Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 407/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P. Ž., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B. vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl.

39 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -184

z 27. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. Ž. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2013

doručená sťažnosť P. Ž., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 a základného práva

na súdnu ochranu podľa a 2 (ďalej len „“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 9

-184 z 27. marca 2013.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že manželka sťažovateľa požiadala 24. júna 2007

o priznanie invalidného dôchodku. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia, B. (ďalej

len „Sociálna poisťovňa), z 19. septembra 2007 jej dôchodok nebol priznaný, pretože

nezískala potrebný počet rokov dôchodkového poistenia na nárok na invalidný dôchodok

podľa o sociálnom poistení v znení platnom v čase

rozhodovania o žiadosti (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“). Zmenovým rozhodnutím

zo 4. marca 2009 Sociálna poisťovňa zamietla žiadosť navrhovateľky z rovnakých právnych

dôvodov, na základe ďalšieho lekárskeho posudku však v ňom zmenila svoje

predchádzajúce rozhodnutie v časti odôvodnenia. Návrhom z 29. októbra 2007

navrhovateľka žiadala o súdne preskúmanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 19.

septembra 2007 a návrhom zo 6. apríla 2009 žiadala preskúmať aj zmenové rozhodnutie zo

4. marca 2009. V priebehu konania navrhovateľka zomrela a do konania vstúpil ako jej

právny nástupca v zmysle § 118 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v spojení s § 107 ods. 1

sťažovateľ ako jej manžel. Krajský súd v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) rozhodnutím č. k. -147 zo 14. decembra 2011 potvrdil

návrhom napadnuté rozhodnutia Sociálnej poisťovne a nepriznal účastníkom náhradu trov

konania. Proti rozhodnutiu krajského súdu sa sťažovateľ odvolal. O opravnom prostriedku

rozhodoval najvyšší súd, ktorý rozhodnutím č. k. -184 z 27. marca 2013

potvrdil rozsudok krajského súdu, keďže ho považoval za vecne správny a súladný

so zákonom.

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo

„zákon“), presnejšie, jeho ustanoveniami nachádzajúcimi sa v § 293ax, ktoré podľa

čl. V tohto zákona nadobudli účinnosť 1. januára 2010, umožnil aj fyzickej osobe,

t. j. poistencovi, ktorý v minulosti nemal nárok na invalidný dôchodok z dôvodu nezískania

potrebného počtu rokov dôchodkového poistenia a ktorý nesplnil podmienky nároku

na starobný dôchodok alebo nebol mu priznaný predčasný starobný dôchodok, opätovne

požiadať Sociálnu poisťovňu o priznanie invalidného dôchodku s tým, že po splnení

podmienok nároku na invalidný dôchodok bude tento priznaný poistencovi odo dňa vzniku

invalidity najskôr od 1. januára 2010.

V zmysle tejto zmeny bol priznaný invalidný dôchodok aj manželke sťažovateľa.

Sťažovateľ namieta nesprávny výklad § 72 zákona o sociálnom poistení odvolávajúc

sa na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. z 2. februára 2011, v ktorom

ústavný súd odmietol vysloviť neústavnosť predmetného ustanovenia, keď konštatoval, že

jeho neústavné následky možno odstrániť ústavne súladným výkladom v zmysle čl. 152

ods. 4 .

Sťažovateľ sa domnieva, že Sociálna poisťovňa aj súdy pochybili, keď „ust. § 72

ods. 1 písm. f) aplikovali ústavne nesúladným spôsobom, čím

manželke sťažovateľa upreli invalidný dôchodok, ktorý jej prináležal“.

Sťažovateľ uvádza na podporu svojho tvrdenia o pochybení Sociálnej poisťovne

a súdov tieto argumenty:

„Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. skonštatoval možný nepriaznivý

dosah ust. na práva garantované a

SR v dôsledku možnosti porušenia princípu zásluhovosti a ekvivalentnosti, vyslovil

však, že týmto nepriaznivým následkom možno zamedziť ústavne súladným výkladom

v zmysle SR.

