Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13Cob-375-2011.pdf
PDF · 255.02 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/375/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobcu: DEMÄNOVÁ s.r.o., so sídlom 031 01 Pavčina Lehota 68, IČO: 43 974 341, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Tatry mountain resorts, a.s., so sídlom Demänovská Dolina 72, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 31 560 636, zastúpenému právnou zástupkyňou JUDr. Barborou Kubošiovou, advokátkou, so sídlom R. XXXX/XX, XXX XX I., v konaní o zaplatenie 331.939,19 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/7/2011-320 zo dňa 20.6.2011, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/7/2011-320 zo dňa 20.6.2011 p o t v r d z u j e .
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Pri trovách konania vyslovil, že o nich bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na ust. § 261 ods. 1, 6 Obchodného zákonníka (ďalej iba „OBZ“), § 289 ods. 1, 2 OBZ, § 290 ods. 1 OBZ, § 292 ods. 1, 3 OBZ, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej iba „OZ“), § 544 ods. 1, 2 OZ. Konštatoval, že účastníci konania sú podnikatelia. Žalobca je spoločnosť s ručením obmedzeným a žalovaný akciová spoločnosť. Žalobca vznikol dňa 5.2.2008 a žalovaný 1.4.1992, od 24.3.2003 do 23.7.2009 používal žalovaný obchodné meno Jasná Nízke Tatry, a.s.. Okresný súd uviedol, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že ich záväzkový vzťah zo Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy uzatvorenej dňa 12.5.2008 sa týkal ich podnikateľskej činnosti.
Predmetom konania bolo zaplatenie pohľadávky žalobcu žalovaným titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktorým je záloha kúpnej ceny 331.939,79 Eur (10.000.000,- Sk) s príslušenstvom z dôvodu, že k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo ako plnenie bez právneho dôvodu podľa § 451 ods. 2 OZ. Žalovaný oprávnenosť nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v tomto súdnom konaní rozporoval a na svoju obranu uplatnil proti žalobcovi svoju pohľadávku na započítanie titulom zmluvnej pokuty (§ 98 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej iba „O.s.p.“) vo výške 331.939,19 Eur.
Okresný súd po vykonanom dokazovaní skonštatoval, že zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy (§ 289 OBZ) sa jedna alebo obidve zmluvné strany zaväzujú uzavrieť v určenej dobe budúcu zmluvu, ktorej predmet je určený aspoň všeobecným spôsobom. Z článku 1. bod 1.1. Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy uzavretej dňa 12.5.2008 v znení Dodatku č. 1 uzavretého dňa 18.8.2008 (ďalej len „zmluva“) sa obidve
zmluvné strany zaviazali uzavrieť kúpnu zmluvu a zmluvu o viazanom účte (to je záväzok obidvoch zmluvných strán uzavrieť v určenej dobe budúcu zmluvu) na základe písomnej výzvy, ktorejkoľvek zo zmluvných strán do 10 dní od doručenia výzvy. Spôsob doručenia výzvy na uzavretie kúpnej zmluvy a zmluvy o viazanom účte bol upravený v bode 1.2. zmluvy. Podľa bodu 1.2. zmluvy budúci kupujúci
- žalobca sa zaviazal, že najneskôr do 25.8.2008 zabezpečí peňažné prostriedky na uhradenie druhej časti kúpnej ceny. To bola jeho zmluvná povinnosť, ku ktorej sa zaviazal. Žalobca však do 25.8.2008 nezabezpečil peňažné prostriedky na úhradu druhej časti kúpnej ceny ani jedným zo spôsobov podľa bodov 1.2., 1.2.2., 1.2.3. zmluvy.
Tým, že žalobca k 25.8.2008 nezabezpečil peňažné prostriedky na zaplatenie druhej časti kúpnej ceny, zmaril uzavretie najmä kúpnej zmluvy, ako aj zmluvy o viazanom účte. Účelom zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy je, aby si zmluvné strany dohodli, že uzavrú budúcu zmluvu, lebo ju z rôznych dôvodov nemôžu uzavrieť hneď, napríklad aj preto, že v čase uzavretia zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy jedna zo zmluvných strán nemá dostatok peňažných prostriedkov na zaplatenie kúpnej ceny a podobne. Výkladom bodu 1.2. zmluvy bolo zrejmé, že k 25.8.2008 mal žalobca ako budúci kupujúci zabezpečiť peňažné prostriedky potrebné na uhradenie druhej časti kúpnej ceny, lebo len potom by malo pre žalovaného (budúceho predávajúceho) význam vyzvať žalobcu (budúceho kupujúceho) na uzavretie budúcich zmlúv, ktorá výzva na uzatvorenie musela byť doručená najneskôr 28.8.2008. Povinnosť žalobcu najneskôr do 25.8.2008 zabezpečiť peňažné prostriedky na uhradenie kúpnej ceny bola zdôraznená aj tým, že ako budúci kupujúci mohol žalovanému ako budúcemu predávajúcemu doručiť výzvu na uzavretie budúcich zmlúv iba v prípade, ak preukáže, že disponuje peňažnými prostriedkami potrebnými na uhradenie druhej časti kúpnej ceny. Okresný súd zvýraznil, že zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy boli zaviazané obidve strany (žalobca aj žalovaný) uzavrieť v určenej dobe budúcu zmluvu.
Záväzok žalobcu ako budúceho kupujúceho, zabezpečiť najneskôr do 25.8.2008 peňažné prostriedky potrebné na uhradenie kúpnej ceny, bol jeho povinnosťou vyplývajúcou zo zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy. Zmluvná pokuta (v bode 1.3. zmluvy) bola dojednaná pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti budúceho kupujúceho (žalobcu) „nesplní povinnosť zabezpečiť peňažné prostriedky potrebné na uhradenie druhej časti kúpnej ceny a disponovanie s nimi nepreukáže niektorým zo spôsobov podľa bodov 1.2.1. až 1.2.3.“. Žalobca ako budúci kupujúci nesplnil vyššie uvedenú povinnosť a z tohto dôvodu nedošlo k uzavretiu budúcej zmluvy do 10 dní odo dňa doručenia výzvy žalobcu (budúceho kupujúceho) na uzatvorenie kúpnej zmluvy a zmluvy o vinkulácii (návrh budúcej kúpnej zmluvy bol prílohou zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy a žalovaný ako budúci predávajúci návrh kúpnej zmluvy nepodpísal). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ nedôjde k podpisu kúpnej zmluvy ani do 10 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy na uzatvorenie zmluvy, tak k jedenástemu pracovnému dňu odo dňa doručenia výzvy na uzatvorenie zmluvy vzniká záväzok budúceho predávajúceho vrátiť zálohu budúcemu kupujúcemu (bod 4.3. zmluvy). Medzi účastníkmi nebolo sporné, že dňa 28.8.2008 vyzval žalobca žalovaného písomne na uzatvorenie kúpnej zmluvy, ku ktorej priložil indikatívnu ponuku financovania Slovenskej sporiteľne, a.s. a čestné prehlásenie o poskytnutí garancie v zmysle článku 1. bod 1.2.3. zmluvy. V bode 1.3. zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že budúci kupujúci zaplatí zmluvnú pokutu vo výške zálohy, pričom pohľadávka budúceho kupujúceho na vrátenie zálohy sa započíta s pohľadávkou budúceho predávajúceho podľa tohto bodu na zaplatenie zmluvnej pokuty. Na základe tohto zmluvného dojednania (bod 1.3.) mal žalovaný ako budúci kupujúci právo nevyplatiť zálohu kúpnej ceny a ponechať si ju na úhradu zmluvnej pokuty okamihom, keď boli splnené podmienky pre vznik nároku na zmluvnú pokutu, ktorá sa stala splatná 11-tym dňom od doručenia výzvy žalobcu na uzavretie kúpnej zmluvy žalovanému, k uzavretiu ktorej nedošlo v určenom čase, to je 10 dní od 28.8.2008, kedy najneskôr mohla byť uzavretá budúca kúpna zmluva.
Okresný súd konštatoval, že zmluvná pokuta nemá len preventívnu funkciu, zabezpečovaciu funkciu, reparačnú funkciu, ale aj represívnu - sankčnú funkciu za porušenie zmluvnej povinnosti, preto aj po zániku zmluvy, v ktorej bola dohodnutá zmluvná pokuta (uplynutím určenej doby), právo na zaplatenie zmluvnej pokuty nezaniká, ak vzniklo za účinnosti zmluvy, respektíve ustanovenia zmluvy, v ktorej - ktorom bola zmluvná pokuta dohodnutá. Zmluvnou pokutou môže byť zabezpečená ktorákoľvek zmluvná povinnosť, teda aj povinnosť preukázať zabezpečenie peňažných prostriedkov potrebných na uhradenie druhej časti kúpnej ceny. Rozpor dohody o zmluvnej pokute so zásadami poctivého obchodného styku podľa § 265 OBZ nemá za následok neplatnosť právneho úkonu, ale len odopretie ochrany výkonu práva.
K argumentácii zástupcov účastníkov konania prvostupňový súd uviedol, že podľa § 301 OBZ má súd právomoc znížiť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu, ale len na návrh účastníka konania, bez takéhoto návrhu by išlo o zásah do zmluvnej voľnosti účastníkov obchodno-záväzkového vzťahu, ktorá je jedným zo základných princípov obchodného práva (ZSP 57/2006).
K ďalšej argumentácii zástupcov účastníkov konania uviedol, že na základe vykonaných dôkazov vyhodnotil, že žalobca ako budúci kupujúci nesplnil svoju povinnosť zabezpečiť peňažné prostriedky potrebné na uhradenie druhej časti kúpnej ceny vo výške 197.743.805,- Sk s DPH (6.563.891,82 Eur s DPH), keď zaplatil zálohu kúpnej ceny vo výške 10.000.000,- Sk, to je 331.939,19 Eur. Účastníci zmluvy slovne a písomnou formou prejavili vôľu, že žalobca (nesprávne uvedené žalovaný) - budúci kupujúci najneskôr do 25. augusta 2008 zabezpečí peňažné prostriedky potrebné na uhradenie druhej časti kúpnej zmluvy bod 1.2. zmluvy a vyzvať na uzavretie budúcej zmluvy mohol iba v prípade, ak preukáže, že disponuje peňažnými prostriedkami potrebnými pre uhradenie druhej časti kúpnej ceny, čo mohol urobiť niekoľkými spôsobmi (bod 1.2.1.) predložením výpisu z účtu budúceho kupujúceho, nie staršieho ako jeden pracovný deň, preukazujúceho, že na účte budúceho kupujúceho sa nachádzajú peňažné prostriedky vo výške zodpovedajúcej minimálne druhej časti kúpnej ceny, alebo (1.2.2.) úverovou zmluvou podpísanou medzi budúcim kupujúcim a bankou, ktorá má oprávnenie poskytovať úvery na území Slovenskej republiky alebo Európskej únie, v zmysle ktorej bude mať kupujúci právo na čerpanie peňažných prostriedkov na účet budúceho kupujúceho vo výške zodpovedajúcej minimálne druhej časti kúpnej ceny, čerpanie môže byť podmienené jedine podmienkou uzatvorenia kúpnej zmluvy. Ani jeden z týchto spôsobov preukázania dispozície s peňažnými prostriedkami (1.2.1. a 1.2.2.) žalobca ako budúci kupujúci nevybral. Zabezpečenie peňažných prostriedkov a disponovanie peňažnými prostriedkami potrebnými na uhradenie druhej časti kúpnej ceny preukazoval (1.2.3.) „iným spôsobom, ktorý bude uspokojujúci pre budúceho predávajúceho“. Predloženie indikatívnej ponuky financovania Slovenskej sporiteľne, a.s. a čestného prehlásenia o poskytnutí garancie spoločnosti AUTO-IMPEX, spol, s.r.o. nepovažoval žalovaný za uspokojujúci pre budúceho predávajúceho, čo prejavil tým, že nepodpísal kúpnu zmluvu v určenej dobe do 10. pracovných dní odo dňa doručenia výzvy na uzavretie zmluvy, ktorá kúpna zmluva bola prílohou zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy. Žalovaný nemal zmluvnú povinnosť vyjadrovať sa k splneniu povinnosti žalobcom. Svoj nesúhlas so splnením povinnosti žalobcu prejavil žalovaný tým, že nepodpísal budúcu kúpnu zmluvu. Indikatívna ponuka financovania - investičným úverom a čestné prehlásenie o poskytnutí garancie nepreukázali zabezpečenie peňažných prostriedkov potrebných na uhradenie druhej časti kúpnej ceny a ani disponovanie s peňažnými prostriedkami na uhradenie druhej časti kúpnej ceny. Išlo iba o jednostranné vyhlásenia - ponuky tretích osôb, z ktorých pre žalobcu ako budúceho kupujúceho nevyplynulo žiadne právo domáhať sa ponúknutých plnení - investičného úveru a garancie. Vyššie uvedeným tretím osobám súčasne nevznikla povinnosť plniť žalobcovi - budúcemu kupujúcemu. Preto podmienka zabezpečenia peňažných prostriedkov podľa bodu 1.2. nebola splnená. Preto žalobca ako budúci kupujúci ani nemohol disponovať s peňažnými prostriedkami k 25.8.2008 na základe indikatívnej ponuky financovania - investičného úveru a čestného prehlásenia o poskytnutí garancie. Povinnosť zabezpečiť peňažné prostriedky a disponovať s peňažnými prostriedkami bola dohodnutá v bode 1.2. zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy a táto povinnosť platila aj pre iný spôsob preukázania zabezpečenia peňažných prostriedkov a disponovania peňažnými prostriedkami zvoleným budúcim kupujúcim - žalobcom v bode 1.2.3. zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy.
V zmluve o uzavretí budúcej zmluvy sú nehnuteľnosti, ktoré mali byť predmetom prevodu na základe kúpnej zmluvy identifikované číslom LV, uvedením katastrálneho úradu, obce, katastrálneho územia, parcelným číslom, výmerou, druhom, súpisným číslom s tým, že majú byť prevádzané v celosti. Podľa § 289 ods. 1 OBZ je postačujúce, ak predmet plnenia je určený aspoň všeobecným spôsobom. Medzi účastníkmi nebolo nikdy sporné, ktoré nehnuteľnosti boli predmetom budúcej zmluvy, ktorá mala byť uzavretá na základe zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy. V celosti znamená celá nehnuteľnosť - pozemok vo výlučnom vlastníctve predávajúceho a neuvedenie podielu 1/1 je plne nahradené vyjadrením pojmu „v celosti". Medzi účastníkmi nebolo nikdy sporné, že budúci predávajúci - žalovaný je výlučným vlastníkom vyššie uvedených nehnuteľností (okrem pozemkov vo vlastníctve tretích osôb bod 1.4. zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, čo nemalo žiaden vplyv na uzavretie budúcej kúpnej zmluvy na základe zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy bod 1.4., bod 1.5., bod 2.2. zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy).
