Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 414/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P.., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P.., a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2013

doručená sťažnosť P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 25. januára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. sa sťažovateľka žalobou z 13. novembra

2012 domáha proti Správe katastra T. (ďalej len „žalovaná“) preskúmania zákonnosti

rozhodnutia č. Z zo 6. septembra 2012.

V právnej veci žaloby však členka senátu krajského súdu „21 S“, ktorému bola vec

pridelená na prerokovanie a rozhodnutie, JUDr. E. Š. (ďalej aj „zákonná sudkyňa“), 8.

januára 2013 v zmysle ustanovenia Občiansky súdny

poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „OSP“) s odvolaním sa na

údajne hrubo urážajúce podania predsedu predstavenstva (štatutárneho orgánu)

sťažovateľky T. L. vo vzťahu k jej osobe (zákonnej sudkyni) v rámci konaní vo veciach

vedených na krajskom súde pod sp. zn. a sp. zn. predsedníčke

krajského súdu písomne oznámila, že sa cíti byť zaujatá, a súčasne vyjadrila svoj súhlas s

tým, aby daná vec bola pridelená inému sudcovi.

Keďže predsedníčka krajského súdu bola toho názoru, že nie je dôvod pochybovať

o nezaujatosti zákonnej sudkyne 15. januára 2013 v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 štvrtej

vety , predložila vec na rozhodnutie najvyššiemu (nadriadenému) súdu.

Najvyšší súd v právnej veci žaloby uznesením sp. zn. z 25. januára

2013 rozhodol tak, že zákonná sudkyňa (JUDr. E. Š.) z prerokovania a rozhodovania veci

nie je vylúčená.

Právny zástupca sťažovateľky porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného odôvodňuje okrem iného takto:

«... Najvyšší súd SR obsiahlo citoval z nálezu ÚS č. všeobecne platné

východiská pri posudzovaní daného problému. Podľa napadnutého záveru uznesenia:

„Sudkyňa neuviedla však žiaden konkrétny dôvod, pre ktorý by ako profesionálna sudkyňa

mala pre tieto svoje pocity stratiť schopnosť vykonávať svoje povolanie a postavenie sudcu

nestranne a nezaujato... sa síce... cíti byť dotknutá... avšak nie do takej miery a intenzity...

Dôvody napadnutého uznesenia sú paušálne. Neexistuje žiadne meradlo na určenie,

ktorá miera a intenzita „dotknutia“ je pre konkrétnu osobu významná. Úsudok v tejto veci

je vyslovene duálny: Sudca sa zaujatý cíti, alebo necíti. Ak si odmyslíme zjavný

„mantinelizmus“ - nesúhlasné gesto a pod. na strane jednej a manželstvo, spoluvlastníctvo

alebo vulgárne napadnutie slovné alebo aj fyzické na strane druhej - je zjavným

ignorovaním faktu, že i sudca (a sudkyňa osobitne) je „len“ človek, ak sa hľadá objektívna

intenzita dôvodov na absenciu pocitu nezaujatosti...

V tejto veci vystupuje do popredia aj iný fakt: JUDr. Š. bola už v minulosti vylúčená

z rozhodovania vo veci rovnakého účastníka pre pomer k nemu. Išlo o vec

Krajského súdu Žilina. Ďalej bola spolu s ostatnými sudcami Krajského súdu Žilina

vylúčená z rozhodovania uzneseniami Najvyššieho súdu , a 7 Ndzk

7/2007. Sťažovateľ by bol námietku uplatnil, no sudkyňa to urobila skôr. V oboch prípadoch

však ide o presadenie základného práva na nestranné rozhodovanie súdu podľa čl. 46 ods.

1 SR...

Ústavný súd o tomto základnom práve konal vo viacerých veciach (,

, iné ). O totožnom práve, chránenom čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa

Európsky súd pre ľudské práva vyjadril napr. vo veciach Padovani vs. Taliansko, Delcourt

vsl. Belgicko, Pullar vs. Spojené kráľovstvo a iných. Už síce po vynesení napadnutého

uznesenia, ale z dôvodov, ktoré už v tom čase boli vhodné na posúdenie, riešil ESĽP vec

Harabin vsl. Slovenská republika . Vo svojej podstate ide o veľmi príbuzné okolnosti

prípadov. Žiadne z týchto rozhodnutí nenabáda k tomu, aby sa objektivizoval prah citlivosti

sudcu na množstvo rôznych vplyvov, schopných obmedziť jeho nestrannosť...

Najvyšší súd vytkol sudkyni nekonkrétnosť dôvodov svojho postoja. Sám sa ale

dopustil rovnakej chyby, ktorá však už mala vplyv na rozhodnutie: Neuviedol v podstate nič,

okrem povinnosti chovať sa „profesionálne“... »

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Vysloví, že uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 1. 2013

bolo porušené základné právo sťažovateľa, garantované SR.