Manželka sťažovateľa bola zúčastnená na sociálnom poistení, a teda odvádzala

poistné, celkovo 37 rokov. Z dôvodu, že v období, ktoré posudzovala Sociálna poisťovňa, jej

chýbalo cca 2,5 roka, jej nebol priznaný invalidný dôchodok. Takáto aplikácia ust. § 72

je extrémne neústavná a porušujúca základné princípy sociálne

orientovanej trhovej ekonomiky aj elementárnu spravodlivosť.

Sociálna poisťovňa, KS BA ani NS SR teda ust.

aplikovali v rozpore s SR tak, že od manželky sťažovateľa vyžadovali získanie doby

poistenia iba v posudzovanom období predchádzajúcom podaniu žiadosti o invalidný

dôchodok, a nezohľadňovali celé obdobie trvania poistenia.

Uvedeným výkladom tak porušili právo manželky sťažovateľa garantované v čl. 39

ods. 1 SR, ako aj právo na súdnu ochranu v zmysle , 2 SR,

ktorého súčasťou je aj právo na ústavne súladný výklad právnych predpisov.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyniesol

tento nález:

„1. Najvyšší súd SR svojim rozsudkom zo dňa 27. 03. 2013, č. k. -184

porušil základné práva sťažovateľa zaručené v a , 2 SR.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 03. 2013, č. k. -184 sa

zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie,

3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na účet

jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o neústavnosti interpretácie ustanovenia

§ 72 ods. 1 písm. f) zákona o sociálnom poistení. Odvoláva sa pritom na rozhodnutie

ústavného súdu sp. zn. z 2. februára 2011.

Podľa § 70 ods. 1 zákona o sociálnom poistení má poistenec nárok na invalidný

dôchodok, ak sa stal invalidný, získal počet rokov dôchodkového poistenia uvedený v § 72

a ku dňu vzniku invalidity nespĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok alebo mu

nebol priznaný predčasný starobný dôchodok.

Podľa § 72 ods. 1 písm. f) zákona o sociálnom poistení platného a účinného v čase,

keď manželka sťažovateľa požiadala o priznanie invalidného dôchodku, je počet rokov

dôchodkového poistenia na vznik nároku na invalidný dôchodok poistenca vo veku nad 28

rokov najmenej päť rokov.

Krajský súd, ktorý rozhodoval o návrhu manželky sťažovateľa o preskúmanie

rozhodnutí Sociálnej poisťovne, preskúmavané rozhodnutia potvrdil, keďže považoval

z vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľka v rozhodujúcom období,

t. j. v období do vzniku invalidity získala 2 roky a 37 dní dôchodkového poistenia,

a nesplnila tak druhú podmienku na priznanie invalidného dôchodku v zmysle ustanovenia

§ 70 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Najvyšší súd odvolaním napadnutý rozsudok

krajského súdu potvrdil.

Najvyšší súd sa vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa takto:

«Navrhovateľ nespochybňoval, že jeho manželka ku dňu vzniku invalidity nesplnila

podmienku potrebnej doby 5 rokov dôchodkového poistenia v posledných desiatich rokoch

pred vznikom invalidity, vyžadovanú ustanovením § 72 ods. 1 písm. f) zákona

č. , v znení účinnom do 31. 12. 2009. Namietol, že Ústavný súd síce

uznesením z 02. 02. 2011, č. -19, odmietol vysloviť neústavnosť

predmetného ustanovenia, avšak nie z dôvodu, že by bolo v súlade s , ale z dôvodu,

že jeho neústavné následky možno odstrániť ústavne súladným výkladom v zmysle č1. 152

ods. 4 .

Podľa () výklad

a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa v znení účinnom do 31. 12. 2009

počet rokov dôchodkového poistenia na vznik nároku na invalidný dôchodok poistenca

vo veku nad 28 rokov je najmenej päť rokov.

Počet rokov dôchodkového poistenia na vznik nároku na invalidný dôchodok sa

podľa v znení účinnom do 31. 12. 2009 u poistenca

vo veku nad 28 rokov zisťuje z posledných desiatich rokov pred vznikom invalidity.