Čo sa týka nemožnosti uzavretia zmluvy o vinkulácii podľa článku 5. zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, okresný súd uviedol, že táto časť zmluvy sa nedotkla splnenia povinnosti žalobcu ako budúceho kupujúceho podľa bodov 1.2. zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy a práva žalovaného ako budúceho predávajúceho na zmluvnú pokutu podľa bodu 1.3. zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, vo vzťahu k povinnosti žalobcu ako budúceho kupujúceho zabezpečiť peňažné prostriedky a preukázať disponovanie s týmito peňažnými prostriedkami potrebnými na uhradenie druhej časti kúpnej ceny (bod 1.2.). Žalobca ako budúci kupujúci si mohol zvoliť, či predloží výpis z účtu preukazujúci peňažné prostriedky na účte žalobcu vo výške minimálne druhej časti kúpnej ceny, alebo si zvolí iný spôsob (1.2.2.) uzavretím úverovej zmluvy medzi žalobcom a bankou oprávnenou poskytovať úvery na území Slovenskej republiky alebo Európskej únie oprávňujúcej čerpať budúceho kupujúceho peňažné prostriedky na svoj účet vo výške zodpovedajúcej minimálne druhej časti kúpnej ceny účelovo viazanej na zaplatenie kúpnej ceny.
Poskytnutie kreditnej línie s vydaným limitom pre žalobcu ako budúceho kupujúceho od Medzinárodnej investičnej banky v Moskve zo dňa 25. februára 2009 bolo predložené po uplynutí doby na uzavretie budúcej zmluvy, to je po uplynutí 10 dní od 28. augusta 2008.
Ďalej okresný súd vyslovil, že Zmluva o zriadení predkupného práva uzavretá dňa 15.1.2009 žiadnym spôsobom a ani z jej obsahu nie je možné zistiť, že by akýmkoľvek spôsobom súvisela so zmenou v obsahu Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy v znení Dodatku č. 1 uzavretej dňa 12.5.2008 a nič na tom nemenia ani jednostranné stanoviská predstavenstva žalovaného (budúceho predávajúceho) z 18.12.2008 (č.l. 186), že prijatá záloha vo výške 10.000.000,- Sk od žalobcu na základe Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy bude i naďalej zálohou pre potreby ďalších zmluvných dojednaní. Z takého jednostranného vyjadrenia nevznikla žalovanému žiadna povinnosť a žalobcovi právo. Podľa výkladových pravidiel (§ 266 ods. 1 až 4, najmä ods. 3 OBZ) okresný súd zohľadnil najmä správanie sa zmluvných strán, keď žalovaný si uplatnil zmluvnú pokutu vystavením faktúry - daňového dokladu č. 50009591 zo dňa 30.10.2009. V liste zo dňa 20.5.2010 oznámil žalovaný žalobcovi, že záväzok vrátiť zálohu kúpnej ceny žalovaného zanikol započítaním so záväzkom žalobcu zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške zálohy, ako aj správanie sa žalobcu ako budúceho kupujúceho, ktorý v hlavnej knihe analytických účtov za obdobie 12/2008 evidoval sumu 10.000.000,- Sk ako poskytnutý preddavok a za obdobie 12/2009 ako zmluvnú pokutu.
Z vyššie uvedených dôvodov okresný súd návrh žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia 331.939,19 Eur zo 14 % ročným úrokom z omeškania od 13.9.2008 do zaplatenia zamietol, lebo obrana žalovaného, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia - zálohy kúpnej ceny zanikol započítaním s oprávnenou pohľadávkou žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške istiny zálohy kúpnej ceny, t.j. 331.939,19 Eur bola úspešná. Keďže žalobca nemá právo na zaplatenie istiny z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, nemá právo ani na jeho príslušenstvo, t.j. úroky z omeškania. Ďalej okresný súd uviedol, že o náhrade trov konania podľa § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konaní došlo k vade uvedenej v ust. § 221 ods. l O.s.p., konkrétne súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Rozsudok súdu prvého stupňa je ďalej arbitrárny, pričom v ňom absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale okresný súd ich náležitým spôsobom nezhodnotil a v odôvodnení rozhodnutia sa s nimi vôbec nevysporiadal.
K náležitostiam rozsudku žalobca namietal, že napadnutý rozsudok je arbitrárny a závery, ku ktorým dospel, predstavujú svojvôľu súdu, pretože nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v právnej argumentácii, ktorú pred súdom uplatnil žalobca. Okresný súd sa vôbec nezaoberal neplatnosťou zmluvy, resp. jej častí, ktoré označil žalobca. Rozsudok koncipoval v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., keď sa v odôvodnení vôbec nevysporiadal s viacerými závažnými právnymi argumentmi a námietkami žalobcu, ktoré vzniesol v priebehu konania, čo samo o sebe predstavuje ústavne neakceptovateľný
zásah do základných práv žalobcu, najmä práva na spravodlivý proces, ktoré je zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že je povinnosťou súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán. Žalobca poukázal najmä na to, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktoré neobsahuje dostatočné dôvody, na ktorých je rozsudok založený, alebo ktoré jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, je v rozpore s právom na súdnu ochranu a s princípmi spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Ďalej uviedol, že pokiaľ je rozhodnutie súdu pre žalobcu s ohľadom na doterajší stav konania, stav dokazovania a existujúcu procesnú situáciu a predovšetkým s ohľadom na uplatnené námietky prekvapivé, nie je možné hovoriť o tom, že súd naplnil svoju povinnosť poskytovať jednotlivcovi súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že doterajšie konanie bolo jednostranné, keď sa okresný súd pri rozhodovaní a odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nevysporiadal s podstatnými argumentmi a námietkami žalobcu, týkajúcimi sa:
a) Neplatnosť ustanovenia o zmluvnej pokute spísaného v čl. 1.3. zmluvy a podmienenosť právneho úkonu. Žalobca tvrdil, že ustanovenie o zmluvnej pokute je neplatné, nemohlo vyvolať právne účinky, a preto žalovaný nemohol pristúpiť k jednostrannému započítaniu a jeho dlh nezanikol. Žalobca včas realizoval právo na predloženie výzvy spolu s postupom (splnením podmienky) upraveným v čl. 1.2.1., 1.2.2. alebo 1.2.3., ktorý je nutné v danom záväzkovom právnom vzťahu hodnotiť ako podmienku, ktorej splnenie je nemožné, t.j. nemožnú podmienku, z dôvodu, že jej splnenie, resp. nesplnenie záviselo výhradne na vôli žalovaného. V okolnostiach daného prípadu ide aj o tzv. podmienku nedovolenú, resp. potestatívnu, ktorej aplikácia sa prieči dobrým mravom. Výkon práva založeného nesplnením takejto podmienky je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a preto podľa ust. § 265 Obchodného zákonníka nepožíva právnu ochranu. Pri nemožnej odkladacej podmienke vôbec nemôžu nastať účinky právneho úkonu, z čoho možno vyvodiť, že právny úkon je neplatný ako celok. Ak je takáto podmienka odkladacia - ako v tomto prípade, celý právny úkon je absolútne neplatný. Žalovaný vôbec nereagoval na výzvu žalobcu na uzatvorenie kúpnej zmluvy. Splnenie alebo nesplnenie podmienky včas a riadne nedeklaroval, čím absolútne ignoroval splnenie svojej notifikačnej povinnosti. Sám svoje právo na predloženie výzvy na uzatvorenie kúpnej zmluvy nikdy neuplatnil, a to bez akéhokoľvek vysvetlenia a rovno pristúpil k jednostrannému zápočtu s jediným a výhradným cieľom - ponechať si uhradenú peňažnú zálohu. V tejto súvislosti poukázal na to, že záväzok na zmluvnú pokutu má akcesorický charakter. To znamená, že závisí od hlavného záväzku, ktorý zabezpečuje. Hlavný záväzok je z vyššie uvedených dôvodov neplatný, a preto povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu na strane žalobcu neexistuje.
b) Neplatnosť ustanovenia o zmluvnej pokute spísaného v čl. 1.3. zmluvy a mylný charakter zabezpečovanej „povinnosti“. Uviedol, že v zmysle čl. 1.2. veta druhá zmluvy žalobca a rovnako tak žalovaný mohli a nemuseli výzvu na uzatvorenie zmluvy doručiť. Tento záver potvrdzuje i reálny postup žalovaného, ktorý žiadnu výzvu na uzatvorenie zmluvy žalobcovi nedoručil. Žalobca ďalej uviedol, že podmienkou platnosti dohody o zmluvnej pokute je nepochybne určenie povinnosti, ktorá má byť zmluvnou pokutou zabezpečená, resp. porušením ktorej vznikne nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Nepreukázanie dispozície s peňažnými prostriedkami niektorým zo spôsobov definovaných v čl. 1.2.1., 1.2.2. a 1.2.3. zmluvy nie je porušením zmluvnej povinnosti, pretože podmienka preukazovania dispozície s peňažnými prostriedkami je výlučne spätá s výkonom práva predložiť výzvu na uzatvorenie kúpnej zmluvy, a „nesplnenie práva“ preto nemôže byť sankcionované zmluvnou pokutou. Zmluvná pokuta predstavuje určitú peňažnú sumu, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, že nesplní svoju zmluvnú povinnosť a nie v prípade, že nebude realizovať svoje právo. Pokiaľ prejavy vôle účastníkov smerovali k dohode o zmluvnej pokute, je takéto dojednanie neplatným právnym úkonom pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka), pretože § 544 Občianskeho zákonníka spája zmluvnú pokutu s porušením zmluvnej povinnosti a nie s neuplatnením práva (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 141/2000).
c) Neplatnosť ustanovenia o zmluvnej pokute spísaného v čl. 1.3. zmluvy a povaha „povinnosti". Žalobca tvrdil, že zabezpečovaná „povinnosť“, z ktorej mal vzniknúť nárok žalovaného, nie je povinnosťou, ktorú by bolo možné vymáhať žalobou na súde alebo iným spôsobom, pretože žalovaný nemohol a nemôže vymáhať od žalobcu žalobou na súde povinnosť zabezpečiť peňažné prostriedky alebo preukázať
disponovanie s nimi niektorým zo spôsobov definovaných v čl. 1.2.1., 1.2.2. a 1.2.3. zmluvy. Teda neexistuje povinnosť, ktorá je spôsobilá byť predmetom porušenia a nie je preto čo zabezpečiť zmluvnou pokutou.
d) Neplatnosť ustanovenia o zmluvnej pokute spísaného v čl. 1.3. zmluvy a účel zmluvnej pokuty. Žalobca mal za to, že v danom prípade bol účel a funkcia zmluvnej pokuty popretá. Žalovaný reálne nepožadoval a ani nepožaduje, aby žalobca pristúpil k uzatvoreniu kúpnej zmluvy. Žalobca mohol pristúpiť k uzatvoreniu kúpnej zmluvy len v časovo obmedzenom intervale podľa čl. 1.1. zmluvy a (de facto do 07.09.2008), po tomto dátume nebolo možné pristúpiť k splneniu záväzku. S odkazom na ust. § 545 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedol, že samotný čl. 1.1. zmluvy vylučuje, aby žalobca plnil povinnosť, ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou, aj po jej zaplatení. Z uvedeného dôvodu je dohoda o zmluvnej pokute obsiahnutá v čl. 1.3. zmluvy neplatná pre rozpor so zákonom, pretože ust. § 545 ods. 1 spája zmluvnú pokutu so zabezpečovacou funkciou, ktorá však v danom prípade absentuje. Zmluvná pokuta má výhradne zabezpečovaciu funkciu, ktorá spočíva v tom, aby sa ten, kto sa zaviazal plniť zabezpečenú povinnosť, správal tak, aby sa na plnenie tejto povinnosti pripravil a ju aj v súlade s právom splnil. Ak splnenie nie je možné, nie je možné použiť zmluvnú pokutu ako zabezpečovací inštitút. Zmluvná pokuta rieši iba zabezpečenie záväzku a nie jeho zánik. Preto dohoda o zmluvnej pokute je v tomto rozsahu neplatná pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
e) Neplatnosť ustanovenia o zmluvnej pokute spísaného v čl. 1.3. zmluvy a identifikácia „povinnosti“. V danom prípade nie je dostatočne presne a určito identifikovaná, teda opísaná povinnosť, ktorej splnenie zmluvná pokuta zabezpečuje. Na to, aby zmluvná pokuta bola platne dohodnutá, treba dostatočne presne a určito identifikovať, teda opísať povinnosť, ktorej splnenie zmluvná pokuta zabezpečuje. Slovné spojenia použité v čl. 1.2. zmluvy „zabezpečí peňažné prostriedky“ a „preukáže, že disponuje peňažnými prostriedkami potrebnými pre uhradenie druhej časti kúpnej ceny iným spôsobom, ktorý bude uspokojujúci pre budúceho predávajúceho“, nevyjadrujú nič určité a sú nezrozumiteľné. Teda v dôsledku neurčitosti a nezrozumiteľnosti povinností je neplatná časť hlavnej zmluvy obsiahnutá v čl. 1.2. zmluvy cez úpravu v § 37 Občianskeho zákonníka s odkazom i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. M Obdo V4.
f) Neplatnosť ustanovenia o zmluvnej pokute v čl. 1.3. zmluvy a zámerné zmarenie splnenia „povinnosti“. Žalobca tvrdil, že žalovaný zámerne zmaril splnenie odkladacej podmienky definovanej v čl. 1.2. zmluvy, keď riadne a včas v lehote 10 dní nevyjadril svoje uspokojenie iným spôsobom, ktorým žalobca preukázal, že disponuje peňažnými prostriedkami. Teda povinnosť žalovaného uzatvoriť kúpnu zmluvu so žalobcom sa tak stala nepodmienenou.
g) Žalobca namietal aj vyváženosť zmluvy, keď nečinnosť žalovaného vo vzťahu k splneniu základného účelu zmluvy nebola postihnuteľná majetkovou sankciou. V tomto prípade mal okresný súd pristúpiť i k uplatneniu moderačného práva v zmysle ust. § 301 Obchodného zákonníka a neprimeranú zmluvnú pokutu znížiť.
