Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 426/2013
PDF · 140.64 KB
No categories available
III. ÚS 426/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., R., zastúpenej
advokátom JUDr. M. L., L., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/224/2012-599 z 22.
októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., R. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a
práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v
Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co/224/2012-599 z 22. októbra 2012.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že
«... je obchodnou spoločnosťou, proti ktorej sa ako odporcovi, v konaní pred
všeobecnými súdmi návrhom na začatie konania podľa ustanovenia § 80 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku navrhovateľ M. A... (ďalej len „navrhovateľ“) domáhal
určenia neúčinnosti právnych úkonov, a to vo veci vedenej na Okresnom súde Ružomberok
pod sp. zn. 9 C/89/2011.
Porušovateľ je všeobecným súdom Slovenskej republiky. V predmetnej právnej veci
Krajský súd v Žiline (ďalej len „porušovateľ“) konal ako odvolací súd o odvolaní
sťažovateľa zo dňa 23. 4. 2012 podanom sťažovateľom proti rozsudku Okresného súdu
Ružomberok č. k. 9 C/89/2011-541 zo dňa 04. 04. 2012 (ďalej len „rozsudok súdu prvého
stupňa“), ktorým Okresný súd Ružomberok určil, že právny úkon dlžníka M., R., (ďalej len
„dlžník“), a to Zmluva o prevode práv a povinnosti zo dňa 30. 09. 2003 uzavretá medzi
dlžníkom M., R., a sťažovateľom M., a. s., R., v časti bezodplatného prevodu hráčov z
dlžníka na sťažovateľa a v časti bezodplatného prevodu práva k peňažnej zábezpeke
zloženej dlžníkom v sume 28.214,83 eur na S. počas účasti dlžníka v najvyššej futbalovej
republikovej súťaži S. mužov z dlžníka na sťažovateľa, je voči navrhovateľovi právne
neúčinný, a v ostatnej časti návrh navrhovateľa zamietol. Rozsudkom Krajského súdu v
Žiline č. k. 5 Co/224/2012-599 zo dňa 22. 10. 2012, právoplatným a vykonateľným dňom
11. 2. 2013 (ďalej len „rozsudok odvolacieho súdu“), bol rozsudok súdu prvého stupňa v
odvolaním napadnutej časti potvrdený a v časti, v ktorej súd vo zvyšku návrh navrhovateľa
zamietol, ponechaný nedotknutý...
Sťažovateľ vidí porušenie práva na spravodlivý proces v zásade v tom, že odvolací
súd neupovedomil sťažovateľa ani jeho právneho zástupcu o čase a mieste verejného
vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami, ďalej v tom, že napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu je nepreskúmateľný a nakoniec v tom, že konajúce súdy prekročili návrhy
navrhovateľa, hoci občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou. To malo
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.
2. Sťažovateľ teda namieta, že sa mu postupom odvolacieho súdu odňala možnosť
konať pred odvolacím súdom, najmä právo zúčastniť sa verejného vyhlásenia rozsudku
odvolacieho súdu. Sťažovateľ totiž podaním zo dňa 16. 08. 2012 (doručeným súdu e-mailom
dňa 16. 8. 2012 - číslo listu 594 spisu a aj písomne dňa 21. 8. 2012 - číslo listu 596 spisu),
adresovaným Krajskému súdu Žilina k spisovej značke 5 Co/224/2012, v súlade
s ustanovením § 45 ods. 4 O. s. p. požiadal o doručovanie písomností súdu aj
elektronickými prostriedkami a zároveň oznámil adresy na zasielanie písomností
elektronickými prostriedkami, a to tak adresu sťažovateľa, ako aj jeho právneho zástupcu...
Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je tiež nepreskúmateľný a arbitrárny.
Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu je takou vadou, ktorá má za následok
odňatie možnosti konať pred súdom. Požiadavka na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia je imanentnou súčasťou práva účastníka na spravodlivý súdny proces. Tomu
zodpovedá aj konštantná judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky...
Odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami tak, ako
ich sťažovateľ uviedol v odvolaní zo dňa 23. 04. 2012 proti rozsudku súdu prvého stupňa,
ktoré bolo podané na súde prvého stupňa dňa 24. 04. 2012...
Odvolací súd vôbec nedal odpoveď na jednotlivé odporcom namietané skutkové
a právne závery rozsudku súdu prvého stupňa. Aj Ústavný súd iste uzná, že námietka, že súd
prvého stupňa prekročil návrhy navrhovateľa, ďalej námietka, že súd prvého stupňa vydal
materiálne nevykonateľný rozsudok, námietka, že navrhovateľ nedisponuje vymáhateľnou
pohľadávkou a námietka, že v predmetnej veci nejde o právne úkony týkajúce sa majetku
dlžníka, sú rozhodnými skutočnosťami pre posúdenie tejto právnej veci...».
Sťažovateľka preto vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti ústavný súd
vydal takéto rozhodnutie:
„Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/224/2012-599 zo dňa 22. 10. 2012,
boli porušené základné práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (č. 209/1992 Zb.).
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline
č. k. 5 Co/224/2012-599 zo dňa 22. 10. 2012 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na nové
konanie a rozhodnutie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom
krajského súdu č. k. 5 Co/224/2012-599 z 22. októbra 2012.
Sťažovateľka v sťažnosti zamlčala, že ochrany svojich práv sa okrem sťažnosti
zaslanej ústavnému súdu rozhodla domáhať aj podaním dovolania proti napadnutému
rozhodnutiu krajského súdu. Túto skutočnosť ústavný súd zistil z vyjadrenia predsedníčky
krajského súdu sp. zn. Spr 414/2013 doručeného mu 7. augusta 2013, z ktorého vyplýva aj
to, že spis okresného súdu sp. zn. 9 C/89/2011 bol spolu s uvedeným opravným
prostriedkom 12. júna 2013 zaslaný Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“).
Vzhľadom na skutočnosť, že dovolacie konanie ešte nie je skončené, musela byť
sťažnosť sťažovateľky odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv,
ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako
súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu,
keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010,
III. ÚS 199/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až
po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra
2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53
a 54). A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol ako
neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2013