Podľa súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo

veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka vecí, je v rozpore

s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná;

v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Ustanovenie a v znení účinnom

do 31. 12. 2009 neumožňuje zisťovanie podmienky potrebnej doby dôchodkového poistenia

z iného obdobia ako obdobia posledných desiatich rokov pred vznikom invalidity.

Navrhovateľom požadované skúmanie podmienky potrebnej doby, teda z celého obdobia

pred vznikom invalidity, by bolo v priamom rozpore s ustanovením zákona.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v minulosti na ústavný súd podal návrh na začatie

konania o súlade ustanovenia a v znení účinnom

do 31. 12. 2009 sústavou. Tento návrh ústavný súd uznesením sp. zn. -19

z 2. februára 2011 odmietol ako zjavne neopodstatnený. Vo svojom rozhodnutí uviedol:

„... novela zákona o sociálnom poistení, na základe ktorej je pre výpočet dávky

dôchodkového poistenia (vrátane invalidného dôchodku) rozhodné celé obdobie pred

vznikom nároku na dávku, nielen doba posledných desiatich rokov, odstránila pochybnosti

o ústavnej konformite navrhovateľom namietaných zákonných ustanovení; inak namietaná

lehota 5 rokov prima facie bez ďalšieho ani nevykazovala znaky protiústavnosti tak, ako sa

to opačne domnieval najvyšší súd, pretože jej posúdenie je posúdením kontextuálnym, ktoré

sa dalo vyriešiť ústavno-súladným výkladom ( ) všetkých podmienok

potrebných na vznik nároku na invalidný dôchodok. Novela zákona o sociálnom poistení

vo svojich intertemporálnych ustanoveniach (§ 293ax) upravila aj otázky vzniku nároku

na invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok u osôb, ktoré nezískali invalidný

dôchodok podľa právnej úpravy zákona o sociálnom poistení účinnej do 31. decembra

2009, a to tak, že „poistencovi, ktorému nevznikol nárok na invalidný dôchodok alebo

čiastočný invalidný dôchodok podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2010 z dôvodu

nezískania potrebného počtu rokov dôchodkového poistenia a ktorý nesplnil podmienky

nároku na starobný dôchodok alebo nebol mu priznaný predčasný starobný dôchodok, S.

na jeho žiadosť znovu posúdi dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav a rozhodne o nároku

na invalidný dôchodok a o jeho sume podľa zákona účinného od 1. januára 2010“. Podľa

ustanovenia § 293ax ods. 3 zákona o sociálnom poistení „počet rokov dôchodkového

poistenia na vznik nároku na invalidný dôchodok sa zisťuje z obdobia predo dňom,

od ktorého bol určený vznik invalidity po 31. decembri 2009“. ... Citované ustanovenia

novely zákona o sociálnom poistení umožňujú žalobkyni, rovnako aj iným osobám

v obdobnej situácii, účinnú ochranu ňou označených práv opätovným posúdením novej

žiadosti na základe platného a účinného zákona o sociálnom poistení. Pri posudzovaní

novej žiadosti už bude žalovaná posudzovať počet rokov dôchodkového poistenia počas

celého obdobia, od kedy žalobkyňa vstúpila na trh práce.

Pokiaľ ústavný súd návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 72 ods. 1 písm. f)

a ods. 2 v znení účinnom do 31. 12. 2009 odmietol ako zjavne

neopodstatnený, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zákonodarca zmenou

úpravy od 01. 01. 2010 nedostatok odstránil, je všeobecný súd viazaný názorom, že

ustanovenie a v znení účinnom do 31. 12.

2009 nemožno považovať za nesúladné s , keďže zákonodarca novelu zákona

v ustanoveniach s účinnosťou od 01. 01. 2010 poskytol

navrhovateľke (v danom prípade manželovi navrhovateľky) účinnú ochranu opätovným

posúdením novej žiadosti , pri ktorom sa počet rokov dôchodkového poistenia bude zisťovať

z celého obdobia odo dňa vstupu na pracovný trh.

Z dávkového spisu odporkyne pritom vyplýva, že navrhovateľke bol na základe novej

žiadosti invalidný dôchodok podľa od 01. 01. 2010

priznaný.

