuje na už uvedené odôvodnenie.

19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z uvedených dôvodov

považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný

súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť,

že sťažnosti bude vyhovené.

V Košiciach 7. augusta 2013