Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 414/2013
PDF · 157.45 KB
No categories available
II. ÚS 414/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť P.., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
10 Ndz 1/2013 z 25. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P.., a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2013
doručená sťažnosť P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 10 Ndz 1/2013 z 25. januára 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 21 S 109/2012 sa sťažovateľka žalobou z 13. novembra
2012 domáha proti Správe katastra T. (ďalej len „žalovaná“) preskúmania zákonnosti
rozhodnutia č. Z -883/2012 zo 6. septembra 2012.
V právnej veci žaloby však členka senátu krajského súdu „21 S“, ktorému bola vec
pridelená na prerokovanie a rozhodnutie, JUDr. E. Š. (ďalej aj „zákonná sudkyňa“), 8.
januára 2013 v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „OSP“) s odvolaním sa na
údajne hrubo urážajúce podania predsedu predstavenstva (štatutárneho orgánu)
sťažovateľky T. L. vo vzťahu k jej osobe (zákonnej sudkyni) v rámci konaní vo veciach
vedených na krajskom súde pod sp. zn. 29 Sp 53/2010 a sp. zn. 29 Sp 4/2011 predsedníčke
krajského súdu písomne oznámila, že sa cíti byť zaujatá, a súčasne vyjadrila svoj súhlas s
tým, aby daná vec bola pridelená inému sudcovi.
Keďže predsedníčka krajského súdu bola toho názoru, že nie je dôvod pochybovať
o nezaujatosti zákonnej sudkyne 15. januára 2013 v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 štvrtej
vety OSP, predložila vec na rozhodnutie najvyššiemu (nadriadenému) súdu.
Najvyšší súd v právnej veci žaloby uznesením sp. zn. 10 Ndz 1/2013 z 25. januára
2013 rozhodol tak, že zákonná sudkyňa (JUDr. E. Š.) z prerokovania a rozhodovania veci
nie je vylúčená.
Právny zástupca sťažovateľky porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného ústavou odôvodňuje okrem iného takto:
«... Najvyšší súd SR obsiahlo citoval z nálezu ÚS č. III. ÚS 24/05 všeobecne platné
východiská pri posudzovaní daného problému. Podľa napadnutého záveru uznesenia:
„Sudkyňa neuviedla však žiaden konkrétny dôvod, pre ktorý by ako profesionálna sudkyňa
mala pre tieto svoje pocity stratiť schopnosť vykonávať svoje povolanie a postavenie sudcu
nestranne a nezaujato... sa síce... cíti byť dotknutá... avšak nie do takej miery a intenzity...
Dôvody napadnutého uznesenia sú paušálne. Neexistuje žiadne meradlo na určenie,
ktorá miera a intenzita „dotknutia“ je pre konkrétnu osobu významná. Úsudok v tejto veci
je vyslovene duálny: Sudca sa zaujatý cíti, alebo necíti. Ak si odmyslíme zjavný
„mantinelizmus“ - nesúhlasné gesto a pod. na strane jednej a manželstvo, spoluvlastníctvo
alebo vulgárne napadnutie slovné alebo aj fyzické na strane druhej - je zjavným
ignorovaním faktu, že i sudca (a sudkyňa osobitne) je „len“ človek, ak sa hľadá objektívna
intenzita dôvodov na absenciu pocitu nezaujatosti...
V tejto veci vystupuje do popredia aj iný fakt: JUDr. Š. bola už v minulosti vylúčená
z rozhodovania vo veci rovnakého účastníka pre pomer k nemu. Išlo o vec 11 C 4/00
Krajského súdu Žilina. Ďalej bola spolu s ostatnými sudcami Krajského súdu Žilina
vylúčená z rozhodovania uzneseniami Najvyššieho súdu NsSž 14/02, NsSž 2/03 a 7 Ndzk
7/2007. Sťažovateľ by bol námietku uplatnil, no sudkyňa to urobila skôr. V oboch prípadoch
však ide o presadenie základného práva na nestranné rozhodovanie súdu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy SR...
Ústavný súd o tomto základnom práve konal vo viacerých veciach (III.ÚS 47/05,
III. ÚS 16/00, I. ÚS 73/93 iné ). O totožnom práve, chránenom čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa
Európsky súd pre ľudské práva vyjadril napr. vo veciach Padovani vs. Taliansko, Delcourt
vsl. Belgicko, Pullar vs. Spojené kráľovstvo a iných. Už síce po vynesení napadnutého
uznesenia, ale z dôvodov, ktoré už v tom čase boli vhodné na posúdenie, riešil ESĽP vec
Harabin vsl. Slovenská republika . Vo svojej podstate ide o veľmi príbuzné okolnosti
prípadov. Žiadne z týchto rozhodnutí nenabáda k tomu, aby sa objektivizoval prah citlivosti
sudcu na množstvo rôznych vplyvov, schopných obmedziť jeho nestrannosť...