h) Žalobca mal ďalej za to, že realizácia zmluvy bola pri voľbe akéhokoľvek spôsobu obstarania finančných prostriedkov na úhradu kúpnej ceny závislá výhradne na vôli a postupoch žalovaného. Jedine žalovaný riadil proces plnenia zmluvných podmienok. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého je hlavným záväzkom uzatvorenie budúcej zmluvy. V okolnostiach daného prípadu bolo splnenie hlavného záväzku podmienené splnením odkladacej podmienky definovanej v čl. 5.4. zmluvy, v ktorom sa konštruuje stav, podľa ktorého k uzatvoreniu budúcej zmluvy dôjde výlučne po tom, ako bude uzatvorená zmluva o vinkulácii. Zmluva o vinkulácii, tak ako je definovaná v čl. 5. zmluvy, je rovnako budúcou zmluvou. Ďalej uviedol, že zmluva o uzavretí budúcej zmluvy zakladá záväzok jednej alebo oboch zmluvných strán uzavrieť s druhou stranou určitú zmluvu. Pre platné ustanovenie kontraktačnej povinnosti je nutné, aby stranou zmluvy o uzatvorení boli tie subjekty, ktoré sú viazané kontraktačnou povinnosťou, ako aj, že kontraktačná povinnosť je splnená. Banka podľa čl. 5.1. zmluvy sa myslí J&T Banka, a.s. však nie je zmluvnou stranou zmluvy o uzatvorení budúcej zmluvy. Budúci kupujúci (žalobca) nemohol platne na seba prevziať záväzok zabezpečiť pozíciu úverujúcej banky ako zmluvnej strany budúcej zmluvy o vinkulácii, a preto v zmysle § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka je neplatný právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné. V prípade aplikácie čl. 5.3. zmluvy nastáva absolútna neplatnosť zmluvy o uzatvorení budúcej zmluvy o vinkulácii, pretože neobsahuje prejav vôle zmluvnej strany - J&T Banka, a.s. pobočka zahraničnej banky ako tretej zmluvnej strany a ani prejav vôle úverujúcej banky, ktorá mala byť jej štvrtou zmluvnou
stranou. Žalobca mal za to, že možno jednoznačne stanoviť, že podľa čl. 5. zmluvy nemohlo za žiadnych okolností dôjsť k platnému uzatvoreniu zmluvy o vinkulácii, a preto v zmysle zmluvného dojednania obsiahnutého v čl. 5.4. zmluvy nikdy nebolo možné dosiahnuť splnenie hlavného záväzku zmluvy - uzatvorenie budúcej kúpnej zmluvy na nehnuteľnosti. Predmet zmluvy od počiatku neexistoval, a preto akékoľvek zabezpečovacie inštitúty, ktoré nadväzovali na jeho splnenie, sú neplatné a nemôžu byť aplikované.
i) Neurčitosť a nezrozumiteľnosť právneho úkonu. V danom prípade prehlásenie zmluvných strán (ust. 6.7. zmluvy) nemôže konvalidovať vady spočívajúce v neurčitosti a nezrozumiteľnosti právneho úkonu (najmä ustanovenia 1.2. v spojení s 1.2.3. a 1.3. zmluvy). V danom prípade z ustanovenia 1.2. v spojení s ust. 1.2.3. a 1.3. nemožno spoľahlivo zistiť, čoho sa prejavená vôľa účastníkov týka, nie je určito, konkrétne vyjadrené, čo preukazuje dispozíciu s peňažnými prostriedkami, ktoré sú potrebné pre úhradu druhej časti kúpnej ceny. Vadou spôsobujúcou neplatnosť zmluvy nie je len neurčitosť dohody, ale aj úplná nemožnosť jej uzatvorenia z dôvodu chýbajúcej povinnosti, ktoré splnenie má byť predmetom zabezpečenia, nenaplnenie cieľa zabezpečovacieho inštitútu, keď táto plní len uhradzovaciu funkciu v podobe odstupného a neplní to, čo právo predpokladá a síce nevytvára tlak na dlžníka, aby plnil i po uplynutí doby na to určenej v prospech veriteľa, to, k čomu sa zaviazal. Žalobcom označené vady zmluvy sú svojim charakterom tak závažné, že ich existencia je zákonom sankcionovaná absolútnou neplatnosťou zmluvy, resp. jej častí (najmä ust. 1.2., 1.3. a 5.3. zmluvy). Z tohto dôvodu mal za to, že rozsudok musí byť zrušený, pretože neobstojí.
K dôvodu podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ako aj ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. uviedol, že súd prvého stupňa v konaní nesprávne aplikoval a interpretoval ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vyvodil nesprávny právny záver, že ...„nárok navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia ... zanikol“. Okresný súd sa vôbec, aj keď žalobca na to pred súdom opakovane poukazoval, nezaoberal právnou kvalifikáciou bezdôvodného obohatenia žalovaného z dôvodu, že ide o plnenie z neplatného právneho úkonu. Okresný súd nesprávne aplikoval a interpretoval ust. § 265 Obchodného zákonníka a následne vyvodil nesprávny záver. Výkon práva založeného nesplnením nedovolenej, resp. potestatívnej podmienky (uplatňovanie zmluvnej pokuty) je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a preto podľa ust. § 265 Obchodného zákonníka nepožíva právnu ochranu. V danom konaní okresný súd výkonu tohto práva právnu ochranu poskytol, keď určil, že došlo k zániku pohľadávky žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia započítaním s pohľadávkou žalovaného z titulu zmluvnej pokuty (str. 23, odsek prvý odôvodnenia napadnutého rozsudku). Súčasne nesprávne aplikoval a interpretoval ust. § 301 Obchodného zákonníka, keď tvrdil, že moderačné právo mohol uplatniť len na návrh účastníka konania. Takýto interpretačný záver nemá oporu v obsahu ust. § 301 Obchodného zákonníka a je potrebné ho odmietnuť, keď z presného znenia ust. § 301 Obchodného zákonníka vyplýva, že súd rozhodne o znížení neprimerane vysokej zmluvnej pokuty a prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, kde spodnú hranicu tvorí výška škody, ktorá vznikne porušením zabezpečovanej povinnosti. Návrh účastníka konania nie je v zmysle ust. § 301 Obchodného zákonníka potrebný. Potrebný je len záver, že uplatnená zmluvná pokuta je neprimerane vysoká (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obo 283/98). Keďže žalovaný ani nikdy netvrdil, že by mu vznikla škoda neuzatvorením zmluvy, resp. nesplnením zabezpečovanej povinnosti, nebol dôvod pre úvahy o tom, že mu patrí právo na úhradu 331.939,19 Eur. Súdom priznaná zmluvná pokuta nedostatočne zohľadňuje hodnotu aj význam zabezpečenej povinnosti.
K dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. žalobca uviedol, že okresný súd opomenul vo vzájomných súvislostiach hodnotiť dôkazy - svedeckú výpoveď Ing. Andreja Devečku, svedeckú výpoveď Ing. Dušana Mela, Zmluvu o predkupnom práve zo dňa 15.01.2009, Stanovisko predstavenstva spoločnosti Jasná Nízke Tatry, a.s. k prijatej zálohe od spoločnosti Demänová, s.r.o. zo dňa 18.12.2008, Potvrdenie kreditnej línie International investment bank (zmluvu o úvere) a z tohto hľadiska je rozsudok zmätočný a nepreskúmateľný. Zvýraznil, že žalovaný mal podľa dohody pristúpiť pred predajom na základe zmluvy ku kúpe obkolesených nehnuteľností, avšak nikdy tak nespravil, čím zmaril účel zmluvy. Okresný súd nesprávne interpretoval Zmluvu o predkupnom práve zo dňa 15.01.2009, ktorú je potrebné interpretovať ako ďalší dodatok k Zmluve o uzatvorení budúcej zmluvy zo dňa 12.05.2008 v znení Dodatku zo dňa 18.08.2008 a nie ak samostatnú zmluvu uzatvorenú podľa ust. § 602 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dôvodom je fakt, že obsah zmluvy vylučuje, aby na jej základe vzniklo predkupné právo. Zmluva o predkupnom práve zo dňa 15.01.2009 podľa jeho obsahu upravuje záväzok
zmluvnej strany - žalobcu uzavrieť v určenej dobe so žalovaným budúcu zmluvu s predmetom plnenia, ktorý je určený úplne - zhodne so Zmluvou o uzatvorení budúcej zmluvy zo dňa 12.05.2008 v znení dodatku. Zmluva o predkupnom práve zo dňa 15.01.2009 oprávňuje žalobcu ako budúceho kupujúceho, aby predložil v určitom čase výzvu na uzavretie kúpnej zmluvy žalovanému ako budúcemu predávajúcemu. Predkupné právo je však právom predávajúceho pre prípad, keby kupujúci chcel vec predať. S predkupným právom predávajúceho korešponduje povinnosť kupujúceho ponúknuť vec predávajúcemu, keby ju chcel kupujúci predať. Zvýraznil, že Zmluva o predkupnom práve zo dňa 15.01.2009 je uzatvorená medzi tými istými účastníkmi, upravuje obsahovo rovnaké práva a povinnosti zmluvných strán, týka sa tých istých nehnuteľností a hnuteľných vecí, upravuje rovnaký mechanizmus prevodu vlastníckeho práva zo žalobcu na žalovaného, a to ako Zmluva o uzatvorení budúcej zmluvy zo dňa 12.05.2008 v znení Dodatku zo dňa 18.08.2008.
Žalobca zvýraznil, že pre toto súdne konanie je podstatné, že zmenou Zmluvy o uzatvorení budúcej zmluvy zo dňa 12.05.2008 došlo zároveň k zániku zabezpečovacích inštitútov, konkrétne dohody o zmluvnej pokute, pretože privatívnou nováciou boli nahradené všetky pôvodné ustanovenia Zmluvy o uzatvorení budúcej zmluvy zo dňa 12.05.2008. Nie je totižto možné, aby popri sebe v rovnakom čase existovali medzi tými istými účastníkmi dva obsahovo zhodné záväzky uzatvoriť budúcu zmluvu. Nesprávny záver okresného súdu spočíva i v tom, že nemohol nastať inkasný účinok dohody o zmluvnej pokute, ak by žalobca pripustil i jej platnosť, pretože žalobca preukázal dispozíciu s peňažnými prostriedkami slúžiacimi na úhradu druhej časti kúpnej ceny. Spôsob, akým tak spravil, nemôže byť predmetom sporu a nemôže zakladať právo žalovaného na úhradu zmluvnej pokuty, pretože určenie spôsobu na základe dohody zmluvných strán výlučne záviselo podľa ust. 1.2.3. zmluvy od vôle žalobcu. Žalobca mohol na základe dohody obsiahnutej v zmluve voliť bez akejkoľvek sankcie medzi likvidnejšími a menej likvidnými spôsobmi preukazovania dispozície s peňažnými prostriedkami na úhradu druhej časti kúpnej ceny. Likviditu zvolených spôsobov nemohol autoritatívne stanoviť súd prvého stupňa. Osobitne poukázal i na nesprávnu interpretáciu čl. 1.3. zmluvy, ktorú uskutočnil súd prvého stupňa. V dohode ide o kumuláciu konaní budúceho kupujúceho (žalobcu), t.j. právo žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty vzniká len vtedy, ak kumulatívne budúci kupujúci (žalobca) nesplní povinnosť zabezpečiť peňažné prostriedky a povinnosť preukázať disponovanie s nimi. Okresný súd však nesprávne viaže právo žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty len na splnenie povinnosti zabezpečiť peňažné prostriedky potrebné na uhradenie druhej časti kúpnej ceny. Uviedol, že interpretácia zmlúv ako prejavu autonómnej normotvorby účastníkov súkromno-právnych vzťahov je zásadne úlohou všeobecných súdov, to však len potiaľ, pokiaľ všeobecné súdy nerozhodujú v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu alebo v rozpore s princípom spravodlivosti, či arbitrárne, ktorý postup by bolo možné označiť za svojvôľu, ktorou sa porušuje ústavné právo na zákonný a spravodlivý proces. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný prostredníctvom právnej zástupkyne. Odvolanie podané žalobcom považoval za nedôvodné a prvostupňový rozsudok za zákonný a vecne správny, a mal za to, že nie je postihnutý žiadnou vadou, ktorá by napĺňala niektorý z odvolacích dôvodov tvrdených žalobcom v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku, t.j. mal za to, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, a zároveň, že v konaní pred prvostupňovým súdom nedošlo k vade, ktorej existenciu tvrdí žalobca, t.j. prvostupňový súd vec správne právne posúdil, keď použil správne ustanovenie právneho predpisu a dostatočne zistil skutkový stav.
K tvrdeniu žalobcu o arbitrárnosti rozsudku a vadám v posudzovaní uviedol, že prvostupňový súd v konaní postupoval správne a zákonne, že v konaní vykonal všetky účastníkmi konania navrhnuté dôkazy, na základe rozsiahleho dokazovania dostatočne a správne zistil skutkový stav, ktorý dôsledne vyhodnotil, všetky dôkazy vyhodnotil v zmysle § 132 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku. Odôvodnenie rozsudku nie je podľa názoru žalovaného postihnuté žiadnou žalobcom v odvolaní uvádzanou vadou, je presvedčivé a nemožno rozsudok v žiadnom prípade považovať za arbitrárny. Prvostupňový súd vykonal všetky dôkazy na náležité zistenie skutkového stavu, skutkový stav zistil správne a vec správne právne posúdil. Odôvodnenie rozsudku spĺňa všetky náležitosti ustanovené § 157 O.s.p. a v žiadnom prípade ho nemožno považovať za nepreskúmateľné, či dokonca arbitrárne
alebo zasahujúce do práva žalobcu na spravodlivé konanie. Možno ho považovať za vyčerpávajúce a riadne, a v žiadnom prípade ho nemožno považovať za jednostranné či tendenčné.
K tvrdeniam žalobcu o neplatnosti ustanovenia o zmluvnej pokute podľa článku 1.3. zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy (ďalej len „zmluva o budúcej zmluve“), ktorá bola zmenená a doplnená Dodatkom č. 1 k zmluve o budúcej zmluve zo dňa 18.08.2008 (ďalej len „Dodatok") (zmluva o budúcej zmluve a dodatok ďalej spoločne len „zmluva o budúcej zmluve“) a podmienenosti právneho úkonu, o neplatnosti ustanovenia o zmluvnej pokute a mylnom charaktere zabezpečovanej „povinnosti“, o neplatnosti ustanovenia o zmluvnej pokute a povahe „povinnosti“, o neplatnosti ustanovenia o zmluvnej pokute a účele zmluvnej pokuty, o neplatnosti ustanovenia o zmluvnej pokute a identifikácii „povinnosti“, o neplatnosti ustanovenia o zmluvnej pokute a zámernom zmarení splnenia „povinnosti“, o nevyváženosti zmluvy o budúcej zmluve, o akcesorite zmluvnej pokuty, neplatnosti dohody o nej a skutočnosti, že predmet zmluvy o budúcej zmluve nebolo možné reálne od počiatku jej uzatvorenia dosiahnuť a o neurčitosti a nezrozumiteľnosti právneho úkonu žalovaný uviedol, že tieto považuje za nesprávne a nepravdivé a skutkové a právne závery prvostupňového súdu za vecne a právne správne. Tvrdenia žalobcu podľa názoru žalovaného v zmysle aplikovateľných právnych predpisov a na základe prvostupňovým súdom zistenom skutkovom stave nemôžu v žiadnom prípade obstáť.
Žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že žalobca až do uskutočnenia prvého pojednávania vo veci samej neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve, či samotného dojednania o zmluvnej pokute, nikdy od času uzatvorenia zmluvy o budúcej zmluve netvrdil, a platnosť zmluvy o budúcej zmluve, či dojednania o zmluvnej pokute žiadnym spôsobom nespochybňoval, pričom od uzatvorenia Zmluvy o budúcej zmluve dňa 12.05.2008 do prvej zmienky žalobcu o údajnej ním tvrdenej neplatnosti tohto právneho úkonu dňa 07.02.2011 uplynuli takmer tri roky. Žalobca svoje povinnosti zo zmluvy o budúcej zmluve plnil (zaplatil zálohy na kúpnu cenu), respektíve sa pokúšal splniť, ale nesplnil (preukázanie dispozície s peňažnými prostriedkami).
Pokiaľ ide o žalobcom tvrdené dôvody neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve a dojednania o zmluvnej pokute, tieto žalovaný považuje za účelové a tendenčné v snahe privodiť si priaznivý výsledok v konaní. V priebehu konania pred prvostupňovým súdom bolo rozsiahlym dokazovaním (či už formou listinných dôkazov alebo samotnými výpoveďami konateľa žalobcu a člena predstavenstva žalovaného), ako aj tvrdeniami účastníkov konania, jednoznačne preukázané, že nie je daný žiaden z dôvodov neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve, či konkrétne dojednania o zmluvnej pokute obsiahnuté v zmluve o budúcej zmluve. Žalovaný má jednoznačne za to, že zmluva o budúcej zmluve, ako aj dojednanie o zmluvnej pokute, sú právnymi úkonmi platnými a účinnými, z ktorých žalobcovi a žalovanému platne a účinne vznikli práva a povinnosti ako zmluvným stranám, že na základe týchto platných a účinných právnych úkonov vzniklo žalovanému právo na zmluvnú pokutu dojednanú žalobcom a žalovaným, ku ktorému zániku došlo platným a účinným započítaním pohľadávky žalovaného na zmluvnú pokutu voči pohľadávke žalobcu na vrátenie zálohy na kúpnu cenu vo výške žalovanej istiny. Preto nemôžu v žiadnom prípade obstáť tvrdenia žalobcu o neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve či samotného dojednania o zmluvnej pokute, a to ani z dôvodu žalobcom tvrdenej neurčitosti dojednania o spôsobe splnenia povinnosti žalobcu spočívajúcej v povinnosti žalobcu preukázať dispozíciu peňažnými prostriedkami minimálne vo výške kúpnej ceny podľa zmluvy o budúcej zmluve v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Sám žalobca tak, ako bolo preukázané v konaní pred prvostupňovým súdom a potvrdené samotným žalobcom v jeho výpovedi na pojednávaní dňa 06.04.2011, potvrdil, že mu boli všetky ustanovenia zmluvy o budúcej zmluve jasné a zrejmé, a vedel aké povinnosti a akým spôsobom mal plniť. Listinnými dôkazmi, ktoré v súdnom konaní predložil jednak žalovaný, ale aj samotný žalobca, bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobca v dojednanej dobe nepreukázal dispozíciu (možnosť použiť, možnosť voľne nakladať) s peňažnými prostriedkami dojednaným spôsobom, keď v dojednanej dobe predložil žalovanému len tzv. indikatívnu ponuku od Slovenskej sporiteľne, a.s., ktorá nemá charakter a právnu záväznosť úverovej zmluvy či úverového prísľubu, a tak, ako to vyplýva z tejto samotnej indikatívnej ponuky, je len nezáväznou ponukou a neznamená vyhlásenie, či záruku poskytnutia úveru v budúcnosti, pričom túto úlohu nesplnilo ani čestné prehlásenie spoločnosti AUTO
- IMPEX spol. s r.o., na ktoré žalobca poukazoval. Žalobca teda jednoznačne nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy o budúcej zmluve, nevzniklo mu právo na predloženie výzvy na uzavretie budúcej zmluvy, a ani žalovanému nevznikla povinnosť budúcu zmluvu uzatvoriť. Zo znenia zmluvy o budúcej
zmluve v znení dodatku nepochybne vyplývalo, že preukázanie dispozície s peňažnými prostriedkami v zmluve o budúcej zmluve dojednaným spôsobom a v dojednanej dobe - bolo povinnosťou, nie právom žalobcu, ktorej splnenie bolo žalobcom a žalovaným platne a účinne zabezpečené zmluvnou pokutou. Keďže žalobca túto svoju povinnosť dojednaným spôsobom a v dojednanej dobe nesplnil, nedošlo k uzatvoreniu budúcej zmluvy výlučne z dôvodov na strane žalobcu ako budúceho kupujúceho, a teda aj z tohto dôvodu vzniklo žalovanému právo na zmluvnú pokutu v zmysle zmluvy o budúcej zmluve. Na tejto skutočnosti nič nezmení ani fakt, že žalobca v súdnom konaní predložil ako dôkaz potvrdenie bankovej inštitúcie so sídlom v Ruskej federácii v roku 2009 (v mesiaci apríl 2009, t.j. takmer osem mesiacov po uplynutí dojednanej doby na splnenie povinnosti žalobcu preukázať dispozíciu peňažnými prostriedkami minimálne vo výške kúpnej ceny), keďže toto potvrdenie bolo predložené po uplynutí dojednanej doby, t.j. po zániku zmluvy o budúcej zmluve, a naviac ani nepreukazovalo splnenie povinnosti žalobcu spočívajúcej v preukázaní dispozície s peňažnými prostriedkami minimálne vo výške kúpnej ceny podľa zmluvy o budúcej zmluve, keďže táto banková inštitúcia vyhlásila, že poskytne peňažné prostriedky vo výške prevyšujúcej sumu kúpnej ceny podľa zmluvy o budúcej zmluve, avšak poskytnutie týchto peňažných prostriedkov bolo účelovo viazané a rozdelené do 3 tzv. tranží, z ktorých len prvá tranža bola účelovo určená na nadobudnutie predmetu plnenia (Hotela Tri Studničky), a to len vo výške 85% z kúpnej ceny podľa zmluvy o budúcej zmluve. Je teda zrejmé, že žalobca túto svoju povinnosť nesplnil ani takmer 8 mesiacov po uplynutí dojednanej doby a zániku zmluvy o budúcej zmluve v znení dodatku. Žalovaný považuje právny úkon - zmluvu o budúcej zmluve - za právny úkon, ktorý spĺňa všetky náležitosti právneho úkonu v zmysle ustanovenia § 37 Občianskeho zákonníka, čo napokon aj sám žalobca deklaroval v zmluve o budúcej zmluve, keď pri jej podpise vyhlásil, že si text zmluvy o budúcej zmluve prečítal, jeho obsahu porozumel, zmluva o budúcej zmluve vyjadruje jeho vážnu a slobodnú vôľu, zbavenú akéhokoľvek omylu, že jeho zmluvná voľnosť nie je ničím obmedzená, nie sú mu známe akékoľvek okolnosti, ktoré by túto zmluvu o budúcej zmluve robili neplatnou a na znak súhlasu pripojil svoj podpis (čl. 6. ods. 6.7. zmluvy o budúcej zmluve). Ust. § 37 Občianskeho zákonníka vypočítava náležitosti právneho konania, ktoré má právne relevantný prejav vôle. Žalovaný má za to, že slovné spojenie vyjadrené v čl. 1. ods. 1.2. zmluvy o budúcej zmluve spĺňa všetky náležitosti právneho úkonu týkajúce sa jeho určitosti, a to pri použití jazykového a logického výkladu tohto právneho úkonu. Slovné spojenia obsiahnuté v zmluve o budúcej zmluve „zabezpečí peňažné prostriedky“ a „preukáže, že disponuje peňažnými prostriedkami potrebnými na uhradenie druhej časti kúpnej ceny iným spôsobom, ktorý bude uspokojujúci pre budúceho predávajúceho“ sú podľa názoru žalovaného dostatočne určité a zrozumiteľné a v žiadnom prípade nie je možné potom právny úkon posudzovať ako neplatný, v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka ako neurčitý a nezrozumiteľný, a to s poukazom na jazykový, logický i gramatický výklad. Nie je teda v žiadnom prípade možné považovať tvrdenia žalobcu o tom, že z uvedeného dojednania nemožno jednoznačne ustáliť, a to ani s použitím výkladových pravidiel, dôvod, a tým ani začiatok a dobu trvania povinnosti platiť zmluvnú pokutu. Uvedená argumentácia žalobcu je nesprávna a neopodstatnená. Žalovaný považuje tak dojednanie zmluvných strán o zmluvnej pokute, ako aj celý právny úkon - zmluvu o budúcej zmluve - za perfektný a platný právny úkon. Naviac má za to, že všetky ustanovenia zmluvy o budúcej zmluve sú formulované tak jednoznačne, že v žiadnom prípade nepripúšťajú rôzny výklad.
Právne ani skutkovo teda nemôže obstáť ani tvrdenie žalobcu o neurčitosti dojednaní o spôsobe preukázania dispozície s peňažnými prostriedkami minimálne vo výške kúpnej ceny podľa zmluvy o budúcej zmluve. Je zrejmé, že žalobca považoval a považuje všetky dojednania obsiahnuté v zmluve o budúcej zmluve za platné a účinné tak, ako to vyplývalo a vyplýva z konania žalobcu jednak pred uzavretím zmluvy o budúcej zmluve v znení dodatku, ako aj následného správania žalobcu. Z konania žalobcu vyplýva, že chcel svojím prejavom vôle vyvolať právne následky, ktoré sa s jeho prejavom vôle spájali a spájajú. Žalobca konal slobodne a vážne, jeho prejav vôle bol určitý a zrozumiteľný, žalobca bol prítomný a aktívne (aj prostredníctvom svojich právnych zástupcov) sa zúčastňoval na príprave a uzatváraní zmluvy o budúcej zmluve tak, ako to vyplynulo aj z výpovede žalobcu v súdnom konaní, vedel a musel si byť vedomý následkov svojho konania. Naviac, z jeho následného správania sa rezultuje, že si bol a je vedomý, že svoju povinnosť spočívajúcu v preukázaní dispozície s peňažnými prostriedkami minimálne vo výške kúpnej ceny podľa zmluvy o budúcej zmluve v znení dodatku, nesplnil, keď aj takmer rok po uplynutí lehoty na splnenie tejto povinnosti predložil žalovanému ďalšie potvrdenie o financovaní kúpy predmetu plnenia (Hotela Tri Studničky), ktoré ale tiež nemožno považovať za v súlade so zmluvou o budúcej zmluve. Argumentácia žalobcu o interpretácii zmluvy o budúcej zmluve je nesprávna a neprávna. Žalobcom tvrdená nezrozumiteľnosť zmluvy o budúcej zmluve neobstojí, pretože
o nezrozumiteľný právny úkon ide iba v prípade, ak jeho zmysel nie je možné zistiť ani výkladom pri použití výkladových pravidiel právneho úkonu v zmysle § 266 Obchodného zákonníka v spojení s § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný má za to, že všetky dojednania obsiahnuté v zmluve o budúcej zmluve sú určité a zrozumiteľné, žalobca i žalovaný na základe určitých a zrozumiteľných dojednaní obsiahnutých v zmluve o budúcej zmluve vedeli, aké práva a povinnosti im zo zmluvy o budúcej zmluve vyplývajú, podľa toho konali a tieto skutočnosti nakoniec aj sami potvrdili vo svojich výpovediach.
Nemôže obstáť ani tvrdenie žalobcu o tom, že ustanovenie zmluvy o budúcej zmluve by malo byť považované za neplatné z dôvodu nedostatočného, presného a určitého identifikovania povinnosti, ktorej splnenie zmluvná pokuta zabezpečuje. V konaní jednoznačne vyplynulo, že preukázanie dispozície s peňažnými prostriedkami v dojednanej výške a dojednanej lehote bolo povinnosťou žalobcu, a v žiadnom prípade nešlo o odkladaciu podmienku spojenú so vznikom práva žalobcu na predloženie výzvy na uzatvorenie budúcej zmluvy, preto je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že na daný prípad nie je možné aplikovať ustanovenie § 36 Občianskeho zákonníka. V danom prípade bola určito a zrozumiteľne určená povinnosť, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutu, ako aj výška zmluvnej pokuty.
Poukázal aj na tú skutočnosť, že zmluvnou pokutou bola zabezpečená aj povinnosť žalobcu uzatvoriť budúcu zmluvu, a keďže žalobca svoju povinnosť nesplnil, nakoľko k neuzatvoreniu budúcej zmluvy došlo výlučne z dôvodov na strane žalobcu ako budúceho kupujúceho, keďže nesplnil svoju povinnosť preukázať dispozíciu s peňažnými prostriedkami v dojednanej výške a dojednanej lehote, vzniklo žalovanému právo na zmluvnú pokutu aj z tohto dôvodu. Je potom potrebné ako účelové a neopodstatnené hodnotiť aj tvrdenia žalobcu o podmienenosti právneho úkonu a jeho teórie o existencii potestatívnej podmienky či zmarení splnenia „povinnosti“. Naviac aj v prípade, že by žalovaný čisto hypoteticky pripustil, že by v danom prípade prichádzala do úvahy aplikácia ustanovenia § 36 Občianskeho zákonníka, nemožno v žiadnom prípade posudzovať podmienku ako nedovolenú, keďže žalovaný nemohol splnenie takejto podmienky (ak vôbec možno hovoriť o podmienke) ovplyvniť, a už vôbec nie zmariť. Pre posúdenie aplikácie ustanovenia § 36 ods. 3 Občianskeho zákonníka je totiž rozhodné splnenie nasledovných podmienok: (1) konajúca osoba nie je oprávnená na splnenie podmienky, (2) jej konanie je úmyselné, a (3) je daná príčinná súvislosť medzi konaním a následkom v podobe zmarenia podmienky, a toto zmarenie podmienky je na prospech konajúceho. Žiadna z týchto podmienok by ani v prípade, že by išlo o podmienený právny úkon, čo v žiadnom prípade nešlo, splnená nebola.
