Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 407/2013
PDF · 201.5 KB
No categories available
III. ÚS 407/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť P. Ž., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B. vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl.
39 ods. 1 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 9 So/35/2012-184
z 27. marca 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. Ž. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2013
doručená sťažnosť P. Ž., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva na primerané hmotné zabezpečenie podľa čl. 39 ods. 1 a základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 9
So/35/2012-184 z 27. marca 2013.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že manželka sťažovateľa požiadala 24. júna 2007
o priznanie invalidného dôchodku. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredia, B. (ďalej
len „Sociálna poisťovňa), z 19. septembra 2007 jej dôchodok nebol priznaný, pretože
nezískala potrebný počet rokov dôchodkového poistenia na nárok na invalidný dôchodok
podľa § 72 ods. 1 písm. f) zákona č. 461/2003 o sociálnom poistení v znení platnom v čase
rozhodovania o žiadosti (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“). Zmenovým rozhodnutím
zo 4. marca 2009 Sociálna poisťovňa zamietla žiadosť navrhovateľky z rovnakých právnych
dôvodov, na základe ďalšieho lekárskeho posudku však v ňom zmenila svoje
predchádzajúce rozhodnutie v časti odôvodnenia. Návrhom z 29. októbra 2007
navrhovateľka žiadala o súdne preskúmanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 19.
septembra 2007 a návrhom zo 6. apríla 2009 žiadala preskúmať aj zmenové rozhodnutie zo
4. marca 2009. V priebehu konania navrhovateľka zomrela a do konania vstúpil ako jej
právny nástupca v zmysle § 118 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v spojení s § 107 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku sťažovateľ ako jej manžel. Krajský súd v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) rozhodnutím č. k. 5 Sd/8/2008-147 zo 14. decembra 2011 potvrdil
návrhom napadnuté rozhodnutia Sociálnej poisťovne a nepriznal účastníkom náhradu trov
konania. Proti rozhodnutiu krajského súdu sa sťažovateľ odvolal. O opravnom prostriedku
rozhodoval najvyšší súd, ktorý rozhodnutím č. k. 9 So/35/2012-184 z 27. marca 2013
potvrdil rozsudok krajského súdu, keďže ho považoval za vecne správny a súladný
so zákonom.
Zákonodarca zákonom č. 449/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 449/2008 Z. z.“ alebo
„zákon“), presnejšie, jeho ustanoveniami nachádzajúcimi sa v § 293ax, ktoré podľa
čl. V tohto zákona nadobudli účinnosť 1. januára 2010, umožnil aj fyzickej osobe,
t. j. poistencovi, ktorý v minulosti nemal nárok na invalidný dôchodok z dôvodu nezískania
potrebného počtu rokov dôchodkového poistenia a ktorý nesplnil podmienky nároku
na starobný dôchodok alebo nebol mu priznaný predčasný starobný dôchodok, opätovne
požiadať Sociálnu poisťovňu o priznanie invalidného dôchodku s tým, že po splnení
podmienok nároku na invalidný dôchodok bude tento priznaný poistencovi odo dňa vzniku
invalidity najskôr od 1. januára 2010.
V zmysle tejto zmeny bol priznaný invalidný dôchodok aj manželke sťažovateľa.
Sťažovateľ namieta nesprávny výklad § 72 zákona o sociálnom poistení odvolávajúc
sa na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 39/2011 z 2. februára 2011, v ktorom
ústavný súd odmietol vysloviť neústavnosť predmetného ustanovenia, keď konštatoval, že
jeho neústavné následky možno odstrániť ústavne súladným výkladom v zmysle čl. 152
ods. 4 ústavy.
Sťažovateľ sa domnieva, že Sociálna poisťovňa aj súdy pochybili, keď „ust. § 72
ods. 1 písm. f) zákona č. 461/2003 Z. z. aplikovali ústavne nesúladným spôsobom, čím
manželke sťažovateľa upreli invalidný dôchodok, ktorý jej prináležal“.
Sťažovateľ uvádza na podporu svojho tvrdenia o pochybení Sociálnej poisťovne
a súdov tieto argumenty:
„Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. PL. ÚS 39/2011 skonštatoval možný nepriaznivý
dosah ust. § 72 zákona č. 461/2003 Z. z. na práva garantované čl. 39 ods. 1 a čl. 55 ods. 1
Ústavy SR v dôsledku možnosti porušenia princípu zásluhovosti a ekvivalentnosti, vyslovil
však, že týmto nepriaznivým následkom možno zamedziť ústavne súladným výkladom
v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.
