Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 519/2013
PDF · 186 KB
No categories available
I. ÚS 519/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 49
a čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Bratislava III sp. zn. Tp 17/2012 z 13. septembra 2012, uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 4 Tpo 90/2012 z 30. októbra 2012 a postupom Okresnej prokuratúry
Bratislava III, ktorý tomu predchádzal, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
12. novembra 2012 doručená sťažnosť Ľ. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojich v sťažnosti označených základných práv podľa čl. 46, čl. 47 ods. 2, čl. 48
ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práv podľa
čl. 1, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. Tp 17/2012 z 3. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“),
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 90/2012
z 30. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a postupom Okresnej prokuratúry
Bratislava III (ďalej len „okresná prokuratúra“), ktorý vydaniu napadnutých uznesení
všeobecných súdov predchádzal.
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ na základe
uznesenia povereného príslušníka Policajného zboru Okresného riaditeľstva Policajného
zboru B. č. k. ČVS: ORP-1858/NMV-B3-2012 z 10. septembra 2012 bol trestne stíhaný
pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) na skutkovom základe
uvedenom v tomto uznesení. Na základe návrhu prokurátora okresnej prokuratúry okresný
súd napadnutým uznesením vzal sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1
písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“), keďže z pohľadu konajúceho súdu vyplynula dôvodná obava,
že pri ponechaní na slobode by mohol pokračovať v trestnej činnosti. Z predložených príloh
k sťažnosti vyplýva, že osobná sloboda sťažovateľa bola obmedzená 10. septembra 2012
o 12,30 h.
3. Počas trvania väzby sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal
žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú okresný súd uznesením sp. zn. Tp 114/2012
zo 4. októbra 2012 zamietol s tým, že súčasne podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku neprijal
sľub sťažovateľa a taktiež podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku neprijal ponúknutú
peňažnú záruku z dôvodu existencie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd
napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného zákona ako nedôvodnú
zamietol a súčasne podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku zamietol i návrh na nahradenie
väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka.
4. Sťažovateľ okrem ním označených uznesení okresného súdu a krajského súdu
napáda celé konanie, ktoré vydaniu napadnutých uznesení predchádzalo, pričom
argumentoval predovšetkým tým, že v danej veci mal byť využitý postup podľa § 204
Trestného poriadku, ktorý umožňuje urýchlené meritórne ukončenie veci. V tejto súvislosti v
podstatnom uviedol: «Ak zákonodarca upravil procesný postup v snahe skončiť
vyšetrovanie do 48 hodín, tak v podstate „prikázal“ vo veciach „väzobných“ konať výlučne
skrátenou formou, ak to skutkové okolnosti umožňujú a ak nie je zjavná prekážka.
Vo väzobných veciach je totiž nevyhnutné konať rýchlo a bezodkladne.
V konkrétnom prípade mal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III nutne
podať obžalobu v super rýchlom konaní a súd najneskôr 13. 9. 2012 by bol vyhlásil
rozsudok.
Ľ. B. priznal vinu podľa § 360 ods. 1, 2 Tr. zák.
Pri výklade iba priťažujúcich okolností a popretí priznania sa, oľutovania, prísľubu
náhrady výživného atď. by nikto (žiaden sudca) neuložil trest odňatia slobody
nepodmienečne.
Uložený trest vo výmere 6 mesiacov podmienečne na 2-3 roky a možné obmedzenia
by boli 13.-14. 9. 2012 právoplatným.
Obvinený by za žiadnych okolností nebol vzatý do väzby!
Keď bol vzatý do väzby, tak sa to stalo výslovne a bez akýchkoľvek pochybností
v dôsledku toho, že prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III bez vážneho dôvodu
nepostupoval podľa platného a účinného trestného poriadku.
Súd I. stupňa zásadne „bez dôvodu“ a teda v rozpore s ustanovením § 71 ods. 1
písm. c) Tr. por. vzal obvineného do väzby, ktorá začala trvať od 10. 9. 2012 o 12:30 hod.
Podľa sťažovateľa obmedzená sloboda bola zákonná iba do 48 hodín kedy mal
okresný prokurátor podať obžalobu alebo obvineného prepustiť zo zadržania.
Keď potom podal obvinený žiadosť o prepustenie z väzby a Okresný súd
Bratislava III. JUDr. H. žiadosť zamietla, stalo sa tak preto, že sudkyňa si nevedela
predstaviť, čo by sa mohlo stať po prepustení (tak je rozhodnutie odôvodnené). Teda mala
predstavu, že obvinený bude vraždiť (?!).»
5. Na základe uvedeného sťažovateľ formuloval petit sťažnosti takto: „Žiadame,
aby Ústavný súd SR bez prejednania veci na pojednávaní vydal nález, že prokurátor
Okresnej prokuratúry Bratislava III. nesprávnym procesným postupom zapríčinil nezákonné
obmedzenie slobody sťažovateľovi Ľ. B. od 12. 9. 2012 až doposiaľ, že Okresný súd
Bratislava III. rozhodnutím Tp 17/2012 porušil zákon a porušil právo Ľ. B. v spojení
s rozhodnutím Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 4 Tpo 90/2012.