Vzhľadom na uvedené dôvody aj odvolací súd považoval rozhodnutia odporkyne

za súladné so zákonom, preto rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny podľa

, »

Ústavný súd k námietkam sťažovateľa vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru

uvádza, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a

základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a

právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z

ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (podobne , , IV. ÚS

80/05, ).

Vzhľadom na vymedzený rozsah možných zásahov do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov ústavný súd posúdil to, či rozsudok najvyššieho súdu v spojení

s rozsudkom krajského súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle,

arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že

popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. ).

Ústavný súd sa zaoberal námietkou sťažovateľa o ústavne nekonformnom výklade

§ 72 ods. 1 písm. f) v spojení s § 70 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení platnom

v čase rozhodovania o žiadosti manželky sťažovateľa o invalidný dôchodok. Námietka

sťažovateľa smerovala proti konštatovaniu, že jeho manželka nesplnila druhú nevyhnutnú

podmienku na vznik nároku, a to potrebný počet rokov dôchodkového poistenia, ktorý sa

zisťuje z obdobia pred vznikom invalidity a líši sa podľa veku poistenca, ktorý dosiahol

v deň vzniku invalidity. V znení zákona o sociálnom poistení, ktorý bol účinný

do 31. decembra 2009, sa počet rokov obdobia dôchodkového poistenia potrebný na vznik

nároku na invalidný dôchodok poistenca, ktorý má viac ako 28 rokov, stanovil na najmenej

päť rokov, pričom potrebný počet sa zisťoval z posledných desiatich rokov pred vznikom

invalidity.

Všeobecné súdy posudzovali návrh sťažovateľky podľa § 244 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku, v zmysle ktorého v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe

žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy. V správnom konaní je v intenciách tohto ustanovenia (ako aj v intenciách čl. 46

ods. 2 ) správny súd limitovaný vo svojich možnostiach súdneho prieskumu –

stanoveným limitom je zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, bez

možnosti preskúmavania vhodnosti, správnosti, primeranosti či prípadnej nespravodlivosti

platnej a účinnej zákonnej úpravy. Najvyšší súd a krajský súd preskúmavali aplikáciu

ustanovení § 70 ods. 1 a § 72 ods. 1 písm. f) zákona o Sociálnom poistení sociálnou

poisťovňou, ktoré sú formulované jednoznačne, bez možnosti rozmanitého výkladu či

voľnej úvahy. V ich zmysle bolo posúdenie počtu rokov dôchodkového poistenia

jednoduchým úkonom zisťovania doby poistenia z posledných desiatich rokov pred

vznikom invalidity, v tomto prípade v období od 1. júna 1997 do 1. júna 2007.

Sťažovateľom tvrdenú nespravodlivosť zákonnej úpravy odstránil zákonodarca

, v ktorom sa jednoznačne vysporiadal aj s dátumom vzniku

invalidity pre osoby, ktorým priznal vznik nároku. V ustanovení § 293ax zákona

o sociálnom poistení je vznik nároku určený od 1. januára 2010 bez možnosti spätného

stanovenia nároku na vznik invalidného dôchodku. V tomto zmysle bol priznaný invalidný

dôchodok aj manželke sťažovateľa.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd pri posúdení a interpretácii príslušných

ustanovení zákona o sociálnom poistení konal v medziach svojej právomoci. Vychádzajúc

z konkrétnych faktov dospel k logickým záverom, ktoré sú celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Ústavný súd ďalej tiež poukazuje na skutočnosť, že postup a rozhodnutie

najvyššieho súdu, ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. ,

).

Preskúmaním napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu

v zákone.

Vzhľadom na uvedené a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne

konanie (i základného práva na súdnu ochranu) nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ako aj

s poukazom na prezentované názory ústavného súdu vo vzťahu k námietkam sťažovateľa

ústavný súd sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -184 z 27. marca 2013 ústavný súd

pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ,

), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí

aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

. O prípadnom porušení základného práva podľa by bolo možné

uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením. Keďže ústavný súd nezistil porušenie

ods. 1 , odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2013