Najvyšší súd vytkol sudkyni nekonkrétnosť dôvodov svojho postoja. Sám sa ale
dopustil rovnakej chyby, ktorá však už mala vplyv na rozhodnutie: Neuviedol v podstate nič,
okrem povinnosti chovať sa „profesionálne“... »
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Vysloví, že uznesením 10 Ndz 1/2013 Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 1. 2013
bolo porušené základné právo sťažovateľa, garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
2. Uvedené uznesenie zruší a vráti vec Najvyššieho súdu na ďalšie konanie a
3. Prizná sťažovateľovi právo na náhradu trov konania
Z povahy veci vyplýva žiadosť, aby Ústavný súd pozastavil účinnosť napadnutého
uznesenia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
10 Ndz 1/2013 z 25. januára 2013, ktorým, napriek oznámeniu zákonnej sudkyne o tom, že
v právnej veci žaloby sa pre hrubo urážajúce podania predsedu predstavenstva sťažovateľky
cíti zaujatá, najvyšší súd rozhodol tak, že táto z prerokovania a rozhodovania nie je
vylúčená.
Sťažovateľka aj s poukazom na tú skutočnosť, že zákonná sudkyňa bola v iných
právnych veciach sťažovateľky ako účastníčky konania ňou označenými rozhodnutiami
najvyššieho súdu (pozri už uvedené) z prerokovania a rozhodovania už v minulosti
vylúčená, namieta najmä, že napadnuté uznesenie nie je dostatočne odôvodnené.
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50
ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že
postupujú v konaní súc viazané procesno-právnymi a hmotno-právnymi predpismi,
dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
V zmysle § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
V zmysle § 15 ods. 1 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je
vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu... Predseda súdu môže prideliť vec inému
sudcovi, ak s tým sudca, o ktorého vylúčenie ide, súhlasí; pridelenie zabezpečí podľa
osobitného predpisu. Ak ide o vylúčenie sudcu podľa § 14 ods. 1 a predseda súdu má za to,
že nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcu, predloží vec na rozhodnutie súdu
uvedenému v § 16 ods. 1.
V zmysle § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1
uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
V zmysle § 15a ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku
1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do
15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.
V danej právnej veci najvyšší (nadriadený) súd rozhodol uznesením sp. zn.
10 Ndz 1/2013 z 25. januára 2013 o nevylúčení zákonnej sudkyne na základe jej vlastného
oznámenia z 8. januára 2013 adresovaného predsedníčke krajského súdu, ktorá však,
zastávajúc názor, že o nezaujatosti zákonnej sudkyne (členky senátu „21 S“, pozn.) nie je
dôvod pochybovať, predložila vec na rozhodnutie najvyššiemu súdu.
Napadnuté rozhodnutie, ktorým najvyšší súd v právnej veci žaloby zákonnú sudkyňu
z prerokovania a rozhodovania nevylúčil, teda vyplynulo z postupu v konaní v zmysle
ustanovenia § 15 ods. 1 OSP.
Avšak ani sťažovateľke, pokiaľ mala vedomosť o skutočnostiach, pre ktoré mala byť
podľa jej názoru zákonná sudkyňa z prerokúvania a rozhodovania vylúčená, nič nebránilo
v tom, aby vzniesla námietku zaujatosti podľa ustanovenia § 15a ods. 1 OSP.
Ak totiž sťažovateľka v právnej veci žaloby aj podľa obsahu sťažnosti svoje procesné
právo v zmysle ustanovenia § 15a ods. 1 OSP dosiaľ nevyužila, pričom o obsahu svojich
(urážajúcich) podaní v rámci konaní vedených na krajskom súde v jej iných právnych
veciach, na ktorých zákonná sudkyňa zakladala dôvody na vylúčenie z prerokovania
a rozhodovania, nepochybne musela vedieť, podľa názoru ústavného súdu nemožno
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu o jej nevylúčení ako výsledok postupu v konaní
v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 OSP nijako dávať do príčinnej súvislosti s namietaným
porušením základného práva na súdnu ochranu.
Inými slovami, v danom prípade nepodanie námietky zaujatosti zo strany
sťažovateľky v zmysle ustanovenia § 15a ods. 1 OSP pre postup v konaní v zmysle
ustanovenia § 15 ods. 1 OSP na základe oznámenia zákonnej sudkyne o skutočnostiach
(urážajúcich podaniach predsedu predstavenstva sťažovateľky), pre ktoré podľa jej názoru
mala byť vylúčená, nemožno odpustiť, keďže o týchto sťažovateľka už v čase podania
žaloby nielen mohla, ale aj musela vedieť. V opačnom prípade je dôvodný predpoklad, že
sťažovateľka tieto skutočnosti (obsah podaní) nepovažovala za dôvod na vylúčenie
zákonnej sudkyne.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto
orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo
stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Vzhľadom na už uvedené je vylúčené, aby v príčinnej súvislosti s napádaným
uznesením najvyššieho súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľky na súdnu ochranu. Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného
súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení označeného
rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o trovách konania je viazané na
vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania,
nerozhodoval.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd nerozhodoval ani o návrhu sťažovateľky na
pozastavenie účinnosti napadnutého uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. septembra 2013