Manželka sťažovateľa bola zúčastnená na sociálnom poistení, a teda odvádzala
poistné, celkovo 37 rokov. Z dôvodu, že v období, ktoré posudzovala Sociálna poisťovňa, jej
chýbalo cca 2,5 roka, jej nebol priznaný invalidný dôchodok. Takáto aplikácia ust. § 72
zákona č. 461/2003 Z. z. je extrémne neústavná a porušujúca základné princípy sociálne
orientovanej trhovej ekonomiky aj elementárnu spravodlivosť.
Sociálna poisťovňa, KS BA ani NS SR teda ust. § 72 zákona č. 461/2003 Z. z.
aplikovali v rozpore s Ústavou SR tak, že od manželky sťažovateľa vyžadovali získanie doby
poistenia iba v posudzovanom období predchádzajúcom podaniu žiadosti o invalidný
dôchodok, a nezohľadňovali celé obdobie trvania poistenia.
Uvedeným výkladom tak porušili právo manželky sťažovateľa garantované v čl. 39
ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1, 2 ústavy SR,
ktorého súčasťou je aj právo na ústavne súladný výklad právnych predpisov.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyniesol
tento nález:
„1. Najvyšší súd SR svojim rozsudkom zo dňa 27. 03. 2013, č. k. 9 So/35/2012-184
porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 03. 2013, č. k. 9 So/35/2012-184 sa
zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie,
3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na účet
jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o neústavnosti interpretácie ustanovenia
§ 72 ods. 1 písm. f) zákona o sociálnom poistení. Odvoláva sa pritom na rozhodnutie
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 39/2011 z 2. februára 2011.
Podľa § 70 ods. 1 zákona o sociálnom poistení má poistenec nárok na invalidný
dôchodok, ak sa stal invalidný, získal počet rokov dôchodkového poistenia uvedený v § 72
a ku dňu vzniku invalidity nespĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok alebo mu
nebol priznaný predčasný starobný dôchodok.
Podľa § 72 ods. 1 písm. f) zákona o sociálnom poistení platného a účinného v čase,
keď manželka sťažovateľa požiadala o priznanie invalidného dôchodku, je počet rokov
dôchodkového poistenia na vznik nároku na invalidný dôchodok poistenca vo veku nad 28
rokov najmenej päť rokov.
Krajský súd, ktorý rozhodoval o návrhu manželky sťažovateľa o preskúmanie
rozhodnutí Sociálnej poisťovne, preskúmavané rozhodnutia potvrdil, keďže považoval
z vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľka v rozhodujúcom období,
t. j. v období do vzniku invalidity získala 2 roky a 37 dní dôchodkového poistenia,
a nesplnila tak druhú podmienku na priznanie invalidného dôchodku v zmysle ustanovenia
§ 70 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Najvyšší súd odvolaním napadnutý rozsudok
krajského súdu potvrdil.
Najvyšší súd sa vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa takto:
«Navrhovateľ nespochybňoval, že jeho manželka ku dňu vzniku invalidity nesplnila
podmienku potrebnej doby 5 rokov dôchodkového poistenia v posledných desiatich rokoch
pred vznikom invalidity, vyžadovanú ustanovením § 72 ods. 1 písm. f) zákona
č. 461/2003 Z. z., v znení účinnom do 31. 12. 2009. Namietol, že Ústavný súd síce
uznesením z 02. 02. 2011, č. PL. ÚS 39/2011-19, odmietol vysloviť neústavnosť
predmetného ustanovenia, avšak nie z dôvodu, že by bolo v súlade s ústavou, ale z dôvodu,
že jeho neústavné následky možno odstrániť ústavne súladným výkladom v zmysle č1. 152
ods. 4 ústavy.
Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (zákon č. 460/1991 Zb.) výklad
a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa § 72 ods. 1 písm. f) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2009
počet rokov dôchodkového poistenia na vznik nároku na invalidný dôchodok poistenca
vo veku nad 28 rokov je najmenej päť rokov.
Počet rokov dôchodkového poistenia na vznik nároku na invalidný dôchodok sa
podľa § 72 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2009 u poistenca
vo veku nad 28 rokov zisťuje z posledných desiatich rokov pred vznikom invalidity.
