Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 424/2013
PDF · 157.4 KB
No categories available
II. ÚS 424/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti D. s. r. o., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou F., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F.,
pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob/375/2011 z 30. januára 2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti D. s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla
2013 doručená sťažnosť spoločnosti D. s. r. o., (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané
porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 13 Cob/375/2011 z 30. januára 2013.
2. Sťažovateľka sa v procesnom postavení žalobcu v konaní pred Okresným súdom
Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd) domáhala zaplatenia finančnej čiastky v sume
331 939,19 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť na
strane žalovaného tak, že mu sťažovateľka uhradila peňažnú zálohu kúpnej ceny
nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom ich zmluvného záväzku zo zmluvy o uzatvorení
budúcej zmluvy.
„Sťažovateľ so žalovaným sa nezhodli na zmierlivom riešení veci a preto spor
o vydanie bezdôvodného obohatenia riešil miestne a vecne príslušný Okresný súd
v Liptovskom Mikuláši v konaní vedenom pod sp. zn.: 9 Cb/7/2011.
V konaní bolo podstatné, aby sa súd zaoberal platnosťou ustanovenia o zmluvnej
pokute, ktoré je spísané v čl.1.3 Zmluvy a ktorého sa dovoláva žalovaný v súvislosti
so zápočtom pohľadávky žalobcu na 331 939,19 EUR (10 000 000,- SK).
Jedným z hlavných predmetov konania sa stalo tvrdenie sťažovateľa (žalobcu),
že ustanovenie o zmluvnej pokute spísané v čl.1.3 Zmluvy je neplatné a preto nemohlo
vyvolať právne účinky. Žalobca nebol a nie je povinný uhradiť žalovanému 331 939,19 EUR
(10 000 000,- SK) z titulu zmluvnej pokuty. Žalovaný z daného dôvodu nemohol pristúpiť
k jednostrannému zápočtu a jeho dlh preto nezanikol, je naďalej predmetom tohto konania
a je na mieste, aby súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
331 939,19 EUR (10 000 000,- Sk).“
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 Cb/7/2011 z 20. júna 2011 návrh sťažovateľky
zamietol. O odvolaní sťažovateľky proti tomuto rozsudku rozhodoval krajský súd, ktorý
namietaným rozsudkom sp. zn. 13 Cob/375/2011 z 30. januára 2013 rozsudok okresného
súdu potvrdil.
4. Sťažovateľka v sťažnosti zastáva názor, že „Z ústavnoprávneho hľadiska ochrany
justičných práv sťažovateľa nie je možné akceptovať názor všeobecného súdu podľa
ktorého: Platné je také zmluvné ujednanie, podľa ktorého budúci kupujúci je povinný
uhradiť zmluvnú pokutu budúcemu predávajúcemu za nesplnenie zmluvnej povinnosti aj
vtedy, ak výlučne budúci predávajúci svojim ničím nelimitovaným rozhodnutím určí, či
k splneniu povinnosti došlo alebo nie...
Všeobecné súdy však platnosť dohody o zmluvnej pokute zachovali napriek početným
námietkam sťažovateľa. Všeobecné súdy vyložili a uplatnili zákon tak, že porušili
ústavnoprocesné princípy obsiahnuté v práve na súdnu ochranu a v práve na spravodlivý
súdny proces, čo zo strany ústavného súdu musí byť v rámci ochrany týchto práv
sankcionované kasáciou rozhodnutia odvolacieho sudu. Rozhodnutie odvolacieho súdu
totižto nestojí na právnom základe, ale na základe svojvôle súdu, čo je v právnom štáte
neprípustné.“.
5. Sťažovateľka vyjadrila presvedčenie, že súd prvého stupňa aj súd druhého stupňa
dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam a platnosť zmluvných dojednaní medzi
sťažovateľkou a žalovaným nesprávne právne posúdili. Sťažovateľka uviedla, že „Krajský
súd teda zopakoval dokazovanie, dôkazy opätovne v konaní hodnotil a to bez toho, aby
viedol kontradiktórny súdny proces, umožnil sťažovateľovi uskutočniť vyjadrenia s cieľom
ovplyvniť výsledok rozhodnutia a vec prejednal na nariadenom pojednávaní. Súd vo veci
rozhodol bez nariadenia pojednávania.“.
6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1) Základné právo spoločnosti D. s. r. o., so sídlom: P. na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl.6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.: 13 Cob 375/2011 porušené bolo.
2) Základné právo spoločnosti D. s .r. o., so sídlom: P. na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl.6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím
Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.01.2013 v konaní vedenom pod sp. zn.: 13 Cob 375/2011
porušené bolo.
3) Zrušuje sa rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 13 Cob 375/2011 zo dňa
30.01.2013 v celom rozsahu a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.
4) Spoločnosti D. s. r. o., so sídlom: P. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1
500,- EUR (slovom tisícpäťsto eur), ktoré je jej Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5) Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť spoločnosti D. s.r.o., so sídlom: P. trovy
konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jej právneho
zástupcu F. P., s. r. o.,, vedený vo VÚB, a.s. a to do troch dní od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
12. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn.
13 Cob/375/2011 z 30. januára 2013. Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec sťažovateľky nesprávne právne posúdil a aplikoval
právne predpisy tak, že tým porušil ústavno-procesné princípy obsiahnuté v práve na súdnu
ochranu a v práve na spravodlivý súdny proces.
13. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného ustanovenia
čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo
slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo
právnická osoba nemôže domôcť v inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej
republiky. Preto, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva alebo
slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť
už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
14. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
15. Podľa právneho názoru ústavného súdu po zistení nedostatku právomoci v konaní
pred ústavným súdom už nie je potrebné skúmať, či sú, alebo nie sú splnené ďalšie procesné
podmienky. Tomuto postupu totiž bráni zistený nedostatok neodstrániteľnej procesnej
prekážky spočívajúci v nedostatku právomoci ústavného súdu (podobne sp. zn.
16. Ústavný súd zistil, že sťažovateľka podala 18. marca 2013 proti namietanému
rozsudku krajského súdu sp. zn. 13 Cob/375/2011 z 30. januára 2013 dovolanie, o ktorom
bude rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom
konaní. Sťažovateľka teda využila účinný právny prostriedok nápravy, ktorý jej právny
poriadok poskytuje.
17. Sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva súdne orgány
(najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu
rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že
uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu
právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred
rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné. Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal
sťažnosťou sťažovateľky pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol
by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.
18. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj
k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer
proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
19. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť proti namietanému rozsudku krajského
súdu sp. zn. 13 Cob/375/2011 z 30. januára 2013 ako predčasne podanú odmietol
pre nedostatok právomoci podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. september 2013