Nemôže obstáť tvrdenie žalobcu, že v zmluve o budúcej zmluve nebola určito a zrozumiteľne definovaná zmluvnou pokutou zabezpečovaná povinnosť či argumentácia, že v danom prípade bolo zmluvnou pokutou zabezpečené vykonávanie práva a nie splnenie povinnosti. Je nepochybné tak, ako to vyplynulo z dokazovania, že zo zmluvy o budúcej zmluve vyplývala tak pre žalobcu, ako aj pre žalovaného povinnosť uzatvoriť v dojednanej dobe budúcu zmluvu, pričom žalobcovi zároveň vyplývala povinnosť preukázať dispozíciu s peňažnými prostriedkami, pričom splnenie oboch povinností na strane žalobcu bolo dohodou zmluvných strán zabezpečené zmluvnou pokutou. Keďže žalobca svoje platne a účinne dojednané povinnosti (ani jednu z nich) nesplnil, vzniklo žalovanému nepochybné právo na zmluvnú pokutu. Pritom sám žalobca vo svojej výpovedi deklaroval, že vedel, aké povinnosti mu zo zmluvy o budúcej zmluve vyplývajú.
Pokiaľ ide o tvrdenie, že žalovaný sám svoje povinnosti zo zmluvy o budúcej zmluve nesplnil, keď si nesplnil svoju notifikačnú povinnosť o tom, že žalobcu neinformoval, že žalobca nesplnil svoju povinnosť preukázania dispozície s peňažnými prostriedkami v dojednanej výške a lehote, je potrebné uviesť, že žalovanému zo zmluvy o budúcej zmluve žiadna takáto povinnosť nevyplývala. Žalovaný mal záujem mať zabezpečenú úhradu kúpnej ceny za predmet plnenia, a keďže žalobca nepreukázal dispozíciu s peňažnými prostriedkami v sume zodpovedajúcej kúpnej cene v dojednanej lehote, došlo k podstatnej zmene okolnosti, a teda nebolo možné od žalovaného ani spravodlivo požadovať, aby svoj záujem na uzatvorení budúcej zmluvy deklaroval výzvou na uzatvorenie budúcej zmluvy.
Podľa názoru žalovaného neobstojí ani tvrdenie žalobcu o tom, že v danom prípade nebolo možné platne a účinne dojednať zmluvnú pokutu pre absenciu zabezpečovacej funkcie zmluvnej pokuty a z dôvodu, že podľa tvrdenia žalobcu táto zabezpečovala výkon práva žalobcu a nie splnenie jeho povinnosti. Zo zmluvy o budúcej zmluve v znení dodatku jednoznačne vyplýva, že žalobca bol povinný preukázať v dojednanej dobe dispozíciu s peňažnými prostriedkami minimálne vo výške kúpnej ceny predmetu plnenia (Hotel Tri Studničky). Je zrejmé, že predpokladom výkonu práva žalobcu na predloženie výzvy na uzatvorenie budúcej zmluvy bolo splnenie povinnosti žalobcu preukázať dispozíciu peňažnými prostriedkami minimálne vo výške kúpnej ceny predmetu plnenia. Preukázanie dispozície peňažnými prostriedkami teda bolo v každom prípade povinnosťou a nie právom žalobcu. Keďže žalobca túto svoju povinnosť nesplnil, je zrejmé, že k uzavretiu budúcej zmluvy nedošlo výlučne z dôvodov na strane žalobcu, ktoré neuzatvorenie budúcej zmluvy z dôvodov na strane žalobcu bolo rovnako zabezpečené zmluvnou pokutou podľa dojednania obsiahnutého v zmluve o budúcej zmluve. Nemožno prisvedčiť ani tvrdeniu žalobcu o tom, že účel a funkcia zmluvnej pokuty v danom prípade bola popretá, keďže po uplynutí dojednanej doby nebolo požadované od žalobcu splnenie povinnosti - uzatvorenie budúcej zmluvy - keďže podľa tvrdenia žalobcu nebolo po vzniku práva na zmluvnú pokutu vyžadované splnenie povinnosti žalobcu. V súčasnosti je bežnou praxou, že si zmluvné strany v zmluve o budúcej zmluve zakotvia dojednanie o zmluvnej pokute vo forme nevrátenia zloženého preddavku (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 23.01.2008, sp. zn. 26 Odo 1100/2006). Naviac, nie je ani pravdivé tvrdenie žalobcu o tom, že v slovenskom právnom poriadku plní zmluvná pokuta výlučne funkciu zabezpečovaciu, pričom v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25.06.2002, sp. zn. 25 Cdo 182/2001, rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.03.1998, sp. zn. 32 Cdo 815/2007). Zmluvná pokuta má viacero funkcií, pričom zmluvná pokuta môže byť dohodnutá aj len ako pokuta za nesplnenie povinnosti, pričom vždy plní preventívnu funkciu. Rýdzo sankčnú funkciu plní zmluvná pokuta vtedy, keď je dohodnutá pre prípad porušenia zabezpečenej povinnosti, bez ohľadu na vznik škody. Nemožno teda akceptovať ani argumenty žalobcu o neplatnosti dojednania o zmluvnej pokute pre údajnú absenciu zabezpečovacej funkcie.
Nie je v danom prípade daný žiaden z dôvodov absolútnej neplatnosti právneho úkonu tak, ako to bolo tvrdené a preukázané žalovaným v konaní pred prvostupňovým súdom, právny úkon - zmluva o budúcej zmluve, ako aj dojednanie o zmluvnej pokute - sú právnymi úkonmi určitými, zrozumiteľnými, prejavy vôle zmluvných strán sú slobodné a vážne, zmluvné strany boli v čase uzatvárania právnych úkonov spôsobilé na právne úkony, právne úkony neodporujú zákonu, ich plnenie bolo od počiatku možné, neobsahovali nedovolené podmienky, a nie je možné ich považovať ani za v rozpore s dobrými mravmi či zásadami poctivého obchodného styku.
Ku konaniu odporujúcemu poctivému obchodnému styku zo strany žalovaného uplatnením zmluvnej pokuty nepochybne nedošlo. Dojednanie o zmluvnej pokute bolo výsledkom vzájomného konsenzu žalobcu a žalovaného ako zmluvných strán, naviac bol to sám žalobca, ktorý so zmluvnou pokutou pre prípad, že k uzatvoreniu budúcej zmluvy nedôjde z dôvodov na jeho strane, súhlasil, a ako žalobca potvrdil, sám navrhoval pri dojednávaní zmluvnej pokuty jej dvojnásobnú výšku. Ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka, na ktoré sa žalobca odvoláva, predpokladá, že účastník obchodno- právneho vzťahu nesmie prekročiť hranice, ktoré vyplývajú zo zásad poctivého obchodného styku pri presadzovaní svojich záujmov. Korektív zásadami poctivého obchodného styku má však byť poslednou možnosťou (ultima ratio), ako vo výnimočných prípadoch zmierniť, či odstrániť príslušnú tvrdosť zákona. Pri posudzovaní tejto otázky, na rozdiel od zásady dobrých mravov, je potrebné do úvahy zobrať osobitosti profesionálnych vzťahov podnikateľského prostredia a jeho špecifickej etiky. Vzhľadom na prevažujúcu profesionalitu týchto vzťahov možno dokonca vo všeobecnej rovine konštatovať, že citlivosť k aspektom sociálnej spravodlivosti je v režime obchodného práva o niečo slabšia, čo môže viesť k tomu, že za poctivé v obchodno-právnej rovine možno podľa okolností považovať ešte aj postupy, ktoré by sa vo sfére všeobecného občianskeho práva mohli javiť ako už nemravné (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 20.01.2009, sp. zn. 29 Cdo 259/2007). Dojednanie o zmluvnej pokute pre prípad porušenia povinnosti, či nesplnenia povinnosti len jednou zo zmluvných strán nie je možné považovať za konanie v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.
Za účelovú považuje žalovaný aj argumentáciu žalobcu o neplatnosti právneho úkonu pre počiatočnú nemožnosť plnenia z dôvodu, že realizácia zmluvy o budúcej zmluve bola pri voľbe akéhokoľvek spôsobu
obstarania finančných prostriedkov závislá výhradne na vôli a postupoch žalovaného. V danom prípade nemožno v žiadnom prípade hovoriť o objektívnej počiatočnej nemožnosti plnenia, a už vôbec nie o neplatnosti právneho úkonu z tohto dôvodu. To platí aj pre argumentáciu žalobcu ohľadom tvrdenia o počiatočnej nemožnosti plnenia spočívajúceho v povinnosti uzatvorenia zmluvy o vinkulácii v zmysle čl. 5. zmluvy o budúcej zmluve. Táto povinnosť zaväzovala výlučne žalobcu a žalovaného, a nie tak, ako to tvrdí žalobca, aj tretie subjekty. Účelom a zmyslom tohto dojednania bolo dojednanie o spôsobe úhrady kúpnej ceny predmetu plnenia podľa budúcej zmluvy (ak by k jej uzavretiu došlo) a len o povinnosti žalobcu a žalovaného ako zmluvných strán, aby v budúcnosti uzavreli zmluvu o vinkulácii. Z pohľadu aplikačnej praxe ide o bežné ustanovenie vyskytujúce sa v zmluvách, ktorého zmyslom je úprava platobných podmienok dojednaných medzi zmluvnými stranami. Zmluva o budúcej zmluve v tejto časti neobsahuje žiadnu povinnosť úverujúcej banky pristúpiť k zmluve o vinkulácii, ale výlučne záväzok žalobcu prevziať na seba povinnosť a zabezpečiť, t.j. vynaložiť všetko úsilie na to, aby úverujúca banka so zmluvou o vinkulácii súhlasila. Zmluva o budúcej zmluve nezaväzuje žiadne ďalšie tretie osoby odlišné od žalobcu a žalovaného, ale definuje výlučne povinnosti týchto účastníkov ako zmluvných strán.
Ako účelové, nemajúce oporu v právnom poriadku, považoval žalovaný aj tvrdenie žalobcu o tom, že prvostupňový súd nesprávne interpretoval vykonaný dôkaz, keď podľa názoru žalobcu zmluva uzatvorená žalobcom a žalovaným dňa 15.01.2009 by mala byť dodatkom k zmluve o budúcej zmluve, ktorá predstavuje formu privatívnej novácie pôvodnej zmluvy o budúcej zmluve. Tak, ako už poukázal v konaní pred prvostupňovým súdom, uvedené tvrdenie len preukazuje rozpornosť jednotlivých tvrdení žalobcu, keď na jednej strane žalobca tvrdí absolútnu neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve, a na druhej strane tvrdí, že zmluva uzatvorená dňa 15.01.2009 by mala byť jej (podľa tvrdenia žalobcu neplatnej zmluvy) dodatkom. Písomné rozhodnutie predstavenstva spoločnosti žalovaného, ani vyjadrenie člena predstavenstva žalovaného o tom, že k uzatvoreniu zmluvy zo dňa 15.01.2009 došlo z dôvodu, že obe zmluvné strany mali záujem vo svojich obchodných vzťahoch dosiahnuť predaj predmetu plnenia (Hotela Tri Studničky), nie je v žiadnom prípade dôkazom toho, že by zmluva o budúcej zmluve mala v danom čase trvať. Platnosť zmluvy o budúcej zmluve tak, ako to vyplýva zo samotného účelu a charakteru zmluvy o budúcej zmluve, zaniká uplynutím lehoty, v ktorej sa zmluvné strany zaviazali uzavrieť budúcu zmluvu. Zmluva o budúcej zmluve je už svojim charakterom, účelom a podstatou časovo obmedzenou zmluvou, keďže jediným oprávnením a zároveň povinnosťou z nej vyplývajúcou je uzatvorenie budúcej zmluvy tak, ako to vyplýva aj z ustanovenia § 292 Obchodného zákonníka. Počas platnosti a účinnosti zmluvy o budúcej zmluve nedošlo k uzatvoreniu dodatku k zmluve o budúcej zmluve, ktorým by sa platnosť a účinnosť zmluvy o budúcej zmluve predlžovala. Žalovaný mal za to, že márnym uplynutím lehoty na uzatvorenie budúcej zmluvy podľa zmluvy o budúcej zmluve, došlo k zániku záväzku zmluvných strán na uzatvorenie budúcej zmluvy, a teda aj k zániku zmluvy o budúcej zmluve, pričom pri zániku zmluvy dochádza k zániku všetkých práv a povinností zo zmluvy vyplývajúcich s výnimkou tých, ktoré majú trvať aj po zániku zmluvy. V tomto prípade právo na zmluvnú pokutu vzniklo zo zmluvy o budúcej zmluve, avšak toto právo si žalovaný mohol uplatniť až po vzniku nároku na zmluvnú pokutu, t.j. po tom, čo žalobca nesplnil svoju povinnosť preukázať dispozíciu s peňažnými prostriedkami v dojednanej výške a po tom, keď k uzatvoreniu budúcej zmluvy nedošlo z dôvodov na strane žalobcu (čo v danom prípade nastalo). Nie je možné teda považovať zmluvu zo dňa 15.01.2009 za dodatok k zmluve o budúcej zmluve, keďže privatívna novácia je možná len vo vzťahu k záväzkom existujúcim, a v danom prípade v čase uzatvorenia zmluvy zo dňa 15.01.2009 už záväzok zmluvných strán na uzatvorenie budúcej zmluvy podľa zmluvy o budúcej zmluve neexistoval. Naviac, neobstojí ani tvrdenie žalobcu o tom, že uzatvorením zmluvy zo dňa 15.01.2009 došlo k nahradeniu všetkých pôvodných ustanovení zmluvy o budúcej zmluve (jednak z dôvodov uvedených vyššie, keďže nešlo v žiadnom prípade o dodatok k zmluve o budúcej zmluve), ale aj z dôvodu, že aj pri privatívnej novácii sa doterajší záväzok považuje za nahradený iba v rozsahu, ktorý nepochybne vyplýva z dohody o novom záväzku (§ 571 Občianskeho zákonníka). K dohode o zániku dojednania o zmluvnej pokute medzi zmluvnými stranami nedošlo, a preto toto dojednanie by aj v prípade, že by zmluvu zo dňa 15.01.2009 bolo možné považovať za dodatok k zmluve o budúcej zmluve (čo je však absolútne vylúčené), ostalo zachované. Žalovaný však považuje zmluvu zo dňa 15.01.2009 za samostatný právny úkon uskutočnený medzi žalobcom a žalovaným nezávisle na už v tom čase neexistujúcom záväzku zmluvných strán uzatvoriť budúcu zmluvu podľa zmluvy o budúcej zmluve, a ako samostatný právny úkon je ju potrebné aj posudzovať. Na tomto mieste je potrebné poukázať na to, že nie je možné postupovať pri interpretácii zmluvy o budúcej zmluve tak, ako sa o to snaží žalobca, naviac by takýto postup zakladal právne neprípustný formalizmus. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/07 zo
dňa 03.07.2008. Uviedol, že v každom prípade je treba zisťovať zásadu autonómie vôle zmluvných strán a hľadať najmä dôvody pre platnosť a nie pre neplatnosť právneho úkonu (zásada potius valeat actus quam pereat). Mal za to, že zmluvná voľnosť umožňuje subjektom občiansko-právnych a obchodno- právnych vzťahov najlepšie realizovať vlastné osobné a hospodárske potreby a záujmy v súlade s ich individuálnymi záujmami a potrebami. To znamená, že v prvom rade platí to, čo sa zmluvné subjekty dohodli. Zmluvná voľnosť je jedným zo základných princípov, ktorým je ovládané obchodné právo a je pre toto právne odvetvie typické.