Okresná prokuratúra Bratislava III. je povinná zaplatiť sťažovateľovi Ľ. B.
zadosťučinenie vo výške 2.000,- € (dvetisíc Eur).
Okresný súd Bratislava III. (dve rozhodnutia) je povinný zaplatiť sťažovateľovi Ľ. B.
zadosťučinenie vo výške 4.000,- € (štyritisíc Eur).
Krajský súd Bratislava za nezákonné obmedzenie na slobode je povinný zaplatiť
sťažovateľovi Ľ. B. zadosťučinenie vo výške 2.000,- € (dvetisíc Eur).“
Okrem citovanej časti petitu sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd prepustil
sťažovateľa ihneď z väzby na slobodu a priznal mu náhradu trov konania.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že ústavnoprávna argumentácia sťažovateľa,
rovnako aj samotná formulácia petitu pôsobí do veľkej miery zmätočne a nekonzistentne.
Sťažovateľ okrem iného nedostatočne označil rozhodnutia, ktorých protiústavnosť namieta,
taktiež základné práva, ktorých porušenie namieta, možno vyvodiť len z úvodnej časti
sťažnosti. Z celkového textu sťažnosti ústavný súd dedukuje, že podstata sťažnosti tvorí
jeho nesúhlas s tým, že sa v jeho veci nepostupovalo zrýchleným konaním na podklade
ustanovenia § 204 Trestného poriadku, pričom súčasne nepriamo namieta nenáležitosť
na neho uvalenej väzby.
10. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie okresného súdu, ústavný súd uvádza, že keďže
sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu neobsahovala náležitosti predpísané v § 20,
§ 49 a nasl. zákona o ústavnom súde, vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľa
listom č. k. Rvp 13501/2012-5 z 18. apríla 2013 na doplnenie sťažnosti o zákonom
predpísané náležitosti, konkrétne o priloženie všetkých namietaných rozhodnutí uvádzaných
v sťažnosti s poučením, že ak nedostatky podania nebudú odstránené v určenej lehote,
sťažnosť bude bez odôvodnenia odmietnutá. Vzhľadom na to, že sťažovateľ namietané
uznesenie okresného súdu ani po výzve ústavnému súdu nedoručil, z uvedených dôvodov
bola sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu) odmietnutá
pre nesplnenie predpísaných náležitostí, a to bez potreby bližšieho odôvodnenia, keďže
sťažovateľ bol na túto možnosť listom ústavného súdu výslovne upozornený (§ 25 ods. 2
posledná veta zákona o ústavnom súde).
11. Nad rámec uvedeného ústavný súd pre úplnosť dopĺňa, že sú tu dané aj ďalšie
dôvody na odmietnutie sťažnosti vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu, a to pre nedostatok
právomoci, keďže sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základných práv a slobôd
na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy
(mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej ochrany základných
práv sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ mal možnosť
a napokon aj využil vo vzťahu k základným právam a slobodám, porušenie ktorých
sa namieta a ktorý mu umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich
základných práv a slobôd uznesením okresného súdu.
12. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd
uznesením krajského súdu ústavný súd predovšetkým skúmal, či napadnuté uznesenie nie je
neodôvodnené alebo arbitrárne v takom rozsahu, že by bolo možné hovoriť o porušení
základných práv a slobôd sťažovateľa.
13. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na rozhodnutie súdu
prvého stupňa a k sťažnosti sťažovateľa uviedol: «Svoje rozhodnutie sudca pre prípravné
konanie v podstate odôvodnil tým, že väzba obvineného je naďalej dôvodná v zmysle
ust. § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom poukázal na samotný skutok, že tento
v čase asi o 11,00 hod dňa 10. 09. 2012 v B. na H. ulici z presne nezisteného telefónneho
čísla volal poškodenej B. B. na jej mobilné číslo, pričom sa jej v telefonickom rozhovore
vyhrážal zabitím ich dvoch spoločných detí, ktoré jej boli rozsudkom... zverené
na zastupovanie a spravovanie majetku, pričom obvinený obidve deti predtým vyzdvihol
bez jej predchádzajúceho upovedomenia a súhlasu po prvej vyučovacej hodine zo Základnej
školy v B. na R. ulici, ktorú navštevujú slovami, že „on spolu s deťmi zo Slovenska nikam
nejde a že zajtra bude po všetkom a jej pošle SMS správu s tým, že kde deti spolu s ním
nájde, keď bude po všetkom“, na to sa ho poškodená spýtala, prečo chce deťom ublížiť,
načo jej uviedol, že jej splní želanie o novom začiatku bez neho a bez detí a aby sa nebála,
že deti nič nepocítia, a tiež uviedol, že už nemá prečo žiť a neznesie , aby poškodená deti
štvala proti nemu a deti zoberie so sebou na druhý svet, čím tieto slová vzbudili
u poškodenej B. B. dôvodnú obavu o život a zdravie jej vyššie uvedených detí. Sudca
okresného súdu pre prípravné konanie taktiež uvádza, že neobstojí obhajoba obvineného,
že ide o nesprávnu interpretáciu jeho vyjadrenia poškodenou, pričom obvinený rovnako ako
ktorákoľvek osoba s rodičovskými povinnosťami nemá žiadne právo ako „prostriedok
použiť maloleté detí“. Taktiež podľa súdu neobstoja argumenty obhajoby ani ponúknutý
písomný sľub a podnikateľské zámery obvineného, aby súd rozhodol inak...