Podľa § 109 ods. 1 písm. a) O. s. p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo
veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka vecí, je v rozpore
s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná;
v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Ustanovenie § 72 ods. 1 písm. f) a ods.2 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom
do 31. 12. 2009 neumožňuje zisťovanie podmienky potrebnej doby dôchodkového poistenia
z iného obdobia ako obdobia posledných desiatich rokov pred vznikom invalidity.
Navrhovateľom požadované skúmanie podmienky potrebnej doby, teda z celého obdobia
pred vznikom invalidity, by bolo v priamom rozpore s ustanovením zákona.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v minulosti na ústavný súd podal návrh na začatie
konania o súlade ustanovenia § 72 ods. 1 a 2 zák. č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom
do 31. 12. 2009 sústavou. Tento návrh ústavný súd uznesením sp. zn. PL. ÚS 39/2011-19
z 2. februára 2011 odmietol ako zjavne neopodstatnený. Vo svojom rozhodnutí uviedol:
„... novela zákona o sociálnom poistení, na základe ktorej je pre výpočet dávky
dôchodkového poistenia (vrátane invalidného dôchodku) rozhodné celé obdobie pred
vznikom nároku na dávku, nielen doba posledných desiatich rokov, odstránila pochybnosti
o ústavnej konformite navrhovateľom namietaných zákonných ustanovení; inak namietaná
lehota 5 rokov prima facie bez ďalšieho ani nevykazovala znaky protiústavnosti tak, ako sa
to opačne domnieval najvyšší súd, pretože jej posúdenie je posúdením kontextuálnym, ktoré
sa dalo vyriešiť ústavno-súladným výkladom (čl. 152 ods. 4 ústavy) všetkých podmienok
potrebných na vznik nároku na invalidný dôchodok. Novela zákona o sociálnom poistení
vo svojich intertemporálnych ustanoveniach (§ 293ax) upravila aj otázky vzniku nároku
na invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok u osôb, ktoré nezískali invalidný
dôchodok podľa právnej úpravy zákona o sociálnom poistení účinnej do 31. decembra
2009, a to tak, že „poistencovi, ktorému nevznikol nárok na invalidný dôchodok alebo
čiastočný invalidný dôchodok podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2010 z dôvodu
nezískania potrebného počtu rokov dôchodkového poistenia a ktorý nesplnil podmienky
nároku na starobný dôchodok alebo nebol mu priznaný predčasný starobný dôchodok, S.
na jeho žiadosť znovu posúdi dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav a rozhodne o nároku
na invalidný dôchodok a o jeho sume podľa zákona účinného od 1. januára 2010“. Podľa
ustanovenia § 293ax ods. 3 zákona o sociálnom poistení „počet rokov dôchodkového
poistenia na vznik nároku na invalidný dôchodok sa zisťuje z obdobia predo dňom,
od ktorého bol určený vznik invalidity po 31. decembri 2009“. ... Citované ustanovenia
novely zákona o sociálnom poistení umožňujú žalobkyni, rovnako aj iným osobám
v obdobnej situácii, účinnú ochranu ňou označených práv opätovným posúdením novej
žiadosti na základe platného a účinného zákona o sociálnom poistení. Pri posudzovaní
novej žiadosti už bude žalovaná posudzovať počet rokov dôchodkového poistenia počas
celého obdobia, od kedy žalobkyňa vstúpila na trh práce.
Pokiaľ ústavný súd návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 72 ods. 1 písm. f)
a ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2009 odmietol ako zjavne
neopodstatnený, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zákonodarca zmenou
úpravy od 01. 01. 2010 nedostatok odstránil, je všeobecný súd viazaný názorom, že
ustanovenie § 72 ods. 1 písm. f) a ods. 2 zákona č.461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12.
2009 nemožno považovať za nesúladné s ústavou, keďže zákonodarca novelu zákona
v ustanoveniach § 293ax zákona č. 461/2003 Z. z. s účinnosťou od 01. 01. 2010 poskytol
navrhovateľke (v danom prípade manželovi navrhovateľky) účinnú ochranu opätovným
posúdením novej žiadosti , pri ktorom sa počet rokov dôchodkového poistenia bude zisťovať
z celého obdobia odo dňa vstupu na pracovný trh.