Pri uplatnení výkladových pravidiel v zmysle § 266 Obchodného zákonníka v spojení s § 35 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, je zrejmé, že žalobca považoval a považuje všetky dojednania obsiahnuté v zmluve o budúcej zmluve za platné tak, ako to vyplývalo a vyplýva z konania žalobcu jednak pred uzavretím zmluvy o budúcej zmluve, ako aj z následného správania žalobcu. Sám žalobca dal svojím prístupom a konaním jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností na zreteľ, že sa zo zmluvy o budúcej zmluve cítil byť zaviazaný, čo dokazuje i jeho pokus o splnenie podmienok a jeho následné správanie.
Pokiaľ ide o argumentáciu o nesprávnej aplikácii ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka prvostupňovým súdom, žalovaný uviedol, že právne posúdenie veci je vždy výlučne vecou súdu (v zmysle zásady iura novit curia). ...„S ohľadom na zásadu iura novit curia sa ústavný súd nemôže považovať za viazaného právnou kvalifikáciou, ktorú skutkovému základu veci dal navrhovateľ alebo druhý účastník konania (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 43/95)“.
Tvrdenie žalobcu obsiahnuté v odvolaní, že prvostupňový súd nesprávne aplikoval a interpretoval ustanovenie § 301 Obchodného zákonníka považuje žalovaný za nesprávne a účelové, nemajúce oporu v zákone. Tvrdenie žalobcu o tom, že prvostupňový súd tvrdil, že moderačné právo mohol uplatniť len na návrh účastníka konania, a o tom, že takýto interpretačný záver prvostupňového súdu nemá oporu v obsahu ustanovenia § 301 Obchodného zákonníka, je potrebné ako absurdný odmietnuť, pretože je absolútne neprípustné a právne nesprávne a zároveň v príkrom rozpore s obsahom ustanovenia § 301 Obchodného zákonníka, ako aj samotným účelom a zmyslom tohto ustanovenia. Záver o tom, že by súd mohol využívať moderáciu výšky zmluvnej pokuty aj ex offo, je celkom neprijateľný. Opačná interpretácia by bola v rozpore so základnými zásadami, na ktorých spočíva jednak Obchodný zákonník, ale aj procesno-právna úprava rozhodovania obchodno-právnych sporov. V prípade moderácie výšky zmluvnej pokuty súdom ide o mocenský zásah do platne vzniknutých práv a povinností za situácie, keď predovšetkým účastníci zmluvy sú „pánmi“ svojich zmlúv, a teda sami si suverénne zakladajú svoje práva a povinnosti, a preto im nemožno vnucovať moderáciu tým, že súd by do ich zmluvných vzťahov zasiahol ex offo (rozsudok Vrchného súdu v Prahe zo dňa 26.10.2004, sp. zn. 5 Cmo 320/2004 publikovaný v časopise Právní rozhledy č. 5/2005 (str. 184). Je zrejmé, že konanie o moderácii zmluvnej pokuty podľa platnej právnej úpravy nemožno začať bez návrhu, pretože žiadne ustanovenie zákona, vrátane § 301 Obchodného zákonníka takýto postup nepripúšťa. Tvrdenie o tom, že okresný súd mal a mohol z písomných a ústnych vyjadrení žalobcu v konaní vydedukovať, že tým, že žalobca v konaní zmluvnú pokutu popieral, mal na mysli zníženie zmluvnej pokuty na minimum, resp. nulu, je absolútne neprípustné a absurdné. Akýkoľvek procesný návrh účastníkov konania v súdnom konaní musí byť určitý a zrozumiteľný a musí byť z neho zrejmé, čoho sa týka a čo sleduje, preto je vylúčené, aby mohlo akýmkoľvek spôsobom obstáť tvrdenie žalobcu o tom, že prvostupňový súd mal akýmsi spôsobom vydedukovať z jeho tvrdení o neplatnosti celej zmluvy o budúcej zmluve, že navrhuje postup podľa § 301 Obchodného zákonníka. Žalobca takýmto spôsobom v konaní pred prvostupňovým súdom nepostupoval, a teda návrh neurobil. Ak však by aj zo strany žalobcu bol v konaní pred prvostupňovým súdom uskutočnený návrh v zmysle § 301 Obchodného zákonníka, nebolo by možné takémuto návrhu vyhovieť, keďže v čase rozhodovania súdu už išlo o právo zaniknuté. Takýto záver je v súlade s konštantnou judikatúrou, nakoľko predmetom prípadnej moderácie súdu môže byť len existujúci nárok. Pokiaľ právo na zmluvnú pokutu akýmkoľvek spôsobom zaniklo, súd už nemôže zaniknuté právo moderovať (rozsudok Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 5Cmc 362/2001 zo dňa 20.11.2001, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 28.08.2006, sp. zn. 32 Odo 1007/2006).
V súvislosti s námietkou žalobcu o primeranosti výšky zmluvnej pokuty, považoval žalovaný za podstatné uviesť, že zmluvná pokuta bola žalobcom a žalovaným ako zmluvnými stranami dojednaná v sume
10.000.000,- Sk (331.939,19 Eur), pričom hodnota nehnuteľností a hnuteľných vecí, ktoré mal žalobca nadobudnúť do svojho vlastníctva v zmysle budúcej zmluvy podľa zmluvy o budúcej zmluve bola 197.743.805,- Sk (6.563.891,82 Eur), t.j. pri uplatnení základného výpočtu výšky zmluvnej pokuty ide v prípade dojednanej zmluvnej pokuty vo výške 5% z hodnoty zabezpečovaného záväzku, čo v zmysle právnej teórie i právnej praxe nemôže byť v žiadnom prípade považované za neprimerane vysokú zmluvnú pokutu. Rovnako tak nie je možné v žiadnom prípade prisvedčiť, či súhlasiť s tvrdením, že priznaná zmluvná pokuta nedostatočne zohľadňuje hodnotu aj význam zabezpečenej povinnosti, keďže žalovanému podľa tvrdenia žalobcu nesplnením povinnosti žalobcu nevznikla žiadna škoda, ani s tvrdením, že z tohto dôvodu nie je možné prihliadať na zmluvnú pokutu ako na primeranú. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že prvostupňový súd žalovanému žiadnu zmluvnú pokutu v konaní nepriznával. Nárok žalovaného na zmluvnú pokutu vznikol márnym uplynutím lehoty na preukázanie dispozície s peňažnými prostriedkami v dojednanej výške a dojednanej lehote žalobcom a márnym uplynutím lehoty na uzatvorenie budúcej zmluvy podľa zmluvy o budúcej zmluve, pričom žalobca a žalovaný sa zároveň v zmluve o budúcej zmluve dohodli, že žalovaný je oprávnený uspokojiť svoj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty započítaním svojej pohľadávky na zaplatenie zmluvnej pokuty voči pohľadávke žalobcu na vrátenie zaplatenej zálohy na kúpnu cenu, ktorá dohoda o započítaní bola obsiahnutá v zmluve o budúcej zmluve. K účinnému a efektívnemu započítaniu vzájomných pohľadávok žalobcu a žalovaného došlo vystavením faktúry č. 50009591 zo dňa 30.10.2009 žalovaným, respektíve najneskôr dňom doručenia oznámenia žalovaného žalobcovi zo dňa 20.05.2010 tak, ako správne a v súlade so skutkovým a právnym stavom konštatoval prvostupňový súd, pričom k zániku vzájomných pohľadávok žalobcu a žalovaného došlo dňom, keď sa stretli ich pohľadávky spôsobilé na započítanie. Je teda zrejmé, že splnením všetkých zákonných kritérií o kompenzácii (započítaní), ktoré v tomto prípade boli splnené, došlo na základe vzájomného započítania k zániku nároku žalobcu, a teda žalobca si v súdnom konaní uplatňoval neexistujúce zaniknuté právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, a z tohto dôvodu bolo nevyhnutné jeho žalobu v celom rozsahu zamietnuť tak, ako správne a zákonne urobil prvostupňový súd (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 16.03.2009, sp. zn. 6Obo 127/08).
Naviac je absolútne zrejmé, že dôvodom na posudzovanie výšky zmluvnej pokuty ako neprimeranej, nie je možné v žiadnom prípade brať na zreteľ „vyváženosť zmluvy“. Skutočnosť, ak si strany dojednali zmluvnú pokutu pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti iba jednou zmluvnou stranou, sama osebe neznamená, že takáto dohoda odporuje zásadám poctivého obchodného styku. Preto ani vyváženosť zmluvy z tohto hľadiska nemôže hrať žiadnu úlohu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 14.12.2006, sp. zn. 29 Odo 1105/2003, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 4/99, publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č. 56/2000).
Žalovaný poukázal na skutočnosť, že samotné konanie žalobcu spočívajúce v podaní žaloby na plnenie
- vrátenie zaplatenej zálohy kúpnej ceny - ktoré právo už v čase začatia konania neexistovalo a existovať nemohlo (pre zánik tejto pohľadávky započítaním) - je nevyhnutné posudzovať ako konanie v rozpore s ustanovením § 265 Obchodného zákonníka - ako šikanózny výkon práva. Žalobca si bol a je vedomý toho, že jeho právo pred začatím súdneho konania zaniklo, a to tým, že z účtovníctva žalobcu vyplýva, že v roku 2009 došlo z jeho strany k akceptácii vysporiadania vzájomných pohľadávok žalobcu a žalovaného vyplývajúcich zo zmluvy o budúcej zmluve. Všetky tieto uvedené skutočnosti potvrdzujú tú skutočnosť, že žalobca (rovnako ako žalovaný) vo svojom účtovníctve žiadnu pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy o budúcej zmluve neeviduje a evidovať nemôže, čo napokon vyplýva aj zo samotnej výpovede žalobcu v súdnom konaní (Zápisnica o pojednávaní zo dňa 06.04.2011), kde výslovne uviedol, že si pohľadávku na vrátenie zálohy na kúpnu cenu podľa zmluvy o budúcej zmluve zúčtoval so svojím záväzkom voči žalovanému na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa zmluvy o budúcej zmluve, i keď v snahe vyhnúť sa priznaniu, že k tomu došlo, uviedol, že sa k účtovaniu nevie vyjadriť, pričom Ing. Melo ako konateľ žalobcu je v zmysle § 135 ods. 1 Obchodného zákonníka zodpovedný za riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva. O uvedenej skutočnosti jednoznačne svedčí účtovná evidencia predložená žalobcom v konaní pred prvostupňovým súdom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obo 23/2008). Žalovaný mal za to, že odvolanie žalobcu je nedôvodné v celom svojom rozsahu, neexistuje žiaden z odvolacích dôvodov, napadnutý rozsudok považoval za vecne a právne správny a zákonný, a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil s priznaním náhrady trov odvolacieho konania.
K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní zo dňa 24.01.2013 so záverom, že rozsudok súdu prvého stupňa právne neobstojí, pretože žalobca má stále pohľadávku voči žalovanému, a preto je potrebné pristúpiť v odvolacom konaní k jeho zrušeniu.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a za rešpektovania ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 219 ods. 2 O.s.p.. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/375/2011-401 zo dňa 10.01.2013 a doručovanie upovedomenia o termíne vyhlásenia rozsudku žalobcovi a žalovanému prostredníctvom zástupcov s tým, že podľa ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 22. januára 2013, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v spojení s ust. § 211 ods. 2 O.s.p..
Podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Na základe aplikácie vyššie citovaného zákonného ustanovenia bol napadnutý rozsudok okresného súdu posudzovaný v medziach odvolacích dôvodov žalobcu, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa 26.07.2011 a z nich len tých dôvodov, ktoré nemali charakter novo tvrdených skutočností oproti tvrdeniam a skutočnostiam, ktoré boli uvádzané pred súdom prvého stupňa.
Predmetom odvolania žalobcu boli dôvody tak procesného, ako i hmotno-právneho charakteru.
Po procesnej stránke žalobca namietal arbitrárnosť rozhodnutia a jeho rozpor s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., keď okresný súd sa v odôvodnení vôbec nevysporiadal s viacerými závažnými právnymi argumentmi a námietkami žalobcu s poukazom na nálezy Ústavného súdu SR. Žalobca namietal, že odôvodnenie rozhodnutia je v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p., predstavuje ústavne neakceptovateľný zásah do základných práv žalobcu, najmä práva na spravodlivý proces.