2. Uvedené uznesenie zruší a vráti vec Najvyššieho súdu na ďalšie konanie a

3. Prizná sťažovateľovi právo na náhradu trov konania

Z povahy veci vyplýva žiadosť, aby Ústavný súd pozastavil účinnosť napadnutého

uznesenia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. januára 2013, ktorým, napriek oznámeniu zákonnej sudkyne o tom, že

v právnej veci žaloby sa pre hrubo urážajúce podania predsedu predstavenstva sťažovateľky

cíti zaujatá, najvyšší súd rozhodol tak, že táto z prerokovania a rozhodovania nie je

vylúčená.

Sťažovateľka aj s poukazom na tú skutočnosť, že zákonná sudkyňa bola v iných

právnych veciach sťažovateľky ako účastníčky konania ňou označenými rozhodnutiami

najvyššieho súdu (pozri už uvedené) z prerokovania a rozhodovania už v minulosti

vylúčená, namieta najmä, že napadnuté uznesenie nie je dostatočne odôvodnené.

Citovaný je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku tak, že

postupujú v konaní súc viazané procesno-právnymi a hmotno-právnymi predpismi,

dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu ().

V zmysle sudcovia sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci,

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

V zmysle ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je

vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu... Predseda súdu môže prideliť vec inému

sudcovi, ak s tým sudca, o ktorého vylúčenie ide, súhlasí; pridelenie zabezpečí podľa

osobitného predpisu. Ak ide o vylúčenie sudcu podľa § 14 ods. 1 a predseda súdu má za to,

že nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcu, predloží vec na rozhodnutie súdu

uvedenému v § 16 ods. 1.

V zmysle účastníci majú právo z dôvodov podľa

uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

V zmysle účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku

1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do

15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

V danej právnej veci najvyšší (nadriadený) súd rozhodol uznesením sp. zn.

z 25. januára 2013 o nevylúčení zákonnej sudkyne na základe jej vlastného

oznámenia z 8. januára 2013 adresovaného predsedníčke krajského súdu, ktorá však,

zastávajúc názor, že o nezaujatosti zákonnej sudkyne (členky senátu „21 S“, pozn.) nie je

dôvod pochybovať, predložila vec na rozhodnutie najvyššiemu súdu.

Napadnuté rozhodnutie, ktorým najvyšší súd v právnej veci žaloby zákonnú sudkyňu

z prerokovania a rozhodovania nevylúčil, teda vyplynulo z postupu v konaní v zmysle

ustanovenia .

Avšak ani sťažovateľke, pokiaľ mala vedomosť o skutočnostiach, pre ktoré mala byť

podľa jej názoru zákonná sudkyňa z prerokúvania a rozhodovania vylúčená, nič nebránilo

v tom, aby vzniesla námietku zaujatosti podľa ustanovenia .

Ak totiž sťažovateľka v právnej veci žaloby aj podľa obsahu sťažnosti svoje procesné

právo v zmysle ustanovenia dosiaľ nevyužila, pričom o obsahu svojich

(urážajúcich) podaní v rámci konaní vedených na krajskom súde v jej iných právnych

veciach, na ktorých zákonná sudkyňa zakladala dôvody na vylúčenie z prerokovania

a rozhodovania, nepochybne musela vedieť, podľa názoru ústavného súdu nemožno

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu o jej nevylúčení ako výsledok postupu v konaní

v zmysle ustanovenia nijako dávať do príčinnej súvislosti s namietaným

porušením základného práva na súdnu ochranu.

Inými slovami, v danom prípade nepodanie námietky zaujatosti zo strany

sťažovateľky v zmysle ustanovenia pre postup v konaní v zmysle

ustanovenia na základe oznámenia zákonnej sudkyne o skutočnostiach

(urážajúcich podaniach predsedu predstavenstva sťažovateľky), pre ktoré podľa jej názoru

mala byť vylúčená, nemožno odpustiť, keďže o týchto sťažovateľka už v čase podania

žaloby nielen mohla, ale aj musela vedieť. V opačnom prípade je dôvodný predpoklad, že

sťažovateľka tieto skutočnosti (obsah podaní) nepovažovala za dôvod na vylúčenie

zákonnej sudkyne.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo

stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Vzhľadom na už uvedené je vylúčené, aby v príčinnej súvislosti s napádaným

uznesením najvyššieho súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu. Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného

súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení označeného

rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o trovách konania je viazané na

vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky ( prvá veta ),

ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania,

nerozhodoval.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd nerozhodoval ani o návrhu sťažovateľky na

pozastavenie účinnosti napadnutého uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2013