Z dávkového spisu odporkyne pritom vyplýva, že navrhovateľke bol na základe novej
žiadosti invalidný dôchodok podľa § 293ax zákona č. 461/2003 Z. z. od 01. 01. 2010
priznaný.
Vzhľadom na uvedené dôvody aj odvolací súd považoval rozhodnutia odporkyne
za súladné so zákonom, preto rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny podľa
Ústavný súd k námietkam sťažovateľa vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru
uvádza, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a
základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a
právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z
ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS
80/05, III. ÚS 122/2010).
Vzhľadom na vymedzený rozsah možných zásahov do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov ústavný súd posúdil to, či rozsudok najvyššieho súdu v spojení
s rozsudkom krajského súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle,
arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že
popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).
Ústavný súd sa zaoberal námietkou sťažovateľa o ústavne nekonformnom výklade
§ 72 ods. 1 písm. f) v spojení s § 70 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení platnom
v čase rozhodovania o žiadosti manželky sťažovateľa o invalidný dôchodok. Námietka
sťažovateľa smerovala proti konštatovaniu, že jeho manželka nesplnila druhú nevyhnutnú
podmienku na vznik nároku, a to potrebný počet rokov dôchodkového poistenia, ktorý sa
zisťuje z obdobia pred vznikom invalidity a líši sa podľa veku poistenca, ktorý dosiahol
v deň vzniku invalidity. V znení zákona o sociálnom poistení, ktorý bol účinný
do 31. decembra 2009, sa počet rokov obdobia dôchodkového poistenia potrebný na vznik
nároku na invalidný dôchodok poistenca, ktorý má viac ako 28 rokov, stanovil na najmenej
päť rokov, pričom potrebný počet sa zisťoval z posledných desiatich rokov pred vznikom
invalidity.
Všeobecné súdy posudzovali návrh sťažovateľky podľa § 244 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku, v zmysle ktorého v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe
žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy. V správnom konaní je v intenciách tohto ustanovenia (ako aj v intenciách čl. 46
ods. 2 ústavy) správny súd limitovaný vo svojich možnostiach súdneho prieskumu –
stanoveným limitom je zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, bez
možnosti preskúmavania vhodnosti, správnosti, primeranosti či prípadnej nespravodlivosti
platnej a účinnej zákonnej úpravy. Najvyšší súd a krajský súd preskúmavali aplikáciu
ustanovení § 70 ods. 1 a § 72 ods. 1 písm. f) zákona o Sociálnom poistení sociálnou
poisťovňou, ktoré sú formulované jednoznačne, bez možnosti rozmanitého výkladu či
voľnej úvahy. V ich zmysle bolo posúdenie počtu rokov dôchodkového poistenia
jednoduchým úkonom zisťovania doby poistenia z posledných desiatich rokov pred
vznikom invalidity, v tomto prípade v období od 1. júna 1997 do 1. júna 2007.
Sťažovateľom tvrdenú nespravodlivosť zákonnej úpravy odstránil zákonodarca
zákonom č. 449/2008 Z. z., v ktorom sa jednoznačne vysporiadal aj s dátumom vzniku
invalidity pre osoby, ktorým priznal vznik nároku. V ustanovení § 293ax zákona
o sociálnom poistení je vznik nároku určený od 1. januára 2010 bez možnosti spätného
stanovenia nároku na vznik invalidného dôchodku. V tomto zmysle bol priznaný invalidný
dôchodok aj manželke sťažovateľa.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd pri posúdení a interpretácii príslušných
ustanovení zákona o sociálnom poistení konal v medziach svojej právomoci. Vychádzajúc
z konkrétnych faktov dospel k logickým záverom, ktoré sú celkom legitímne a právne
akceptovateľné. Ústavný súd ďalej tiež poukazuje na skutočnosť, že postup a rozhodnutie
najvyššieho súdu, ktoré vychádza z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy,
v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96,
Preskúmaním napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu
v zákone.
Vzhľadom na uvedené a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne
konanie (i základného práva na súdnu ochranu) nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ako aj
s poukazom na prezentované názory ústavného súdu vo vzťahu k námietkam sťažovateľa
ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy
rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 9 So/35/2012-184 z 27. marca 2013 ústavný súd
pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07,
IV. ÚS 396/08), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí
aj základné právo vyplývajúce z čl. 39 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy by bolo možné
uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy, odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2013