Primárne k dôvodom procesného charakteru zo strany krajského súdu ako súdu odvolacieho bolo potrebné ako prvé vyhodnotiť, či má spôsobilý predmet preskúmavania, a to súdne rozhodnutie prvostupňového súdu s náležitosťami podľa § 157 ods. 2 O.s.p.. Krajský súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu má všetky atribúty, ktoré vyplývajú z ust. § 157 ods. 2 O.s.p., keď jasným spôsobom vyhodnocoval to, čo bolo podstatné a určujúce pre zhodnotenie uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie sumy 331.939,19 Eur s príslušenstvom vo väzbe na vznesenú obranu žalovaného v rámci konania pred súdom prvého stupňa. V súvislosti s konštatovaním splnenia náležitostí odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, keď okresný súd vyhodnocoval dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu, ako i vzájomnú obranu vznesenú žalovaným, krajský súd odkazuje aj na rozhodnutie ústavného súdu, a to vo vzťahu k rozsahu a obsahu zdôvodnenia odvolacieho rozhodnutia, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2005 zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého ...„súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p.. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.“ Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. júna 2004 ...„súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Zo znenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 3. júla 2003 vyplýva, že ...„všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 340/04 zo dňa 27. októbra 2004 ...„reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania“. Krajský súd považuje za podstatné uviesť, že je dôležité, aby sa všeobecný súd vysporiadal s dôvodmi argumentácie, ktoré majú význam pre posúdenie veci. V danom prípade okresný súd, vychádzajúc z dikcie ust. § 157 ods. 2 O.s.p., jasným a zrozumiteľným spôsobom vyložil právny záver vo vzťahu k posúdeniu nároku žalobcu, zrozumiteľným a jasným spôsobom vyložil dôvody, pre ktoré považoval nárok žalobcu za nedôvodný, a preto je možné konštatovať preskúmateľnosť rozsudku a jeho dôvodov.
V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalobcu, ktoré sa vzťahovali k vecno-právnemu posúdeniu, a tým k výrokovej časti rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba žalobcu zamietnutá, krajský súd uvádza, že ako rozhodné bolo posúdenie uplatneného nároku žalobcu vo väzbe na dôkazný stav zistený vykonaným dokazovaním, ktorým bol krajský súd viazaný podľa ust. § 213 ods. 1 O.s.p., keďže nebola preukázaná žiadna z výnimiek uvádzaných v odsekoch 2 až 7 ust. § 213 O.s.p..
Krajský súd ako súd odvolací vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania žalobcu vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho spisu a s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie meritórneho rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové tvrdenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, ako vec právne posúdil a z akých dôvodov.
Len na zdôraznenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu a k odvolacím dôvodom žalobcu krajský súd uvádza nasledovné. V predmetnej veci bolo rozhodné a podstatné, že žalobca vymedzil svoj nárok na zaplatenie sumy 331.939,19 Eur spolu s príslušenstvom s odkazom k ustanoveniu čl. 4 bod 4.3. Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy v spojení s Dodatkom č. 1, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 12. mája 2008 (ďalej len „zmluva“), v ktorom bolo dohodnuté, že ...„ku dňu, ku ktorému dôjde k podpisu Kúpnej zmluvy alebo pokiaľ nedôjde k podpisu Kúpnej zmluvy ani do 10 pracovných dní odo dňa doručenia Výzvy na uzatvorenie zmluvy, tak k jedenástemu pracovnému dňu odo dňa doručenia Výzvy na uzatvorenie zmluvy vzniká záväzok Budúceho predávajúceho vrátiť Zálohu Budúcemu kupujúcemu“. Nárok žalobcu na vrátenie poskytnutých plnení bol tak viazaný na skutočnosť, že k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným nedošlo, na výzvu žalobcu zo dňa 23.04.2010 bolo žalovaným oznámené, že nemá záujem o predaj predmetu zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, a preto žalobca výzvou zo dňa 11.05.2010 (č.l. 12 spisu) požiadal žalovaného v zmysle bodu 4.3. zmluvy na vrátenie zálohy.
Oproti uplatnenému nároku žalovaný v odpore voči vydanému platobnému rozkazu v podaní zo dňa 22.12.2010 (č.l. 51 - 64 spisu) vzniesol námietku nedôvodnosti tohto nároku s poukazom jeho zániku započítaním v zmysle čl. 4. bod 4.3. zmluvy z titulu vzájomnej pohľadávky žalovaného voči žalobcovi
na zaplatenie zmluvnej pokuty dojednanej v čl. 1. bod 1.3. zmluvy vyúčtovanej faktúrou č. 50009591 splatnou dňa 13.11.2009, ktoré oznámenie o zániku pohľadávky žalobcu započítaním v zmysle čl. 4. bod 4.3. zmluvy bolo žalobcovi doručené (č.l. 90 spisu). V rámci obrany pred súdom prvého stupňa žalovaný procesným úkonom v zmysle ust. § 98 O.s.p. vzniesol kompenzačnú námietku, ktorou uplatnil svoju pohľadávku voči žalobcovi v sume 331.939,19 Eur, titulom zmluvnej pokuty v zmysle čl. 1. bod 1.3. zmluvy (č.l. 138 - 151 spisu).
Žalobca v podanom odvolaní primárne namietal neplatnosť čl. 1. bod 1.3. zmluvy z titulu podmienenosti právneho úkonu, mylného charakteru zabezpečovanej povinnosti, z titulu povahy dojednanej „povinnosti“, popretia účelu zmluvnej pokuty, ako aj neplatnosti ustanovenia nielen dojednania o zmluvnej pokute, ale i hlavného záväzku z titulu neidentifikácie „povinnosti“ v čl. 1.2. zmluvy a nemožnosti splnenia odkladacej podmienky v čl. 6.4. zmluvy, z ktorého dôvodu nemohol žalovaný pristúpiť k jednostrannému zápočtu a jeho dlh preto nezanikol. Zároveň namietal postup žalovaného, ktorým zámerne zmaril splnenie „povinnosti“, ako aj nevyváženosť predmetnej zmluvy. Mal za to, že dojednanie o zmluvnej pokute je neplatné pre rozpor so zákonom cez ust. § 39 Občianskeho zákonníka s tým, že súčasne namietol nevyváženosť zmluvy, keď nečinnosť žalovaného nebola postihnuteľná majetkovou sankciou. Ďalej namietal, že okresný súd sa tak nezaoberal právnou kvalifikáciou bezdôvodného obohatenia žalovaného z dôvodu, že ide o plnenie z neplatného právneho úkonu, a to zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy vo väzbe na nesprávnu interpretáciu ust. § 265 Obchodného zákonníka, ako i nesprávne interpretoval ust. § 301 Obchodného zákonníka. Zároveň nedostatočne zhodnotil vykonané dôkazy a zle interpretoval zmluvu o predkupnom práve, ktorá bola zmenou zmluvy o uzatvorení budúcej zmluvy zo dňa 12. mája 2008, čím došlo k zániku zabezpečovacích inštitútov, konkrétne dohody o zmluvnej pokute.
Odvolací súd k námietke neplatnosti dojednania čl. 1.3. zmluvy, pri preskúmavaní odvolacích dôvodov žalobcu, ktoré sa viazali k neplatnosti hlavného záväzku, a to zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy sa zaoberal predmetnou zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy. Vo vzťahu k hmotno-právnemu posúdeniu úkonu Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy v znení dodatku uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 12. mája 2008 (ďalej len „zmluva“) zvýrazňuje, že napriek tomu, že zo znenia záhlavovej časti síce vyplýva odkaz na ust. § 50a Občianskeho zákonníka, tento odkaz nie je sám o sebe kvalifikovaný pre určenie pôsobnosti Občianskeho zákonníka, keďže bolo zrejmé, že žalobca a žalovaný ako budúci predávajúci a budúci kupujúci mali a majú postavenie podnikateľa, t.j. právny vzťah zmluvy bol uzavretý medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti tak, ako to vymedzuje ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, keď z ust. § 261 ods. 5 Obchodného zákonníka vyplýva, že pri použití tejto časti zákona podľa odsekov 1 a 2 je rozhodujúca povaha účastníkov pri vzniku záväzkového vzťahu. Z ust. § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II. tejto časti zákona a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom. Krajský súd preto v zhode so záverom okresného súdu konštatuje, že zmluva o uzavretí budúcej zmluvy, ktorá je upravená ako zmluvný typ v Obchodnom zákonníku, sa riadi príslušnými ustanoveniami o tomto type v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, konkrétne ust. § 289 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom vzhľadom k tomu, že predmetom zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, ktorá mala byť výsledkom zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, mali byť nehnuteľnosti opísané v čl. 3. zmluvy, pri samotnom uzatváraní kúpnej zmluvy by sa použila úprava zmluvného typu v Občianskom zákonníku, a to kúpna zmluva o prevode nehnuteľností. Preto i krajský súd pri právnom hodnotení Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy v znení dodatku zo dňa 12. mája 2008 vychádzal primárne z ust. § 289 a nasl. Obchodného zákonníka v spojení s právnou úpravou v zmysle § 544 Občianskeho zákonníka, § 300 a nasl. Obchodného zákonníka.
Vo všeobecnosti k právnemu úkonu zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy je potrebné uviesť, že dohoda o uzavretí budúcej zmluvy zakladá medzi subjektmi zmluvnú (kontraktačnú) povinnosť, a to spravidla na obidvoch stranách zmluvných subjektov; nemožno však vylúčiť povinnosť len na strane jedného subjektu. Dohoda o budúcej kúpnej zmluve musí mať obsahové a formálne náležitosti, ktorá má mať uzavieraná kúpna zmluva.
Súhlasí odvolací súd so záverom prvostupňového súdu, že z čl. 1. bod 1.1. zmluvy vyplýval záväzok zmluvných strán uzavrieť kúpnu zmluvu a zmluvu o viazanom účte na základe písomnej výzvy ktorejkoľvek zo zmluvných strán do 10 dní od doručenia výzvy s tým, že podľa čl. 1. bod 1.2. sa budúci kupujúci - žalobca zaviazal, že najneskôr do 25. augusta 2008 zabezpečí peňažné prostriedky na uhradenie druhej časti kúpnej ceny jedným zo spôsobov podľa bodov 1.2.1., 1.2.2., 1.2.3. zmluvy. Podľa bodu 1.2. zmluvy bol záväzok zmluvnej strany - v tomto prípade budúceho kupujúceho vyplývajúci z čl. 1. bodu 1.1. zmluvy písomne vyzvať na uzatvorenie kúpnej zmluvy a zmluvy o viazanom účte však previazaný s povinnosťou zabezpečiť peňažné prostriedky v lehote do 25. augusta 2008 s tým, že záväzok budúceho kupujúceho doručiť výzvu na uzatvorenie hlavnej zmluvy mohol byť splnený až po preukázaní zabezpečenia peňažných prostriedkov zmluvne určeným spôsobom v zmysle bodu 1.2.1., 1.2.2., 1.2.3. zmluvy. Pokiaľ žalobca namietal, že dojednanie v bode 1.2.3. zmluvy je potrebné hodnotiť ako podmienku, ktorej splnenie je nemožné a nedovolené, pretože záviselo len od vôle žalovaného a súčasne ide o neplatné dojednanie v zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak odvolací súd uvádza, že predsa zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy si obidve zmluvné strany určujú povinnosti, na základe ktorých bude uzatvorená (hlavná) zmluva. Pokiaľ zmluvné strany dohodou vymedzili pre uzavretie kúpnej zmluvy povinnosť žalobcu ako kupujúceho zabezpečiť peňažné prostriedky, resp. preukázanie ich disponovaním zmluvne dohodnutým spôsobom a v dojednanej lehote a až na základe takéhoto zabezpečenia splnenie záväzku kupujúceho vyzvať na uzavretie kúpnej zmluvy, tak podľa názoru odvolacieho súdu došlo k platnému dojednaniu. V danom prípade v bode 1.2. zmluvy boli alternatívne vymedzené spôsoby pre žalobcu na preukázanie dispozície s peňažnými prostriedkami, z ktorých možností mal právo voľby. Znenie bodu 1.2.3. zmluvy: ...„iným spôsobom, ktorý bude uspokojujúci pre Budúceho predávajúceho“ v kontexte so znením bodu 1.2. zmluvy nevníma krajský súd so záverom podmienky, ale naopak povinnosti žalobcu preukázať základný predpoklad pre uzatvorenie hlavnej zmluvy (kúpna zmluva), a to schopnosť zaplatiť kúpnu cenu, ktorej výška jasným spôsobom vyplývala z čl. 4. bod 4.1., 4.2. zmluvy, a to dohodnutá kúpna cena v sume 197.743.805,- Sk a stanovená záloha vo výške 10.000.000,- Sk. Teda bolo zrejmé, že žalobca sa zaviazal preukázať dispozíciu, resp. zabezpečenie peňažných prostriedkov do výšky 187.433.805,- Sk s DPH, t.j. že s peňažnými prostriedkami v tejto výške je oprávnený nakladať. Toto zhodnotenie bolo určujúce pre posúdenie splnenia, resp. nesplnenia dojednanej povinnosti, ktorá podľa názoru odvolacieho súdu platne vznikla. V rámci konania pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že žalobca zmluvnú povinnosť, ku ktorej sa zaviazal, a to zabezpečiť peňažné prostriedky v lehote do 25. augusta 2008 nesplnil - nepredložil výpis z účtu budúceho kupujúceho, preukazujúci, že sa na jeho účte nachádzajú peňažné prostriedky vo výške minimálne zodpovedajúcej druhej časti kúpnej ceny, nepreukázal existenciu úverovej zmluvy podpísanej medzi budúcim kupujúcim a bankou, v zmysle ktorej má právo na čerpanie peňažných prostriedkov, ďalej nepreukázal podpis zmluvy o zriadení záložného práva k prevádzaným nehnuteľnostiam, prípadne uzatvorenie kúpnej zmluvy, resp. iný spôsob, uspokojujúci pre predávajúceho. V zhode s okresným súdom i krajský súd konštatuje, že žalobcom predložená Indikatívna ponuka financovania - investičným úverom a čestné prehlásenie o poskytnutí garancie (č.l. 116 - 120 spisu) nedokázali zabezpečenie peňažných prostriedkov potrebných na uhradenie druhej časti kúpnej ceny a ani disponovanie s nimi na uhradenie druhej časti kúpnej ceny. Predložené dôkazy je potrebné zhodnotiť ako jednostranné vyhlásenia - ponuky tretích osôb, z ktorých pre žalobcu ako budúceho kupujúceho nevyplynulo žiadne právo domáhať sa ponúknutých plnení - investičného úveru a garancie, pretože z nich nevyplývala povinnosť týchto tretích osôb súčasne plniť žalobcovi. Žalobca tak predloženými dôkazmi nepreukázal splnenie povinnosti zabezpečenia peňažných prostriedkov podľa bodu 1.2. zmluvy, ktorej porušenie bolo sankcionované zmluvnou pokutou dohodnutou v čl. 1. bod 1.3. zmluvy vo výške zálohy podľa bodu 4.2. uzavretej kúpnej zmluvy.