Krajský súd na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 ods. 1 písm. a), b) Tr. por.,
preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým môže
sťažovateľ podať sťažnosť, i konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu a tak zistil,
že sťažnosť obvineného nie je dôvodná...
Formálne a materiálne podmienky dôvodov väzby u obvineného boli podľa názoru
krajského súdu ustálene správne v súlade s ustanoveniami § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.,
pretože ide o obvineného, ktorý je dôvodne podozrivý zo spáchania vyššie uvedenej trestnej
činnosti, ktorej sa mal dopostiť krajným verbálnym prejavom, ktorý smeroval k tomu,
že vzbudil dôvodné podozrenie, že by mohol naplniť čin, ktorým sa vyhrážal. Tak, ako bolo
konštatované aj v predošlom uznesení, ktorým bol obvinený vzatý do väzby, nemožno
neprihliadnuť pri tomto prípade, kedy obvinený nezniesol krízový nápor po rozvode
manželstva na svoju osobu, pričom použil, extrémne verbálne prejavy, na jeho
nevyspytateľné skratové konanie a psychickú labilitu.“»
14. K namietanej ústavnej neudržateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu
ústavný súd predovšetkým poukazuje na ustálenú judikatúru a konštatuje, že pokiaľ ide
o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,
neprislúcha ústavnému súdu hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia
veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel
a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
15. Nadväzujúc na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom
uznesení dostatočne vyhodnotil skutkové okolnosti a na námietky sťažovateľa dal
kvalifikované odpovede. Vôbec preto nemožno tvrdiť, že by rozhodnutie krajského súdu
bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Okolnosť, že sťažovateľ má odlišný názor,
nezakladá porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru. Ústavný súd preto nemá
dôvod zasahovať do záverov krajského súdu.
16. Ústavný súd následne pristúpil k posúdeniu, či k porušeniu označených
základných práv sťažovateľa nemohlo dôjsť postupom orgánov činných v trestnom konaní,
ktorý predchádzal vydaniu napadnutých uznesení všeobecných súdov.
17. Každé pozbavenie slobody musí byť zákonné, t. j. musí byť vykonané v súlade
s konaním ustanoveným zákonom, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec
pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom základných práv garantovaných ústavou
a dohovorom, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07,
IV. ÚS 51/09). V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že Trestný poriadok
v ustanovení § 76 a nasl. ustanovuje rôzne lehoty, či už lehoty trvania väzby v prípravnom
konaní, lehoty trvania väzby v konaní pred súdom, prípadne ustanovuje lehotu na podanie
obžaloby v prípade, ak sa končí základná lehota väzby v prípravnom konaní a podobne.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preskúmal zákonnosť a ústavnosť
trestného konania z hľadiska dodržania lehôt pozbavenia osobnej slobody a nezistil žiadne
porušenie zákonnosti a ústavnosti, či už zo strany vyšetrovateľa, prokuratúry alebo
aj konajúcich všeobecných súdov. K námietke sťažovateľa, že súd nekonal v jeho prípade
zrýchlene na podklade § 204 Trestného poriadku, ústavný súd uvádza, že na takýto postup
nemá sťažovateľ právny nárok, ako sa mylne domnieva, bolo na posúdení prokurátora
(v intenciách ustanovenia § 85 ods. 4 Trestného poriadku), či vo veci sťažovateľa podá
návrh na vzatie do väzby alebo zvolí postup podľa § 204 ods. 1 Trestného poriadku,
a to predovšetkým s prihliadnutím na potrebu vykonania ďalšieho dokazovania, berúc
do úvahy aj tú skutočnosť, že sťažovateľ spáchanie skutku v počiatočných štádiách
trestného konania popieral. Pokiaľ prokurátor zvolil možnosť podať návrh na vzatie
do väzby, o ktorom rozhodli zákonne obsadené súdy zákonným spôsobom a v zákonných
lehotách, ústavný súd nemá dôvod spochybňovať nimi prijaté závery či rýchlosť
rozhodovania.
18. Sťažovateľ k jednotlivým základným právam, ktoré v úvode svojej sťažnosti
uvádza (čl. 46, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 ústavy a čl. 1, čl. 5 ods. 1,
čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru), neuviedol okrem uvedeného žiadnu ústavnoprávne
relevantnú argumentáciu, ich namietané porušenie možno len nepriamo dedukovať
z dôvodu tvrdenej arbitrárnosti záverov napadnutých uznesení všeobecných súdov, preto
ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne jednotlivými článkami ústavy,
ktoré mali byť porušené, a odkazuje na už uvedené odôvodnenie.
19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z uvedených dôvodov
považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný
súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť,
že sťažnosti bude vyhovené.
V Košiciach 7. augusta 2013