K námietke neplatnosti dojednania o zmluvnej pokute poukazuje odvolací súd, že zmluvná pokuta je upravená v § 544 a § 545 Občianskeho zákonníka, ktorá platí aj pre obchodné vzťahy s odchýlkami vyplývajúcimi z ust. § 300 až § 302 Obchodného zákonníka a jej účelom je zabezpečiť splnenie zmluvnej povinnosti. Vo všeobecnosti dohoda o zmluvnej pokute môže byť aj súčasťou zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy. Môže slúžiť ako zabezpečovací prostriedok dojednanej povinnosti uzavrieť zmluvu, prípadne uskutočniť právne úkony vedúce k uzavretiu určitej zmluvy, alebo môže zabezpečovať len dodržanie časového horizontu uzavretia budúcej zmluvy. Zmluvná pokuta v tomto prípade slúži ako zabezpečovací prostriedok povinností, ktoré zmluva o budúcej zmluve identifikuje a ktoré sú jej obsahom. Podmienkou platnosti dohody o zmluvnej pokute je určenie povinnosti, ktorá má byť zmluvnou pokutou zabezpečená. Okruh povinností, ktorých plnenie možno zabezpečiť zmluvnou pokutou, nie je nijako obmedzený.
Závisí od vôle zmluvných strán, ktoré z dohodnutých zmluvných povinností sa rozhodnú zabezpečiť zmluvnou pokutou. Pri výbere povinnosti nie je rozhodujúce, ktorú zmluvnú stranu zmluvná pokuta zaťažuje, pretože požiadavka vyváženosti nevyplýva zo žiadneho ustanovenia zákona. Pokiaľ ide o povahu povinnosti, ktorej splnenie možno zabezpečiť zmluvnou pokutou, musí ísť o takú povinnosť, ktorá je spôsobilá byť predmetom porušenia.
Zo znenia čl. 1. bod 1.3. zmluvy vyplývalo, že pokiaľ nedôjde k uzavretiu kúpnej zmluvy a zmluvy o vinkulácií, najneskôr do 10 pracovných dní od doručenia výzvy na uzatvorenie zmluvy, a to z dôvodov na strane budúceho kupujúceho alebo pokiaľ budúci kupujúci nesplní povinnosť zabezpečiť peňažné prostriedky potrebné pre uhradenie druhej časti kúpnej ceny a disponovanie s nimi nepreukáže niektorým zo spôsobov podľa bodu 1.2.1. až 1.2.3., zaväzuje sa budúci kupujúci zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške zálohy podľa bodu 4.2. zmluvy, pričom pohľadávka budúceho kupujúceho na vrátenie zálohy podľa bodu 4.3. zmluvy sa započíta s pohľadávkou budúceho predávajúceho na zaplatenia zmluvnej pokuty.
K námietke žalobcu spočívajúcej v neurčitosti v čl. 1.3. zmluvy určenej povinnosti, a tým neplatnosti dojednania o zmluvnej pokute, odvolací súd uvádza, že z vyššie uvedeného čl. 1. bod 1.3. zmluvy viazanosť zmluvnej pokuty ako zabezpečovacieho prostriedku pre splnenie povinnosti žalobcu ako budúceho kupujúceho uzavrieť kúpnu zmluvu v dojednanej lehote alebo povinnosť zabezpečiť peňažné prostriedky a preukázanie ich dispozície zmluvne dohodnutým spôsobom, teda povinnosť uskutočniť úkony smerujúce k uzavretiu (hlavnej) zmluvy, bola jasne a určite definovaná a spĺňala náležitosti v zmysle ust. § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ z dôvodov na strane žalobcu, čo bolo preukázané a dostatočne zhodnotené prvostupňovým súdom, došlo k porušeniu povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou, a to, že z dôvodov na strane žalobcu nedošlo k uzatvoreniu (hlavnej) zmluvy, vzniklo žalovanému v zmysle čl. 1.3. uzavretej zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy právo na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške zálohy podľa bodu 4.2. uzavretej zmluvy. V danom prípade sa potom žalobcom zaplatená záloha na predmet kúpy transformovala na zmluvnú pokutu.
K odvolaciemu dôvodu, že nejde o povinnosť, ktorá je spôsobilá byť predmetom porušenia, zvýrazňuje opätovne krajský súd, že dojednanie o zmluvnej pokute a z nej touto sankciou zabezpečenú povinnosť, nemožno oddeliť od dojednaní znenia zmluvy o uzatvorení budúcej zmluvy a jej účelu. V tejto považuje potrebné poukázať na právnu úpravu v ust. § 289 a nasl. Obchodného zákonníka, konkrétne ust. § 290 ods.1, 2 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že ak zaviazaná strana nesplní záväzok uzavrieť zmluvu podľa odseku 1 do dohodnutej doby, môže sa oprávnená osoba domáhať, aby obsah zmluvy určil súd alebo osoba určená v zmluve, alebo môže požadovať náhradu škody spôsobenú porušením záväzku uzavrieť zmluvu. Nárok na náhradu škody popri určení obsahu zmluvy môže oprávnená strana požadovať iba v prípade, keď zaviazaná strana neoprávnene odmietla rokovať o uzavretí zmluvy. V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na to, že zaviazaná strana je v zmysle § 290 ods. 1 Obchodného zákonníka povinná uzavrieť zmluvu bez zbytočného odkladu po tom, čo ju na to vyzvala oprávnená strana v súlade so zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy.
Odvolací súd považuje za potrebné k námietkam žalobcu vo všeobecnosti uviesť, že medzi zásady súkromného práva predstavujúce pravidlá aj pre legislatívne orgány, subjekty súkromného práva a aj orgány aplikácie práva patrí zásada individuálnej autonómie, resp. autonómie vôle (možnosť urobiť právny úkon, zvoliť si jeho obsah a formu), zásada, že všetko je dovolené, čo nie je výslovne zakázané, zásada, že zmluvy sa majú dodržiavať a zásada, že sa možno odchýliť od právnej úpravy. Ust. § 289 a nasl. Obchodného zákonníka dávajú v rámci inštitútu zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy jej účastníkom širokú zmluvnú voľnosť pri jej uzatváraní a pri určení jej obsahu. Účastníci sa ale musia dohodnúť o podstatných náležitostiach zmluvy, v prípade kúpnej zmluvy ide o jej predmet a kúpnu cenu. Ak sa účastníci dohodli na uzavretí takej predbežnej zmluvy, ktorá je v danom prípade platná, sú potom povinní na jej základe uzavrieť zmluvu hlavnú, keďže zmyslom uzavretia zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy je uzavretie hlavnej zmluvy a nie jej neuzavretie. Práve pre dodržanie záväzku uzavretia (hlavnej) zmluvy, v danom prípade účastníci dojednali sankciou, a to porušením zo strany práve budúceho kupujúceho, účastníci dojednali sankciou vo forme zmluvnej pokuty.
Vo vzťahu k námietke neplatnosti hlavného záväzku, a to zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy z dôvodu, že jej naplnenie, t.j. realizácia bola závislá výhradne na vôli a postupoch žalovaného, nesúhlasí krajský súd s týmto odvolacím dôvodom žalobcu, pretože hlavným záväzkom zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy bolo uzatvorenie budúcej zmluvy, kde sám žalobca sa zaviazal pre uzavretie kúpnej zmluvy zabezpečiť ako kupujúci peňažné prostriedky, prípadne preukázať spôsob financovania, teda splniť dohodnutý predpoklad pre jej uzatvorenie, t.j. že nešlo o vôľu žalovaného ako predávajúceho, ale primárne o záväzok žalobcu ako budúceho kupujúceho.
Čo sa týka neplatnosti hlavného záväzku, a to zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy z dôvodu, že v rámci nej bola dohodnutá povinnosť pre žalobcu uzatvoriť zmluvu o vinkulácii s treťou osobou, súhlasí krajský súd s vyjadrením žalovaného v tom smere, že zmluva o vinkulácii, pokiaľ je poskytovaný úver, t.j. viazanosť predmetného úveru na dohodnutý účel, je štandardným spôsobom zabezpečenia a získania finančných prostriedkov a je práve na žiadateľovi o úver, aby v prospech budúceho predávajúceho takúto zmluvu o vinkulácii s bankou podpísal s tým, že rovnako v čl. 5. zmluvy sa jedná o záväzok kupujúceho. Teda, pokiaľ žalobca ako budúci kupujúci prejavil svoju vôľu a zaviazal sa zriadiť účet s tým, že sa zaviazal zabezpečiť, aby banka v zmysle čl. 3. bola ďalšou zmluvnou stranou zmluvy o vinkulácii, nešlo o záväzok nemožný, ale o záväzok spojený, reálne existujúci v bežnej praxi. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že zmluva o vinkulácii bola len jedným zo spôsobov naplnenia podmienok v zmysle čl. 1. bodov 1.2., kde boli stanovené za sebou nasledujúce spôsoby umožňujúce budúcemu kupujúcemu preukázať spôsob zabezpečenia peňažných prostriedkov, resp. dispozíciu s nimi.
Krajský súd konštatuje, že nebolo potrebné v rámci výkladu obsahu zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy aplikovať výkladové pravidlá, keďže zmluvné dojednania sú dostatočne jasné a určité. V tejto súvislosti nesúhlasí odvolací súd s odvolateľom, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ust. § 265 Obchodného zákonníka, pretože v danom prípade išlo o dohodnutú sankciu na zabezpečenie povinnosti uskutočniť právne úkony, resp. splniť záväzky vedúce k uzavretiu určitej (hlavnej zmluvy) na strane budúceho kupujúceho, o záväzok samotného budúceho kupujúceho, ktoré ani odvolací súd nezhodnotil so záverom jej šikanózneho charakteru.
Vo vzťahu k námietke neaplikácie ust. § 301 Obchodného zákonníka krajský súd uvádza, že v rámci konania pred súdom prvého stupňa žalovaný po celý čas tvrdil neplatnosť dohody o zmluvnej pokute, pričom moderačné právo súdu je možné uplatniť len na platne dojednanú zmluvnú pokutu. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že oprávnenie súdu znížiť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu je zásahom do zmluvnej voľnosti účastníkov obchodno-záväzkového vzťahu, ktorá je jedným zo základných princípov obchodného práva, pričom tento zásah súdu aplikáciou § 301 Obchodného zákonníka by mal byť výnimočným postupom v skutočne odôvodnených prípadoch, pričom je potrebné zo strany účastníkov konania tvrdiť neprimeranosť zmluvnej pokuty. Práve žalobcom poskytnuté tvrdenia o neplatnosti dohody o zmluvnej pokute, vylúčili možnosť súdu aplikovať moderačné právo. Pokiaľ žalobca neuviedol žiadne skutkové a ani právne zhodnotenia k možnosti použitia ust. § 301 Obchodného zákonníka napriek splnenej procesnej poučovacej povinnosti podľa § 120 ods. 4 O.s.p., nebolo bez ďalšieho povinnosťou okresného súdu posudzovať význam zabezpečovanej povinnosti, keďže primárne riešil námietky žalobcu týkajúce sa platnosti, resp. neplatnosti dojednanej zmluvnej pokuty.
K nesprávnej interpretácii Zmluvy o zriadení predkupného práva zo dňa 15.01.2009 prvostupňovým súdom, ktorú je podľa žalobcu potrebné interpretovať ako ďalší dodatok k zmluve o uzatvorení budúcej zmluvy, meniaci Zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy zo dňa 12. mája 2008 v znení dodatku, krajský súd poukazuje na ust. § 516 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého účastníci môžu dohodou zmeniť vzájomné práva a povinnosti. Ak z dohody nevyplýva nepochybne, že dojednaním nového záväzku má doterajší záväzok zaniknúť, vzniká nový záväzok vedľa doterajšieho záväzku, ak sú pre jeho vznik splnené zákonom stanovené podmienky. Na rozdiel od tzv. privatívnej novácie podľa ust. § 570 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa znenia ktorého ak sa veriteľ dohodne s dlžníkom, že doterajší záväzok sa nahrádza novým záväzkom, doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný plniť nový záväzok, pri kumulatívnej novácii ide o zmenu za trvania existujúceho právneho vzťahu spočívajúceho v zániku určitých doterajších vzájomných práv a povinností a v ich nahradení novo dohodnutými, prípadne k
vzniku ďalších práv a povinností vedľa už existujúcich. Zo Zmluvy o zriadení predkupného práva zo dňa 15.01.2009 (č.l. 170 - 172 spisu) však nevyplývala základná podmienka pre zmenu trvania existujúceho právneho vzťahu zo zmluvy o budúcej zmluve, a to primárne prejav vôle, z ktorého by bolo možné vyvodiť dohodu zmluvných strán o zmene pôvodného záväzkového vzťahu, ako i z dôvodu, že ku dňu uzatvorenia Zmluvy o zriadení predkupného práva zo dňa 15.01.2009 došlo k zániku záväzku zo zmluvy o uzatvorení zmluvy o budúcej zmluve, čím nemohlo dôjsť k jeho zmene.
Pokiaľ žalobca v rámci podaného odvolania poukazoval na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 242/07 zo dňa 03. júla 2008 vo vzťahu k interpretácii zmlúv, tak poukazuje krajský súd, že ústavný súd v predmetnom rozhodnutí s poukazom na svoju judikatúru zdôraznil nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov, ktorá sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnom hmotno-právnom rámci, pričom procesno-právny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť, čo v danom prípade nastalo. Rovnako k interpretácii zmluvných textov ústavný súd zvýraznil, že vôľa účastníkov zmluvy pri jej vytváraní a jej interpretácii hrá zásadnú úlohu, pričom právny formalizmus a nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavno-právneho hľadiska akceptovať, keď zasahujú do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti. V rámci konania pred súdom prvého stupňa v zmysle uvedeného nálezu bolo preukázané, že vôľa zmluvných strán nesmerovala k inému významu a okresný súd ozrejmil dôvod uzavretia zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, vôľu zmluvných strán uzavrieť kúpnu zmluvu s dohodnutým predmetom ako následok uzavretia zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy. Teda, práve nielen z vnútorného stavu konajúcich osôb, ale i z vonkajších okolností spojených s podpisom a realizáciou zmluvného vzťahu, okresný súd správne zhodnotil vôľu a konanie účastníkov po podpise zmluvy, keďže bolo zrejmé, že i následne, po zániku zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, žalobca so žalovaným komunikoval, o čom svedčí i predložené potvrdenie ruskej banky, a to z roku 2009.
Z týchto vyššie uvedených záverov preto bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie za aplikácie ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že v podrobnostiach krajský súd odkazuje na zhodnotenie prvostupňového súdu v napadnutom rozhodnutí.
Výrok rozsudku krajského súdu, ktorým vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne súd prvého stupňa, vychádza z ust. § 224 ods. 4 O.s.p., keď súd prvého stupňa vyhradil rozhodnutie o trovách prvostupňového konania na samostatné konanie cez úpravu v § 151 ods. 3 O.s.p..
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.